znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 36/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   6   S 92/2007 z 28. augusta 2008 a postupom Daňového úradu K. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2008 faxom doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú doplnil 3. decembra 2008. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S 92/2007 z 28. augusta 2008 a postupom Daňového úradu K. (ďalej len „daňový úrad“ alebo „správca dane“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ ako daňový subjekt 20. až 22. decembra 2006 podal správcovi dane 24 podaní. Prípisom sp. zn. 709/230/6651/07/ZIM z 19. februára 2007 správca dane oznámil sťažovateľovi, že vzhľadom na osobitnú povahu týchto   prípadov   požiadal   v zmysle   ustanovenia   §   30a   ods.   3   zákona   čl.   511/1992   Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o správe   daní“)   nadriadený   orgán   o predĺženie lehoty na rozhodnutie, pričom však neuviedol, dokedy bola lehota predĺžená. Sťažovateľ podal proti tomuto postupu námietku z 5. marca 2007 a 7. marca 2007 zaslal správcovi dane „Sťažnosť na nesprávny a nezákonný postup zamestnancov správcu dane – nerešpektovanie procesného postupu pri dodržiavaní povinnosti dodržiavania zákonných procesných lehôt na   rozhodnutie“.   Správca   dane   postúpil   sťažnosť   Daňovému   riaditeľstvu   Slovenskej republiky,   oddeleniu   petícií   a sťažností   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“),   ktorému   bola doručená 12. marca 2007.

Dňa   19.   marca   2007   bolo   sťažovateľovi   doručených   17   odpovedí   správcu   dane, v ktorých oznámil, že vo veciach jeho podaní doručených 20. až 22. decembra 2006 nebude rozhodovať. Sťažovateľ v ten istý deň podal správcovi dane „Žiadosť o vydanie rozhodnutí a dodržanie   zákonnej   procesnej   lehoty   na   vydanie   rozhodnutí   a odstránenie   nečinnosti správcu dane – DÚ K.“, ktorou sa „domáhal rozhodnúť vo všetkých 18 začatých konaniach rozhodnutí a nie odpoveďou resp. postúpením veci nadriadenému orgánu“. Na túto žiadosť odpovedal   sťažovateľovi   už   Daňový   úrad   K. ako   nový   miestne   príslušný   správca   dane (ktorému bola rozhodnutím daňového riaditeľstva z 28. februára 2007 delegovaná miestna príslušnosť   na   správu   daní   daňového   subjektu   –   Ing.   Mgr.   K.   M.)   prípisom   sp.   zn. 695/321/31918/2007/Šál zo 17. apríla 2007, z ktorého podľa tvrdenia sťažovateľa vyplýva, že „tento správca dane podľa jeho názoru nemôže vydať žiadne rozhodnutie“.

Daňové   riaditeľstvo   prípisom   sp.   zn.   I/132/1951-45197/07/Str.,   Sť.   č.   29/2007 zo 6. júna 2007 oznámilo sťažovateľovi, že po prešetrení sťažnosti doručenej 12. marca 2007   konštatuje,   že   sťažnosť   je   neopodstatnená,   pretože   správca   dane   včas   požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých konaniach a neuvedenie   dátumu,   dokedy   bola   lehota   predĺžená,   nemožno   považovať   za   porušenie zákona.

Dňa 22. februára 2007 doručil sťažovateľ daňovému riaditeľstvu podanie označené ako „sťažnosť   –   nerešpektovanie   povinností   rozhodovať   o právach   a povinnostiach fyzických a právnických osôb rozhodnutím zo dňa 16. 3. 2007“. Dňa 20. apríla 2007 bolo sťažovateľovi   doručené   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva,   z ktorého   sa   dozvedel,   že správca dane požiadal listom z 11. januára 2007 nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie a nadriadený orgán listom z 26. januára 2007 lehotu predĺžil.

