znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 361/09-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. O.,..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa   čl. 17   ods. 1,   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   osobnú   slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Toš 4/2009 a jeho uznesením z 18. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. O. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2009 doručená sťažnosť R. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Toš 4/2009 a jeho uznesením z 18. júna 2009 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. Pš 19/05 zo 4. mája 2005 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 v trestnej veci, ktorá bola   v tom   čase   v štádiu   prípravného   konania.   Uznesením   bývalého   Špeciálneho   súdu v Pezinku   (ďalej   len   „špeciálny   súd“)   sp. zn.   BB-Pš 35/2005   zo 14.   decembra   2006 v spojení s uznesením najvyššieho súdu   sp. zn. 1 Toš 88/2006 z 19. decembra 2006 bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 28. apríla 2007. Dňa 27. apríla 2007 podal prokurátor v trestnej veci sťažovateľa obžalobu špeciálnemu súdu pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného   zákona   účinného do   31.   decembra   2005.   Sťažovateľ   bol   v tejto   trestnej   veci prepustený z väzby na slobodu 15. mája 2008, a to uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007,   pričom   tento   súd   konal   v intenciách   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn. I. ÚS 187/07 z 22. apríla 2008, ktorým bolo vyslovené porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.   Sťažovateľ   bol   opätovne   vzatý   do   väzby   13.   októbra   2008   uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 podľa § 72 ods. 1 a 2 z dôvodu podľa § 71 ods. 2 písm. e)   Trestného   poriadku   účinného   od 1. januára   2006,   podľa   ktorého   môže   byť obvinený po prepustení na slobodu vzatý do väzby v tej istej veci, ak je obvinený pre ďalší úmyselný   trestný   čin   spáchaný   po prepustení   z väzby   [u   sťažovateľa   išlo   o prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného od 1. januára 2006]. Rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 zo 17. februára 2009 bol sťažovateľ uznaný   za   vinného   a bol   odsúdený   na úhrnný   trest   odňatia   slobody   na   doživotie,   proti ktorému sa odvolal. Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 26. marca 2009 bola sťažovateľova väzba s poukazom na novelu Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 predĺžená do 13. októbra 2009. Podaním doručeným najvyššiemu súdu 8. júna 2009 žiadal sťažovateľ o prepustenie z väzby na slobodu, avšak jej žiadosť bola napadnutým uznesením najvyššieho súdu zamietnutá.

Podľa   názoru   sťažovateľa   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, „má výrazné znaky svojvôle, je arbitrárne a nevyrovnalo sa s argumentáciou sťažovateľa a obhajoby“.

