znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  IV. ÚS 36/2010-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. J. N., K., zastúpeného advokátkou JUDr. V. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 394/2001, taktor o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 394/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom   pod sp. zn. 15 C 394/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   J.   N. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   500 €   (slovom tisícpäťsto   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. N. trovy konania v sume 245,70   €   (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat   centov) na účet   jeho   právnej zástupkyne JUDr. V. B., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2009   doručená sťažnosť   Ing.   J.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 394/2001, ktorého predmetom je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa a jeho manželky o zdržanie sa zásahov do ich vlastníckeho práva.

K porušeniu   označených   práv   došlo   podľa   sťažovateľa   nečinnosťou,   resp. neefektívnou činnosťou okresného súdu v období:

-od 5. februára 2001 do 16. augusta 2002 - v tomto období okresný súd nevykonal žiadny procesný úkon,

-od 11. marca 2004 do 14. októbra 2004 - úkony okresného súdu v tomto období považuje sťažovateľ za neefektívne a

-od 30. septembra 2008 dosiaľ - v tomto období okresný súd opakovane ustanovil znalca z odboru ochrany životného prostredia. Sťažovateľ hodnotí postup okresného súdu ako neefektívny, pretože opakované ustanovenie znalca bez overenia, či u daného znalca neexistujú dôvody, ktoré mu bránia vykonať požadovaný úkon riadne a včas, nie je vhodné opatrenie na zabezpečenie včasného rozhodnutia vo veci.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd   rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a prikázal   okresnému   súdu   konať   v jeho   veci   bez   zbytočných prieťahov. Sťažovateľ tiež žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 500 € a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením č. k. IV. ÚS 36/2010-25 z 28. januára 2010 ju prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   okresný   súd   a právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd vzhľadom na súhlas obidvoch účastníkov a na to, že v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, upustil od ústneho pojednávania.

Okresný   súd   sa   vyjadril   k sťažnosti   na základe   výzvy   ústavného   súdu   ešte   pred predbežným prerokovaním sťažnosti podaním sp. zn. 1 SprV/12/2010 zo 14. januára 2010 a na tomto vyjadrení zotrval aj po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, čo oznámil ústavnému súdu   prípisom   sp.   zn. 1 SprV/66/2010   z 15.   februára 2010.   Okresný   súd   po   podrobnej chronológii vykonaných úkonov k veci uviedol:«Sumarizujúc vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných procesných úkonov so sťažovateľom uvádzaným rozsahom prieťahov zo strany súdu nemožno súhlasiť.

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   uvádzané   obdobie   nečinnosti   súdu   od   5.2.2001 do 16.8.2002, tu je nutné konštatovať, že v tomto období nebolo možné konať predovšetkým z dôvodov   na   strane   samotného   sťažovateľa,   ktorého návrh   vykazoval   také vady,   ktoré bránili riadnemu konaniu vo veci. Jeho „upresnenie petitu" zo dňa 27.12.2000 (č.l. 13 a 14 spisu) nebolo v súlade s ustanoveniami O.s.p. a nemalo teda náležitosti riadneho návrhu na začatie konania. V uvedenom období tiež nebol zaplatený súdny poplatok v danej veci, pričom neskoršie nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku bolo potvrdené i odvolacím súdom, bolo teda správne, z čoho vyplýva, že tento súdny poplatok mal byť zaplatený už v čase splatnosti, teda pri podaní návrhu. Tento bol sťažovateľmi zaplatený až 27.8.2003, teda tri roky po podaní žaloby na súd. Túto skutočnosť by bolo možné hodnotiť skôr ako prieťahy na strane samotných žalobcov (teda i sťažovateľa).

V období od 11.3.2004 do 14.10.2004 úkony boli vykonávané a v uvedenom období sa   spis   nachádzal   i   na   odvolacom   Krajskom   súde   v   Košiciach,   pričom   toto   obdobie z hľadiska prieťahov nie som oprávnený hodnotiť. Jednalo sa o obdobie od 26.4.2004, kedy bol spis Krajskému súdu v Košiciach predložený, do 8.10.2004,   kedy bol týmto súdom vrátený ako predčasne predložený. Za obdobie, keď sa spis nachádzal na odvolacom súde, nemôže zodpovedať prvostupňový súd.

