znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 360/2011-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   októbra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti T. B., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. M. H., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/2008, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 41/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. T.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 500   €   (slovom dvetisícpäťsto   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť T. B. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. M. H., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2011 doručená sťažnosť T. B., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. H., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/2008.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   17.   októbra   2007 okresnému   súdu   žalobu   o   zaplatenie   nájomného   v   sume   55   500,80   Sk   (1 842,29   €) a vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 58 311 Sk (1 935,57 €) proti žalovanému – U. (ďalej len „žalovaný“). Po podaní žaloby bola vec okresným súdom vedená pod sp. zn. 6 Ro 181/2007 a následne 8. februára 2008 bola prevedená do registra C a zapísaná pod sp. zn. 6 C 41/2008.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Súd   od   podania   žaloby   vo   veci   nekonal,   preto   som   dňa   20.   11.   2009   podal predsedovi Okresného súdu v Žiline sťažnosť na prieťahy v konaní.

Súd vo vyjadrení k sťažnosti zo dňa 10. 12. 2009 vyhodnotil sťažnosť ako čiastočné dôvodnú. Uviedol, že súd previedol najskôr vec z registra 6 Ro do registra C k 18. 02. 2008 a   v   mesiaci   marec   bol   návrh   doručovaný   žalovanému   na   vyjadrenie,   ktorý   sa   vyjadril 28. 03. 2008 a spis bol sudcovi predložený dňa 02. 04. 2008. Zdržanie malo byť spôsobené zvýšenou zaťaženosťou konajúceho sudcu.

Výsledkom podanej sťažnosti bolo to, že súd prípisom z 09. 12. 2009 vytýčil prvé pojednávanie na deň 29. 01. 2010 a s predvolaním mi doručil aj vyjadrenie žalovaného zo dňa 25. 03. 2008, doručené na súd 28. 03. 2008, avšak bez príloh. Prílohy som obdržal až na moju žiadosť.

Prvé pojednávanie dňa 29. 01. 2010 bolo po prejednaní veci odročené na 19. 03. 2010 za účelom ďalšieho dokazovania

Druhé pojednávanie dňa 19. 03. 2010 bolo po prejednaní veci odročené na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania. Od tohto pojednávania súd opäť vo veci nekoná už viac ako 15 mesiacov...

Na Okresnom súde v Žiline je vedených niekoľko konaní z uvedeného titulu, ktoré už vedú ako vlastníci moje deti, ktoré nie sú právoplatne ukončené. Súd v primeranom čase nerozhodol a jeho nečinnosť spôsobuje, že žalovaný užívaním mojich pozemkov bez môjho súhlasu   úmyselne   porušoval   moje   vlastnícke   právo   bez   toho,   aby   bol   akokoľvek sankcionovaný.

Trvajúci súdny spor nevhodne pôsobí aj na môj zdravotný stav najmä psychicky. Nielen v minulosti boli naše pozemky užívané protiprávne cudzími, ale tento stav trvá aj v súčasnosti v inej podobe a k jeho ukončeniu nevedie ani predmetné súdne konanie. Z dôvodu, že som takto nútený trpieť nezákonné porušovanie môjho vlastníckeho práva a z dôvodu neistoty postoja súdu k mojej žiadosti o zabezpečenie zákonnosti pre nemožnosť dosiahnuť meritórne rozhodnutie vo veci v primeranej lehote, považujem za primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000 €. Právoplatné rozhodnutie súdu by do budúcnosti pôsobilo aj preventívne na ostatných porušovateľov vlastníckeho práva k našim nehnuteľnostiam a   bola by nám   zabezpečená spravodlivá ochrana práv   a oprávnených záujmov, ako aj výchovné pôsobenie na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných, tak ako to ustanovuje § 1 Občianskeho súdneho poriadku.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitostí súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom Okresného súdu v Žiline v konaní 6 C/41/2008 bolo porušené.

Okresnému súdu v Žiline prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/41/2008 konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,00 € (slovom: tritisíc eur),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   v   Žiline   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume   356,40   €   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   Mgr.   M.   H.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 360/2011-12 z 24. augusta 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo svojom podaní č. 1 SprS 285/2011 z 19. júla 2011, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 25. júla 2011, zaslal vyjadrenie zákonného sudcu, ktorý uviedol chronologický prehľad úkonov okresného súdu a účastníkov konania v predmetnej veci   a poukázal na neúmernú zaťaženosť svojho senátu, na ktorú   upozornil   viackrát aj vedenie   okresného   súdu,   ale nedostal   žiadnu   odpoveď,   pričom „stav   sa   dodnes   nijako nezmenil“. S vyjadrením zákonného sudcu sa predseda okresného súdu plne stotožnil, avšak nijaké meritórne stanovisko k sťažnosti nezaujal a ani nenamietal žiadnu zo skutočností uvedených v sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 29. septembra 2011, ktorým reagoval na vyjadrenie predsedu okresného súdu z 19. júla 2011, uviedol:

„Porušovateľ   vo   svojom   vyjadrení   z   14.   07.   2011   v   nadväznosti   na   vyjadrenie z 19. 07. 2011 uznáva, že v predmetnej veci sú z jeho strany prieťahy v konaní a to je porušenie   môjho   ústavného   práva.   Je   neprípustné,   aby   trvajúce   organizačné   problémy porušovateľa išli na moju ťarchu, keď mi je ústavou garantované právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zistil tento priebeh namietaného konania:

1. Dňa 17. októbra 2007 doručil sťažovateľ okresnému súdu žalobu o zaplatenie nájomného a vydanie bezdôvodného obohatenia proti žalovanému; vec bola zapísaná do registra Ro pod sp. zn. 6 Ro 181/07 a následne 8. februára 2008 prevedená do registra C pod sp. zn. 6 C 41/2008 a pridelená na vybavenie sudcovi Mgr. A. K.

