znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 36/2013-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   januára   2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 955/2011 a jeho uznesením z 19. decembra 2011, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 CoE 65/2012 a jeho uznesením z 30. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 15. novembra 2012, ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 955/2011 a jeho uznesením z 19. decembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE 65/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o   úvere   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkom   k   uzatvoreniu   rozhodcovskej   doložky, resp. rozhodcovskej   zmluvy,   ktorá   založila   právomoc   Stáleho   rozhodcovského   súdu zriadeného S., a. s. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníka a návrh sťažovateľky, aby   Stály   rozhodcovský   súd „autoritatívne   deklaroval   právo   sťažovateľky   na   úhradu peňažnej   pohľadávky   a   uložil   dlžníkovi   povinnosť   plniť“,   bola   dlžníkovi   na   základe rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávku spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia   pohľadávky   aj   s príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcie   na   podklade vykonateľného exekučného titulu (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu). Okresný súd žiadosť   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 65/2012 z 30. mája 2012.

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   namieta   právne   závery   v   rozhodovacej činnosti   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorým   vyčíta   ich   nesprávnosť   z   hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd a krajský súd podľa nej „svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia a s použitím   chybnej   aplikácie   a interpretácie...“,   za   súbežného   porušenia   viacerých procesných   pravidiel   spočívajúcich   v tom,   že „rozhodol   nad   rámec   zverenej právomoci,... rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,... svojím   postupom   odňal   účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom,... rozhodol   na   základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“.

Sťažovateľka   zároveň   poskytla   ústavnému súdu   na zváženie   vlastnú   interpretáciu právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na jej   právnu   vec,   keď   uviedla,   že „Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc   posudzovať zákonnosť   rozhodnutí   rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý... Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho   vykonateľnosti...   či   rozhodnutie   (iný   titul)   je   z hľadísk   zakotvených   v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného   súdu,   ani   rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.

Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo vyzval   v podanom   odvolaní   súd,   aby   postupom   podľa   ust.   § 109   ods. 1   písm. b)   OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“.

Vo   vzťahu   k aplikácii   ustanovení   smernice   Rady   Európskych   spoločenstiev sťažovateľka uvádza, že „V súvislosti s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem   sťažovateľ   (oprávnený)   poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že   exekučný   súd   založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval   ustanovenia   Smernice   Rady   93/13/EHS   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám... neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama aplikácia).“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   aj   postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní a jeho napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   tým,   že   krajský   súd «a)   nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   pretože   nevykonal náležité   dokazovanie   a   svoje   rozhodnutie   založil   na   skutočnostiach,   ktorých   existencia nebola   dokázaná   (súd   používa   pri   zdôvodnení   svojho   rozhodnutia   slovo   ako   napr. „pravdepodobne“);   b)   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení s porušením   označených   justičných   práv   porušil   právo   vlastniť   majetok   zaručené   čl. 20 ods. 1   Ústavy   SR,   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru...».

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka doplnila svoju argumentáciu podaním doručeným   ústavnému   súdu   15.   novembra   2012,   v ktorom   poukazuje   na   § 57   ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012, podľa ktorého ak súd rozhoduje podľa   odseku   1   písm. g)   a k),   nariadi   pojednávanie.   Po   právoplatnosti   uznesenia o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   súd   exekúciu   zastaví.   Sťažovateľka   poukazuje   na intertemporálne ustanovenia, podľa ktorých sa toto znenie vzťahuje aj na konania začaté predo   dňom   účinnosti   tohto   zákona.   Keďže   okresný   súd   nenariadil   vo   veci   ústne pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa, je sťažovateľka toho názoru, že došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   ústavy,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie   a   zároveň   jej   prizná   finančné   zadosťučinenie,   ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu a k porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   napadnutým   postupom a uznesením okresného súdu

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní a napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   vydané   v   tomto   konaní,   ktorým   okresný   súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Zároveň uviedol, že po právoplatnosti tohto uznesenia rozhodne o zastavení exekučného konania v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému   postupu   a uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd v danom prípade považoval za relevantné objasniť kľúčovú skutočnosť z pohľadu sťažovateľky, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   rozhodol   o zamietnutí   žiadosti   súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského   súdu;   uvedené   konanie   pred   rozhodcovským   súdom   nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom v zmluve.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu   vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi uznesenia okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie odôvodnil okrem iného aj § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul z dôvodu neprijateľnosti   rozhodcovskej   doložky   zakladajúcej   právomoc   rozhodcovského   súdu na konanie   ako   absolútne   neplatnej   zmluvnej   podmienky   obsiahnutej   v zmluve,   ktorej účinky   spôsobujú značnú   nerovnováhu medzi   právami a povinnosťami   zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu bola teda založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