Nepochopiteľné je aj konštatovanie sťažovateľa o existencii zbytočných prieťahov v danom konaní od 30.9.2008 doposiaľ. Z vyššie uvedenej chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že konanie súdu v uvedenom období bolo intenzívne a bezprieťahové, keď zabezpečoval vhodného znalca za účelom zabezpečenia objektívneho dôkazného prostriedku v konaní. Sťažovateľ asi nebol dostatočne oboznámený s obsahom spisu, keď vo svojej sťažnosti konštatuje, že „....opakované ustanovenie znalca z odboru životného prostredia bez   overenia   príslušného   znalca...  .   K   zmene   znalca   došlo   na   odporúčanie   pôvodne ustanoveného znalca (Banícka fakulta TU v Košiciach odporučila súdu Strojnícku, resp. Stavebnú   fakultu   TU   v   Košiciach),   resp.   po   telefonických   kontaktoch   na   znalcov,   resp. znalecké ústavy (spolu bolo takto kontaktovaných až sedem znalcov), pričom ani nie je zákonnou povinnosťou súdu takéto telefonické overovanie vykonávať, ak sa jedná o znalcov, zapísaných v zozname. Sťažovateľ v uvedenom období nebol žiadnym spôsobom súčinný, on sám   nenavrhol   žiadneho   znalca,   hoci   práve   on   je   zaťažený   dôkazným   bremenom na preukázanie svojich tvrdení. Z jeho strany nebola vyvinutá žiadna snaha na urýchlenie konania   a   jediným   podaním   v   uvedenom   období   bolo   podanie   sťažnosti   na   prieťahy v danom konaní a kritika neefektívneho postupu súdu na včasné zabezpečenie vhodných dôkazných prostriedkov.

Zároveň   je   potrebné   poukázať   na   správanie   samotného   sťažovateľa,   ktorý   sa v priebehu roku 2006 nezúčastnil ani jediného z vytýčených pojednávaní, a to v dňoch 1.2., 5.4. a 14.6.2006. Túto skutočnosť však sťažovateľ zrejme nepovažuje za relevantnú, keďže toto obdobie vo svojej sťažnosti neuvádza, napriek tomu konštatuje celkovú dĺžku trvania sporu, ku ktorej prispel okrem uvedených období hneď po podaní neúplného návrhu bez zaplatenia súdneho poplatku.

Nemožno   súhlasiť   ani   so   závermi   o   skutkovej   jednoduchosti   sporu,   keď je nepochybné,   že   v   konaní   bolo   potrebné   vykonať   komplikované   znalecké dokazovanie(sedem telefonicky oslovených znalcov a znaleckých ústavov posudok odmietlo vykonať), ďalší zaslaný spis vrátili bez vykonania posudku.

Sťažovateľom   podanú   ústavnú   sťažnosť   považujem   v   nadväznosti   na   všetky konštatované skutočnosti za neobjektívnu a nedôvodnú bez zohľadnenia vlastného zavinenia na dĺžke prebiehajúceho súdneho konania.»

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   zaujala   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu podaním   z 10.   marca   2010   doručeným   ústavnému   súdu   12.   marca   2010,   v ktorom nesúhlasila s hodnotením správania sťažovateľa zo strany okresného súdu z týchto dôvodov:

-za   prieťah   nemožno   považovať   doručenie   neúplného,   resp.   nesprávneho podania ani nezaplatenie súdneho poplatku už pri podaní návrhu, ak navrhovateľ súčasne požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov,

-pojednávaní nariadených v prvom polroku 2006 sa sťažovateľ nezúčastnil pre svoj vážny zdravotný stav, pričom sa vopred ospravedlnil,  

-nebolo povinnosťou sťažovateľa navrhnúť v konaní konkrétneho znalca, resp. znalecký ústav.

II.

