znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 36/2011-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti JUDr.   M. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr.   Ľ. V., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 107/2007, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr.   M. K.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 107/2007 p o r u š e n é   b o l i.

2. JUDr.   M.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1   500   €   (slovom tisícpäťsto   eur),   ktoré   jej   j e   Okresný   súd   Košice   I   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý uhradiť trovy konania JUDr. M. K. v sume 392,73   € (slovom   tristodeväťdesiatdva   eur   a   sedemdesiattri   centov)   na účet   jej   právnej zástupkyne JUDr. Ľ. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2011 doručená sťažnosť JUDr. M. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. V., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 107/2007 o návrhu na zaplatenie sumy 90 954 Sk s príslušenstvom.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Dňa 15. 6. 2007 som doručila Okresnému súdu Košice I. žalobu o zaplatenie sumy 90 954,- Sk s príslušenstvom. Konanie sa vedie pod sp. zn. 24 C 107/2007, a ide o nárok advokátky na zaplatenie zmluvnej paušálnej odmeny voči jej bývalej klientke.

Konajúci súd údajne vo veci nemohol vydať platobný rozkaz z dôvodu, že pobyt žalovanej mu nebol známy. Uvedené je zavádzajúce, lebo v samotnej žalobe som požiadala súd, keďže žalovaná preukázateľne nebývala v K., aby jej všetky zásielky boli doručované prostredníctvom zamestnávateľa, ktorého som označila v žalobe.

Dňa 10. 7. 2007 mi bola zo strany súdu doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku   vo   výške   5.454,- Sk   za   návrh,   ktorý poplatok   som   v súdom   stanovenej lehote zaplatila, a dňa 20. 7. 2007 som o tom zaslala doklad súdu.

Dňa 14. 8. 2007 som reagovala na uznesenie súdu zo dňa 6. 8. 2007 či súhlasím s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania.

Výzva súdu adresovaná odporkyni zo dňa 6. 8. 2007, aby sa vyjadrila ku žalobe, nebola odporkyňou prevzatá v odbernej lehote. O uvedenej skutočnosti sa súd dozvedel už 5. 9. 2007.

Dňa 7. 9. 2007 konajúci súd zaslal zamestnávateľovi odporkyne, tak ako som ho označila v žalobe, žiadosť, aby tento doručil odporkyni môj návrh. Rovnako súd zaslal žiadosť Obvodnému oddeleniu PZ K., aby prešetril aktuálny pobyt odporkyne.

Dňa 31. 10. 2007 Obvodné oddelenie PZ K. oznámilo súdu, že odporkyňa K. V. pracuje vo firme N., a. s., K., kde dňa 25. 10. 2007 osobne prevzala moju žalobu.... Nič teda konajúcemu súdu nebránilo, aby vo veci vydal platobný rozkaz, ktorý by bol doručený odporkyni prostredníctvom zamestnávateľa, u ktorého preukázateľne pracovala.“

Podľa sťažovateľky okresný súd nariadil pojednávanie na 3. september 2008, ktoré bolo   odročené   na   28.   november   2008.   Pojednávania   28.   novembra   2008   sa   odporkyňa nezúčastnila z dôvodu chyby súdu pri doručovaní predvolania; pojednávanie bolo odročené na neurčito „z dôvodu návratu zákonnej sudkyne zo stáže na krajskom súde“. Sťažovateľka ďalej   uviedla,   že   prvé   pojednávanie,   na   ktorom   boli   vypočuté   účastníčky   konania,   sa uskutočnilo až 27. apríla 2009, takmer po dvoch rokoch od podania žaloby. Pojednávanie nariadené na 24. jún 2009 (správne má byť 25. jún 2009, pozn.) okresný súd odročil na 8. október 2009.