Sťažovateľ poukazuje v prvom rade na to, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení vôbec   nezaoberal   námietkou   obhajoby,   že   podľa   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 o väzbe sťažovateľa rozhodol orgán, „ktorý bol kreovaný v rozpore s Ústavou SR“, preto podľa jeho názoru je toto uznesenie protiústavné. Keďže špeciálny súd bol zriadený v rozpore s ústavou, sú podľa názoru sťažovateľa „v rozpore s Ústavou SR“ všetky uznesenia o jeho väzbe (teda aj o vzatí do väzby, o opätovnom vzatí do   väzby,   ako aj predĺžení   trvania   jeho   väzby),   z čoho   sťažovateľ   vyvodzuje   porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ďalej   sťažovateľ   uvádza,   že   argument   najvyššieho   súdu   reagujúci   na   námietku obhajoby, podľa ktorej je jeho trestné stíhanie pre trestný čin výtržníctva umelo naťahované, aby existoval dôvod jeho väzby, odvolávajúci sa na to, že „v spomínanej veci sa musí robiť rozsiahle dokazovanie   práve   v dôsledku obhajovaných   tvrdení obžalovaného   a rozdielne výpovede svedkov“, uvedený v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, sa javí tak,   že   najvyšší   súd „si   dôkladne   nepreštudoval   predmetný   spis“. K tomu sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti opísal úkony vykonané v trestnej veci sp. zn. ČVS: PPZ-76/BOK-B-2008, v ktorej bolo proti nemu vznesené obvinenie. Skonštatoval, že išlo „o jednoduché úkony dokazovania“, no napriek tomu bolo «prípravné konanie účelovo „naťahované“». Ďalej   uviedol,   že „až   po   sťažnosti   Generálnej   prokuratúre   na   prieťahy   v konaní   došlo v súčasnej   dobe   k   skončeniu   vyšetrovania,   pričom   Okresná   prokuratúra   Košice   II   dňa 3. augusta 2009 oznámila, že bola podaná obžaloba pre prečin výtržníctva na Okresnom súde   Košice,   kde   je   evidovaná   pod   sp. zn.   4 T 120/09“. Podľa   sťažovateľa   z „celého dokazovania,   resp.   z výsluchov   svedkov   vyplýva,   že   skutku   z   ktorého   je   obvinený...   sa nedopustil. Jediný dôkaz proti nemu je výsluch utajeného svedka – poškodeného č. 1. Tento svedok   je   absolútne   nedôveryhodná   osoba,   ktorá   spolupracuje   s   políciou,   ktorá   tohto svedka – poškodeného riadi a jeho výpoveď je vymyslená a prispôsobená potrebám polície. Ostatné výpovede dokazujú sťažovateľovu nevinu, dokonca jeden zo svedkov sa priznal ku skutku, z ktorého je obvinený sťažovateľ. Čiže ďalší argument v uznesení, že sa musí robiť rozsiahle dokazovanie práve v dôsledku obhajobných tvrdení obžalovaného a pre rozdielne výpovede svedkov je mylný, nakoľko rozdiel je jedine vo výpovedi poškodeného. Ak by sme pripustili, že skutok z ktorého je sťažovateľ obvinený sa stal tak, ako je uvedené v uznesení   zo   dňa   10. 10. 2008,   ktorým   mu   bolo   vznesené   obvinenie,   musel   by   napĺňať skutkovú podstatu trestného činu výtržníctva. Samotnú skutkovú podstatu trestného činu charakterizujú štyri obligatórne znaky a to objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka trestného činu. Ak chýba niektorý z uvedených znakov, nedôjde k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu a teda nie je možné hovoriť o trestnom čine. Objektívnou stránkou   v   obvinení   voči   sťažovateľovej   osobe   je   výtržnosť.   Výtržnosťou   sa   rozumie konanie, ktoré závažným spôsobom (hrubo) narušuje verejný pokoj a poriadok a je preň typický   zjavne   neúctivý   a nedisciplinovaný   postoj   páchateľa   k   zásadám   občianskeho spolužitia. Poukazujeme i na judikatúru, že pri výtržníctve ide spravidla o násilný alebo slovný prejav takého charakteru, že hrubo uráža, vzbudzuje obavy o bezpečnosť zdravia, majetku alebo výrazne znižuje vážnosť väčšieho počtu súčasne prítomných. Z odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia a doterajšieho vyšetrovania vôbec nevyplýva, že sťažovateľ závažným spôsobom, resp. hrubo narušil verejný poriadok, a dokonca, že týmto konaním je typický a zjavný neúctivý a nedisciplinovaný sťažovateľov postoj k zásadám občianskeho spolužitia,   taktiež   nevyplýva,   že   by   vzbudzoval   obavy   o   bezpečnosť   zdravia,   či   výrazne znižoval   vážnosť   väčšieho   počtu   prítomných.   Obligatórnymi   znakmi   objektívnej   stránky skutkovej podstaty trestného činu sú konanie, následok a príčinný vzťah medzi konaním a následkom. Význam následku spočíva najmä v tom, že povaha a rozsah následkov trestného činu majú neobyčajný význam pre určenie závažnosti prečinu. Následok je porušenie alebo ohrozenie hodnôt, ktoré sú objektom trestného činu a ktoré sú chránené Trestným zákonom. Z vyšetrovania   nie   je   vôbec   zrejmé   k   akému   porušeniu   alebo   ohrozeniu   hodnôt   prišlo sťažovateľovým   konaním.   Na   základe   uvedeného,   podľa   sťažovateľovho   názoru,   neboli naplnené   všetky   obligatórne   znaky   skutkovej   podstaty   trestného   činu   výtržníctva,   teda nemožno   konanie,   z   ktorého   je   obvinený   hodnotiť   ako   trestný   čin.   Toto   konanie   pri najprísnejšom posúdení, nakoľko stupeň spoločenskej nebezpečnosti je minimálny, môže byť hodnotené   ako   priestupok.   Na   základe   uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   vznesenie obvinenia voči sťažovateľovi nebolo dôvodné a tým pádom nebol podľa názoru sťažovateľa ani dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku. Tak isto sa nedá súhlasiť s argumentom súdu, že nie je povinnosťou súdu (v prípade väzby podľa § 71 ods. 2 písm. e/) skúmať   v   danom   štádiu   skutkové   okolnosti   toho   prípadu,   stačí,   že   obžalovaný   je   stále obvinený z úmyselného trestného činu, ktorý mal spáchať po prepustení z väzby na slobodu. Súd síce nerieši skutkové okolnosti prípadu, ale nevysporiadal sa s otázkou, či sú dané podmienky na to, aby bol sťažovateľ dôvodne podozrivý z trestného činu výtržníctva.“.

