znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 36/2012-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., British Virgin Islands, zastúpenej JUDr. M. Š., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoZm/1/2010 a jeho rozsudkom z 29. júla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.,   British   Virgin   Islands   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. M. Š., ktorou namietala porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoZm/1/2010 a jeho rozsudkom z 29. júla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako majiteľka zmenky AS 4/98 si návrhom   z   10.   novembra   2007   podaným   na   Okresnom   súde   Bratislava   V   (ďalej   len „okresný súd“) uplatnila právo na zaplatenie zmenkovej sumy 1 000 000 000 Kč so 6 % úrokom ročne od 11. januára 2005 do zaplatenia, zmenkovej odmeny v sume 3 333 333 Kč a náhradu trov konania v sume 5 945 300 Sk voči obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaný“). Okresný súd návrhu vyhovel a zmenkovým platobným rozkazom sp. zn. 3 Zm/681/2007   z   3.   marca   2008   zaviazal   žalovaného   v rozsahu   návrhu   sťažovateľky   na zaplatenie súm v uplatnenom rozsahu.

Zo súdneho spisu je zrejmé, že zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 3 Zm 681/2007 z 3. marca 2008 vydal okresný súd na základe návrhu sťažovateľky z 10. novembra 2007. V tomto návrhu sťažovateľka uvádza, že je majiteľkou predmetnej zmenky, ktorá obsahuje všetky náležitosti zmenky podľa § 75 zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový (ďalej   aj   „zmenkový   zákon“),   pričom   uviedla,   že   zmenka   je   splatná   10.   januára   2005. V návrhu   netvrdí   a   ani   nepreukazuje,   že   zmenka   bola   vystavená   ako   neúplná (blankozmenka), že bola uzavretá dohoda medzi vystaviteľom a remitentom o vyplňovacom práve, aký je obsah tejto dohody a to, že zmenka bola vyplnená v súlade s touto dohodou (§ 10 zmenkového zákona).

Žalovaný v „námietkach“ zo 4. marca 2008 uviedol desať námietok proti vydanému zmenkovému platobnému rozkazu č. k. 3 Zm 681/07-64 – námietku dvoch vzájomne si odporujúcich údajov o dátume splatnosti, námietku premlčania, námietku, že zmenka znie na   neexistujúcu   menu,   námietku   nedostatku   tradície   zmenky,   námietku   vady   podpisu výstavcu, námietku pravosti listiny a podpisu, námietku rozporu medzi dňom vystavenia a dňom   notárskeho   osvedčenia   podpisu   vystaviteľa,   námietku,   že   zmenka   má   súvislosť s trestnou   činnosťou,   námietku   neoprávneného   doplnenia   zmenky   a námietku   vydania zmenkového platobného rozkazu v cudzej mene, a žiadal platobný rozkaz zrušiť.

V súvislosti s námietkou o neoprávnenom doplnení zmenky žalovaný uviedol, že „dátum splatnosti 10. január 2005, uvedený na predloženej zmenke, bol doplnený na listinu dodatočne, bez toho, že by ten, ktorý tak urobil, konal v súlade s vyplňovacím oprávnením (ktoré vystaviteľ zmenky nikdy neudelil). Preto je toto doplnenie textu (dátumu splatnosti) potrebné kvalifikovať ako neoprávnenú zmenu textu zmenky s dôsledkami uvedenými v čl. I § 69 zákona 191/1950 Sb.“.

Sťažovateľka vo vyjadrení k námietkam zo 6. mája 2008 reaguje na všetky námietky žalovaného,   pričom   okrem   iného   tvrdí,   že   predmetná   zmenka   bola   vystavená   ako blankozmenka   s   dohodou   o   vyplňovacom   práve   uzavretou   medzi   vystaviteľom a remitentnom   („Zmenka   obsahuje   iba   jeden   údaj   splatnosti,   ktorý   je   jednoznačne vyjadrený dátumom 10. 1. 2005. Na tom nič nemení skutočnosť, že zmenka bola vystavená ako bianko zmenka, v ktorej údaj o dobe splatnosti chýbal. Údaj o dobe splatnosti bol síce doplnený neskôr, vôbec to však neznamená, že tu absentovala dohoda o tom, aká má byť splatnosť zmenky, resp. akým spôsobom má byť táto splatnosť stanovená.“). V súvislosti s touto skutočnosťou sťažovateľka vo svojom vyjadrení ďalej uviedla, že v tomto prípade „bol postup vyplnenia zmenky dohodnutý medzi žalovaným a prvým majiteľom zmenky, spoločnosťou S., a. s. Preto nemohlo pri vystavení ísť o vista zmenku, ale išlo o bianko zmenku   s   nevyplnenou   dobou   splatnosti   s   ujednaním   o   tom,   že   údaj   splatnosti   bude doplnený neskôr.... Skutočnosť, že zmenka bola vystavená ako bianko zmenka, nie ako vista zmenka, potom vyplýva aj z toho, že ako bianko zmenku označil zmenku sám Ing. J. D. pri jej podpise pred notárkou JUDr. M. S. so sídlom B., ktorá pravosť podpisu Ing. D. na zmenkách overovala.“. Na základe tohto tvrdenia sťažovateľka navrhla vypočuť JUDr. S. ako svedkyňu a navrhla vykonať dôkaz z overovacej knihy vedenej notárku JUDr. S.

Okresný   súd   na   prerokovanie   námietok   nariadil   pojednávanie   a   po   vykonaní dokazovania rozhodol rozsudkom č. k. 3 CbZm/13/2008-176 z 21. októbra 2009 tak, že zmenkový   platobný   rozkaz   zrušil.   Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 1 CoZm/1/2010-245 z 29. júla 2010 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 1 CoZm/1/2010 a jeho rozsudkom z 29. júla 2010 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkým z dôvodu nedostatočného,   resp.   nezrozumiteľného   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením jej práv sťažovateľka v sťažnosti uvádza:„Sťažovateľ   v   rámci   prvostupňového   konania   ako   aj   druhostupňového   konania predložil   rozsiahlu   argumentáciu   (viď.   prílohy   k   tejto   Sťažnosti)   týkajúcu   sa   Zmenky, resp. znenia jej platobného sľubu a/alebo údaju splatnosti Zmenky, s ktorými sa ani jeden súd v rámci Prvostupňového Rozsudku a/alebo Druhostupňového Rozsudku žiadnym - a už vôbec   nie   presvedčivým   -   spôsobom   nevyporiadal   (Prvostupňový   Rozsudok   sa   použitím ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   odvolacím   súdom   stal   imanentnou   súčasťou Druhostupňového   Rozsudku),   resp.   oba   súdy   tieto   argumenty   Sťažovateľa   arbitrárne odignorovali.

Sťažovateľ týmto všetky prílohy tejto Sťažnosti robí neoddeliteľnou súčasťou tejto Sťažnosti a v plnom rozsahu sa na ne pokiaľ ide o jeho argumentáciu vo vzťahu k Zmenke, najmä, nie však výlučne, vo vzťahu k výkladu znenia platobného sľubu a/alebo (jediného) údaju splatnosti, odvoláva....