Sťažovateľka   uviedla,   že   na   tomto   pojednávaní   sa   nemohla   zúčastniť,   keďže   na dovolenke v zahraničí utrpela ťažký úraz dolnej končatiny a z letiska bola ihneď prevezená do Železničnej nemocnice s poliklinikou v K., kde bola hospitalizovaná až do 8. októbra 2009. Na pojednávaní uskutočnenom v rovnaký deň bez jej prítomnosti bola podľa nej porušená zásada rovnosti zbraní v konaní, keďže sa nemohla vyjadriť k procesnému návrhu žalovanej, aby bolo konanie prerušené   až do   právoplatného skončenia   konania vo veci vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   žalovanej   a   jej   bývalého   manžela.   Ďalšie pojednávanie   nariadené   na   14.   december   2009   sa   podľa   sťažovateľky   neuskutočnilo   z technických   dôvodov   na   strane   zákonnej   sudkyne   (údajne   porucha   diktafónu)   a   bolo odročené na 8. február 2010.

Okresný súd sa na pojednávaní, ktoré sa konalo 8. februára 2010, zaoberal podľa sťažovateľky   návrhom   odporkyne   na   prerušenie   konania   do   právoplatného   rozhodnutia vo veci   vyporiadania   zaniknutého   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   v   prípade odporkyne a jej bývalého manžela a uložil sťažovateľke povinnosť vyjadriť sa v lehote 15 dní k návrhu odporkyne na uzavretie dohody o predmete sporu.

Sťažovateľka doručila 23. februára 2010 okresnému súdu písomné podanie, v ktorom zdôraznila, že nie sú splnené podmienky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla:„Napriek vyššie uvedenému, až po ďalších šiestich mesiacoch absolútnej nečinnosti súdu, okresný súd uznesením sp. zn. 24 C 107/2007 dňa 30. 7. 2010 prerušil konanie do právoplatného   skončenia   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Košice   II.   pod   sp.   zn. 23 C 9/05 o vyporiadanie BSM manželov V....

Vo veci som bola nútená podať odvolanie, a žiadala som, aby odvolací súd uznesenie súdu I. stupňa zrušil a prikázal tomuto vo veci riadne konať. Zopakovala som argumenty, ktoré som uvádzala už vo svojom písomnom podaní adresovanom súdu ešte zo dňa 23. 2. 2010. Dňa 30. 8. 2010 som predsedovi okresného súdu Košice I. adresovala sťažnosť na postup súdu pre porušenie môjho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uznesením Okresného súdu Košice I. sp. zn. 24 C 107/2007 zo dňa 5. 10. 2010, bolo napadnuté   uznesenie   o   prerušení   konania   zrušené.   Dňa   7.   12.   2010   mi   bolo   doručené predvolanie na pojednávanie na deň 17. 1. 2001.“ (správne má byť 17. januára 2011, pozn.).

Sťažovateľka   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej sťažnosti po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľky JUDr. M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn. 24 C 107/2007 porušené bolo.

Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 107/2007 je povinný konať bez zbytočných prieťahov.

JUDr. M. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sumu: 3. 000,- Eur, ktorú sumu je Okresný súd Košice I. povinný zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Košice I. je povinný uhradiť JUDr. M. K. trovy právneho zastúpenia v sume   261,82,-   Eur   na   bežný   účet   jej   právnej   zástupkyne   JUDr.   Ľ.   V.,   do   15   dní   od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. IV. ÚS 36/2011-16 zo 17. februára 2011 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 22. februára 2011 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 7. marca 2011 (sp. zn. Spr 65/10, doručenom ústavnému súdu 10. marca 2011) konštatoval, že v označenej veci čiastočne došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd   upustil   od   ústneho   prerokovania   veci,   keďže   od   neho   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu ďalej ku konaniu vedenému pod sp. zn. 24 C 107/2007 okrem iného uviedol:

„Sťažovateľka podala tunajšom súde dňa 15. 6. 2007 žalobu proti bývalej klientke K. V. o zaplatenie sumy 3.019,12 EUR (90.954,- Sk) s príslušenstvom, titulom nezaplatenia zmluvnej   paušálnej   odmeny   za   právne   zastupovanie   žalobkyňou   v   konaní   vedenom   na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 23C/9/2005. V žalobe zároveň žiadala, aby písomnosti boli žalovanej doručované na adresu jej zamestnávateľa.

