znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 360/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2009 prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu prejavu a na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 191/08 zo 16. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2009 doručená   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   W.,   a. s. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu a na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu prejavu podľa   čl. 10   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 3 Co 191/08 zo 16. apríla 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľka uviedla, že ako vydavateľ týždenníka t. uverejnila v roku 2004 v čísle 52, ktoré vyšlo... pri článku autora R. P. „...“, omylom fotografiu JUDr. Š. M., ktorého sa však   uvedený   článok   netýkal,   ale   v skutočnosti   sa   vzťahoval   na   sudcu...   JUDr.   H.   S. Po upozornení   na   tento   omyl   sťažovateľka   uverejnila   v najbližšom   čísle   označeného týždenníka ospravedlnenie JUDr. Š. M. za toto nedopatrenie a zároveň zverejnila aj jeho reakciu na túto záležitosť.

V sťažnosti   sa   ďalej uvádza,   že v označenom   týždenníku   sťažovateľka   uverejnila v jeho   čísle   1   z   roku   2005   článok   s názvom   „...“   zaoberajúci   sa   životným   osudom za bývalého režimu perzekvovanej osoby. Tento článok obsahuje aj vyjadrenie dotyčnej osoby k jednému s ňou vedených súdnych konaní, v ktorom rozhodoval senát..., predsedom ktorého bol JUDr. Š. M. Inkriminovaný článok obsahuje stanovisko JUDr. Š. M., ktorý v ňom objasňuje, že on dotyčného nesúdil ani mu neukladal trest, ale iba rozhodoval o jeho návrhu   na obnovu   konania,   ktorý   bol   zamietnutý   z dôvodu,   že   zákonné   podmienky na takýto postup v okolnostiach daného prípadu neboli splnené.

Nadväzne   na   to   JUDr.   Š.   M.   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   podal   v septembri   2005 Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) žalobu podľa § 13 Občianskeho zákonníka, ktorou sa domáhal proti sťažovateľke okrem iného náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 300 000 Sk za uverejnenie jeho fotografie v čísle 52 z roku 2004 označeného týždenníka a rovnakú sumu požadoval aj za uverejnenie tvrdenia o jeho osobe obsiahnuté v článku publikovanom čísle 1 z roku 2005 tohto týždenníka.

Okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   14 C/211/2005   zo   16.   apríla   2008   návrhu navrhovateľa vyhovel a zaviazal sťažovateľku zaplatiť mu sumu 600 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Krajský súd v odvolacom konaní napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil rozsudkom sp. zn. 3 Co 191/08 zo 16. apríla 2009. Sťažovateľka je toho názoru, že uloženie povinnosti zaplatiť navrhovateľovi priznanú sumu   z titulu   náhrady   nemajetkovej   ujmy   nebolo „nevyhnutným   v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie niektorého z cieľov podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru, resp. čl. 26 ods. 4 ústavy. Uvedeným spôsobom došlo k neoprávnenému zásahu do práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. podľa článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Tento   názor   zakladá   sťažovateľka   okrem   iného   na   argumentácii,   že «V prvom prípade išlo o použitie fotografie JUDr. M. v omyle, že ide o JUDr. S., o ktorom bol publikovaný článok súvisiaci so súdnym sporom medzi JUDr. S. a vydavateľom denníka S. Išlo pritom o tému, ktorej sa venovali viaceré médiá, a ktorú možno jednoznačne označiť za vec verejného záujmu.

Po tom, ako sme náš omyl zistili, vykonali sme príslušné kroky na nápravu tohto omylu. Najmä sme sa verejne JUDr. Š. M. ospravedlnili, a to rovnakým spôsobom, ako došlo   k   zverejneniu   jeho   fotografie.   Je   teda   zrejmé,   že   už   niekoľko   dní   po zverejnení fotografie   JUDr.   M.   v   rámci   článku,   ktorý   sa   jeho   osoby   netýkal,   bolo   čitateľom týždenníka.t. známe, že na predmetnej fotografii nie je JUDr. S., ale JUDr. M.

Práca novinára, ako aj iné profesie, a to aj pri zachovaní primeranej opatrnosti, prináša   so   sebou   aj   omyly.   Sankcionovanie   každého   omylu   vysokou   peňažnou   sumou v rámci   náhrady   nemajetkovej   ujmy   je   nezlučiteľným   s   funkciou   tlače   v   demokratickej spoločnosti zastrašuje tlač pri plnení jej úloh nevyhnutných pre demokratickú spoločnosť. Tomuto zodpovedá aj právny poriadok Slovenskej republiky, keď poskytuje viaceré prostriedky   nápravy,   pričom   náhrada   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   je   až   krajným prostriedkom   nápravy   nastupujúcim   vtedy,   ak   aplikácia   iných   prostriedkov   nápravy   je nepostačujúca.

