znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 360/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť B. S., zastúpeného advokátom   JUDr.   Tiborom   Bašistom,   Štefánikova   8,   Poprad,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods.   1 a 3 písm. d)   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 8/2014 a jeho uznesením z 2. apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2014 doručená sťažnosť B. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vednom pod sp. zn. 6 To 8/2014 a jeho uznesením z 2. apríla 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom   sp.   zn.   33   T   99/2010   zo   16.   decembra   2013   uznal   sťažovateľa   za   vinného zo spáchania trestných činov podľa § 172 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 22 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 2. apríla 2014 tak, že odvolanie zamietol.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza,   že   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu podal 30. mája 2014 (t. j. pred podaním sťažnosti ústavnému súdu) dovolanie.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Krajský   súd   v   predmetnom   uznesení   uviedol,   že   dôkazy   tvoria   nenarušenú a uzatvorenú sústavu priamych a nepriamych dôkazov, navzájom sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich, ktoré sú v príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti a je z nich možné vyvodiť jediný záver o vine obžalovaného. Ďalej krajský súd konštatuje, že k záveru o vine obžalovaného dospel na podklade usvedčujúcej výpovede J. J. Ďalej konštatuje, že táto jeho výpoveď nie je až taká detailná ako v predchádzajúcich fázach trestného konania, čo je však prirodzené vzhľadom k odstupu času, keďže k páchaniu trestnej činnosti dochádzalo v roku 2007   až   do   19.   09.   2008.   V   ďalšej   časti   uznesenia   krajský   súd   uvádza,   že   čo   sa   týka odvolacej námietky ohľadne čítania predchádzajúcich výsluchov odsúdeného C., krajský súd   konštatuje,   že   už   v   predchádzajúcom   konaní   bol   odsúdený   C.   právoplatne   uznaný za vinného, a to aj na základe jeho vlastných výpovedí, pričom došlo k ustáleniu skutkových okolností,   o   ktorých   nie   sú   pochybnosti,   pričom   prečítané   výpovede   v   žiadnom   smere neusvedčujú obžalovaného S. z trestnej činnosti.

V   tomto   smere   je   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   postup   Okresného   súdu Prešov, kedy po tom, čo odsúdený C. odmietol vypovedať na hlavnom pojednávaní, súd prečítal jeho výpovede v pozícii obvineného, ako aj obžalovaného, je v hrubom rozpore s procesnými zásadami pojednávajúcimi ohľadom výsluchu svedka podľa   § 131 a nasl. Tr. por., kedy nie je možné po tom, ako svedok využije ust. § 130 ods. 2 Tr. por. čítať jeho výpovede   v   postavení   obvineného   a   obžalovaného,   keďže   doposiaľ   v   pozícii   svedka vypočúvaný nebol. Uznesením krajského súdu toto procesné pochybenie nebolo zákonným spôsobom   odstránené,   iba   konštatované,   že   odsúdený   C.   v   žiadnom   smere   neusvedčuje obžalovaného   S.   Takéto   procesné   pochybenie   bolo   dôvodom   na   zrušenie   rozsudku a vrátenie veci okresnému súdu, resp. na opakované predvolanie a vypočutie odsúdeného C.“

Sťažovateľ   predovšetkým   argumentuje,   že   k   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru malo dôjsť tým, že okresný súd prečítal zápisnice z výpovedí odsúdeného J. C. v pozícii   svedka   na   hlavnom   pojednávaní   bez   toho,   aby   na   tento   postup   boli   splnené podmienky   podľa   §   263   ods.   3   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

„Je   naprosto   zrejmé,   že   výpoveď   odsúdeného   J.,   ako   jediný   priamy   dôkaz v závažných okolnostiach nesúhlasí, ba dokonca je v rozpore s výpoveďou odsúdeného C. Zo   spisového   materiálu   je   zrejmé,   a   to   z   výpovede   J.   J.,   kedy   tento   uviedol, že o činnosti B. S. povedal aj odsúdenému J. C.. Prvýkrát mu to povedal vtedy, keď sa mal s ním rozprávať o stretnutí v Poľsku.

Z výpovede odsúdeného J. C. však bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že tento jednoznačne poprel tvrdenia odsúdeného J. Odsúdený C. stále nemenne tvrdil, že meno B. S. mu J. nikdy nespomínal.

Za   danej   situácie   v   tak   závažnej   trestnej   veci   bolo   nutné   odstrániť   procesné pochybenia Okresného súdu Prešov a v prípade, ak by to bolo možné, vykonať konfrontáciu medzi odsúdeným J. a odsúdeným C. v zmysle § 125 ods. 1 Trestného poriadku.“

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje tiež na svoje právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako v prípade svedkov proti nemu. Sťažovateľ konštatuje, že „mal   možnosť   klásť   otázky   odsúdenému J.,   avšak   procesným pochybením mu toto právo bolo odňaté vo vzťahu k odsúdenému C.