Sťažovateľ má za to, že Krajský súd v Bratislave sa vyššie uvedenými determinantmi a princípmi právneho štátu (riadnym zdôvodnením Druhostupňového Rozsudku v zmysle práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces) neriadil, a preto je Druhostupňový   Rozsudok   arbitrárny   a   neodôvodnený,   čím   bolo   jednoznačne   porušené právo Sťažovateľa... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy..., resp. právo... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka namietala záver všeobecných súdov o tom, že zmenka obsahuje dva údaje týkajúce sa jej splatnosti,   preto je neplatná, s tým, že všeobecné súdy podľa nej nesprávne   aplikovali   §   75   a   §   76   zmenkového   zákona.   Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti uvádza:

«Správne mali súdy predloženú Zmenku posúdiť tak, že ide o formálne platnú vlastnú zmenku, ktorá obsahuje údaj splatnosti na určitý deň, in concreto na deň 10. januára 2005. Súdy   oboch   inštancií   sa   dopustili   nesprávneho   výkladu   textu   uvedeného   na   Zmenke, nakoľko relevantná časť textu Zmenky znie: „Splatné dňa: 10. januára 2005 Zaplatíme na základe predloženia zmenky efektívne“. Sťažovateľ už viac razy poukázal na gramatický výklad predmetného slovného spojenia s tým, že jazykový výklad (ako výklad, ktorý sa pri Zmenke javí ako najvhodnejší s poukazom na charakter zmenky ako listinného cenného papieru) nepripúšťa, že by Zmenka mohla byť splatná na základe jej predloženia pred 10. januárom 2005.

O tom, že Zmenka obsahuje len jeden údaj splatností svedčí napokon aj skutočnosť, že   prvostupňový   súd   vydal   Zmenkový   platobný   rozkaz   -   ak   by   totiž   súd   prvého   stupňa vzhliadol na Zmenke dva údaje splatnosti (resp. indície, že ide o VISTA zmenku), rozhodne by Zmenkový platobný rozkaz nevydal.

Jazykový   výklad   nepripúšťa,   aby   vyjadrenie   -   slovné   spojenie   -   „na   základe predloženia“ mohlo znamenať vyjadrenie času splatnosti. Príslovkové určenie je vedľajší vetný člen, ktorý rozvíja sloveso v prísudku. Vyjadruje okolnosti, za ktorých prebieha dej vyjadrený   slovesom.   Sú   to   okolnosti   miesta,   času,   spôsobu   a   príčiny.   Okrem   slovesa v prísudku rozvíja príslovkové určenie aj prídavné meno vo funkcii prívlastku a príslovku vo funkcii iného prístavkového určenia. V posudzovanom prípade ide jednoznačne o tzv. príslovkové   určenie   spôsobu.   Príslovkové   určenie   spôsobu   totiž   vyjadruje   to,   akým spôsobom   sa   uskutočňuje   dej.   Zisťujeme   ho   otázkami:   ako?   akým   spôsobom?   pričom odpoveďou v posudzovanom prípade je odpoveď : „na základe predloženia“. Jednoznačne nemôže ísť o tzv. príslovkové určenie času, ktoré vyjadruje, v akom čase sa dej vyjadrený prísudkom   uskutočňuje.   Zisťujeme   ho   otázkami   kedy?   od   kedy?   ako   dlho?   ako   často?, pričom ako odpoveď na predchádzajúce otázky: „na základe predloženia“, jednoznačne neprichádza do úvahy a nie je v súlade s gramatikou slovenského jazyka (do úvahy by v tomto   prípade   prichádzalo   napr.   slovné   spojenie   „pri   predložení“   nie   však   slovné spojenie   „na   základe   predloženia“).   Text   zaplatím   „na   základe   predloženia“   však   s určením doby splatnosti nemá nič spoločné. Text „na základe“ je príslovkovým určením, a to príslovkovým určením spôsobu a nie času. Ak neurčuje text „na základe predloženia“ čas prezentačného úkonu, nemôže byť tento údaj považovaný za údaj dátumu splatnosti. Pokiaľ text „zaplatíme na základe predloženia zmenky“ nemôže byť s ohľadom na fakt, že neurčuje čas, údajom dátumu splatnosti, je zjavné, že údajom dátumu splatnosti nie je. Žiadnou doposiaľ   rozpoznanou   metódou   -   gramatickou   analýzou   -   nie   je   možné   dospieť k (arbitrárnemu a ničím nedôvodnému) záveru oboch súdov, a teda že pertraktovaný text vyjadruje dva protichodné údaje splatnosti, t. j. že Zmenka je neplatná.»

V súvislosti s odôvodnením predmetného rozsudku krajského súdu sťažovateľka tiež namietala, že krajský súd sa nedostatočne, resp. vôbec nevysporiadal s jej argumentáciou obsiahnutou v stanoviskách „renomovaných inštitúcií a/alebo renomovaných odborníkov na zmenkové právo (ktoré sa stali integrálnou súčasťou... Odvolania)“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namieta záver všeobecných súdov o tom, že pri nadobúdaní zmenky jej chýbala dobromyseľnosť a zo zmenky jej muselo byť zrejmé, že koná   na   škodu   dlžníka   –   žalovaného.   Tento   záver   sťažovateľka   považuje   za „vrchol svojvôle všeobecného súdu, nakoľko ide o absolútne vágne, ničím nepodložené a utilitárne tvrdenie, ktoré bez riadneho a najmä presvedčivého zdôvodnenia (podloženého vykonaným dokazovaním)   v   dokumente,   na   ktorý   sú   kladené   určité   (minimálne)   nároky   na   jeho odôvodnenie - t. j. na rozsudok (resp. rozhodnutie vo všeobecnosti), nemá čo hľadať“.

V tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky: „Nepřezkoumatelný   je   rozsudek,   jehož   skutkové   a   právni   závěry   vycházejí   z   tzv. souhrnného zjištění, jímž se zjišťuje rozhodný skutkový stav současně na základě všech provedených důkazů, aniž se uvede, na základě kterých konkrétních důkazů se to které zjištění činí a z jakých důvodů, jakož i bez vysvětlení případných rozporů mezi nimi [in: Rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 3947/2007, zo dňa 16. 9. 2009].“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka tvrdí:„Nadobudnutie Zmenky Žalobcom/Sťažovateľom na škodu dlžníka (Žalovaného) sa v prvostupňovom a ani druhostupňovom konaní žiadnym priamym dôkazom nepreukázalo a obdobne   tiež   nemožno   takéto   konanie   Žalobcovi/Sťažovateľovi   preukázať   ani   tzv. nepriamymi   dôkazmi,   nakoľko   sústava   nepriamych   dôkazov   na   základe   vykonaného dokazovania nie je uzavretá a netvorí logický a ničím nenarušený a konečný rad navzájom sa doplňujúcich skutočností, ktoré sú v príčinnej súvislosti s dokazovanou skutočnosťou, a ktoré   by   tak   viedli   výlučne   k   jedinému   záveru   -   nadobudnutiu   Zmenky Žalobcom/Sťažovateľom na škodu dlžníka (Žalovaného).“

Ďalší záver všeobecných súdov o premlčaní zmenky sťažovateľka dáva do súvisu so záverom o dvoch údajoch splatnosti, pričom v tejto súvislosti uvádza, že „nie je predsa možné, aby nárok zo Zmenky bol súčasne premlčaný a súčasne išlo o neplatnú zmenku“.