Takýmito miernejšími prostriedkami nápravy boli najmä právo na opravu (podľa zákona č. 81/1966 Zb.) a práva podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Uloženie povinnosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v danom prípade zjavne nebolo nevyhnutným v demokratickej spoločnosti na ochranu práv a slobôd iných, a to najmä z dôvodu, že fotografia JUDr. M. bola zverejnená v omyle, bez akéhokoľvek zlého úmyslu, pričom bezprostredne po zistení tohto omylu boli vykonané primerané opatrenia na odstránenie následkov tohto omylu.

V druhom   prípade   išlo   o   článok   o E.   Š.,   osobe   prenasledovanej   a   väznenej z politických   dôvodov.   Je   nepochybne   vecou   verejného záujmu   informovať   verejnosť o nedodržiavaní základných ľudských práv a slobôd, ktoré sa v minulosti vyskytlo,   ako aj o nezákonných postupoch Štátnej bezpečnosti voči štátnym občanom.

V tomto   článku   boli   zverejnené   aj   názory   E.   Š.   na   súdne   konanie,   v   ktorom rozhodoval senát, ktorému predsedal JUDr. Š. M. Zároveň je potrebné poukázať na to, že bolo zverejnené aj vyjadrenie JUDr. M. k tejto veci. Z publikovaných vyjadrení JUDr. M. jasne vyplýva, že JUDr. M. (v rámci senátu) rozhodoval len o návrhu na obnovu konania, ktorý bol zamietnutý z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok na obnovu konania, teda z dôvodu, že sa neobjavili nové skutočnosti, ktoré neboli súdu známe v čase, keď bol E. Š. odsúdený.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že publikovaný článok priniesol rozdielne názory dvoch osôb na súdne konanie, pričom na pochopenie oboch publikovaných názorov sú potrebné primerané znalosti z oblasti trestného práva procesného. Ako vydavateľ však nemôžme niesť zodpovednosť za to, či naši čitatelia takéto znalosti majú alebo nemajú, prípadne ku každému vyjadreniu pripájať právnu analýzu.

V   prípade   publikovania   článku   „...“   nebolo   uloženie   povinnosti   náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nevyhnutným v demokratickej spoločnosti na ochranu práv a slobôd iných. Dôvodom je najmä to, že JUDr. M. mal možnosť reagovať na tvrdenia E. Š., pričom jeho reakcia bola v primeranom rozsahu a obsahu publikovaná. Ku konfrontácii názoru dvoch osôb došlo v rámci veci verejného záujmu, ktorou porušovanie základných práv   a   slobôd   nepochybne   je.   Bolo   tak   realizované   právo   oznamovacích   prostriedkov sprostredkúvať názory iných osôb, pričom čitateľ mal možnosť tieto názory sám vyhodnotiť. Cieľom   publikovaného   článku   nebolo   poškodiť   JUDr.   Š.   M.,   ale informovať verejnosť o politickom prenasledovaní E. Š.».

Sťažovateľka napokon uviedla, že proti namietanému rozsudku podala dovolanie, avšak   nie   z dôvodu   porušenia   práva   na   slobodu   prejavu,   ale   z dôvodu   namietaného porušenia práva na spravodlivý proces.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby vydal tento nález:„Právo sťažovateľa na slobodu prejavu podľa článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   16. 04. 2009,   č. k.   3 Co 191/08-139, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 04. 2009, č. k. 3 Co 191/08-139, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal toto uznesenie: Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   úplne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia k rukám advokáta JUDr. R. K.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   sú   tvrdenia   o nespravodlivosti   sťažnosťou napadnutého   rozsudku   krajského súdu,   ktorým   jej ako   vydavateľovi   týždenníka  .t.   bola okrem   iného   v rámci   konania   o ochranu   osobnosti   uložená   povinnosť   zaplatiť navrhovateľovi   sumu   600 000 Sk   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   sťažovateľka vyslovujúc   názor,   že   uloženie   tejto   povinnosti „nebolo   nevyhnuté   v demokratickej spoločnosti   na   dosiahnutie niektorého z cieľov   podľa   čl. 10 ods. 2   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky“, považuje   za   neprimeranú   a neodôvodnenú.   Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   preto priznaním náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi k porušeniu jej označených práv.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie...