Krajský   súd   v napadnutom   uznesení   vyložil   svoje   úvahy   týkajúce   sa   posúdenia v tejto veci rozhodujúcej okolnosti, a to rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (od ktorej sťažovateľka aj odvíjala príslušnosť ňou zvoleného rozhodcovského súdu   na   konanie   a ktorého   rozsudok   bol   exekučným   titulom)   vo   vzťahu   k normám spotrebiteľskej legislatívy.

Krajský súd v napadnutom uznesení akceptoval posúdenie zmluvy o úvere uzavretej medzi   sťažovateľkou   a povinnou   osobou   okresným   súdom   ako   zmluvy   spotrebiteľskej. Povinnosť exekučného súdu preskúmavať rozhodcovskú doložku odôvodnil aj so zreteľom na   § 44   Exekučného   poriadku,   v zmysle   ktorého   je   súd   rozhodujúci   o žiadosti   súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný   titul   a návrh   na   vykonanie   exekúcie   a posúdiť,   či   tieto   nie   sú   v rozpore so zákonom.   V rámci   tohto   prieskumu,   ako   uvádza   krajský   súd,   exekučný   súd predovšetkým   zisťuje,   či   exekučný   titul   bol   vydaný   orgánom   na   to   oprávneným,   či   je vykonateľný   po stránke   formálnej   a materiálnej,   či   oprávnený   a povinný   sú   vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má podľa názoru krajského súdu exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský   rozsudok   vydaný   na   základe   tejto   rozhodcovskej   doložky,   čo   vyplýva   aj z rozsudku   Súdneho dvora   Európskej   únie vo   veci   Asturcom   telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira.

Krajský súd ďalej uviedol, že «Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania   splnenia   zákonných   predpokladov   pre   poverenie   súdneho   exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak i po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na   základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy   (viď uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).

Nič   na   tom   nemení   ani   skutočnosť,   že povinná   z   rozhodcovského   rozsudku   bola v rozhodcovskom konaní pasívna a nepodala žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Totižto   podľa   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   21. 03. 2012 sp. zn. Cdo 1/2012   princíp   „vigilantibus   iura   sripta   sunt“   v   spotrebiteľských   veciach v konkrétnych   súvislostiach   ustupuje   dôležitejšiemu   princípu,   ktorým   je   ochrana   práv spotrebiteľa.   To   znamená,   že   aj   keď   účastník   rozhodcovského   konania,   ktorým   je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný   skúmať   existenciu   alebo   platnosť   rozhodcovskej   zmluvy   a   v   prípade   zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku tohto exekučného titulu   so zákonom   znamenajúci   materiálnu   nevykonateľnosť   tohto   exekučného   titulu. Takýmto   postupom   exekučný   súd   napĺňa   príkaz   vyplývajúci   z   princípu   ochrany   práv spotrebiteľa.

K   oprávneným   namietanému   odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom   odvolací   súd uvádza, že v štádiu, pri ktorom súd skúma či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   alebo   exekučný   titul   nie   sú   v   rozpore   so   zákonom   (§ 44   ods. 2   Exekučného poriadku),   sa   vychádza   z   tvrdení   oprávneného   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie a exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednáva a za prítomnosti oprávneného a povinného.».

Na základe uvedeného krajský súd považoval sťažovateľkou namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom.

K námietke   sťažovateľky,   že   okresný   súd   posúdil   rozhodcovskú   doložku   ako neprijateľnú   podmienku,   krajský   súd   uviedol,   že „V   posudzovanom   prípade   sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia,   vrátane   sporov   o   ich   platnosť,   výklad   alebo   zrušenie,   ako   aj   spory,   ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenie práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a/ pred   Stálym   rozhodcovským   súdom   zriadeným   spoločnosťou   Slovenská rozhodcovská,... ak   žalujúca   zmluvná   strana   podá   žalobu   na   rozhodcovskom   súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na   súde   podľa príslušného   právneho   predpisu (zákon č. 99/1963 Zb.   Občiansky súdny poriadok).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie   akéhokoľvek   sporu,   ktorý   vznikne   z   tejto   zmluvy   o   úvere,   ručiteľského vyhlásenia,   vrátane   sporov   o   ich   platnosť,   výklad   alebo   zrušenie,   ako   aj   sporu,   ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenie práv z   takto   vyplnenej   zmenky,   vrátane   sporu   o   jej   platnosť,   výklad   alebo   zrušenie   na všeobecnom   súde.   považuje   sa   táto   skutočnosť   za   rozväzovaciu   podmienku   tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby   na   súde   bola   podaná   žaloba   na   rozhodcovský   súd   vo   veci,   v   ktorej   je   touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu...