Sťažovateľka poukazuje v sťažnosti aj na to, že «Krajský súd v Bratislave sa pri zdôvodnení   svojich   „právnych   záverov“   v   Druhostupňovom   Rozsudku   odvoláva   aj   na konanie sp.   zn.   7Cb   47/2003 vedené na   Krajskom   súde   v Bratislave   (ako súde   prvého stupňa) a týkajúce sa zmenky AS 3/98 - zmenky s rovnakým platobným prísľubom aký je pri Zmenke, pričom v Druhostupňovom Rozsudku (arbitrárne - t. j. buď bez overenia faktov alebo   úmyselne   zavádzajúco)   uvádza,   cit.:   „Neobstojí   teda   tvrdenie   žalobcu,   že   ide o blankozmenku, do ktorej bol dátum splatnosti 10. január 2005 doplnený oprávnene na základe dohody o vyplňovacom práve medzi vystaviteľom zmenky a jej prvým majiteľom. Takáto   skutočnosť   v   konaní   nebola   preukázaná.   Naopak   z   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave   zo   dňa   19.   12.   2008   č.   k.   7Cb   47/2003-1152,   potvrdeného   rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. 05. 2010 č. k. 2 Obo 17/2009-1193 vyplýva, že všetky zmenky boli vystavené ako zmenky na videnie.».

Sťažovateľka   k už   uvedenej   podľa   jej   názoru „zavádzajúcej   skutočnosti prezentovanej v Druhostupňovom Rozsudku“ uvádza, «že síce v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. decembra 2008 č. k. 7Cb 47/2003-1152 je (nesprávne) uvedené, cit.: „Naviac súd poukazuje na to, že zmenky vystavené a podpísané za žalovaného Ing. J. D. boli   vo   všetkých   súdu   známych   prípadoch   vystavené   na   rad   S.   a.   s.,   kde   štatutárnym orgánom bol R. Z. Pritom v prípade 5 zmeniek, ktoré menovaný indosoval na U. a. s.. súd v konaní (37Zm 415/1999) zistil, že na všetkých žalovaných zmenkách je dátum splatnosti uvedený „na základe predloženia zmenky“, a tieto zmenky boli predložené na platenie ako vistazmenky, z čoho vyplýva, že svedok ako prvý majiteľ zmenky si bol vedomý toho, že žalovaný vystavil zmenky ako zmenky na videnie.“, ale toto tvrdenie sa absolútne nezakladá na pravde, nakoľko v prípade konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 37Zm   415/1999,   kde   svoje   nároky   uplatňuje   obchodná   spoločnosť   S.,   je   na   všetkých zmenkách   uvedené   „za   túto   zmenku   efektívne   zaplatíme“   (teda   bez   pertraktovaného slovného spojenia „na základe predloženia“) s tým, že tieto zmenky boli zažalované ako absenčné vista zmenky - v ktorých nie je vyplnený dátum splatnosti a ktoré boli uplatnené v zákonnej lehote.

... Sťažovateľ na uvedenú nesprávnosť poukázal už vo svojom Odvolaní (strana 7 doplnenia dôvodov Odvolania).

... proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. decembra 2008 č. k. 7Cb 47/2003-1152 a proti rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. mája 2010 č. k. 2Obo 17/2009-1193   [na   ktoré   sa   alibisticky   a   utilitárne   odvoláva   tak   prvostupňový   ako   aj druhostupňový   súd,   resp.   z   nich   cituje   a/alebo   doslova   opisuje],   bolo   Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky podané mimoriadne dovolanie.».

Sťažovateľka   ako   prílohy   k   sťažnosti   doložila   dokument   z   25.   septembra   2009 označený ako „Stanovisko k náležitosti splatnosti zmenky vlastnej“ s uvedením, že bol vypracovaný JUDr. J. V., CSc., podpísaný v zastúpení doc. JUDr. V. V., PhD., dokument zo 17. novembra 2009 označený ako „Právní rozbor“, v ktorom je ako autor uvedený JUDr. R. C., PhD., advokát, a dokument z 15. júna 2009 označený ako «Odborné právní stanovisko Posouzení platnosti fixní směnky obsahující text „zaplatím na základě předložení směnky efektivně“», v ktorom je ako autor uvedený doc. JUDr. J. K., Ph.D. Uvedené dokumenty obsahujú   výklad   textu   obsiahnutého   v   zmenke „zaplatíme   na   základe   predloženia efektívne“,   pričom   uvedení   autori   stanoviska   dospeli   v   zásade   k   záveru,   že   tento   text nemožno interpretovať tak, že ide o text vyjadrujúci údaj splatnosti zmenky. Ako príloha je tiež priložený článok z časopisu Právní rozhledy, 22/2009 s názvom „Směnka splatná na viděnou a její využití“, ktorého autorom je JUDr. Z. K.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo obchodnej spoločnosti B.,... na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. júla 2010 č. k. 1 CoZm/1/2010-245 porušené bolo.

Právo obchodnej spoločnosti B.,... na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. júla 2010 č. k. 1CoZm/1/2010-245 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. júla 2010 č. k. 1CoZm/1/2010-245 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   obchodnej   spoločnosti   B.,...   trovy konania v sume 254,88 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. Š., advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podpredseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu v liste doručenom ústavnému súdu 23. mája 2011 vyjadril k sťažnosti sťažovateľky s tým, že krajský súd „zotrváva na dôvodoch svojho rozhodnutia, napadnutého ústavnou sťažnosťou“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   krajského súdu ako odvolacieho súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoZm/1/2010 a jeho rozsudkom z 29. júla 2010. Krajský súd ako odvolací   súd   skúmal   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 3 CbZm 13/2008-176 z 21. októbra 2009, ktorým okresný súd zrušil zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 3 Zm/681/2007 z 3. marca 2008.

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu a okresného súdu ako súdu prvého stupňa, pričom vo svojej sťažnosti   namieta   najmä   záver   o   dvoch   údajoch   splatnosti   na   zmenke,   záver   o   konaní sťažovateľky   vedome   na   škodu   dlžníka   –   žalovaného   a   záver   o   premlčaní   zmenky. Argumentuje   najmä   tým,   že   krajský   súd   neodpovedal   na   všetky   odvolacie   námietky sťažovateľky a svoj rozsudok riadne neodôvodnil.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   aj   právo   na   odôvodnenie rozhodnutia zodpovedajúce zákonu, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Táto   právna   norma   sa   uplatňuje   aj v odvolacom konaní v rozsahu, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 211 ods.   2 OSP). Odlišnú úpravu k § 157 ods. 2 OSP pre odvolacie konanie obsahuje § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom   konaní.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   konštantnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti odôvodneniu rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu poukazuje na svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   pokiaľ   ide   o   požiadavky   na   odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej čl.   6   ods.   1   dohovoru   súd   síce   zaväzuje,   aby   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   čo   však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď, ale z rozhodnutia musí byť zrejmé, že základným otázkam prípadu   súd venoval pozornosť (pozri Boldea proti Rumunsku, 2007, sťažnosť č. 19997/02). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288, rozhodnutie vo veci Van de Hurk proti Holandsku z 19. apríla 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení   zmenkového   zákona   krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza z toho, že jeho primárnou úlohou   v   konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je podávať výklad právnych predpisov,   ktoré   všeobecný   súd   v   dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje,   či   príslušný   výklad   právnej   normy   aplikovanej   v   konkrétnych   okolnostiach prípadu [v danej veci išlo o právne normy obsiahnuté v zákone č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový   a   šekový   a   Občianskom   súdnom   poriadku]   nie   je   svojvoľný,   t.   j.   či   nie   je popretím   jej   účelu,   podstaty   a   zmyslu,   je   racionálny,   a   teda   z   ústavného   hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či   obsah   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   z   29.   júla   2010   opodstatňuje   prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vo   vzťahu   k   sťažovateľkou   formulovanej   požiadavke   na ochranu ústavnosti v rozsahu ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Sťažovateľka síce namieta porušenie svojich práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoZm/1/2010 a jeho rozsudkom z 29. júla 2010, avšak v súlade so štandardnou judikatúrou ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu nemožno však posudzovať izolovane a je potrebné ho skúmať vo vzájomnej súvislosti s odôvodnením rozsudku   okresného   súdu   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 331/09,   IV.   ÚS   342/2010).   Z   toho   dôvodu   ústavný   súd   preskúmal   napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s relevantným rozsudkom okresného súdu.