2. Okresný súd uznesením z 11. marca 2008 uložil žalovanému povinnosť vyjadriť sa k podanej žalobe; vyjadrenie žalovaného bolo okresnému súdu doručené 28. marca 2008.

3. Dňa 10. decembra 2009 nariadil zákonný sudca pojednávanie na 29. január 2010.

4. Dňa 29. januára 2010 sa uskutočnilo pojednávanie bez prítomnosti sťažovateľa (právny zástupca sťažovateľa bol zastúpený Mgr. K.) a bolo odročené na 19. marec 2010 na účely výsluchu neprítomného sťažovateľa a vyžiadania správ z katastra nehnuteľností.

5.   Žalovaný   podaním   zo   17.   marca   2010   požiadal   o   odročenie   pojednávania nariadeného   na   19.   marec   2010   z   dôvodu,   že   jeho   právna   zástupkyňa   sa   ho   nemôže zúčastniť   (okresný   súd   oznámil   žalovanému   a   jeho   právnej   zástupkyni,   že   ich   žiadosť neakceptuje).

6. Dňa 19. marca 2010 sa uskutočnilo pojednávanie za účasti účastníkov konania a ich právnych zástupcov a bolo odročené na neurčito na vykonanie ďalšieho dokazovania a zabezpečenie   listinných   dôkazov   žalovaným   (žalovaný   doručil   okresnému   súdu požadované doklady 31. októbra 2010).

7. Okresný súd 7. apríla 2010 vyzval Správu katastra Žilina na zaslanie spisovej dokumentácie   (doručená   21.   apríla   2010),   znalca   Ing.   M.   na   predloženie   znaleckého posudku (zaslaný 28. apríla 2010) a Ing. P. na zaslanie geometrického plánu (zaslaný 23. apríla 2010).

8. Dňa 14. júla 2011 zákonný sudca nariadil pojednávanie na 11. október 2011, ktoré bolo následne odročené na 25. november 2011 na vykonanie ďalšieho dokazovania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/2008.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vo vzťahu k posudzovanému súdnemu konaniu, z obsahu spisu a z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu a nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej či skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla spôsobovať predĺženie namietaného konania.

2. V súvislosti s hodnotením správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ sa nezúčastnil jedného z dosiaľ uskutočnených pojednávaní, čo ale nemalo zásadnejší vplyv na doterajšiu dĺžku namietaného konania. Sťažovateľ je v konaní   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   a   poskytuje   okresnému   súdu požadovanú súčinnosť.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   ktorým   ústavný   súd   zisťoval,   či   v   namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu. Vychádzajúc zo spisu sp. zn. 6 C 41/2008 ústavný súd zistil, že okresný súd bol bez ospravedlniteľného dôvodu   nečinný   v   obdobiach   od   11.   marca   2008,   keď   uznesením   uložil   žalovanému povinnosť   vyjadriť   sa   k   žalobe   (vyjadrenie   bolo   zaslané   už   28.   marca   2008), do 10. decembra   2009,   keď   nariadil   vo   veci   prvé   pojednávanie,   a   následne   v období od pojednávania   uskutočneného   19.   marca   2010,   resp.   výziev   na   predloženie   listinných dôkazov zo 7. apríla 2010 do 14. júla 2011, keď nariadil pojednávanie na 11. október 2011, hoci požadované listinné dôkazy mu boli doručené už v priebehu apríla 2010. Namietané konanie v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti trvalo štyri roky a nebolo ešte právoplatne skončené.

V nadväznosti na obranu okresného súdu, resp. zákonného sudcu poukazujúceho na neprimerané množstvo vecí, ktoré mu boli pridelené, ústavný súd v nadväznosti na svoju doterajšiu judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) konštatoval, že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musia zabezpečiť súdne konania, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a   tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť,   nemôže   byť pripočítaná   na   ťarchu   účastníka   konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   neodôvodnenou   nečinnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ   sa   tiež   domáhal,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   uložil   konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. V čase rozhodovania o sťažnosti nebolo namietané konanie právoplatne skončené, a preto ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a prikázal okresnému   súdu,   aby v   namietanom   konaní konal   bez zbytočných   prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

V zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   alebo slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Ústavný súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   existujú   dôvody   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3   000   €, s poukazom na to, že dlho trvajúci stav „nevhodne pôsobí aj na môj zdravotný stav najmä psychicky“ a „som takto nútený trpieť nezákonné porušovanie môjho vlastníckeho práva a z dôvodu neistoty postoja súdu k mojej žiadosti o zabezpečenie zákonnosti pre nemožnosť dosiahnuť meritórne rozhodnutie vo veci v primeranej lehote“.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v   ktorom   došlo   k   zbytočným   prieťahom v konaní, zložitosť veci, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľovi,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   advokátom   (bod   4   výroku   tohto   nálezu).   Za   jeden   úkon   právnej   služby vykonaný   v   roku   2011   patrí   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v   znení   neskorších   predpisov   odmena   123,50   €,   čo   spolu   s   režijným paušálom (7,41 €) predstavuje odmenu za jeden úkon právnej služby 130,91 €. Ústavný súd priznal úhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a   prevzatie   veci,   písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhradu v sume 261,82 € (dvakrát po 130,91 €) zvýšil o 20 % DPH (52,36 €) vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH. Celková suma trov konania tak predstavuje sumu 314,18 €, ktorú je okresný súd povinný uhradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011