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru má každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa   slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa   § 11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa   § 13   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä   sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.Podľa   § 13   ods. 2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd pripomína, že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS 20/03,   IV. ÚS 43/04). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Predpokladom rešpektovania uvedených zásad je však aj dodržanie podmienok, že všeobecné   súdy   vo   svojej   činnosti   postupujú   v súlade   s ústavnými   princípmi,   ktoré vyplývajú   najmä   z druhej   hlavy   siedmeho   oddielu   ústavy.   Okrem   toho   z princípu nezávislosti   súdov   podľa   čl. 144   ods. 1   ústavy   vyplýva tiež zásada   voľného hodnotenia dôkazov zakotvená aj v ustanovení § 132 Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „prehodnocovať“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Z obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky s namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   a s jeho   právnym   názorom,   a teda   s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v danej veci.

Zo sťažnosti a z obsahu spisu ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 14 C 211/2005   zo   16.   apríla   2008   rozhodol,   že   článok   autora   M.   V.   uverejnený v sťažovateľkou vydávanom týždenníku.t. č. 1/2005 z 3. januára 2005 na stranách 23 až 25 pod   názvom   «...»   obsahuje   nepravdivé   a pravdu   skresľujúce   informácie   týkajúce   sa navrhovateľa,   keď „V článku   na   strane   24   bolo   publikované   tvrdenie,   že   sudca   M. navrhovateľa obnovy konania, ktorý chcel obhajobu postaviť na konfrontácii svedkov, ktorí hovorili v jeho prospech, miesto toho, aby prerušil pojednávanie, odrovnal argumentom, že nemá k dispozícii zápisnicu z rehabilitačného konania.“.

Okresný súd zároveň rozhodol, že sťažovateľka sa „za túto nepravdivú a zavádzajúcu informáciu, ktorá nezohľadňuje zákonný procesný postup a rozhodnutie senátu..., ktorému predsedal JUDr. Š. M.“, musí navrhovateľovi ospravedlniť, a zaviazal ju taktiež zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 600 000 Sk a nahradiť trovy konania.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom okrem iného tvrdila, že prvostupňový súd danú vec nesprávne právne posúdil a dospel na základe vykonaných dôkazov   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   keď   priznal   navrhovateľovi   náhradu nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   a uložil   jej   povinnosť   ospravedlniť   sa,   a to   napriek skutočnosti,   že   nedošlo   k neoprávnenému   zásahu   do   práva   na   ochranu   osobnosti navrhovateľa a ani podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy neboli splnené. Konkrétne uviedla, že ide o nesplnenie týchto kumulatívne ustanovených hmotnoprávnych podmienok: a) existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby, v jej fyzickej a morálnej   integrite,   b) neoprávnenosť,   protiprávnosť   zásahu   a c)   existencia   príčinnej súvislosti medzi podmienkami uvedenými v bode a) a b). Sťažovateľka súčasne podrobne zdôvodnila, prečo z jej pohľadu neboli splnené tieto podmienky. Na základe toho navrhla, aby odvolací súd napadnutý prvostupňový rozsudok zmenil tak, že návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietne a prizná jej náhradu trov konania.

O podanom   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom sp. zn.   3 Co 191/08 zo 16. apríla 2009 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

V napadnutom   rozsudku   krajský   súd   uviedol   obsah   prvostupňového   rozhodnutia, zosumarizoval odvolacie argumenty sťažovateľky a dospel k záveru, že jej odvolanie nie je dôvodné.