Z vyjadrenia okresného súdu sp. zn. 1 SprV 12/2010 zo 14. januára 2010 a zo spisu okresného   súdu   sp. zn.   15 C 394/2001   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a stav   konania:Sťažovateľ   spolu   s manželkou   (ďalej   aj   „žalobcovia“)   podali   30.   augusta   2000 okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa domáhali, aby okresný súd uložil odporcom   vykonať   opatrenia   na   odstránenie   škôd   vzniknutých   porušením   zákona č. 50/1976 Zb.   o územnom   plánovaní   a stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v znení neskorších   predpisov.   Súčasne   požiadali   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Žaloba neobsahovala   zákonom   predpísané   náležitosti   a   bola   zapísaná   do   registra   Nc   (neúplné návrhy).   Okresný   súd   predvolal   sťažovateľa   na   informatívny   výsluch,   na   ktorom   bol 25. októbra 2000 poučený o náležitostiach riadneho návrhu. Sťažovateľ podal 27. decembra 2000 „rozšírenie petitu k žalobe".

Okresný súd zaslal sťažovateľovi 17. januára 2001 tlačivo k žiadosti o oslobodenie od   súdnych   poplatkov.   Vyplnené   tlačivá   s potvrdeniami   o príjme   sťažovateľ   doručil 5. februára 2001 a 13. februára 2001 bola vec preradená do registra „C“.

Okresný súd vyzval 5. augusta 2002 žalobcov na odstránenie nedostatkov návrhu, pretože ich podanie neobsahovalo náležitosti riadneho návrhu v súlade s ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   s tým,   že   podľa   obsahu   nemožno ani posúdiť, či vec patrí do právomoci súdu alebo stavebného úradu. Žalobcovia reagovali na   výzvu   okresného   súdu   podaním   doručeným   4.   septembra   2002.   Uznesením zo 16. októbra 2002 im okresný súd nepriznal oslobodenie od súdneho poplatku v konaní, proti čomu žalobcovia podali 13. novembra 2002 odvolanie. Prípisom zo 16. októbra 2002 okresný   súd   vyzval   žalobcov,   aby   doplnili   listinné   dôkazy   k svojmu   návrhu.   Podaním z 22. novembra 2002 žalobcovia požiadali o predĺženie lehoty na splnenie výzvy.

Okresný   súd   vyzval   17.   februára   2003   žalovaných,   aby   sa   vyjadrili   k návrhu   a 13. marca 2003 zaslal ich vyjadrenie žalovaným s tým, že ich opäť vyzval, aby predložili listinné dôkazy o svojich tvrdeniach. Prípisom z 13. marca 2003 okresný súd predložil spis na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).

Žalobcovia   podali   21.   marca   2003   námietku   zaujatosti,   ktorá   však   neobsahovala žiadne relevantné skutočnosti a ktorou sa nadväzne na túto námietku domáhali „zmeny“ konajúceho okresného súdu.

Krajský súd uznesením č. k. 11 Co 82/03-42 z 30. apríla 2003 potvrdil uznesenie okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   394/2001   zo   16.   októbra   2002   o nepriznaní   oslobodenia od súdnych   poplatkov.   Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený   17.   júna   2003   s uznesením krajského súdu o potvrdení napadnutého uznesenia.

Žalobcovia podali 9. júla 2003 dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu. Okresný súd vyzval žalobcov 6. augusta 2003 na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie. Žalobcovia ho uhradili 27. augusta 2003. Okresný súd vyzval žalobcov 3. októbra 2003, aby doplnili svoje dovolanie o splnomocnenie na zastupovanie právnym zástupcom a 7. októbra 2003 zaslal spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Spis   bol   vrátený   okresnému   súdu   15.   januára   2004   s rozhodnutím   o odmietnutí dovolania. Uzneseniami z 11. marca 2004 okresný súd vyzval žalobcov, aby zaplatili súdny poplatok   za   podané   odvolanie   (proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   16.   októbra   2002) a dovolanie (proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2003). Žalobcovia podali 13. apríla 2004 proti uzneseniam odvolanie a okresný súd ich vyzval uznesením z 15. apríla 2004, aby zaplatili   súdny   poplatok   aj   za   toto   odvolanie.   Prípisom   z 21.   apríla   2004   okresný   súd predložil   vec   na   rozhodnutie   krajskému   súdu.   Žalobcovia   zaplatili   2.   júna   2004   súdny poplatok za odvolanie. Okresnému súdu bol spis vrátený 8. októbra 2004 ako predčasne predložený s tým, že žalobcovia nemali poplatkovú povinnosť, a preto krajský súd vrátil vec na postup podľa § 210a OSP. Uznesením zo 14. októbra 2004 okresný súd vrátil žalobcom súdny poplatok za podané odvolanie. Prípisom z 29. novembra 2004 okresný súd opakovane predložil vec krajskému súdu.