Zo sťažnosti možno vyvodiť tri kľúčové námietky:

- námietku týkajúcu sa právnej povahy zmenky,

- námietku týkajúcu sa nevykonania dôkazov navrhnutých sťažovateľkou,

- námietku protirečivých právnych záverov o premlčaní a neplatnosti zmenky.

1. K námietke týkajúcej sa právnej povahy zmenky

Sťažovateľka   porušenie   svojich   práv   spája   s kolíziou   dvoch   údajov   o splatnosti zmenky, s ktorou vecne súvisí kvalifikácia charakteru zmenky.

Okresný súd k námietkam žalovaného o dvoch údajoch dátumu splatnosti aplikujúc § 33 a čl. I § 75 zmenkového zákona uviedol:

«Prvým údajom je „Zaplatíme na základe predloženia zmenky efektívne“ a druhým údajom je uvedený konkrétny deň splatnosti 10. január 2005. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že dátum 10. 1. 2005, ako dátum splatnosti a zmenková suma vyjadrená číslom i slovom sú údaje, ktoré boli dopísané dodatočne.

Spornou je otázka, či bola zmenka vystavená ako blanket s vedome nevyplneným dátumom splatnosti a s dohodou o vyplnení zmenky, alebo či šlo o vistazmenku.... Pre   platný   sľub   možno   použiť   akékoľvek   výrazy,   napr.   zaplatím,   zaväzujem   sa zaplatiť, povinný som zaplatiť a pod., len musí byť zo znenia jasné, že ide o bezpodmienečný sľub, čo v predmetnej veci je na zmenke uvedené „zaplatíme...“, a ďalej pokračujú slová... na   základe   predloženia   zmenky   efektívne“.   Z   toho   vyplýva,   že   základom   zmenkového prehlásenia je bezpodmienečný sľub výstavcu, že zaplatí určitú peňažnú sumu na základe predloženia zmenky. Ak je zmenka splatná na videnie, buď podľa výslovnej doložky na nej uvedenej:   napr.   „zaplaťte   na   videnie“,   zaplaťte   pri   predložení   alebo   na   základe predloženia“, ale aj „zaplaťte za túto vistazmenku“ atď., alebo preto, že na nej, ak nejde o blankozmenku, nie je splatnosť uvedená a potom podľa § 2 ods. 2 a § 76 ods. 2 ZŠZ platí za zmenku splatnú na videnie zo zákona. Zročnosť vyjadrená údajom „na videnie“ alebo výrazom rovnakého významu, napr. „na predloženie“, „a vista“ značí, že platenie musí byť vykonané   hneď,   keď   oň   majiteľ   zmenky   žiada.   Z   tohto   hľadiska   treba   posudzovať prípustnosť výrazov významu slova „na videnie“ (Karol Kizlink, Ján Spišiak, komentár Zmenkové právo). V súlade s čl. I. § 33 ods. 1 zmenkového zákona slová „zaplatíme na základe   predloženia   zmenky   efektívne“   vyjadrujú   okrem   bezpodmienečného   prísľubu zaplatiť i to, že platenie musí byť vykonané hneď, keď oň majiteľ zmenky požiada a to v dohodnutej mene.

Súd   sa   nestotožnil   s   tvrdením   navrhovateľa,   že   údaj   „zaplatíme   na   základe predloženia zmenky efektívne“ bol do uplatnenej zmenky začlenený nie ako údaj dátumu splatnosti, ale len ako súčasť doložky o efektívnom platení.

Navrhovateľ pri nadobúdaní zmenky mohol vychádzať len z toho, čo je na listine uvedené a nie z jednostranného tvrdenia indosanta, čo mal na mysli ten, ktorý zmenku vystavil. Z povahy zmenky ako cenného papieru, pre ktorú je rozhodné práve to, ako je listina vybavená, nemôže byť významné, čo chcela určitá osoba na zmenke vyjadriť, ale to, čo skutočne vyjadrila.

Navrhovateľom   predložená   zmenka   obsahuje   vzájomne   si   konkurujúce   dátumy splatnosti,   pričom   nie   je   možné   výkladom   textu   zmenky   niektorú   z   uvedených   doložiek vylúčiť.

Pri posúdení, či listina je platnou vlastnou zmenkou v zmysle ust. § 75 a 76 ZŠZ je potrebné   vychádzať   z   toho,   čo   je   na   listine   skutočne   uvedené.   Je   spoločnou povahou všetkých listinných cenných papierov, a teda i zmeniek, že forma akou sú vydané, určuje   i   ich   obsah.   Forma   zmenky   pri   vydaní   bola   určená   podľa   názoru   súdu   ako vistazmenka   a   doplnenie   zmenky   o   ďalší   údaj   splatnosti,   t.   j.   označenie   určitého   dňa splatnosti znamená, že ide o dva navzájom sa vylučujúce údaje splatnosti zmenky, a taká zmenka pre svoj vnútorný rozpor je neplatná.

Tento záver platí proti každému ďalšiemu majiteľovi zmenky. Zmenka AS 4/98 bola indosovaná   nepretržitým   radom   indosantov   a   terajší   majiteľ   ju   nadobudol blankoindosamentom 10. 12. 2004, teda v čase, keď zmenkový nárok voči príjemcovi bol už premlčaný. Zmenka na videnie musí byť predložená na platenie do jedného roku od dátumu vystavenia, t. j. predmetná zmenka mala byť predložená na platenie najneskôr 28. 10. 1999 a navrhovateľ ju predložil až 29. 11. 2007 (§ 34 ods. 1 a 70 ods. 1 ZŠZ).

Na základe vyššie uvedeného, súd konštatuje, že zmenka predložená v konaní je teda nepochybne vistazmenkou a vystaviteľ sa na základe predloženia zmenky zaviazal zaplatiť zmenkovú sumu v cudzej mene, v korunách českých. Táto zmenka obsahuje ďalší dátum splatnosti, a to deň 10. 1. 2005. Súd preto dospel k záveru, že dikcia údaju splatnosti uvedená vystaviteľom nepochybne je údajom, že zmenka má byť splatná na videnie, a teda predložená zmenková listina obsahuje dva údaje splatnosti.

Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že predložená zmenka je neplatná s konkurujúcimi si dátumami splatnosti. V časti, v ktorej boli vyznačené konkurujúce si doložky nebol právny úkon dostatočne určitý a túto časť nie je možné oddeliť od ostatného obsahu   právneho   úkonu   (§   41   OZ),   nejedná   sa   teda   o   platnú   zmenku   pre   rozpor s ustanovením § 37 odst. 1 OZ.»

1.1   Krajský súd vo svojom rozsudku dospel k záveru, že „neobstojí teda tvrdenie žalobcu, že ide o blankozmenku, do ktorej bol dátum splatnosti 10. január 2005 doplnený oprávnene na základe dohody o vyplňovacom práve medzi vystaviteľom zmenky a jej prvým majiteľom. Takáto skutočnosť v konaní nebola preukázaná“; ale v konaní bolo preukázané, že po vydaní bol do textu zmenky do bieleho miesta, za predtlačený text „Splatná dňa“ dopísaný   text   dňa   splatnosti „10.   januára   2005“ (ústavný   súd   vec   skúmal   v   rozsahu sťažovateľkiných   námietok   a   v   rozsahu,   v   akom   účastníci   vymedzili   okruh   sporných skutočností,   pozn.).   V   tejto   súvislosti   predmetom   sporu   nebola   pravosť   zmenky   (resp. podpisu na zmenke), ale pravdivosť údajov textu zmenky a v tom kontexte interpretácia textu   zmenky,   teda   skúmanie   obsahu   zmenkového   sľubu.   Sťažovateľka   tvrdila,   že   išlo o vyplnenie   blankozmenky   v   súlade   s   dohodou   o   vyplňovacom   práve,   pričom   zmenku nadobudla   už   vyplnenú.   Žalovaný   v   námietkach   tvrdil,   že   predmetná   zmenka   je vistazmenka   a   došlo   k   neoprávnenému   doplneniu   údajov,   resp.   k   neoprávnenému pozmeneniu textu zmenky.

V takejto procesnej situácii je rozhodujúce správne posúdiť rozloženie dôkazného bremena.   Správne   rozloženie   dôkazného   bremena   je   predpokladom   záveru   o   tom,   či konkrétny   účastník   dôkazné   bremeno   uniesol   alebo   nie,   pričom   tento   záver   priamo ovplyvňuje rozhodnutie vo veci samej. Dôkazným bremenom sa totiž rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho   dôvodu   musel   súd   rozhodnúť vo   veci   samej   v   jeho   neprospech.   Pre   neunesenie dôkazného bremena môže súd rozhodnúť v neprospech účastníka len vtedy, ak hodnotením všetkých v konaní vykonaných dôkazov nemožno urobiť záver o pravdivosti jeho tvrdení a ani o tom, že by jeho tvrdenia boli nepravdivé (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1241/2003 z 18. decembra 2003).

Ústavný súd je toho názoru, že v predmetnej procesnej situácii bolo v prvom rade dôkazné bremeno na strane sťažovateľky, ktorá mala preukázať svoje tvrdenia o vystavení blankozmenky s dohodou o vyplňovacom práve. Opačný záver by odporoval logike a viedol by   k paradoxným   dôsledkom.   Ak   by   mal   totiž   žalovaný   povinnosť   preukázať,   že   text „10. januára 2005“ bol do textu zmenky doplnený neoprávnene, viedlo by to k tomu, že žalovaný by bol povinný dokazovať to, že neexistuje dohoda o vyplňovacom práve v čase, keď nebolo preukázané, že taká dohoda vôbec uzavretá bola. Bol by tak povinný popierať skutočnosť,   ktorá   v   konaní   preukázaná   nebola   a   ktorej   preukázanie   je   v   prospech protistrany. Z uvedeného je preto zrejmý záver, že v predmetnej procesnej situácii bola v prvom rade sťažovateľka povinná preukázať svoje tvrdenia o tom, že išlo o blankozmenku s dohodou o vyplňovacom práve. Významné je aj to, že zmenkový zákon nespája s vydaním zmenky   s   „bielymi“   nevyplnenými   miestami   prezumpciu,   že   ide   o   blankozmenku. Zo znenia § 10 zmenkového zákona vyplýva, že o blankozmenku ide, ak je zmenka neúplná pri vydaní, vystaviteľ vedome takú zmenku vydal a udelil   právo zmenku vyplniť, teda uzavrel dohodu o vyplňovacom práve s remitentom.

Z týchto dôvodov ústavný súd konštatuje, že záver o tom, že nebolo preukázané, že predmetná zmenka bola vystavená ako blankozmenka s dohodou o vyplňovacom práve, vyplýva zo zisteného skutkového stavu, je logický, konajúce súdy sa vysporiadali s návrhmi sťažovateľky na dokazovanie v tomto smere v súlade s procesnými predpismi. Tento záver vychádza   zo   správneho   vyhodnotenia   rozloženia   dôkazného   bremena   a   je   založený na závere, že sťažovateľka dôkazné bremeno neuniesla.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že postup konajúcich súdov bol v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, nie je arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, preto ho ústavný súd považuje za ústavne udržateľný.

1.2   Okresný súd a krajský súd následne dospeli k záveru, že úmyslom žalovaného ako   vystaviteľa   bolo   zaviazať   sa   zmenkou   na   videnie   –   vistazmenkou.   Tento   záver odôvodnili   jednak   tým,   že   nebolo   preukázané,   že   úmyslom   žalovaného   bolo   vystaviť blankozmenku so zámerne nevyplneným údajom splatnosti. Ďalším argumentom bol záver o tom, že časť zmenkového sľubu „Zaplatíme na základe predloženia zmenky efektívne“ interpretovali   ako   údaj   o   dátume   splatnosti   zmenky,   ale   tiež   poukázali   na   to,   že   ide o vistazmenku na základe zákonnej fikcie. Okresný súd v tejto súvislosti v odôvodnení uviedol, že „tvrdenie navrhovateľa, že obvyklou praxou pri zmenkách na videnie je priamo v texte zmenky uviesť, že ide o vistazmenku, môže byť síce pravdivé, ale podľa čl. I. § 76 ods. 2 ZŠZ platí o vlastnej zmenke, v ktorej nie je údaj splatnosti, že je platná na videnie“. Krajský súd sa s týmto záverom (síce protirečivo vzhľadom na záver o dvoch údajoch splatnosti) tiež stotožnil a v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

«Podľa ustálenej judikatúry pod právnym posúdením veci treba rozumieť činnosť súdu,   pri   ktorej   sa   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje   právny   záver   a   aplikuje   konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny   predpis,   alebo   zo   správnych   skutkových   zistení vyvodil nesprávny právny záver.