Súd dňa 28. 6. 2007 vyzval žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu na začatie konania.

V rámci prípravy pojednávania súd dňa 6. 8. 2007 odoslal žalovanej žalobu na vyjadrenie,   zároveň   vyzval   oboch   účastníkov   na   písomné   oznámenie,   či   súhlasia rozhodnutím súdu vo veci bez nariadenia pojednávania.

Súdu   sa   dňa   5.   9.   2007   vrátila   zásielka   doručovaná   žalovanej   na   adresu   jej zamestnávateľa s oznámením pošty, že adresát si zásielku nevyzdvihol v odbernej lehote na pošte. Preto súd dňa 7. 9. 2007 požiadal políciu o doručenie zásielky žalovanej na adresu zamestnávateľa.

Z dôvodu vykonávania stáže vybavujúcej sudkyne Mgr. Z. Č. na krajskom súde bola vec dňa 9. 1. 2008 náhodným výberom pridelená inému zákonnému sudcovi, a to Mgr. J. M. Prvé pojednávanie bolo dňa 3. 9. 2008 odročené pre neprítomnosť oboch účastníkov konania. Žalobkyňa svoju neprítomnosť na danom pojednávaní ospravedlnila. Doručenie predvolania na pojednávanie žalovanej nebolo vykázané.

Druhé pojednávanie bolo dňa 28. 11. 2008 odročené pre neprítomnosť žalovanej, u ktorej doručenie predvolania na pojednávanie nebolo vykázané.

Dňa 14. 1. 2009 bola vec opätovne pridelená pôvodnej zákonnej sudkyni, Mgr. Z. Č. Tretie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   27.   4.   2009.   Po   prejednaní   veci   bolo odročené na 25. 6. 2009 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

Štvrté pojednávanie bolo   dňa 25.   6.   2009   odročené   pre neprítomnosť   žalovanej, ktorá svoju neúčasť na danom pojednávaní písomne ospravedlnila a zároveň požiadala o jeho odročenie z dôvodu, že sa necíti byť zdravou, a že o tejto skutočnosti predloží súdu doklad.

Súd dňa 26. 6. 2009 vyzval žalovanú na predloženie dokladu preukazujúceho dôvod, pre ktorý žiadala odročiť pojednávanie nariadené na deň 25. 6. 2009.

Piate   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   dňa   8.   10.   2009   v   neprítomnosti žalobkyne, ktorá vzala termín pojednávania na vedomie na pojednávaní uskutočnenom dňa 25. 6. 2009, a svoju neprítomnosť na pojednávaní dňa 8. 10. 2009 súdu neospravedlnila. Žalobkyňa písomným podaním z 10. 12. 2009 oznámila súdu, že sa nezúčastnila pojednávania dňa 8. 10. 2009 z dôvodu, že na dovolenke v zahraničí utrpela úraz, a hneď po návrate bola od 29. 9. 2009 do 8. 10. 2009 hospitalizovaná v Železničnej nemocnici s poliklinikou v K. O tejto skutočnosti nemala možnosť upovedomiť konajúci súd, keďže v nemocnici nemala k dispozícii svoj plánovací kalendár.

Šieste pojednávanie vo veci bolo dňa 14. 12. 2009 odročené z technických príčin spočívajúcich v náhlej poruche na diktafóne.

Siedme   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   8.   2.   2010.   Po   prednesoch   právnej zástupkyne   žalobkyne   a   žalovanej   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   s   tým,   že žalobkyňa bude písomne vyzvaná, či súhlasí s návrhom žalovanej na uzavretie mimosúdnej dohody.