Spis bol vrátený krajským súdom 22. apríla 2005 s uznesením, ktorým boli zrušené uznesenia   okresného   súdu   z 11.   marca   2004.   Uznesením   zo   4.   mája 2005   okresný   súd vyzval žalobcov, aby upresnili dôvody námietky zaujatosti, a 6. augusta 2005 urgoval ich právneho zástupcu. Sťažovateľ opäť požiadal 19. septembra 2005 o oslobodenie od súdnych poplatkov.   Uznesením   z   26.   septembra   2005   okresný   súd   uložil   právnemu   zástupcovi sťažovateľom   poriadkovú   pokutu,   proti   čomu   sa   tento   odvolal.   Uznesením z 10. novembra 2005   okresný   súd   odpustil   právnemu   zástupcovi   zmeškanie   lehoty na podanie odvolania. Prípisom z   11. novembra 2005 okresný súd vyzval žalobcov, aby obratom upresnili námietku zaujatosti, na čo žalobcovia 22. novembra 2005 oznámili, že ich námietka je bezpredmetná.  

V nadväznosti   na   uznesenie   z nariadeného   pojednávania   z 1.   februára   2006 si okresný súd vyžiadal 7. februára 2006 od Okresného súdu Košice I trestný spis. Na žiadosť   právneho   zástupcu   žalovaných   a žiadosť   žalobcov   okresný   súd   zmenil   termín pojednávania   z 5.   apríla   2006   na   14.   jún   2006.   Podaním   doručeným   13.   júna   2006 sa žalobcovia opäť ospravedlnili   zo zdravotných dôvodov (bez upresnenia), na základe čoho okresný súd zrušil termín pojednávania.   Prípisom zo 16. júna 2006 okresný súd vyzval   žalobcov,   aby   oznámili   návrhy,   predložili   znalecký   posudok   a potvrdenie o zdravotných   problémoch,   ktoré   im   bránia   dostaviť   sa   na   pojednávanie.   Uznesením z 20. júna 2006 okresný súd zmenil svoje uznesenie z 26. septembra 2005 tak, že právnemu zástupcovi   žalobcov   neukladá   poriadkovú   pokutu.   Sťažovateľ   predložil   19.   júla   2006 znalecký   posudok   znalca   z odboru   stavebníctva,   odvetvia   poruchy   stavieb   a oceňovania nehnuteľností,   v ktorom   znalec odpovedal   na otázku, čo   je príčinou   nadmerného hluku v nosnej   konštrukcii   rodinného   domu   žalobcov.   Žalobcovia   požiadali   1.   augusta   2006 o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Prípisom z 31. augusta 2006 ich okresný súd vyzval na predloženie potrebných dokladov na posúdenie ich žiadosti, na čo žalobcovia reagovali 22. septembra 2006.

Uznesením z 5. februára 2007 okresný súd priznal žalobcom oslobodenie od súdneho poplatku   a ustanovil   im   zástupcu   z   radov   advokátov.   Dňa   3.   apríla   2007   okresný   súd nariadil pojednávanie na 23. máj 2007, ktoré bolo zrušené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne.   Nový   termín   bol   určený   na   28.   jún   2007.   Na   žiadosť   právneho   zástupcu žalovaných bol termín pojednávania zrušený a určený nový termín na 3. október 2007. Na tomto pojednávaní sa sťažovateľ zúčastnil, právny zástupca predložil upravený petit žaloby   a pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   pre   účely   predloženia   návrhov na doplnenie dokazovania zo strany žalobcov. Uznesením z 12. októbra 2007 okresný súd zastavil konanie proti žalovaným v 3. a 4. rade a rozhodol o pripustení zmeny žalobného návrhu.   Podaním   z   30.   októbra   2007   žalobcovia   žiadali   o   ustanovenie   iného   právneho zástupcu. Okresný súd zaslal ich podanie 2. novembra 2007 na vyjadrenie ustanovenému advokátovi, ktorý reagoval prípisom z 22. novembra 2007. Prípisom z 21. decembra 2007 okresný súd vyzval žalobcov, aby oznámili, či trvajú na podanom návrhu a či navrhujú ustanoviť za právneho zástupcu iného advokáta.