Sťažovateľka napriek tomu, že je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpená, v danom prípade nenamietala, že by krajský súd k napadnutému rozsudku nedospel po riadnom a spravodlivom procese   (sťažovateľka teda netvrdila, že došlo aj k porušeniu ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru),   uviedla   len,   že   z toho   dôvodu   podala   dovolanie   najvyššiemu   súdu.   Ak   teda sťažovateľka   v konaní   pred   ústavným   súdom   nenamieta,   že   krajský   súd   pri   vydaní napadnutého   rozsudku   postupoval   v rozpore   s princípmi   spravodlivého   procesu,   je už iba z toho dôvodu antinómne tvrdiť, že skutkový stav ustálil nesprávne, resp. že príslušné právne predpisy interpretoval nespravodlivo. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu možno uvažovať o porušení základného práva hmotného obsahu iba za predpokladu, že zároveň došlo k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   (napr.   II. ÚS 78/05).   Absencia   porušenia ústavnoprocesných princípov totiž v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru upravených v označených   článkoch   ústavy   a dohovoru   (m. m.   II. ÚS 201/04,   IV. ÚS 184/05, IV. ÚS 189/07).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné taktiež zdôrazniť, že podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   sťažovateľky.   Návrh sťažovateľky   je   v koncentrovanej   podobe   vyjadrený   v   petite   sťažnosti   a   je   základným východiskom pre posudzovanie sťažnosti. Prípadné tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, prípadne kvalifikovaných medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sťažovateľka uvádza v texte znenia sťažnosti, t. j. mimo petitu, ústavný súd podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   považuje   iba   za   súčasť   jej   argumentácie   (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07 atď.).

Za okolností, keď sa sťažovateľka v petite domáha len vyslovenia porušenia svojho základného práva na slobodu prejavu a na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru, ústavný súd dodáva, že už len táto samotná skutočnosť by so zreteľom na jeho doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 160/09, IV. ÚS 203/09) v kontexte s uvedeným právnym názorom postačovala na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd sa však napriek tomu vzhľadom na rozširujúci sa počet súdnych sporov o ochranu osobnosti v Slovenskej republike a ich často nie zanedbateľný politický kontext preskúmal ústavnoprávny rozmer pripomienok sťažovateľky k skutkovým a právnym záverom krajského   súdu   vyjadreným   v namietanom   rozsudku,   ako   aj   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku, pričom dospel k názoru, že ich nemožno považovať za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajským   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje.

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   sa   pritom   ústavný   súd   riadil   tým,   že   v nej sťažovateľka namieta v podstate to, že v okolnostiach danej veci jej bola súdom uložená povinnosti   zaplatiť   navrhovateľovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   čo   aj   s poukázaním na výšku   priznanej   náhrady   nebolo   podľa   nej   nevyhnutné „v demokratickej   spoločnosti na ochranu práv a slobôd iných“, a súčasne to označuje za nezlučiteľné s funkciou tlače pri plnení úloh, ktoré má v demokratickej spoločnosti plniť.

V rámci kontroly ústavnosti, ktorej bol podrobený označený rozsudok krajského súdu z aspektu podstaty sťažnostných námietok, bola pre ústavný súd smerodajná jednak právna úprava týkajúca sa ochrany osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a tiež spôsob jej aplikácie v konkrétnych okolnostiach danej veci. Ústavný súd pritom vychádzal z toho, že v tomto   prípade   je   nutné   jednak   ustáliť   mieru   (intenzitu)   zásahu   do   práva   na   ochranu osobnosti   v kontexte   so   slobodou   prejavu   a právom   na   informácie,   a to   so   zreteľom na zásadu primeranosti (proporcionality) vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy ako   „najprísnejšej“   sankcie   (krajného   prostriedku   nápravy)   uloženej   pôvodcovi   zásahu, t. j. sťažovateľke.

Preto skúmal, ako sa s námietkou sťažovateľky o neprimeranosti uloženia povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vysporiadal krajský súd a ako svoje právne a skutkové závery odôvodnil.