Dňa 27. apríla 2007 podal sťažovateľ „námietky proti postupu zamestnanca správcu dane – Ing. V. P., námestníka DR SR pre správu pri rozhodovaní o námietke proti postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa DÚ K.“. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím sp. zn. I/223/3969-43993/2007/991545-r z 1. júna 2007 tejto námietke nevyhovelo, potvrdilo však „že lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých konaniach boli nadriadeným orgánom predĺžené“.

Ďalšie podanie sťažovateľa z 22. mája 2007, v ktorom namietal porušenie povinnosti správcu dane rozhodnúť v 24 začatých konaniach, daňové riaditeľstvo vrátilo sťažovateľovi prípisom z 28. mája 2007 z dôvodu, že ho nepovažuje za sťažnosť. Listom z 20. júna 2007 daňové riaditeľstvo zmenilo dôvod vrátenia podania s tým, že nejde o sťažnosť, pretože sťažovateľ ho podal ako súdny exekútor, ktorého treba považovať za orgán verejnej správy.

Prípisom sp. zn. I/132/5172-41745/07/Fabi, Sť. č. 40/07 zo 14. júna 2007 daňové riaditeľstvo   oznámilo   sťažovateľovi,   že   jeho   sťažnosť   zo   16.   marca   2007   (doručená daňovému riaditeľstvu 22. marca 2007) považuje za neopodstatnenú. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že až z tohto prípisu sa po prvýkrát dozvedel, že vo všetkých podaniach bola lehota predĺžená oznámením daňového riaditeľstva z 15. marca 2007, avšak napriek tomu v 18 začatých konaniach dodnes nebola lehota splnená.

Dňa 8. augusta 2007 podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu o začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 S 92/2007 z 28. augusta 2008 doručeným sťažovateľovi 2. októbra 2008 žalobu zamietol a sťažovateľovi nepriznal právo   na   náhradu   trov   konania.   Podľa   názoru   sťažovateľa   zamietnutím   žaloby   došlo k porušeniu jeho základného práva.

Sťažovateľ tvrdí, že správca dane je v daňovom konaní, ktoré začalo doručením jeho podania, nečinný a odmieta vydať rozhodnutie. Spôsob vybavenia jeho sťažností svedčí o snahe správcu dane, ako aj jemu nadriadeného orgánu vyhnúť sa povinnosti rozhodnúť v začatých   daňových   konaniach.   Nemožno   súhlasiť   s názorom   vysloveným   v uznesení krajského súdu, podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona o správe daní je podmienené   kvalifikovaným   podnetom   schopným   vyvolať   účinky   začatia   daňového konania, pričom nie každé podanie daňového subjektu je spôsobilé na začatie daňového konania. Tento záver krajského súdu je v rozpore s ustanovením § 20 zákona o správe daní, podľa ktorého je konanie začaté dňom, keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu príslušnému konať vo veci.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 92/2007 zo dňa 28. 8. 2008 a postupom Daňového úradu K. porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 6 S 92/2007 zo dňa 28. 8. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v Košiciach   aj Daňovému úradu K. pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Daňový úrad K. a Krajský súd v Košiciach sú povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Pokiaľ   ide   o tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom daňového úradu, sám sťažovateľ uznáva, že ochrany proti namietanej nečinnosti tohto orgánu sa mohol domáhať v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku pred všeobecným súdom. Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).V konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 S 92/2007 sa sťažovateľ návrhom zo   7.   augusta   2007   domáhal   uloženia   povinnosti   odporcovi   rozhodnúť   v lehote   dvoch mesiacov   odo   dňa   doručenia   uznesenia   krajského súdu   o podaní   navrhovateľa z 18. decembra   2006   doručenom   21.   decembra   2006   Daňovému   úradu   K.   ako   miestne príslušnému   správcovi   dane   v čase   doručenia   tohto   podania.   Krajský   súd   v uznesení z 28. augusta 2008, ktorým návrh sťažovateľa zamietol, uviedol:

„Za nečinnosť v zmysle § 250t ods. 1 O. s. p. je potrebné považovať pasivitu orgánov verejnej správy, t. j. stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný.