Súd   uznesením   č.   k.   24C/107/2007-102   z   30.   7.   2010   prerušil   konanie   do právoplatného   skončenia   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Košice   II   pod   sp.   zn. 23C/9/20005.

V dôsledku odvolania žalobkyne proti uzneseniu o prerušení konania súd prvého stupňa,   v   zmysle   ust.   §   210a   O.s.p.,   uznesením   zo   dňa   5.   10.   2010   zrušil   uznesenie o prerušení konania z dôvodu, že zistil, že konanie vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 23C/9/2005 bolo právoplatne skončené už dňa 15. 6. 2010.

Ôsme   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   17.   1.   2011.   Bolo   však   odročené   bez prejednania veci pre neprítomnosť žalovanej, ktorá svoju neúčasť na danom pojednávaní vopred ospravedlnila písomným podaním z 11. 1. 2011.

Deviate   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   dňa   24.   2.   2011   v   neprítomnosti žalovanej,   nakoľko doručenie   predvolania žalovanej   na dané pojednávanie bolo   riadne vykázané zo dňa 31. 1. 2011, a svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnila. Po prednesoch žalobkyne a jej právnej zástupkyne súd vyhlásil vo veci rozsudok. Neprítomnosť na   danom   pojednávaní   žalovaná   ospravedlnila   až   dve   hodiny   po   jeho   skončení,   a   to telefonicky, písomne listom podaným na súde dňa 28. 2. 2011.

Po právnej stránke vec nie je náročná. Dĺžku konania v danom prípade nemožno pripísať len na ťarchu   súdu.   Žalobkyňa spolu so   žalobným   návrhom nezaplatila   súdny poplatok za návrh, nesprávne označila žalovanú, a to ako K. V., namiesto K. Z., a žiadala, aby   žalovanej   boli   písomnosti   doručované   na   adresu   jej   zamestnávateľa.   Žalovanej   sa nepodarilo doručiť zásielku na adresu jej zamestnávateľa v troch prípadoch (č. l. 15, 40, 47 spisu),   dvakrát   sa   nepodarilo   doručiť   jej   zásielku   ani   na   adresu   prechodného   pobytu uvedenej v žalobe (č. l. 41, 44 spisu).

V priebehu konania súd rešpektoval žiadosti žalovanej o odročenie pojednávania, rešpektujúc jej ústavné právo na prejednanie veci v jej prítomnosti.

V jednom prípade bolo pojednávanie odročené z technických príčin. Súdu nemožno klásť za vinu, že dňa 8. 10. 2009 prejednával vec v neprítomnosti žalobkyne. V deň pojednávania súd nebol oboznámený so skutočnosťou, že žalobkyňa bola v tom   čase   hospitalizovaná   v   nemocnici.   Preto   nedošlo   k   porušeniu   zásady   rovnosti účastníkov konania.

Dňa 8. 2. 2010 súd odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu, že žalovaná na tomto pojednávaní prejavila vôľu uzavrieť so žalobkyňou mimosúdnu dohodu.

K predĺženiu konania prispela čiastočne aj zmena v osobe zákonného sudcu. Je   pravdou,   že   vybavujúca   sudkyňa   pochybila,   keď   prerušila   konanie   do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Košice II, pričom v čase vydávania   uznesenia   o   prerušení   konania   nezisťovala,   v   akom   štádiu   sa   toto   konanie nachádzalo, pričom až z odvolania žalobkyne sa zistilo, že nebol daný dôvod na prerušenie konania.

Žiadame   upustiť   od   ústneho   prejednania   sťažnosti,   pretože   od   tohto   prejednania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 22. marca 2011 k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uviedla:

„Vo vyššie označenej veci Vám... zasielam stanovisko ku predmetnému vyjadreniu Okresného súdu Košice I. zo dňa 7. 3. 2011, ktoré vyjadrenie bolo doručené ústavnému súdu dňa 10. 3. 2011.