Pokiaľ súd takto nepostupoval, tak je potom potrebné urobiť skutkový záver, že proti sebe stoja dva rozhodujúce dôkazy a to jednak výpoveď, svedčiaca v prospech B. S. a jednak výpoveď svedčiaca v jeho neprospech. Takúto dôkaznú situáciu mal potom vyložiť v súlade so zásadou in dubio pro reo a konštatovať, že nebolo jednoznačnými a pochybnosť nevzbudzujúcimi dôkazmi preukázané, že B. S. sa konania, kladeného mu za vinu, dopustil. Pretože   takto   súdy   dôkazy   nevyhodnotili,   došlo   k   porušeniu   aj   čl.   6   ods.   2 Dohovoru.“

Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že postupom   všeobecných   súdov   bola porušená   aj zásada prezumpcie neviny upravená v § 2 ods. 4 Trestného poriadku a čl. 6 ods. 2 dohovoru. V tejto súvislosti ďalej uvádza:

„Pokiaľ má byť vina obž. B. S. založená na jedinej výpovedi spoluodsúdeného J. J. pri tak závažnom protiprávnom konaní a pri uložení tak vysokého trestu odňatia slobody, musí   byť   každému   zrejmé,   že   takáto   výpoveď   musí   byť   nepochybná,   resp.   pochybnosti nevzbudzujúca.   Takáto   výpoveď   spolupracujúceho   obvineného   v   procesnom   postavení svedka   musí   byť   dôkladne   z   hľadiska   zákonnosti,   vierohodnosti   a   najmä   úplnosti   jeho obsahu preverená, či takýto dôkaz obstojí pred súdom aj z hľadiska hodnovernosti. Účelom previerky takéhoto dôkazu je zistiť kvalitu, spoľahlivosť a úplnosť informácie a najmä jeho vzťah k iným dôkazom. Zo samotnej výpovede ods. J. vyplýva, že žiadny iný dôkaz o vine obž. B. S. neexistuje.

Z   ustálenej   judikatúry   Najvyššieho   súdu   SR,   ako   aj   Ústavného   súdu   SR je jednoznačné, že uznanie za vinného odsudzujúcim rozsudkom založeným len na zásade jedného chráneného svedka nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru... (Nález   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn.   IV.   ÚS   268/2011 z 22. septembra 2011, IV. ÚS 268/2011, Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 499/04).“

Podľa   sťažovateľa   sa   konajúce   súdy   dôsledne   neriadili   §   2   ods.   12   Trestného poriadku, keďže hodnotenie dôkazov podľa vnútorného presvedčenia (voľného uváženia) neznamená možnosť ľubovôle z ich strany.

„Je   nutné   dodať,   že   použitie   takejto   výpovede   ako   jediného   dôkazu,   ktorá   bola produkovaná   za   účelom   zmiernenia   trestu,   predstavuje   zásah   do   práva   na   spravodlivý proces obvineného, voči ktorému takýto svedok vypovedá a je porušením čl. 6 Dohovoru… Poukazujem na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Atanasov proti Bulharsku (ESLP   03.   03.   2009,   č.   sťažnosti   20309/02,   ESLP   zo   dňa   27.   01.   2004,   č.   44484/98, ESLP zo dňa 27. 01. 2004. č. 5444/00).

Taktiež poukazujem na Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 268/2011 zo dňa 22. 09. 2011, kedy uznanie viny odsudzujúcim rozsudkom na základe výpovede jediného svedka nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo… podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru…“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 8/2014 porušil právo sťažovateľa… podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR… ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru… ako aj právo… v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru…

Rozsudok   Krajského   súdku   v Prešove   sp.   zn.   6   To   8/2014   zo   dňa   02.   04.   2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   právo   na   náhradu   trov   konania   a   trov   právneho zastúpenia,   ktorú   je Krajský   súd v Prešove   povinný   vyplatiť   jeho   právnemu zástupcovi do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02, IV. ÚS 86/2013, IV. ÚS 221/2014).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Sťažovateľom uvádzaná skutočnosť podania dovolania proti napadnutému uzneseniu krajského   súdu   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z   čl.   127   ods.   1   ústavy vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   uplatnených námietkach porušenia označeného základného práva podľa ústavy a práv podľa dohovoru, ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené.

V   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   možno sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011, III. ÚS 293/2011, III. ÚS 292/2012), keďže uplatnenie právomoci dovolacieho súdu predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010, IV. ÚS 257/2011).

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude   mať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   v   zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská   verzus Česká   republika,   sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53   a   54).   Výnimka z uvedeného pravidla by prichádzala do úvahy iba v prípade, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučovali.

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu smerujúcej proti tomuto rozhodnutiu, a to za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite sťažnosti označených   práv   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   a   zároveň   proti   tomu   istému rozhodnutiu smeruje aj podané dovolanie, pričom tak sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako   aj   dovolanie   podľa   §   368   Trestného   poriadku   smerujú   k   rovnakému   cieľu, a to k zrušeniu   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   a   keďže   v   čase   rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, ústavný súd sa sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   posúdil   sťažnosť   sťažovateľa   aj   z toho   hľadiska,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu smeruje [písm. c)].

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, so sťažnosťou   nedoručil   ústavnému   súdu   kópiu   napádaného   rozhodnutia,   proti   ktorému sťažnosť   smeruje,   a   to   ani   do   dňa   jej   predbežného   prerokovania   (§   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v predloženej podobe nespĺňa   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom ustanovené v § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V   súvislosti   s   uvedeným   nedostatkom   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   tento nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná   judikatúra, z ktorej jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí   podaní účastníkov   konania   (napr.   IV. ÚS 77/08,   I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS   159/2010,   IV. ÚS   213/2010,   IV.   ÚS   134/2010).   V   tejto   spojitosti   ústavný   súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony   právnej   služby,   ktoré   je povinný   vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   pri   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v petite jeho sťažnosti z dôvodu jej odmietnutia nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014