Z dôvodov tejto časti odvolania vyplýva, že žalobca namietal, že prvostupňový súd nesprávne vyložil ust. § 75 a § 76 ods. 2 zmenkového zákona. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Má zo to, že prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav veci, na   takto zistený skutkový stav   aplikoval   správne zákonné ustanovenia   a   vyvodil z nich správne   právne   závery.   Celým   problémom   v   danej   veci   je   výklad   doložky   na   zmenke „zaplatíme na základe predloženia zmenky efektívne“ a teda či ide o vistazmenku splatnú pri jej predložení, alebo o blankozmenku s dohodnutým vyplňovacím právom, ako to v konaní tvrdí žalobca. Odvolací súd je zhodný s názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade žalovaný vystavil vlastnú zmenku podľa ust. § 75 zmenkového zákona obsahujúcu bezpodmienečný sľub, že zaplatí uvedenú zmenkovú sumu na základe predloženia zmenky, na ktorej nebola uvedená splatnosť, preto podľa ust. § 76 ods. 2 zmenkového zákona ide o zmenku „na videnie“. Takáto zmenka je podľa § 34 ods. 1 zmenkového zákona zročná pri predložení a musí byť predložená na platenie do jedného roku od dátumu vystavenia. Neobstojí   teda   tvrdenie   žalobcu,   že   ide   o   blankozmenku,   do   ktorej   bol   dátum splatnosti 10. január 2005 doplnený oprávnene na základe dohody o vyplňovacom práve medzi   vystaviteľom   zmenky   a   jej   prvým   majiteľom.   Takáto   skutočnosť   v   konaní   nebola preukázaná. Naopak z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 12. 2008 č. k. 7 Cb 47/2003-1152, potvrdeného rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. 05. 2010 č. k. 2 Obo   17/2009-1193   vyplýva,   že   všetky   zmenky   boli   vystavené   ako   zmenky   na   videnie. Tvrdenie   žalobcu,   že   tieto   rozsudky   sú   protiprávne,   nebude   odvolací   súd   komentovať. Poukazuje však na to, že žalobca nie je oprávnený na to, aby posudzoval, či sú zákonné alebo nezákonné. Na to sú oprávnené iné inštitúcie a to dovolací súd v prípade podania mimoriadneho dovolania voči nim, resp. ústavný súd na základe ústavnej sťažnosti. Z   tohto   dôvodu   odvolací   súd   zhodne   so   súdom   prvého   stupňa   konštatuje,   že predmetná   zmenka   obsahuje   dva   navzájom   sa   vylučujúce   dátumy   splatnosti   a   preto   je zo zákona neplatná.»

Záver konajúcich súdov o tom, že časť zmenkového sľubu „Zaplatíme na základe predloženia zmenky efektívne“ možno považovať za údaj splatnosti, považuje ústavný súd za logický, vyplývajúci z preukázaného skutkového stavu a je jeden z dôsledkov neunesenia dôkazného   bremena   sťažovateľkou   vo   vzťahu   k   jej   tvrdeniam.   Tento   záver   konajúcich súdov je teda podľa názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnený a ústavne udržateľný. V tejto súvislosti neobstojí námietka sťažovateľky, že krajský súd dospel k záveru o tom, že ide o vistazmenku, na základe záverov v rozsudku krajského súdu č. k. 7 Cb 47/2003-1152 z 19.   decembra   2008   a   v   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   č.   k.   2   Obo   17/2009-1193   z   12.   mája   2010.   Z   odôvodnenia   rozsudku z 29. júla 2010 jednoznačne vyplýva, že krajský súd túto argumentáciu uvádza len podporne k hlavnej argumentácii, ktorá je dostatočná aj bez podpornej argumentácie. Je potrebné tiež uviesť,   že uvedené rozsudky sú právoplatné, pretože najvyšší súd zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti týmto rozsudkom.

1.3   Okresný súd následne na zistenie, že do   textu zmenky bol doplnený text „10. januára 2005“, aplikoval čl. I § 69 v spojení s § 77 ods. 1 zmenkového zákona, podľa ktorého ak bol text zmenky zmenený, sú tí, ktorí sa podpísali na zmenku po tejto zmene, zaviazaní   podľa   zmeneného   textu;   tí,   ktorí   sa   podpísali   prv,   sú   zaviazaní   podľa   textu pôvodného, ak tento zákon neustanovuje inak. Krajský súd tento záver okresného súdu nijako nespochybnil.

Ústavný   súd   túto   právnu   kvalifikáciu   považuje   za   akceptovateľnú,   vyplývajúcu zo skutkových zistení, pričom aplikáciu tohto zákonného ustanovenia nemožno hodnotiť ako svojvoľnú. Vystavenie blankozmenky s dohodou o vyplňovacom práve nebolo v konaní preukázané, nebolo preukázané, že text zmenky vyplnila sťažovateľka, preto bez ďalšieho aplikácia čl. I § 10 zmenkového zákona nebola odôvodnená.

1.4   Okresný súd následne hodnotil, či žalovaný môže zmenu textu zmenky uvedenú v   jeho   námietkach   proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu   uplatniť   voči   sťažovateľke. V tejto   súvislosti   aplikoval   na   danú   vec   čl.   I   §   17   zmenkového   zákona   a   hodnotil,   či sťažovateľka   pri   nadobúdaní   zmenky   konala   vedome   na   škodu   žalovaného.   V   tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Odporcu, ktorý sa na zmenku podpísal pred neoprávneným doplnením dátumu jej splatnosti, by mal preto zaväzovať len ten text zmenky, ktorý podpísal. S prihliadnutím k abstrakčnému účinku indosamentu je však rozhodujúce kto a kedy takto neoprávnene do textu zmenky zasiahol.   Názory,   či námietku neoprávneného zásahu do textu zmenky,   je možné úspešne uplatniť len proti prvému majiteľovi zmenky, resp. len proti tomu, kto do textu zmenky neoprávnene zasiahol, alebo aj proti ďalším nadobúdateľom takejto zmenky, nie sú v súdnej praxi jednoznačne vyriešené. Napriek abstrakčnému účinku rubopisu, ktorý posilňuje formálny charakter zmenky, je súd toho názoru, že neoprávnený zásah do textu zmenky tak   závažným spôsobom oslabuje   postavenie zmenkového   dlžníka,   že mu nie   je možné uprieť obranu voči tomu majiteľovi zmenky, ktorý sám do textu zmenky neoprávnene zasiahol, ale ani voči tomu indosatárovi, ktorý síce zmenku nadobudol po neoprávnenom zásahu do jej textu, ktorý ale nebol pri nadobúdaní zmenky dobromyseľný.

Navrhovateľ uviedol, že je vlastníkom zmenky a že zmenku už s vyplneným dátumom splatnosti nadobudol. Odporca tvrdil, že navrhovateľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na jeho škodu, že teda nebol pri jej nadobúdaní dobromyseľný.

Podľa čl. I. § 17 ZŠZ, kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka.

Zo všetkých okolností prípadu súd dospel k záveru, že navrhovateľovi pri nadobúdaní zmenky   dobromyseľnosť   chýbala.   Nadobudol   zmenku,   ktorá   síce   po   formálnej   stránke spĺňala všetky predpísané náležitosti, ale z ktorej mu muselo byť zrejmé, že koná na škodu dlžníka.