Žalobcovia   reagovali podaniami doručenými 7.   januára 2008   a 14.   januára 2008, v ktorých   však   na   výzvu   okresného   súdu   neodpovedali.   Ďalšia   výzva   im   bola   zaslaná 17. marca 2008, na ktorú reagovali 7. apríla 2008 tak, že žiadajú ustanoviť za právneho zástupcu iného advokáta a návrh na vypočutie svedkov predložia do konca apríla 2008, čo aj splnili. Uznesením z   29. mája 2008 okresný súd ustanovil žalobcom za právneho zástupcu   iného   advokáta.   Okresný   súd   16.   júla   2008   určil   termín   pojednávania na 10. september   2008,   ktorý   bol   zmenený   na   žiadosť   právneho   zástupcu   žalobcov odôvodnenú kolíziou pojednávaní. Dňa 25. septembra 2008 podal právny zástupca žalobcov vyjadrenie k veci, predložil listinné dôkazy a návrhy na doplnenie dokazovania a upresnil petit žaloby.   Dňa 30. septembra 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito na účely nariadenia znaleckého dokazovania.

Uznesením z 18. januára 2009 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalcami z odboru   životného   prostredia,   z   odboru   elektrotechniky   a   z   odboru   zdravotníctva a farmácie. Znalec z odboru životného prostredia vrátil 9. februára 2009 uznesenie s tým, že nevlastní   prístroje   potrebné   na   meranie   hluku,   a preto   nemôže   vypracovať   znalecký posudok.   Preto   bolo   uznesením   z 12.   marca   2009   nariadené   dokazovanie   odborným posudkom   vypracovaným   Baníckou   fakultou   Technickej   univerzity   (ďalej   len   „TU“) v Košiciach. Prípisom z 30. marca 2009 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobcov, aby   sa   vyjadril   k návrhu   právneho   zástupcu   žalovaných   v súvislosti   s   vykonaním dokazovania. Okresný súd zaslal spis 8. apríla 2009 znalcovi z odboru zdravotníctva. Dňa 23.   apríla   2009   Banícka   fakulta   TU   v Košiciach   oznámila,   že   požadovaný   znalecký posudok nemôže podať, pretože už nemá prístroje potrebné na meranie hluku, ale tento by podľa   jej   informácií   mohla   podať   Strojnícka   a   Stavebná   fakulta   TU   v   Košiciach. V nadväznosti   na   toto   oznámenie   okresný   súd   ustanovil   nového   znalca   uznesením z 27. apríla   2009.   Dňa   14.   mája   2009   Stavebná   fakulta   TU   v Košiciach   oznámila, že vzhľadom   na   odbor   a   odvetvia,   v ktorých   vykonáva   znaleckú   činnosť,   nemôže vypracovať posudok. Prípisom z 29. mája 2009 okresný súd vyzval Strojnícku fakultu TU v Košiciach, aby oznámila, či má k dispozícii prístroje potrebné pre vypracovanie posudku. Znalec   z odboru   zdravotníctva   doručil   posudok   25.   júna   2009.   Dňa   26.   júna   2009 Strojnícka   fakulta   TU   v Košiciach   oznámila, že požadovaný znalecký   posudok   nemôže vypracovať. Uznesením z 9. júla 2009 okresný súd rozhodol o znalcovskom za podaný posudok a 14. júla 2009 zaslal znalecký posudok na vyjadrenie účastníkom konania. Dňa 18. augusta 2009   okresný   súd   oslovil   telefonicky   dvoch   znalcov   z   odboru   životného prostredia, ktorí odmietli vypracovať znalecký posudok.   Uznesením z 18. augusta 2009 okresný   súd   ustanovil   na   podanie   posudku   Lekársku   fakultu   Univerzity   Pavla   Jozefa Šafárika v Košiciach, ktorá 9. septembra 2009 oznámila, že nemá uzavreté poistenie pre účely náhrady škody za znaleckú činnosť, preto znalecký posudok nemôže vypracovať. Dňa 17. septembra 2009, 23. septembra 2009 a 30. septembra 2009 okresný súd telefonicky oslovil   ďalších   piatich   znalcov   a   znalecké   ústavy,   z   ktorých   jediný   súhlasil   so   svojím ustanovením   za   znalca   v   danom   konaní,   na   základe   čoho   ho   okresný   súd   ustanovil uznesením z 30. septembra 2009 a 6. novembra 2009 mu zaslal spis. Dňa 13. januára 2010 bolo doručené vypracované odborné vyjadrenie a 29. januára 2010 jeho doplnenie, ktoré okresný súd následne zaslal na vyjadrenie účastníkom konania.  