Nesúhlasím so stanoviskom Okresného súdu Košice I., že dĺžku konania v danej veci nemožno pripísať len na ťarchu súdu.

Žalobu som doručila konajúcemu súdu dňa 15. 6. 2007, dňa 10. 7. 2007 mi bol vyrubený súdny poplatok zo strany súdu, a tento som vo výške 5.454,- Sk uhradila v súdom stanovenej lehote 10 dní.

Čo sa týka údajného nesprávneho označenia žalovanej, uvedené sa nezakladá na pravde, lebo už dňa 25. 10. 2007 príslušníci Obvodného oddelenia PZ K. zistili, že pani K. V. skutočne pracuje vo firme N., a. s., tak ako som to uviedla v žalobe, a na ktorú adresu som   žiadala   doručovať   všetky   písomnosti   pre   žalovanú,   doručované   jej   zo   strany konajúceho súdu. Na tejto adrese dňa 25. 10. 2007 osobne prevzala moju žalobu, a na návratke   Doručenky   sa   podpísala   ako   K.   V.   V   tomto   smere   zavádzajúco   vyznieva argumentácia súdu. že žalovanej sa nepodarilo doručiť zásielku na adresu zamestnávateľa v troch prípadoch.

Prvým prípadom bolo predvolanie súdu na pojednávanie dňa 3. 9. 2008. Doručenie predvolania na pojednávanie u žalovanej údajne nebolo vykázané, a tak súd konštatoval, že žalovaná zásielky nepreberá, ani na adrese zamestnávateľa, ani na adrese v K., a tak súd pojednávanie odročil, aj keď som ja súhlasila s tým, aby odporkyňa bola na pojednávaní vypočutá, bez mojej prítomnosti, ktorá som sa ospravedlnila z objektívneho dôvodu, tak ako je to uvedené v sťažnosti.

O   termíne   pojednávania   vytýčeného   súdom   na   deň   3.   9.   2008,   sa   odporkyňa preukázateľne   dozvedela,   lebo   všetky   zásielky   jej   boli   doposielané   do   PO   Boxu. Ospravedlnenie   na   pojednávanie   zaslala   súdu   odporkyňa   až   2.   9.   2008,   bez   uvedenia dôvodu. Opäť klamlivo uviedla miesto svojho trvalého bydliska.

Druhé   pojednávanie   bolo   dňa   28.   11.   2008   odročené   opäť   pre   neprítomnosť žalovanej,   u   ktorej,   podľa   stanoviska   predsedu   Okresného   súdu   Košice   I,   opäť   údajne nebolo   vykázané   doručenie   predvolania.   Uvedené   sa   nezakladá   na   pravde,   lebo   toto pojednávanie bolo odročené pre zrejmú chybu súdu pri doručovaní predvolania žalovanej. Pojednávanie sudca odročil na neurčito z dôvodu návratu zákonnej sudkyne zo stáže na krajskom súde.

Od podania žaloby až do 14. 1. 2009 súd nevykonal jediný relevantný úkon smerujúci ku   odstráneniu   stavu   mojej   právnej   neistoty,   teda   celých   19   mesiacov   konal   absolútne neefektívne. Jeho postup bol neefektívny a konanie poznačené zbytočnými prieťahmi. Za tento čas nebol konajúci súd dokonca schopný mi ani doručiť vyjadrenie žalovanej ku mojej žalobe, čo mu ukladá ust. § 114 ods. 2 vety druhej O.S.P. Toto vyjadrenie žalovanej ku žalobe zo dňa 6. 11. 2007 mi doposiaľ nebolo doručené súdom.