Ak za týchto okolností zmenku nadobudol, zrejme len spoliehajúc sa na abstraktný účinok indosamentu, konal vedome na škodu dlžníka. Preto bez ohľadu či dátum splatnosti do zmenky doplnil navrhovateľ sám, alebo už zmenku s dopisovaným údajom splatnosti nadobudol, môže byť odporca v zmysle čl. I. § 17 a § 69 ZŠZ zaviazaný len podľa toho textu zmenky, na ktorý sa podpísal. Odporca sa zaviazal na plnenie zmenkou na videnie a nie je od neho možné požadovať, aby plnil záväzok z dennej zmenky.“

Sťažovateľka   považuje   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu   v   tejto   časti   za nepreskúmateľné,   záver   o   konaní   vedome   na   škodu   dlžníka   za   účelový,   nepodložený a arbitrárny. S týmto názorom sťažovateľky nemožno súhlasiť, pretože je zrejmé, že tento záver nadväzuje na v odôvodnení už uvedené skutkové zistenia a tiež na právne závery odvodené z týchto zistení. Okresný súd predovšetkým priamym odkazom na čl. I § 17 zmenkového zákona vymedzuje okruh skutkových zistení a záverov, na ktoré pri svojom závere o konaní vedome na škodu dlžníka odkazuje. Okresný súd v tomto prípade aplikoval výnimku z abstrakčného účinku indosamentu. Zo znenia čl. I § 17 zmenkového zákona je zrejmé, že táto výnimka sa uplatní, ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka, z čoho vyplýva, že musí ísť o skutkové okolnosti, prípadne čiastkové závery, ktoré   okresný   súd   zistil,   prípadne   konštatoval   v   súvislosti   s   nadobúdaním   predmetnej zmenky   sťažovateľkou.   V   tejto   súvislosti   konajúce   súdy   konštatovali   zistenia   a   závery o tom, že nebolo sporné, že zmenka bola vystavená bez dátumu splatnosti, pričom text „10. januára   2005“ bol   do   zmenky   dopísaný   dodatočne,   a že   sťažovateľka   si   tohto dodatočného   vpísania   bola   vedomá.   Konštatovali,   že   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka zmenku nadobudla blankoindosamentom z 10. decembra 2004, „teda v čase, keď zmenkový nárok voči príjemcovi bol už premlčaný“, pričom sťažovateľka nepreukázala, že pri vydaní išlo   o   blankozmenku   s   dohodou   o   vyplňovacom   práve.   To,   že   okresný   súd   pri   závere o konaní vedome na škodu dlžníka poukazuje práve na tieto okolnosti, ktoré už výslovne neopakuje a nevymenúva, vyplýva nepochybne aj z ďalšieho znenia tejto časti odôvodnenia.

V odôvodnení okresný súd poukazuje predovšetkým na zistenie, že „navrhovateľ uviedol,   že   je   vlastníkom   zmenky   a   že   zmenku   už   s   vyplneným   dátumom   splatnosti nadobudol“. Následne „zo všetkých okolností prípadu“ vyvodzuje, že „navrhovateľovi pri nadobúdaní   zmenky   dobromyseľnosť   chýbala“,   ktorý   odôvodňuje   tým,   že   sťažovateľka nadobudla zmenku, „ktorá síce po formálnej stránke spĺňala všetky predpísané náležitosti, ale z ktorej... [jej] muselo byť zrejmé, že koná na škodu dlžníka“. Túto skutočnosť ďalej odôvodňuje tým, že „ak za týchto okolností zmenku nadobudol, zrejme len spoliehajúc sa na abstraktný účinok indosamentu, konal vedome na škodu dlžníka. Preto bez ohľadu či dátum   splatnosti   do   zmenky   doplnil   navrhovateľ   sám,   alebo   už   zmenku   s dopisovaným údajom splatnosti nadobudol, môže byť odporca v zmysle čl. I. § 17 a § 69 ZŠZ zaviazaný len podľa toho textu zmenky, na ktorý sa podpísal. Odporca sa zaviazal na plnenie zmenkou na videnie a nie je od neho možné požadovať, aby plnil záväzok z dennej zmenky.“.

Krajský súd tento záver okresného súdu nijako nespochybnil. Ústavný súd na základe týchto skutočností dospel k záveru, že tak okresný súd, ako aj krajský súd vzhľadom na zistený skutkový stav mali dostatočný podklad pre záver o konaní sťažovateľky vedome na škodu žalovaného.

Zo zistení okresného súdu vyplýva, že sťažovateľka nadobudla zmenku vyplnenú o údaj splatnosti, pričom dodatočné doplnenie je evidentné z iného druhu použitého písma. V situácii, keď na zmenke iný údaj splatnosti nebol, muselo byť sťažovateľke zrejmé, akým podstatným spôsobom tento dodatočný údaj splatnosti mení právnu pozíciu žalovaného. Musela   si   byť   vedomá   aj   právnych   následkov   na   jej   postavenie   ako   majiteľa   zmenky v prípade, ak nepreukáže oprávnenosť zrejmého doplnenia textu zmenky. Evidentne sa pri nadobúdaní   zmenky   nepresvedčila   o   oprávnenosti   doplnenia   textu   zmenky,   pričom   ju nadobúdala v čase, keď nárok z vistazmenky bol už premlčaný.

Okresný súd v spojení s krajským súdom tento záver teda odôvodnili spôsobom, ktorý umožňuje úvahy súdu spätne preskúmať, preto tento záver nemožno hodnotiť ako zjavne neodôvodnený, prípadne svojvoľný, a preto ho ústavný súd považuje za ústavne udržateľný.

Nad rámec veci považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že námietka sťažovateľky neobstojí aj z dôvodu, že v tomto prípade na základe zistených skutkových okolností nebol zrejme dôvod aplikovať čl. I § 17 zmenkového zákona, pretože námietka neoprávneného pozmenenia textu zmenky nie je námietkou, ktorá by sa zakladala na vlastných vzťahoch žalovaného   k   predošlým   majiteľom.   Neoprávnenú   zmenu   textu   zmenky   môže   dlžník zo zmenky   (žalovaný)   uplatniť   voči   každému   ďalšiemu   majiteľovi   zmenky   bez   ohľadu na to, či ju nadobudol dobromyseľne alebo nie. V konaní bolo zistené, že k zmene textu zmenky   došlo   po   podpísaní   zmenky   právnym   predchodcom   žalovaného.   Sťažovateľka nepreukázala, že k zmene, resp. doplneniu textu zmenky došlo tak, že išlo o vyplnenie blankozmenky v súlade s dohodou o vyplňovacom práve. Rovnako tak nepreukázala, že žalovaný túto zmenu textu dodatočne schválil, alebo s ňou vyslovil súhlas, prípadne že zmenku podpísal po tejto zmene textu. Z týchto dôvodov bolo možné dôsledky podľa čl. I § 69 zmenkového zákona (teda že žalovaný je viazaný podľa pôvodného textu) uplatniť voči sťažovateľke bez ohľadu na to, či zmenku nadobudla vedome na škodu žalovaného (k tejto uvedenej úvahe pozri napr. Kotásek, J.: Směnečné právo, komentář k čl. I zákona směnečného a šekového. Praha: Prospektrum 2006, s. 222 - 227, pozn.).

2. K námietke týkajúcej sa nevykonania dôkazov navrhnutých sťažovateľkou

Sťažovateľka na preukázanie svojich tvrdení navrhla vykonať dôkaz – overovaciu knihu notárky JUDr.   S., v ktorej   má byť poznámka, že ide o blankozmenku, a výsluch JUDr.   S.,   pred   ktorou   mal   Ing.   D.   ústne   vyhlásiť,   že   v   tomto   prípade   vystavil blankozmenku. Okresný súd v súvislosti s posúdením pravosti podpisov Ing. D. poukázal na závery kriminalisticko-expertízneho ústavu, podľa ktorého „pravosť podpisu výstavcu na skúmaných zmenkách nie je možné jednoznačne potvrdiť ani vylúčiť. Avšak podpisy Ing. D. obsiahnuté v overovacej knihe pod poradovým č. 423 a 424 – (čo je overovacie číslo na spornej zmenke) sú nesporne pravými podpismi Ing. D. Rovnako sú nesporne pravé podpisy aj notárky JUDr. S., ktorá osvedčovala pravosť podpisu Ing. D. na zmenke ako i overovacie doložky.“.