Cieľom   rozhodcovskej   zmluvy   je   dosiahnuť   prejednanie   prípadného   sporu   pred rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné sírany delegovali takúto právomoc. V   porovnaní   s   ostatnými   zmluvnými   podmienkami   je   význam   rozhodcovskej   doložky osobitný,   pretože   v   krízových   situáciách   a   vzniku   sporu   súkromná   osoba   rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej   zmluvy.   Keďže   sa   tak   udeje   v súkromnoprávnom   procese,   požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil dojednanie   vyžadujúce   v rámci   dojednanej   rozhodcovskej   doložky   od   spotrebiteľa,   aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa. V zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s posúdením   uvedenej   doložky   ako   neprijateľnej podmienky...“.

V závere svojho rozhodnutia krajský súd poukázal na to, že „rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve o úvere bola čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká   bola od   počiatku   neplatnou   podľa   § 53   ods. 1   OZ,   pretože rozhodcovské konanie, ktorého   výsledkom   je   exekučný   titul,   sa   uskutočnilo   bez   riadneho   zmocnenia   zo   strany zmluvných   strán,   a teda   rozhodcovský   rozsudok   vydaný   v tomto   konaní   nemôže   byť spôsobilým titulom na vykonanie exekúcie. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného   titulu,   ktorá   bráni   vykonaniu   exekúcie   na   jeho   základe   a je   dostatočným dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe tatko   nespôsobilého   exekučného   titulu... Na   základe   uvedeného   odvolací   súd   potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne.“.

Ústavný   súd   preskúmal   výklad   krajského   súdu   a jeho   úvahy   vo   vzťahu aj k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd podľa názoru ústavného   súdu   správne   posúdil   právny   vzťah   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení § 52 a § 53 Občianskeho   zákonníka   v platnom   znení   a naň   nadväzujúcu   legislatívnu   úpravu   zákona č. 258/2001   Z.   z.   o spotrebiteľských   úveroch   v platnom   znení,   ako   aj   s poukazom na ustanovenia   smernice   Rady   č. 93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   len   „smernica   Rady“)   a na   ustálenú   judikatúru ústavného súdu a európskych súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského   práva.   Ako   rozporné   s týmito   právami   následne   vyhodnotil   aj   tie ustanovenia zmluvy o úvere, ktoré zakladajú právomoc rozhodcovského súdu na konanie, a to z viacerých dôvodov, ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou   a   ďalšie.   Pokiaľ   je   právomoc   rozhodcovského   súdu   založená   na   absolútne neplatnom   zmluvnom   dojednaní,   je   podľa   krajského   súdu   nepochybné,   že   aj   samotný rozhodcovský   rozsudok   ako   celok   bol   vydaný   v rozpore   so   zákonom   a nemôže   byť spôsobilým   exekučným   titulom,   na základe   ktorého   by   oprávnenému   voči   povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynútiteľný v exekučnom konaní.

Krajský   súd   v rámci   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté uznesenie okresného súdu,   s ktorými   sa   v plnom   rozsahu   stotožnil,   a tiež   konštatoval,   že   exekučný   súd   má v zmysle   § 44   Exekučného   poriadku   povinnosť   preskúmavať   súlad   exekučného   titulu so zákonom pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke   formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení smernice Rady, ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery   formujúce   konečné   rozhodnutie“,   ústavný   súd   poukazuje   na čl. 288   Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice, tak, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911,   bod   20)].   Aj   napriek   nemožnosti   priamej   aplikácie   ustanovení   smernice (za stanovených podmienok) majú ustanovenia smernice význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho   práva   vnútroštátnym   súdnym   orgánom.   Vzhľadom   na   uvedené   považuje ústavný súd námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady v jej veciach za neopodstatnenú.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa jej „výzvy“, aby krajský súd „podľa § 109 ods. 1 písm. b)   OSP   prerušil   konanie   a   podal   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta   prvá   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   to   pre   rozpor   s   princípom   právnej   istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“, ústavný súd považuje rovnako za zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 144 ods. 2 prvej vety ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný   právny   predpis,   ktorý   sa   týka   veci,   je   v   rozpore   s   ústavou,   zákonom   alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd na jej „výzvu“ neprerušil konanie a nepredložil ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ňou označených ustanovení Exekučného poriadku   s   príslušnými   ustanoveniami   ústavy.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. I. ÚS 216/2010) uvádza, že z čl. 144 ods. 2 ústavy v spojení s § 109 ods. 1 písm. b) OSP takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva. Z § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým podať   návrh   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   je   súd   v   súvislosti   s   jeho rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (I. ÚS 53/2010). V konaní vedenom pod sp. zn.   III. ÚS 259/09   ústavný   súd   uviedol,   že   „Samotná   sťažovateľmi   namietaná skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so   zákonom   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná. K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (m. m. IV. ÚS 84/08).“.