Sťažovateľ dal taktiež do pozornosti ústavnému súdu skutočnosť, že 13. apríla 2009 mu mala uplynúť zákonná lehota trvania väzby. Podľa názoru sťažovateľa „po silných politických tlakoch“ týkajúcich sa jeho väzby bol novelizovaný Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006 o § 76a, podľa ktorého ak sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní a prepustením obvineného na slobodu, hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania,   môže   súd   rozhodnúť   o   predĺžení   celkovej   lehoty   väzby   v   trestnom   konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom konaní spolu s jej predĺžením   podľa   predchádzajúcej   vety   však   nesmie   presiahnuť   šesťdesiat   mesiacov. Uvedená novelizácia mala za následok, že sa predĺžila lehota trvania jeho väzby. Podľa názoru sťažovateľa táto „účelová novela“ bola „vážnym zásahom do jeho základných práv a slobôd“ a taktiež bol podľa jeho názoru prijatím tejto novely „porušený princíp zákazu retroaktivity“.

Podľa   sťažovateľa   uvedeným   postupom   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jeho označené práva, a preto žiada vydať takýto nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Toš 4/2009 uznesením zo dňa 18. júna 2009, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu porušil jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5   Ústavy   SR,   čl. 5   ods. 1   písm. c)   a   čl. 6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 4/2009 zo dňa 18. júna   2009   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   a   prikazuje   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky, aby sťažovateľa neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

Sťažovateľ v petite sťažnosti uviedol, že namieta inter alia porušenie svojho práva podľa   čl. 6   dohovoru   (teda   ako   celku).   Z odôvodnenia   sťažnosti,   keď   sťažovateľ na viacerých   miestach   cituje   odsek 1   čl. 6   dohovoru,   vyplýva,   že   zjavne   mal   na   mysli porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov (zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán), pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy

Z citovaného   čl. 127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142   ods. 1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Preto v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy len vtedy, ak ho nechráni iný súd v rozsahu svojej ústavnej kompetencie podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ďalej musí ísť o porušenie základného práva,   ktoré   súvisí   s tým,   že   osoba   bola   vzatá   do   väzby   bez   zákonom   uznaného a v odôvodnení   všeobecného   väzobného   súdu   uvedeného   dôvodu   vychádzajúceho z konkrétnych skutkových okolností.

Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou   mali dať ratio decidendi   (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj   obsah   základného   práva   podľa   čl. 17   ods. 5   ústavy,   z ktorého   vyplýva   oprávnenie konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností   svedčiacich   pre   a proti   väzbe,   ale   zároveň aj povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe   konkrétnych   skutočností,   a nie   na   základe abstraktnej úvahy.