Tretie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   až   po   22   mesiacoch   ničím   neodôvodnenej nečinnosti súdu dňa 27.   4.   2009,   kedy boli vypočuté obe účastníčky konania.   Zákonná sudkyňa,   napriek   predchádzajúcim   problémom   súdu   pri   doručovaní   súdnych   zásielok žalovanej, nepovažovala za potrebné skúmať miesto skutočného pobytu žalovanej. Žalovaná uvádzala, ako miesto trvalého bydliska, byt v K., kde sa však už roky nezdržiavala, a ktorý byt obýval jej prvý manžel J. V.

Štvrté pojednávanie, vytýčené na deň 25. 6. 2009, sa neuskutočnilo a bolo odročené pre   neprítomnosť   žalovanej,   ktorá   dňa   24.   6.   2009   podala   žiadosť   o   odročenie pojednávania z dôvodu, že sa necíti byť zdravá, o čom sa zaviazala predložiť lekársku správu.

Súd dňa 26. 6. 2009 vyzval žalovanú na predloženie dokladu preukazujúceho dôvod, pre   ktorý   žiadala   odročiť   pojednávanie   nariadené   na   deň   25.   6.   2009.   Takýto   doklad žalovaná súdu doposiaľ nepredložila, zákonná sudkyňa ďalej netrvala na jeho predložení. Tu poukazujem na hrubé porušenie ust. § 101 ods. 2 O.S.P. zo strany konajúcej sudkyne, lebo   žalovaná   bola   na   pojednávanie   riadne   predvolaná,   a   nijako   nepreukázala,   že   by jestvoval dôležitý dôvod na odročenie pojednávania vo veci.

Aj napriek vyššie uvedenému, keďže žalovaná nepredložila žiaden doklad, ktorý by predstavoval dôvod na postup súdu v zmysle § 101 ods. 2 O.S.P. na pojednávaní dňa 25. 6. 2009, na pojednávaní dňa 8. 10. 2009, ktorého som sa nemohla zúčastniť z objektívnych dôvodov, išlo o moju hospitalizáciu v nemocnici, konajúci súd rozhodol, že bude pojednávať v mojej neprítomnosti, práve v zmysle § 101 ods. 2 O.S.P.

Ako   som   už   uviedla   v   samotnej   sťažnosti   podľa   čl.   127   Ústavy   SR,   na   tomto pojednávaní bola hrubým spôsobom porušená zásada rovnosti zbraní v konaní, keď ja, ako účastníčka konania, som nemala možnosť vyjadriť sa ku procesnému návrhu žalovanej, ktorá   žiadala,   aby   konanie   o   mojej   žalobe   bolo   prerušené,   a   to   až   do   právoplatného skončenia konania vo veci vyporiadania BSM žalovanej a jej bývalého manžela.

V tomto kontexte nemožno súhlasiť so stanoviskom predsedu OS Košice I. ku mojej sťažnosti,   na   základe   ktorého   súd   iba   rešpektoval   žiadosti   žalovanej   o   odročenie pojednávaní, rešpektujúc jej ústavné právo na prejednanie veci v jej prítomnosti.

Ako som už vyššie uviedla, žalovaná ani v jednom prípade nepreukázala existenciu dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania, tak ako to predpokladá ust. § 101 ods. 2 O.S.P. V mojom prípade zákonná sudkyňa nepovažovala za potrebné dbať na dodržiavanie môjho ústavného práva na prejednanie veci v mojej prítomnosti.

Na pojednávaní dňa 8. 2. 2010 bol prečítaný návrh žalovanej na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia vo veci vyporiadania BSM žalovanej a jej bývalého manžela. Žalovaná predniesla svoj návrh na uzatvorenie dohody v prejednávanej veci.

Dňa 23. 2. 2010 som konajúcemu súdu doručila písomné podanie vo veci samej, kde som zdôraznila, že vo veci nie sú splnené podmienky na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.S.P., čo sa ukázalo byť pravdivým. Napriek vyššie uvedenému, až po ďalších šiestich mesiacoch absolútnej nečinnosti súdu, tento až dňa 30. 7. 2010 prerušil konanie. Toto nezákonné rozhodnutie konajúci súd, na základe môjho odvolania, musel dňa 5. 10. 2010 v autoremedúre zrušiť, a tak pochybením zákonnej sudkyne došlo ku ďalším bezdôvodným a neospravedlniteľným prieťahom v konaní.