Postup krajského súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP bol vo veci sťažovateľky viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prerokúvanú vec, ako aj na právnu úpravu, ktorej   aplikácia prichádza   v danom   prípade   do   úvahy. Ak   krajský súd v tomto procese nedospel k názoru, že sťažovateľkou označené ustanovenia Exekučného poriadku sú   v   rozpore   s ústavou,   nemal   povinnosť   prerušiť   konanie a   postúpiť   návrh   na zaujatie stanoviska   ústavnému   súdu   podľa   § 109   ods. 1   písm. b)   OSP,   a   to   bez   ohľadu na skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení Exekučného poriadku mala sťažovateľka.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k   záveru,   že aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky krajský súd postupoval ústavne konformným spôsobom, a preto niet dôvodu na prijatie záveru, že by svojím postupom alebo napadnutým uznesením mohol porušiť sťažovateľkou označené základné práva podľa ústavy, resp. práva podľa dohovoru.

K   námietke   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   postupoval   krajský   súd   neústavne, ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje na právny   názor   najvyššieho   súdu   vyjadrený   napr.   v   uznesení   sp. zn.   6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný súd skúma, či exekučný titul je v rozpore so zákonom podľa ustanovení Exekučného poriadku, sa   vychádza   z   exekučného   titulu,   pričom   v   tomto   štádiu   všeobecný   súd   nevykonáva dokazovanie   (ako   procesnú   činnosť   osobitne   upravenú   v ustanoveniach   § 122   až   § 124 OSP) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu   vrátane   do   neho   založených   listín.   Ústavný   súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný, a preto považuje aj túto   námietku   sťažovateľky   za neopodstatnenú. A navyše,   jej   argumentácia   uplatnená v podaní doručenom ústavnému súdu 15. novembra 2012 týkajúca sa nariadenia verejného pojednávania   sa   opiera   o novelizáciu   § 57   ods. 5   Exekučného   poriadku   platnú   a účinnú od 9. augusta 2012 a napadnuté uznesenia krajského súdu aj okresného súdu boli vydané v prvom polroku 2012.

S prihliadnutím   na postavenie ústavného súdu   vo   vzťahu k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   napadnutým   postupom   a uznesením krajského súdu

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   postupu   a uznesenia   krajského   súdu a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a do   práva   na ochranu   majetku   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy   v posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali   príslušné   právne   normy   (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   postupom a uznesením   krajského   súdu   (ako   aj   uznesením   okresného   súdu   vzhľadom   na   jeho potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20 ods. 1   ústavy   a právom   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie,   v dôsledku   čoho   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné uviesť,   že   sťažovateľka   sa   na   neho   opakovane   obracia   so   skutkovo   a   právne   takmer identickými   sťažnosťami,   o ktorých   už   viackrát   rozhodol,   pričom   formuloval   k nim jednoznačné   právne   závery   (pozri   m. m.   IV. ÚS 193/2012,   IV. ÚS 221/2012, IV. ÚS 354/2012,   IV. ÚS 355/2012,   IV. ÚS 458/2012).   Z   uvedeného   vyplýva,   že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu sa právomoci   krajského   súdu   rozhodujúceho   v rámci   exekučného   konania   o odvolaní   proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, preskúmať   prípustnosť   exekúcie   z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu,   ktorým   je rozhodcovský   rozsudok   rozhodcovského   súdu.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny   prostriedok   nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl. 13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri KMEC,   J. et al.:   Evropská   úmluva o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   ktorými   tieto   typovo   identické   sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2013