Podľa judikatúry ústavného súdu je v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcom sa práva na osobnú   slobodu   obsiahnuté   tak   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie, ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú, alebo byť prepustený počas konania (obdobne III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Sťažovateľ namietal porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a zistil, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v danom   prípade   ide o väzobný   súd   rozhodujúci   v trestnom   konaní)   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ podal 8. júna 2009 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorej argumentoval tým, že do väzby bol opätovne vzatý na tom základe, že po jeho prepustení z väzby (15. mája 2008) sa mal 2. augusta 2008 dopustiť trestného činu výtržníctva podľa § 364   ods. 1   písm. a)   Trestného   zákona,   pre   ktorý   je   trestne   stíhaný.   Ďalej   uviedol, že prípravné konanie sa vo veci spáchania tohto trestného činu vedie už osem mesiacov, čo považuje za konanie s prieťahmi, ktoré sú vytvárané umelo, iba kvôli existencii dôvodu na jeho držanie vo väzbe.

Obhajcovia   sťažovateľa   na   neverejnom   zasadnutí,   ktoré   najvyšší   súd   nariadil na 18. jún   2009   z dôvodu   preskúmania   sťažovateľovej   žiadosti   o prepustenie   z väzby, navyše   navrhli   najvyššiemu   súdu,   aby   sa   vyrovnal   s nálezom   ústavného   súdu   sp. zn. PL. ÚS 17/08, podľa ktorého zriadenie špeciálneho súdu nebolo v súlade s ústavou, a preto ani jeho rozhodnutie o väzbe sťažovateľa nemôže byť legálne.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:«Z obsahu spisu vyplýva, že obžalovaný R. O. bol v posudzovanej veci vzatý do väzby z   dôvodov   § 67   ods. 1   písm. b/,   ods. 2   Tr.   por.   v   znení   účinnom   do   1.   januára   2006 (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu zo 4. mája 2005, sp. zn. BB-Pš 19/05) s tým, že lehota väzby začala plynúť 30. apríla 2005.

Lehota trvania jeho väzby bola opakovane predĺžená a boli rozšírené aj jej dôvody (pozri   odôvodnenie   uznesenia   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   z   26.   marca   2009,   sp. zn. PK-1 T 14/2007). Obžalovaný R. O. bol však z väzby prepustený na podklade uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. mája 2008, sp. zn. 1 Tošs 32/2007 (v dôsledku Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2008, sp. zn. I. ÚS 187/07). Po prepustení obžalovaného R. O. z väzby bolo zistené, že je dôvodne podozrivý zo spáchania ďalšieho úmyselného trestného činu (trestného činu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.), ktorý mal spáchať 2. augusta 2008, t. j. po jeho skoršom prepustení z   väzby.   Toto   trestné   stíhanie   nie   je   doteraz   skončené   a   je   namieste   podozrenie,   že obžalovaný sa dopustil skutku, ktorý založil dôvod pre vznesenie už uvedeného obvinenia (uznesenie   vyšetrovateľa   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia   PZ SR Bratislava, odbor Bratislava, oddelenie vyšetrovania z 10. októbra 2008, sp. zn. ČVS: PPZ- 76/BOK-B-2008).

Práve na podklade uvedených zistení bol obžalovaný R. O. opätovne vzatý do väzby z dôvodu § 71 ods. 2 písm. e/ Tr. por., ktorý dôvod väzby naďalej trvá. Lehota trvania väzby obžalovaného   R.   O.   bola   predlžená   do   13.   októbra   2009   (uznesenie   Špeciálneho   súdu v Pezinku z 26. marca 2009, sp. zn. PK-1 T 14/2007 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. apríla 2009, sp. zn. 1 Tošs 9/2009).