Ďalších   pojednávaní,   a   to   dňa   17.   1.   2011   a   24.   2.   2011   sa   opäť   žalovaná nezúčastnila, a ani nepožiadala z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, aby bola poskytnutá ochrana jej ústavného práva na prejednanie veci v jej prítomnosti. Tým sa už konajúci súd nepovažoval za potrebné zaoberať

Na základe vyššie uvedeného sa domnievam, na rozdiel od stanoviska predsedu OS Košice I.,   že neprimeranú dĺžku konania v danom prípade je potrebné pripísať len na ťarchu súdu.

Okresný   súd   konal   neefektívne,   a   úkony,   ktoré   súd   v   konaní   vykonal,   boli nekoncentrované,   málo   efektívne   a   rozhodne   nesmerovali   ku   odstráneniu   stavu   mojej právnej neistoty v konaní. Neprimeranú dĺžku konania možno pripísať jednoznačne len na ťarchu súdu.

Na vzniku prieťahov v konaní som sa nijako nepodieľala a tieto nezavinila. Okresný súd vo veci konal neefektívne, rozhodne nepostupoval v zmysle ust. § 114 ods. 1 O.S.P. Rovnako porušil ust. § 114 ods. 2 vety druhej O.S.P., keď mi doposiaľ nebolo doručené vyjadrenia žalovanej zo dňa 6. 11. 2007.

Rovnako si vo veci uplatňujem nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, a to za úkon právnej služby:

Stanovisko sťažovateľky ku vyjadreniu OS Košice I ku ústavnej sťažnosti zo dňa 21. 3. 2011 123,50,- Eur + režijný paušál 7,41,- Eur.“

Súčasne právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že sťažovateľka súhlasí s tým, aby ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania   o   prijatom   návrhu.   V nadväznosti   na vyjadrenie   účastníkov   konania k ústnemu   pojednávaniu   ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jej záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.   Sudca   je   podľa   §   117   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetom konania pred okresným súdom   je návrh   sťažovateľky   na zaplatenie sumy 3 019,12 € s príslušenstvom   z titulu nezaplatenej zmluvnej paušálnej odmeny sťažovateľke za jej právne zastupovanie žalovanej v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 23 C/9/2005, konštatuje, že vec je súčasťou štandardnej agendy všeobecných súdov, a nie je právne ani skutkovo zložitá.

2. Správanie sťažovateľky ako navrhovateľky v tomto konaní je druhým kritériom, ktoré sa   uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd na základe obsahu súdneho spisu, vyjadrení predsedu okresného   súdu   i   sťažovateľky   dospel   k   záveru,   že   správanie   sťažovateľky   neprispelo zásadnejším spôsobom k namietanej dĺžke označeného konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsť   nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo sťažnosti, z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, ako aj z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že sťažovateľka podala 15. júna 2007 žalobu okresnému súdu proti bývalej klientke o zaplatenie sumy 3 019,12 € s príslušenstvom z titulu nezaplatenia jej zmluvnej paušálnej odmeny za právne zastupovanie žalovanej v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II.

Okresný   súd   po   výzve   sťažovateľke   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   (zaplatený v druhej polovici júla 2007) začal prípravu pojednávania. Po prvých procesných úkonoch v auguste   a   septembri   2007   vec   sťažovateľky   bola   9.   januára   2008   z   dôvodov   stáže zákonnej   sudkyne   na   krajskom   súde   pridelená   inému   zákonnému   sudcovi.   Prvé pojednávanie vo veci, ktoré okresný súd nariadil na 3. september 2008, bolo odročené pre neprítomnosť   oboch   účastníkov   konania,   pričom   sťažovateľka   svoju   neúčasť   včas ospravedlnila.   Po   odročení   druhého   pojednávania,   ktoré   okresný   súd   nariadil   na 28. november 2008 došlo opätovne k zmene zákonného sudcu (vec bola 14. januára 2009 pridelená pôvodnej zákonnej sudkyni).