V   konaniach   o ochranu   osobnosti   má   fyzická   osoba   v súlade   s   § 13   ods. 2 Občianskeho zákonníka právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä v prípadoch,   ak došlo   k zníženiu   jej   dôstojnosti   či   vážnosti   v spoločnosti.   Pri   určení   jej výšky prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolností, za akých došlo k porušeniu jej práv. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka teda nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu, pričom táto úvaha nemôže prekračovať únosnú mieru, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že hranice, v rámci ktorých by sa   mala   pohybovať   takáto   úvaha   súdu,   musia   byť   istým   spôsobom   dané,   pričom   táto ich danosť je závislá   od individuality každého prípadu   a zároveň musí byť podmienená dôvodmi,   na ktorých   sa   priznanie   zakladá.   To   však   neznamená,   že   priznanie   náhrady nemajetkovej   ujmy v peniazoch   musí   mať pre určitý   okruh   zásahov do   práv   spojených s ochranou osobnosti taký rozsah, pri iných zase onaký. Podstatná je jedinečnosť prípadu a s tým   spojená   konkrétna   intenzita   zásahu   a jej   následky.   Na   základe   toho   potom všeobecný   súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch za porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie dôvody, ktoré ho k vysloveniu takéhoto záveru viedli.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd je toho názoru, že závery krajského súdu treba hodnotiť ako odôvodnené, nearbitrárne a zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy. Krajský   súd   totiž v odôvodnení   svojho rozhodnutia vo vzťahu   k priznanej   náhrade   nemajetkovej   ujmy   vyhodnotil   dôvodnosť   uloženia   tejto povinnosti okresným súdom so zreteľom na tú časť odôvodnenia jeho rozsudku, v ktorej analyzoval   okolnosti,   za   ktorých   došlo   k zásahu   do   práva   na   ochranu   osobnosti navrhovateľa,   a v nadväznosti   na   závažnosť   ujmy,   ktorá   mu   v dôsledku   neoprávneného zásahu vznikla. K samotnému zásahu podľa krajského súdu došlo v podobe publikovania výrokov   v spornom   článku   „...“,   ako   aj uverejnením   fotografie   navrhovateľa   v rozpore s § 34   ods. 7   zákona   č. 385/1990   Zb.   o sudcoch   a prísediacich   a   o   zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojitosti s článkom „...“, keď navyše obsah tohto kritického článku sa netýkal osoby navrhovateľa.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy okrem iného vyplýva:

«Objektívna   spôsobilosť   zásahu   vyvolať   nemajetkovú   ujmu   spočívajúcu   buď v porušení, alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite je vyjadrením zásady adekvátnosti. Toto kritérium vylučuje, aby sa na hodnotenie zásahu stali rozhodujúce   iba   subjektívne   pocity   poškodeného.   Bude   záležať   na   prostredí,   v   ktorom zásahu došlo, objekte zásahu, ďalších okolnostiach. Z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti človeka sú vzhľadom k svojej publicite zvlášť nebezpečné zásahy, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače.

O náhrade nemateriálnej ujmy v peniazoch možno hovoriť iba vtedy, ak sa zásah do cti a dôstojnosti dotkne mravnej integrity fyzickej osoby natoľko, že sa zároveň zníži jej vážnosť   u   iných   a   tým   sa   ohrozí   jej   postavenie,   uplatnenie   v   spoločnosti   a   súčasne nepostačuje iba zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia. Súdu sa v konaní musí preto preukázať,   že   sú   tu   okolnosti   dokazujúce,   že   v   danom   konkrétnom   prípade   nepostačí ospravedlnenie a to predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov   vzniknutých   navrhovateľovi   vzhľadom   na   postavenie   žalobcu   v   rodine a spoločnosti. Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka upravuje iba satisfakcia za to, že už k zásahu do osobnosti, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu do osobnosti občana, došlo. Samotná   závažnosť   ujmy   vzniknutej   v   dôsledku   neoprávneného   zásahu   do   práva na ochranu   osobnosti   nie   je   jediným   a   výlučným   kritériom   pre   určenie   výšky   náhrady nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch.   Pri   určení   výšky   sa   musí   prihliadnuť   aj   na   okolnosti, za ktorých   k   porušeniu   práva   došlo.   Tieto   okolnosti   môžu   byť   významné   tak   u   osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Berie sa do úvahy napr. to, či   k   následkom   zásahu   došlo   len   v   mieste   bydliska   žalobcu   alebo   v   širšom   okolí. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa berie do úvahy, či zásah   bol   realizovaný   v   denníku,   ktorý   vychádza   v   značnom   náklade,   patrí   medzi najčítanejšie, či sa stal na titulnej strane novín, mal zvýraznený titulok, bol na osobitnej farebnej podtlači. Berie sa do úvahy i pracovné zaradenie osoby, ktorá tvrdí, že do jej práv bolo zasiahnuté, či došlo k ujme na cti v očiach pracovného kolektívu takejto osoby, či je navrhovateľ známy napríklad čitateľom.