Neobstojí   námietka   obhajoby,   že   trestné   stíhanie   obžalovaného   pre   trestný   čin výtržníctva je „umelo naťahované“, aby bol v posudzovanej veci dôvod väzby. Z obsahu spisu   vyplýva,   že   v   už   spomínanej   veci   sa   musí   robiť   rozsiahle   dokazovanie   práve   v dôsledku obhajobných tvrdení obžalovaného a pre rozdielne výpovede svedkov. Nemožno naviac opomenúť, že opodstatnenosť podozrenia, že obžalovaný R. O. sa dopustil nielen už spomínaného trestného činu výtržníctva, ale aj tých trestných činov, pre ktoré bol, hoci neprávoplatne   odsúdený,   naďalej   trvá.   V   dôsledku   toho   je   namieste   ponechanie obžalovaného R. O. vo väzbe z už uvedeného dôvodu § 71 ods. 2 písm. e/ Tr. por.»

Najvyšší   súd   po   preskúmaní   spisového   materiálu   vo   veci   dospel   k záveru,   že   aj v štádiu konania, v ktorom sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby, dôvody väzby trvajú   nezmenene   ďalej.   Uzavrel,   že   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   existuje   dôvodné podozrenie zo spáchania úmyselnej trestnej činnosti, z ktorej bol riadne obvinený, a existujú ďalšie   skutočnosti,   ktoré   nerobia   toto   obvinenie   zjavne   neopodstatneným. „Umelé naťahovanie trestného stíhania“, na ktoré poukázal sťažovateľ, nie je podľa namietaného uznesenia   najvyššieho   súdu   dôvodom,   ktorý   by   v danom   štádiu   trestného   konania spochybňoval dôvodnosť trvania väzby. Najvyšší súd argumentoval, že existujú výpovede svedkov   (o   spáchaní   trestného   činu   sťažovateľom,   pre ktoré   bolo   proti   nemu   vznesené obvinenie), ako aj protichodné tvrdenia sťažovateľa o nespáchaní uvedeného trestného činu, čo spôsobuje, že dokazovanie vo veci je rozsiahle. Preskúmanie opodstatnenosti uvedených tvrdení však bude vecou konania vo veci samej (teda konania vo veci vzneseného obvinenia spáchania trestného činu výtržníctva), a nie tohto súdu.

Po   preskúmaní   obsahu   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   v kontexte argumentov   sťažovateľa   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   vzhľadom   na   štádium   trestného konania   a   dôvody,   na   ktorých   najvyšší   súd   založil   opodstatnenosť   väzby,   možno   jeho rozhodnutie považovať za legitímne. Prihliadajúc aj na konkrétne okolnosti daného prípadu, ale   tiež   s ohľadom   na povahu   a   nebezpečnosť   konania   sťažovateľa   dospel   ústavný   súd k záveru, že z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva zjavná neodôvodnenosť, jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Sťažovateľ   taktiež   namietal,   že   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho súdu je arbitrárne, pretože sa nevyrovnalo s výhradami sťažovateľa a obhajoby týkajúcich sa neústavnosti špeciálneho súdu. Podľa sťažovateľa najvyšší súd sa „vôbec nezaoberal námietkou obhajoby, že v zmysle nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 17/08, o väzbe sťažovateľa rozhodol   orgán,   ktorý   bol   kreovaný   v rozpore   s Ústavou   SR,   teda   uznesenie   o väzbe sťažovateľa vydané vtedajším Špeciálnym súdom je protiústavné“.