V odvolaní proti namietanému rozsudku okresného súdu   tvrdenia v tomto smere sťažovateľka   len   zopakovala   s   tým,   že   namietala,   že   okresný   súd   sa   s   jej   návrhom nevysporiadal, navrhnutú svedkyňu nevypočul a dôkaz listinou nevykonal.

Krajský   súd   k   námietkam   sťažovateľky   v   odvolaní   týkajúcim   sa   nevypočutia svedkyne JUDr. S. uviedol:

„Odvolací   súd   sa   nestotožňuje   s   tvrdením   žalobcu,   že   v   danej   veci   je   potrebné doplniť   dokazovanie   výsluchom   JUDr.   M.   S.,   notárky   overujúcej   podpis   Ing.   D.   na predmetnej zmenke, pretože táto bola vypočutá v identických konaniach a z jej výpovedí nemožno vyvodiť záver, že práve pri tejto zmenke, ktorá je predmetom sporu, bolo Ing. D. prehlásené, že ide o blankozmenku, pretože dňa 30. 10. 1998 overovala pravosť podpisu Ing.   D.   na   veľkom   počte   zmeniek   a   je   nepravdepodobné,   aby   si   po   12   rokoch   mohla pamätať, že o zmenke č. AS 4/98 prehlásil Ing. D., že ide o blankozmenku. Preto vykonanie takého dôkazu odvolací súd považuje za nadbytočné.“

Je zrejmé, že krajský súd (aj okresný súd) nepovažoval za potrebné navrhnuté dôkazy vykonať z dôvodu, že dospel k záveru, že predmetné dôkazy nie sú spôsobilé preukázať tvrdenia sťažovateľky.

Dôvod nevypočutia JUDr. S. krajský súd podľa názoru ústavného súdu odôvodnil v dostatočnej miere a svoje odôvodnenie založil na akceptovateľných argumentoch. Postup krajského súdu v tomto smere preto nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, a preto je z ústavného hľadiska akceptovateľný.

3.   K námietke   o   protirečivých   právnych   záveroch   o premlčaní   a neplatnosti zmenky

3.1   Okresný   súd   prihliadol   na   námietku   premlčania   žalovaného   a   uviedol,   že sťažovateľka   si   uplatnila   svoj   nárok   zo   zmenky   po   uplynutí   premlčacej   doby.   V   tejto súvislosti uviedol:

„Odporca (t. j. žalovaný, pozn.) vzniesol námietku premlčania, ktorú súd, vzhľadom na   vyššie   uvedené   skutočnosti,   hodnotil   ako   dôvodnú.   Zmenku   splatnú   na   videnie   bolo potrebné podľa čl. I. § 34 ods. 1 v spojení s § 77 ods. 1 zmenkového zákona predložiť na zaplatenie do jedného roka od dátumu vystavenia, t. j. do 28. 10. 1999, kedy sa stala splatnou. Návrh na súd bol podaný až 29. 11. 2007 po uplynutí premlčacej lehoty.“

Krajský súd sa   s týmto záverom   okresného súdu   stotožnil, v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „takáto zmenka je podľa § 34 ods. 1 zmenkového zákona zročná pri predložení a musí byť predložená na platenie do jedného roku od dátumu vystavenia“.

Ústavný   súd   tento   záver   považuje   za   odôvodnený,   vyplývajúci   zo   zisteného skutkového stavu, je logický, rozhodne nie arbitrárny, preto je ústavne udržateľný.

3.2   Rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu obsahuje okrem záveru o premlčaní nároku zo zmenky aj záver o neplatnosti zmenky, ktorý konajúce súdy odôvodnili zistením, že zmenka obsahuje dva odlišné údaje splatnosti, pričom prvým údajom   splatnosti   je   text „Zaplatíme   na   základe   predloženia   zmenky   efektívne“,   ktorý považovali za doložku vyjadrujúcu, že ide o zmenku splatnú na videnie, a druhým údajom splatnosti   je   údaj „10.   januára   2005“. Na   základe   tohto   zistenia   dospeli   k   záveru,   že „predložená zmenka je neplatná s konkurujúcimi si dátumami splatnosti. V časti, v ktorej boli vyznačené konkurujúce si doložky, nebol právny úkon dostatočne určitý a túto časť nie je možné oddeliť od ostatného obsahu právneho úkonu (§ 41 OZ), nejedná sa teda o platnú zmenku pre rozpor s ustanovením § 37 odst. 1 OZ.“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta,   že   nemožno   akceptovať   stav,   aby   nárok   bol premlčaný a súčasne aby bola zmenka neplatná, namietala v tejto súvislosti arbitrárnosť a účelovosť záveru o dvoch údajoch splatnosti, pričom poukazovala na názory odborníkov vyjadrené v stanoviskách priložených ako príloha k sťažnosti.

Ústavný súd konštatuje, že v súvislosti s uplatnením inštitútu premlčania a súčasným hodnotením platnosti zmenky možno považovať odôvodnenie krajského súdu (okresného súdu)   do   určitej   miery   za   nezrozumiteľné,   avšak   vzhľadom   na   úplnosť   odôvodnenia (z hľadiska   skutkových   zistení,   právneho   posúdenia   a záverov),   čo   sa   týka   premlčania nároku zo zmenky a na jeho oddeliteľnosť od záveru o neplatnosti zmenky, považuje túto časť   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   za   ústavne   udržateľnú,   a preto   nepovažoval z tohto dôvodu za relevantné podrobiť záver o neplatnosti zmenky bližšiemu skúmaniu.

Vzhľadom   na   oddeliteľnosť   záverov   o premlčaní   nároku   zo   zmenky   od   záveru o neplatnosti   zmenky   tento   nedostatok   odôvodnenia   neznamená,   že   odôvodnenie predmetných   rozsudkov   je   automaticky   neudržateľné   a   neakceptovateľné   ako   celok. Ústavný súd prihliadol na to, že odôvodnenie predmetných rozsudkov obsahuje aj záver o premlčaní nároku zo zmenky, ktorý je odôvodnený ústavne udržateľným spôsobom a aj samostatne   poskytuje   dostatočne   ucelený   podklad   pre   výrok   rozsudku   krajského   súdu v spojení   s   výrokom   rozsudku   okresného   súdu.   Pochybenie   krajského   súdu   (v   spojení s pochybením   okresného   súdu)   pri   odôvodnení   výroku   svojho   rozsudku   nemá   v danom prípade takú intenzitu, aby to viedlo k záveru ústavného súdu, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu v tejto časti je ústavne neudržateľné.

Ústavný súd hodnotiac napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s relevantným rozsudkom okresného súdu, uplatniac zásadu materiálnej ochrany ústavnosti konštatuje, že sťažovateľkou   vytýkané   nedostatky   v odôvodnení   obidvoch   rozhodnutí   nemajú   takú intenzitu, ktorá by mohla viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označeného základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Odôvodnenie rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   s   odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu   je   podľa názoru ústavného súdu ako celok ústavne udržateľné a akceptovateľné.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoZm/1/2010 a jeho rozsudkom z 29. júla 2010 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2012