Z   vykonaného   dokazovania   bolo   preukázané,   že   odporca   uverejnil   fotografiu navrhovateľa v rozpore s § 12 Občianskeho zákonníka a § 34 ods. 7 zák. č. 385/2000 Z. z. a dokonca   ju   pridružil   k   článku,   ktorý   sa   vôbec   nedotýkal   navrhovateľa.   Vzhľadom na spojenie fotografie s článkom, ktorý sa dotýkal iného sudcu a bol v tomto období témou, ktorá veľmi kriticky rezonovala vo viacerých denníkoch a časopisoch, ako aj na obsah článku   tak   ako   bolo   vyššie   uvedené   vyústilo   v   závažný   zásah   do   osobnostnej   sféry navrhovateľa. Vzhľadom na zverejnenie fotografie čitatelia si spojili navrhovateľa s osobou opisovanou a kritizovanou v týchto článkoch, vyjadrovali sa o ňom nevhodne, reagovali tiež na neho nevhodne. K takémuto poškodeniu navrhovateľa nedošlo len v mieste jeho bydliska, ale ako vyplynulo zo svedeckých výpovedí nevhodne sa vyjadrovali o navrhovateľovi aj v... Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   zásah   do   osobnostných   práv   sa   prejavil   na celom   území Slovenska.

Týždenník „...“ vychádza na celom území Slovenska. Titulok bol zvýraznený čiernou tlačou. Fotografia o rozmeroch 4,3 cm x 8,8 cm znázorňovala tvár navrhovateľa s poprsím, takže   bola   dostatočne   veľká   a   bolo   možné   jednoznačne   identifikovať   osobu   na tejto fotografii spodobnenú. Týždenník má dostatočné množstvo čitateľov.

Pokiaľ ide o druhú časť návrhu z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že autor článku uverejnil v článku tvrdenia, ktoré sa nezakladajú na pravde. Pri ich uverejnení si neoveril skutočnosti, nepodal objektívne fakty, nepreveril svoje tvrdenia či sú v súlade v tom čase   platným   trestným   poriadkom.   Konštatovanie   autora   článku   v   ďalšej   časti   tohto príspevku „štátne únosy“ („... Aj sudca M., ktorý, sa podľa Š. podieľal na jeho opätovnom uväznení, odmieta spochybňovanie vlastnej minulosti...“), ako aj nepodanie informácie, že rozhodnutie Krajského súdu boli predmetom preskúmavania Najvyššieho súdu preukazuje, že autor článku nemal v úmysle podať vyvážené informácie, článok koncipoval s úmyslom znevažovať navrhovateľa a podsúval čitateľom záver, že ako sudca navrhovateľ rozhodoval nespravodlivo a tendenčne. V tomto prípade taktiež týždenník „...“ vyšiel na celom území Slovenska a s titulom aj podtitulmi, ako aj ďalším článkom.

Z   vykonaného   dokazovania   výsluchom   svedkov   pred   súdom   prvého   stupňa   bolo preukázané, že predmetné články zasiahli do práv navrhovateľa veľmi vážne. Navrhovateľ v čase zásahu bol a je sudcom doteraz, hoci pre vek má prerušený výkon. Navrhovateľ ako sudca nie je a nebol známy len v mieste svojho bydliska. Z titulu svojej práce a v minulosti výkonu funkcie predsedu... bol a je známy v rozsahu celého územia Slovenska a to nielen v sudcovskej obci (medzi sudcami), ale aj v bežnom živote čitateľom denníka. Ide o denník s relatívne vysokým nákladom, distribuovaným po celom území Slovenska.

Priznaná nemajetková ujma vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) za neoprávnené uverejnenie   fotografie   navrhovateľa   a   9.958,18   eur   (300.000,-   Sk)   je   preto   primeraná. Je nesporné, že zásahy do cti navrhovateľa v jeho živote spôsobilo uverejnenie fotografie a následne uverejnenie nepravdivých tvrdení v článku „...“.»

Aj keď priznanie rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práv spojených   s ochranou   osobnosti   tak,   ako   to   bolo   v navrhovateľovom   prípade,   je   podľa názoru ústavného súdu so zreteľom na už spomenutý princíp proporcionality na hranici ústavnej akceptovateľnosti, odôvodnenie jej priznania krajským súdom však hodnotí ako legitímne   a ústavne   aprobovateľné   s tým,   že   z neho   nemožno   vyvodiť   taký   odklon od výkladových alebo procesných štandardov všeobecných súdov,   ktorý by bolo možné označiť za svojvoľný, ale taktiež ani zjavné vybočenie od zásad ústavnosti traktovaných v judikatúre ústavného súdu.

Ústavný súd ďalej pripomína, že nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe. Tak to bolo aj v prípade   sťažovateľky,   a preto   ústavný   súd   nepovažoval   za   nevyhnutné   zasiahnuť do rozhodnutia   krajského   súdu   a   akýmkoľvek   spôsobom   ovplyvniť   jeho   názor   týkajúci sa priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07,   III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2009