znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 361/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ioana   Kornelija   Komanického,   bytom   B.,   ktorou namietal   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 2 E 219/02 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 16/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ioana Kornelija Komanického o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2004 doručená sťažnosť Ioana Kornelija Komanického, bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   E   219/02   a postupom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. 3 CoE 16/03.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Ešte dňa 30. XII. 2002 som prostredníctvom Okresného   súdu   vo   Svidníku   zaslal   Krajskému   súdu   v Prešove   svoje   odvolanie   proti rozhodnutiu prvostupňového súdu sp. zn. 2 E 219/02 (...). Napriek tomu, že od uvedenej doby už prešiel viac ako jeden rok (...) dodnes nepoznám výsledok odvolacieho súdu, keďže som osobne neobdržal o tom jeho konečné rozhodnutie.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „vo svojom ústavnom náleze rozhodol takto:

1.   Vyslovuje,   že   základné   a ľudské   právo   Ioanna   Kornelija   Komanického   podľa ods. 2), čl. 48 Ústavy SR v kontexte s ods. 1), čl. 6 Eur. Dohovoru a priamo aj toto právo, postupom súdov zainteresovaných v tomto spore, vedenom na Okresnom súde vo Svidníku pod č. k. 2 E 219/02, porušené bolo.

2. Priznáva Ioanovi Kornelijovi Komanickému spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 60 tis. Sk (slovom šesťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je mu Okresný súd vo Svidníku povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Ukladá   Okresnému   súdu   vo   Svidníku   povinnosť   uhradiť   Ioanovi   Kornelijovi Komanickému trovy tohto konania vo výške 8 800,-- Sk (slovom osemtisícosemsto korún slovenských),   ktoré   je   mu   povinný   Okresný   súd   vo   Svidníku   vyplatiť   v hotovosti   alebo poštovou poukážkou do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia a ktoré sú adekvátne nároku na jeho právne zastupovanie pred ústavným súdom advokátom, resp. komerčným právnikom, ktorého si musel sťažovateľ v tomto konaní v dôsledku finančnej núdze vlastnými silami nahradiť sám“.

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňuje   sťažovateľ dlhodobým nepríjemným znášaním stavu právnej neistoty.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie týchto základných   práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh a z vyjadrení okresného súdu zistil:Sťažovateľ   podal   15.   mája   2002   okresnému   súdu „návrh   na   výkon   rozhodnutia zápisu   do   katastra   súdneho   rozhodnutia“. Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   2   E   219/02 z 5. decembra 2002 konanie o návrhu na výkon rozhodnutia zastavil a rozhodol o vrátení súdneho   poplatku   sťažovateľovi.   Proti   uzneseniu   podal   sťažovateľ   24.   decembra   2002 odvolanie, na základe ktorého bol spis postúpený krajskému súdu (11. februára 2003), ktorý uznesením sp. zn. 3 CoE 16/03 zo 7. januára 2004 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa okrem výroku o vrátení súdneho poplatku a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (21. januára 2004). Okresný súd uznesením z 24. mája 2004 konanie o návrhu na výkon rozhodnutia zastavil s tým, že po právoplatnosti tohto uznesenia vec postúpi Správe katastra Svidník   ako   vecne   príslušnej   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   podal   1.   júna   2004   proti predmetnému   uzneseniu   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   odvolací   krajský   súd   uznesením sp. zn.   3   CoE   16/04   tak,   že   uznesenie   prvostupňového   súdu   potvrdil   a toto   v spojení s uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 10. septembra 2004.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   úkonov   okresného   súdu   a krajského   súdu   dospel k záveru, že dobu, ktorá uplynula od podania návrhu na výkon rozhodnutia (15. mája 2002) do   dňa   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (6. februára   2004),   nemožno   na   základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať za takú, ktorú by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uplatnenie   právnej   ochrany   na   nesprávnom   (nepríslušnom)   štátnom   orgáne,   teda dožadovanie sa odstránenia stavu právnej neistoty tam, kde to nie je možné dosiahnuť, je postupom, ktorého dôsledkom je nemožnosť porušenia označených práv vo veci konajúcim nepríslušným orgánom.

Uplatnenie práva na nepríslušnom orgáne nemôže vyvolať právne dôsledky, ktorých nápravy sa sťažovateľ podaním sťažnosti ústavnému súdu dožadoval.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03).

Skutočnosť, že všeobecné súdy vo veci konali hoc aj neprimerane dlhú dobu, nie je v posudzovanom   prípade   právne   relevantným   dôvodom   na   úspešné   domáhanie   sa vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa v predmetnej veci.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 144/03). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach   účastníkov,   pretože   len   také   rozhodnutie   môže   odstrániť   stav   právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 20/02). V danom prípade o takéto rozhodnutie nešlo.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o tej časti návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáha priznať mu primerané finančné zadosťučinenie, nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2004