Začatie   daňového   konania   v zmysle § 20 ods.   1 zákona   č.   511/1992   Zb.   v znení neskorších predpisov je podmienené kvalifikovaným podnetom, ktorý je schopný vyvolať účinky začatia daňového konania. Takýmto podnetom je buď príslušná forma iniciatívy fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (napr.   daňové   priznanie)   alebo   formalizovaná iniciatíva samotného správcu dane. Nie každé podanie daňového subjektu je však spôsobilé vyvolať začatie daňového konania.

Z   obsahu   podania   navrhovateľa   z 18.   12.   2006,   ktoré   malo   podľa   názoru navrhovateľa vyvolať konanie podľa zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ukončené rozhodnutím vo veci, vyplýva, že sa ním domáha vydania rozhodnutia o nesplnení procesných podmienok daňových kontrol za zdaňovacie obdobia december 2000 až január 2002,   a to vo   vzťahu   k všetkým   konaniam   týkajúcim sa uvedených zdaňovacích období, ktoré   podľa   zistení   súdu   napokon   vyústili   do   jednotlivých   rozhodnutí   o daňových povinnostiach   navrhovateľa   za   uvedené   zdaňovacie   obdobia.   V konkrétnych   daňových konaniach vzťahujúcich sa na navrhovateľom označené zdaňovacie obdobia boli riešené správcom dane aj námietky navrhovateľa ako daňového subjektu,   či u hmotnoprávneho alebo   procesnoprávneho   charakteru,   pričom   rozhodnutia   správcu   dane   a Daňového riaditeľstva SR, ktorými boli tieto konania ukončené sú predmetom súdneho prieskumu. Tieto skutočnosti nepochybne vyplývajú z obsahu spisov Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/106/2007 až 7S/111/2007 a 6S 126/2007 až 6S/132/2207. Súd preto dospel k záveru, že za tejto situácie nie je daná zákonná povinnosť odporcu rozhodnúť o podaní navrhovateľa zo dňa 18. 12. 2006 v samostatnom daňovom konaní. Odporca preto nebol nečinný, ak o podaní navrhovateľa z 18. 12. 2006 nerozhodol formou rozhodnutia podľa § 30 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ale na podanie navrhovateľa reagoval iba oznámení zo dňa 13. 3. 2007 č. 709/320/9856/2007.

Z uvedených dôvodov súd podľa § 250t ods. 3 O. s. p. návrh ako nedôvodný zamietol. Navrhovateľovi, ktorý v konaní nebol úspešný súd nepriznal právo na náhradu trov konania, pričom odporcovi toto právo zo zákona nemožno priznať (§ 250t ods. 4 O. s. p.).“.

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas sťažovateľa   s rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorý považoval postup správcu dane za správny.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v odôvodnení   rozhodnutia   rozsiahlo a zrozumiteľne opísal zistený skutkový stav, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ sa podaním z 18.   decembra   2006   domáhal   vydania   rozhodnutia   o nesplnení   procesných   podmienok daňových kontrol, ktoré predchádzali vyrubovaciemu konaniu, v ktorom už správca dane vydal rozhodnutia (platobné výmery). V čase doručenia podania sťažovateľa z 18. decembra 2006 prebiehali odvolacie konania na základe odvolaní podaných sťažovateľom, ktorých predmetom   bolo   posúdenie   rozhodnutí   správcu   dane   aj   z hľadiska   sťažovateľom namietaných procesných vád. V čase rozhodovania krajského súdu v tomto konaní prebiehal súdny prieskum rozhodnutí daňových orgánov. Z uvedeného vyplýva jednoznačný právny záver krajského súdu, že za daných podmienok namietaný postup správcu dane nemožno označiť ako nečinnosť, a preto návrh sťažovateľa ako nedôvodný zamietol. Tento záver krajského súdu nepovažuje ústavný súd ani za svojvoľný, ani za neodôvodnený, a preto dospel k záveru, že rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (m. m. IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   vo   zvyšnej   časti   odmietol   na   jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2009