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií postupoval ústavný súd aj vo veci sťažovateľa.

1. Predmetom súdneho konania je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa sťažovateľ spolu s manželkou   domáha   ochrany   ich   vlastníckeho   práva   proti   vlastníkom   susediaceho rodinného   domu.   Po   právnej   stránke   nemožno   hodnotiť   vec   ako   zložitú,   z hľadiska skutkovej   stránky   však   ústavný   súd   považuje   konanie   za   zložitejšie,   a to   s ohľadom na potrebu vykonať pomerne rozsiahle znalecké dokazovanie.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou   (napr.   IV. ÚS 22/03,   IV. ÚS 299/04) uvádza, že v posudzovanom konaní nesie procesnú zodpovednosť za uvedenie jasného, určitého   a   zrozumiteľného   žalobného   návrhu   na rozhodnutie   vo   veci   samej   účastník konania, ktorý návrh predkladá, a tým je v tomto prípade sťažovateľ (§ 6, § 101 ods. 1, § 120   ods. 1   a   iné   OSP).   Sťažovateľ   je   tiež   povinný   splniť   aj   ostatné   zákonom ustanovené predpoklady na prístup k súdnej ochrane (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy, m. m. IV. ÚS 250/04). Ústavný súd tiež musí brať do úvahy, že rozhodovanie o procesných návrhoch,   o ktorých   je   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   všeobecný   súd   povinný rozhodnúť ešte pred vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, ktorú musí v záujme spravodlivého a objektívneho posúdenia   zohľadniť pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ prispel značnou mierou k doterajšej dĺžke konania, a to tým, že podal nekvalifikované podanie, ktorého nedostatky boli odstránené až po   viacnásobných   výzvach   okresného   súdu,   k návrhu   nepriložil   dôkazy   o svojich tvrdeniach,   na   čo   ho   okresný   súd   opakovane   vyzýval,   podal   neodôvodnenú   námietku zaujatosti,   ktorú   napriek   opakovaným   výzvam,   ako   aj   využitiu   poriadkového   opatrenia nedoplnil   ani   jeho   právny   zástupca   a napokon   označil   túto   námietku   za   bezpredmetnú. Všetky tieto okolnosti bránili meritórnemu prerokovaniu veci. Sťažovateľ sa tiež nedostavil na pojednávanie z 1. februára 2006 a zo 14. júna 2006 a z dôvodu na strane jeho právneho zástupcu   bolo   odročené   aj   pojednávanie   z 10.   septembra   2008.   Predĺženie   konania ovplyvnilo   aj   rozhodovanie   o   žiadosti   sťažovateľa   o zmenu   ustanoveného   právneho zástupcu, pričom sťažovateľ nereagoval vecne na výzvy okresného súdu týkajúce sa jeho žiadosti.

Všetky   uvedené   okolnosti ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o finančnom zadosťučinení.

3. Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   posudzovania,   či   v   právnej   veci   sťažovateľa došlo   k   zbytočným   prieťahom,   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu,   pričom posudzoval konanie ako celok, ale zameral sa hlavne úseky konania označené sťažovateľom ako obdobia poznačené zbytočnými prieťahmi.

Pri posudzovaní postupu okresného súdu ústavný súd postupoval v súlade so svojou judikatúrou (napr. II. ÚS 156/03), podľa ktorej prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu účastníka konania, nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka konania   sa   rozhoduje   dlhšie,   než   je   primerané   povahe   veci,   ak   ide   o zbytočný   prieťah zapríčinený nečinnosťou súdu alebo jeho neefektívnou činnosťou neodstraňujúcou plynulo právne   i faktické   prekážky   smerujúce   k čo   najskoršiemu   ukončeniu   veci   právoplatným rozhodnutím.