Okresný súd v ďalšom priebehu konania nariadil ďalších sedem pojednávaní (na 27. apríl   2009,   25.   jún   2009,   8.   október   2009,   14.   december   2009,   8.   február   2010, 17. január 2011   a   24.   február 2011),   z ktorých   sa   uskutočnili tri,   ktoré mali meritórny význam z hľadiska predmetnej veci (27. apríla 2009, 8. februára 2010 a 24. februára 2011), ostatné okresný súd odročil na neurčito z dôvodu neprítomnosti žalovanej (s výnimkou pojednávania   uskutočneného   8.   októbra   2009,   na   ktorom   sa   dodatočne   zo   zdravotných dôvodov   ospravedlnila   sťažovateľka).   Pojednávanie   nariadené   na   14.   december   2009 okresný súd odročil   z technických príčin (poruchy na diktafóne); túto skutočnosť treba z hľadiska posudzovania zbytočných prieťahov v konaní pripísať na vrub okresnému súdu. Okresný súd navyše uznesením č. k. 24 C/107/2007-102 z 30. júla 2010 prerušil konanie vo veci do právoplatného skončenia iného súvisiaceho konania na Okresnom súde Košice II (sp. zn. 23 C/9/2005). V dôsledku odvolania sťažovateľky proti predmetnému uzneseniu   okresný   súd   zrušil   uznesením   z   5.   októbra   2010   svoje   uznesenie   č.   k. 24 C/107/2007-102 z 30. júla 2010 o prerušení konania, pretože zistil, že konanie, ktoré malo   byť   dôvodom   prerušenia,   bolo   právoplatne   skončené   už   15.   júna   2010.   Toto pochybenie   takisto   treba   z   hľadiska   zbytočných   prieťahov   v   konaní pripísať   na   ťarchu okresného súdu.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 7. marca 2001 (sp. zn. Spr. 65/10, doručenom ústavnému súdu 10. marca 2011) konštatoval, že v konaní okresného súdu sp. zn. 24 C/107/2007 čiastočne došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na doterajší priebeh napadnutého konania, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené, keď okresný súd až po viac ako tri a pol roku od jeho začatia vyhlásil 24. februára 2011 rozsudok vo veci, ústavný súd uzavrel, že postup okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   C   107/2007   vykazuje   tak   obdobia nečinnosti, ako aj neefektívnej a nesústredenej činnosti. Ústavný súd v nadväznosti na tento záver rozhodol, že okresný súd konal so zbytočnými prieťahmi, čím porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom   na   aktuálny   stav   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 24 C/107/2010 v čase rozhodovania o sťažnosti sťažovateľky ústavný súd nevyhovel jej návrhu   a neuložil   okresnému   súdu   povinnosť   (okresný   súd   24.   februára   2011   vyhlásil rozsudok),   aby   v   označenom   konaní   konal   bez   zbytočných   prieťahov   (bod   4   výroku nálezu).

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3   000   €   z   dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti,   keďže   okresný   súd   ju „svojou neodôvodnenou   a   ničím   neospravedlniteľnou   nečinnosťou   udržiava   v   stave   neistoty, poníženosti a nedôvery v spravodlivé súdne konanie“ a „iba konštatovanie porušenia... základných práv v konaní pred okresným súdom je nedostatočné“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 24 C/107/2007 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci sťažovateľky nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke sumu 1 500 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Ľ. V., K. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741,00 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011. Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   spísanie sťažnosti a vyjadrenie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 392,73 € (za tri   úkony právnej   služby po 123,50   €), 3 x režijný paušál po 7,41 €. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 392,73 €.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011