K namietanému ústavný súd poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom je uvedené:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za potrebné zaoberať sa podrobne námietkou   obhajoby,   že   Špeciálny   súd   v   Pezinku   bol   podľa   Nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08 vytvorený ústavne nekonformným spôsobom. Predmetný nález   doteraz   nebol   zákonom   predpísaným   spôsobom   zverejnený,   preto   nemôže   mať v danom   štádiu   obhajobou   uplatňované   dôsledky,   o. i.   nezákonnosť   rozhodnutia Špeciálneho súdu Slovenskej republiky o väzbe obžalovaného.“

Ústavný súd poukazuje na to, že v konaní podľa čl. 125 ústavy posudzuje nesúlad právnych   predpisov   s ústavným   poriadkom   Slovenskej   republiky   in abstracto.   Záver ústavného   súdu   o prípadnom   nesúlade   niektorých   ustanovení   právnych   predpisov s ústavným   poriadkom   nezakladá   sám   osebe   porušenie   základných   práv   a slobôd v individuálnych prípadoch aplikácie právnych predpisov. Otázka, či v konkrétnom prípade došlo   k porušeniu   základných   práv   a slobôd   zo   strany   orgánu   verejnej   moci,   je   vždy potrebné posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietanú   skutočnosť,   že   v čase   rozhodovania najvyššieho súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby už bol známy obsah výroku nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, ústavný súd konštatuje, že prípadné namietané nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (vo vzťahu k námietke neústavnosti špeciálneho súdu) by s ohľadom na spomínaný nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 nemalo vplyv na zákonnosť jeho väzby.

Ústavný súd v súvislosti s tým poukazuje na tú časť odôvodnenia označeného nálezu, v ktorej sa uvádza:

„Vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu,   keď   zásadné   dôvody   rozhodnutia ústavného   súdu   o nesúlade   navrhovateľom   napadnutých   právnych   predpisov   s ústavou a s označenými medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými princípmi, nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou ústavným súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto nálezu,   nepredstavujú   hmotnoprávny   základ rozsudkov   Špeciálneho   súdu   v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím ústavného súdu dotknuté.“

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd na všetky zásadné námietky sťažovateľa v sťažnosti   odpovedal   dostatočne   a zrozumiteľne,   a preto   aj   ústavný   súd   ho   považuje za vyhovujúce   požiadavkám   spravodlivého   procesu,   a ako   také   aj   ústavne   konformné. Ústavný súd preto na základe obsahu sťažnosti a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho   súdu,   ktoré   nepovažuje   za   arbitrárne,   zohľadňujúc   zároveň   vymedzené ústavnoprocesné   princípy   vyjadrené   v čl. 17   ods. 1,   2   a 5   ústavy   dospel   k záveru,   že sťažnosť   sťažovateľa   je   v tejto   časti   zjavne   neopodstatnená,   a z toho   dôvodu   ju   pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol.

2. K namietanému porušeniu práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   v čase   podania   sťažnosti   bola   osobná   sloboda sťažovateľa   obmedzená   väzbou   potom,   ako   bol   rozsudkom   špeciálneho   súdu   sp. zn. PK-1 T 14/2007   zo   17.   februára   2009   uznaný   za   vinného   (samostatne,   resp.   spoločne s ďalšími obžalovanými):

- z   trestného   činu   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006,

- z   návodu   na   trestný   čin   vraždy   podľa   § 10   ods. 1   písm. b)   a   § 219   ods. 1   a 2 písm. h) Trestného zákona v znení účinnom do 31. júla 2001,

- z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. c) a h) a z trestného činu nedovoleného   ozbrojovania   podľa   § 185   ods. 1   Trestného   zákona   v   znení   účinnom do 31. júla 2001,

- z návodu na trestný čin vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b) a § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. c), i) a j) Trestného zákona v znení účinnom do 31. augusta 2003,

- z   návodu   na   trestný   čin   poškodzovania   cudzej   veci   podľa   § 10   ods. 1   písm. b) a § 257 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 30. júna 2005,

- z návodu na trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 10 ods. 1 písm. b) a § 222 ods. 1 Trestného   zákona   v   znení   účinnom   do   31.   decembra   2005   a   z   pomoci   na   trestný   čin ublíženia na zdraví podľa § 10 ods. 1 písm. c) a § 222 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2006 a

- z trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 30. júna 2005,a   bol   mu   uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   na   doživotie   a taktiež   bolo   rozhodnuté aj o uplatnených nárokoch na náhradu škody.

Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   sa   väzba   podľa   čl. 5   ods. 1 písm. c) dohovoru končí dňom vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa bez ohľadu na jeho právoplatnosť.   Ak   je   vyhlásený   odsudzujúci   rozsudok,   pozbavenie   osobnej   slobody   sa po tomto   dni   z hľadiska   dohovoru   posudzuje   podľa   čl. 5   ods. 1   písm. a)   a nie   písm. c) bez ohľadu   na to,   či   je   z hľadiska   vnútroštátneho   práva   pozbavenie   osobnej   slobody založené na odsudzujúcom rozsudku, hoci aj neprávoplatnom, alebo na rozhodnutí o väzbe (Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968, A č. 7, B. v. Rakúsko z 28. marca 1992, A č. 175). Väzba pre   účely   dohovoru   končí   vyhlásením   rozhodnutia   o vine   a treste   súdom   prvého stupňa bez ohľadu na právoplatnosť tohto rozhodnutia (Solmaz v. Turecko zo 16. januára 2007).

Z uvedeného   dôvodu   je   čl. 5   ods. 1   písm. c)   dohovoru   na   namietanú   časť sťažovateľovej sťažnosti neaplikovateľný, a vzhľadom na to bola sťažnosť aj v tejto časti odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnená.

3. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní všeobecného súdu o väzbe spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia všeobecného súdu treba ratione materiae subsumovať pod čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru neprichádza v takomto prípade do úvahy, keďže čl. 6 ods. 1 dohovoru sa vzťahuje spravidla na konanie vo veci samej. Článok 17 ods. 2   a 5   ústavy   je   v prípadoch   súdneho   konania   o   väzbe   v   pomere   špeciality   voči generálnemu ustanoveniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 224/03).

Vzhľadom   na   uvedené   vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval v rámci predbežného   prerokovania   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   z dôvodu   nedostatku vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým väzobným uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného práva.

4. K námietke o účelovosti novelizácie Trestného poriadku

K námietke sťažovateľa, že novelizácia Trestného poriadku bola „účelová“ a mala za cieľ výslovne obmedziť jeho slobodu, ústavný súd uvádza, že sťažovateľovi v podstate ide   aj   o to,   aby   ústavný   súd   preskúmal,   či   označené   ustanovenie   Trestného   poriadku, na základe   ktorého   došlo   u neho   k predĺženiu   trvania   väzby,   je   v súlade   s ústavou. Na podanie   takého   návrhu   však   chýba   aktívna   legitimácia   sťažovateľa,   pretože   podľa čl. 130   ods. 1   ústavy   a   § 37   zákona   o ústavnom   súde   môžu   návrh   na   začatie   konania o súlade právnych predpisov podať len osoby taxatívne uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a) až písm. f)   ústavy,   medzi   ktoré   nie   sú   zaradené   fyzické   osoby   –   občania.   Ústavný   súd v súvislosti s uvedeným napokon nad rámec odôvodnenia poznamenáva, že v tejto časti je sťažnosť   navyše   podaná   vo veci,   ktorá   sa   prerokováva   v konaní   o súlade   právnych predpisov,   t. j.   v inom   type   konania   pred   ústavným   súdom,   než   je   konanie   o ochrane základných práv a slobôd. Z toho dôvodu by zároveň prichádzalo do úvahy aj odmietnutie tejto   časti   ako   podanej   zjavne   neoprávnenou   osobou   a bez   náležitostí   vyžadovaných zákonom o ústavnom súde pre takýto návrh.

Z pohľadu   ústavného   súdu   je   preto   potrebné   konštatovať,   že   uvedená   námietka sťažovateľa sa javí ako zjavne neopodstatnená, a navyše ani nie je v príčinnej súvislosti s namietaným porušením jeho označeného práva napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým   bolo   rozhodnuté   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   (a   nie   o predĺžení   lehoty trvania väzby podľa § 76a Trestného poriadku).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2009