Ústavný súd zistil, že v prvom období, ktoré označil sťažovateľ (od 5. februára 2001 do 16. augusta 2002), okresný súd nevykonal žiadny úkon od 5. februára 2001 do 5. augusta 2002. Túto nečinnosť v trvaní 1 a pol roka nemožno hodnotiť inak ako zbytočný prieťah v konaní, pričom nemožno akceptovať obranu okresného súdu, podľa ktorej by podanie neúplného   návrhu   a nezaplatenie   súdneho   poplatku   bolo   dôvodom   na   spočívanie   veci na príslušnom   súde,   čo   by   bolo   v rozpore   so   základnými   zásadami   postupu   súdu v občianskom súdnom konaní pri poskytovaní ochrany právam účastníkov konania.

V ďalšom období označenom sťažovateľom (od 11. marca 2004 do 14. októbra 2004) je konanie poznačené nesprávnym procesným postupom okresného súdu, keď v rozpore so zákonom Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis   z   registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   uložil   sťažovateľovi   (a   jeho manželke) zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a dovolanie podané proti jeho procesnému rozhodnutiu.   K ďalšiemu   predĺženiu   konania   okresný   súd   prispel   tým,   že   napriek jednoznačnému usmerneniu krajského súdu, ktorý mu vrátil spis bez rozhodnutia o zrušení uznesení o povinnosti zaplatiť súdne poplatky v rámci autoremedúry, okresný súd vrátil sťažovateľovi   súdny   poplatok   bez   rozhodnutia   o zrušení   týchto   uznesení   a opäť   spis predložil krajskému súdu, kde sa z tohto dôvodu nachádzal do 22. apríla 2005. Na základe týchto   skutočností   ústavný   súd   hodnotí   obdobie   konania   od   11.   marca   2004 do 22. apríla 2005, t. j. 1 rok a 1 mesiac ako zbytočný prieťah zapríčinený nesprávnym postupom a neefektívnou činnosťou okresného súdu.

V poslednom období označenom sťažovateľom (od 30. septembra 2008) okresný súd vykonával úkony v súvislosti so zabezpečovaním znaleckého dokazovania, ktoré nariadil uznesením   z   18.   januára   2009,   a jeho   činnosť   bola   zameraná   na   zabezpečenie   znalca z odboru   ochrany   životného   prostredia.   Z prehľadu   konania   vyplýva,   že   okresný   súd viackrát zmenil označené uznesenie v časti výroku o ustanovení znalca z uvedeného odboru, pretože jednotliví znalci, resp. znalecké ústavy postupne oznamovali, že nemajú prístrojové vybavenie na potrebné merania, čo svedčí o nie celkom sústredenom postupe okresného súdu pri ustanovení znalca, pretože nemožno úplne akceptovať obranu okresného súdu, že nemá povinnosť overovať u znalcov zapísaných   v zozname znalcov   v danom   odbore, či sú   schopní   splniť   uloženú   úlohu.   Ústavný   súd   preto   hodnotí   obdobie od 30. septembra 2008 do 30. septembra 2009, keď okresný súd ustanovil organizáciu, ktorá 13.   januára   2010   doručila   vypracované   odborné   vyjadrenie,   za   obdobie   zbytočných prieťahov na strane okresného súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 394/2001, s prihliadnutím na doterajšiu   dĺžku   konania,   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 15 C 394/2001 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen rozhodnutím o porušení, prípadne príkazom na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že boli porušené práva sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 500 €, ktorú odôvodnil hlavne poukazom na dĺžku konania v kontexte jeho osobných pomerov (vysoký vek a zdravotné problémy).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc dĺžku súdneho konania, konštatované zbytočné prieťahy, ale aj výrazný podiel sťažovateľa na doterajšej dĺžke konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v sume 1 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou   JUDr.   V.   B.,   K..   Ústavný   súd   ich   priznal   v súlade   s vyčíslením   v petite sťažnosti, t. j. za dva úkony právnej služby podľa § 14 ods.   1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), za každý úkon právnej služby po 115,90 € (3491,60 Sk) a 2-krát po 6,95 € (209,40 Sk) režijný paušál.

Náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť podľa bodu 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2010