znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 36/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   spol.   s r. o.,   Ž.,   zastúpenej advokátom JUDr. I. M., Ž., ktorou namietala porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 50/04, za účasti Okresného súdu Veľký Krtíš, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   spol.   s   r. o.,   o d m i e t a   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2005 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala porušenie jej základného práva podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 50/04.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   17. júna 2004   začalo   pred   okresným   súdom   konanie o „Návrhu   na   vydanie   platobného   rozkazu“,   v   ktorom   je   sťažovateľka   v   procesnom postavení navrhovateľky. Sťažovateľka v sťažnosti opísala ďalší priebeh konania takto:

„Žalobným   návrhom   zo   dňa   16. 06. 2004   sa   navrhovateľ   domáhal   na   vecne a miestne príslušnom súde vydania platobného rozkazu o zaplatenie žalovanej sumy. Odporca vydal dňa 09. 07. 2004 vo veci platobný rozkaz, sp. zn.: 3 Rob 127/2004, proti ktorému podal odporca odpor. (...)

Postup sťažovateľa možno hodnotiť ako aktívny. Bez zbytočného odkladu reagoval na výzvy   konajúceho   súdu.   Za   účelom   ochrany   svojich   práv   využil   aj   všetky   účinné prostriedky   nápravy,   ktoré   mu   zákon   poskytuje.   Sťažnosťou   zo   dňa   29. 09. 2005 adresovanou predsedovi konajúceho súdu namietal nečinnosť prvostupňového súdu. (...) Pokiaľ   sa   jedná   o právnu   a faktickú   zložitosť   prejednávanej   veci,   táto   sa   skúma so zreteľom   na   povahu   veci,   o čo   v nej   účastníkom   ide.   Predmetom   konania   je   nárok sťažovateľa na zaplatenie kúpnej ceny. Vzhľadom na existenciu právnej úpravy na dané právne vzťahy nemožno vec hodnotiť ako právne zložitú. Rovnako v posudzovanom prípade sa nejedná ani o faktickú zložitosť veci. Žalovaný účastník konania totiž nerozporuje ani dodanie tovaru, resp. nenamieta jeho vady. (...)

Je pravdou, že odporca v priebehu súdneho konania uskutočnil viacero procesných úkonov,   ktoré   však   neviedli   k odstráneniu   právnej   neistoty   v konaní.   Odporca   teda uskutočňoval neefektívne úkony, ktoré prispeli k prieťahom v konaní. (...)

Sťažovateľ je podnikateľom a absencia právnej istoty v prejednávanej veci znamená pre   neho   citeľné   následky.   Uvedená   právna   neistota   sťažovateľa   je   zvýraznená   jeho nemalými   výdajmi   v súvislosti   s uplatnením   práva   (súdny   poplatok,   trovy   právneho zastúpenia), samotnou povahou a hodnotou predmetu konania a pretrvávajúcimi prieťahmi v konaní. (...)“

Sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 50/04 bolo porušené jej označené základné právo konať v tejto veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietala, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľky,   keďže   pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   podľa   ustálenej   praxe   odmieta   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľky na ochranu pred postupom   okresného   súdu,   ktorým   boli   podľa   jej   názoru   spôsobené   zbytočné   prieťahy a bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou,   jej   prílohami   a vyžiadaným súvisiacim   spisom   okresného súdu dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z analýzy doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom, ktoré, ako už bolo uvedené, začalo 17. júna 2004 doručením návrhu na vydanie platobného rozkazu.

Ďalší priebeh konania bol nasledovný:

- 17. júna 2004 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby v lehote 8 dní zaplatila súdny poplatok za podaný návrh a súčasne vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na predloženie výpisu z obchodného registra,

- 6. júla 2004 bol okresnému súdu predložený výpis z obchodného registra týkajúci sa sťažovateľky a bol zaplatený aj súdny poplatok za návrh,

- platobným rozkazom z 9. júla 2004 okresný súd zaviazal odporcu   na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom,

- po vrátení nedoručenej zásielky s platobným rozkazom 5. augusta 2004 požiadal okresný   súd   o jej   doručenie   príslušný   orgán   Policajného   zboru,   ktorý   platobný   rozkaz doručil odporcovi 16. augusta 2004,

- 2. septembra 2004 bol okresnému súdu doručený odpor proti platobnému rozkazu, pričom okresný súd následne 3. septembra 2004 previedol vec do registra „Cb“ a uznesením z 2. septembra 2004 vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor proti platobnému rozkazu,

- 7. septembra   2004   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   aj   odporcu   na   predloženie požadovaných dokumentov,

- 3. novembra 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 23. november 2004,

- pojednávanie uskutočnené 23. novembra 2004 okresný súd odročil na 14. december 2004 s tým, že predvolanie odporcovi bude doručované prostredníctvom príslušného orgánu Policajného zboru,

- pojednávanie   uskutočnené   14. decembra 2004   okresný   súd   odročil   na 25. január 2005 opätovne z dôvodu nedoručenej zásielky odporcovi,

- pojednávanie uskutočnené 25. januára 2005 za účasti oboch účastníkov okresný súd odročil na neurčito z dôvodu odporcom namietnutej zaujatosti konajúceho sudcu,

- po   zaplatení   súdneho   poplatku   odporcom   bol   spis   24. marca 2005   predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej odporcom,

- uznesením krajského súdu č. k. 41 Ncb 3/05-69 zo 4. apríla 2005 bolo rozhodnuté, že konajúci sudca okresného súdu nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci,

- 26. mája 2005 odporca telefonicky pred pojednávaním ospravedlnil svoju neúčasť na   pojednávaní,   ktoré   sa   na   základe   rozhodnutia   okresného   súdu   uskutočnilo v neprítomnosti odporcu a bolo odročené na 21. jún 2005,

- pojednávanie   uskutočnené   21. júna 2005   bolo   okresným   súdom   odročené na 26. júl 2005   z dôvodu   neúčasti   sporových   strán,   pričom   sťažovateľka   svoju   neúčasť na pojednávaní vopred ospravedlnila a u odporcu nebolo vykázané doručenie predvolania,

- pojednávanie uskutočnené 26. júla 2005 okresný súd z dôvodu neúčasti sporových strán   odročil   na   25. august 2005,   pričom   sťažovateľka   svoju   neúčasť   ospravedlnila. Vzhľadom na to, že odporca sa na pojednávaní nezúčastnil napriek tomu, že doručenie predvolania u neho bolo vykázané, rozhodol okresný súd o predvedení odporcu na ďalšie pojednávanie prostredníctvom príslušného orgánu Policajného zboru,

- pojednávanie   uskutočnené   25. augusta 2005,   na   ktorom   sa   nezúčastnili sťažovateľka ani jej právny zástupca, ktorí neúčasť na pojednávaní ospravedlnili, okresný súd odročil na 27. september 2005 za účelom vypočutia svedkov, ktorých odporca označil vo svojej výpovedi. Odporca bol na pojednávanie 25. augusta 2005 predvedený príslušným orgánom Policajného zboru,

- pojednávanie uskutočnené 27. septembra 2005 za účasti oboch sporových strán bolo okresným súdom odročené na neurčito za účelom vypočutia svedkov dožiadaným súdom,

- predmetný   spis   bol   dožiadanému   súdu   doručený   16. novembra   2005   za   účelom vypočutia svedkov,

- okresný súd 21. decembra 2005 urgoval vybavenie dožiadania na dožiadanom súde,

- dožiadaný   súd   realizoval   výsluchy   svedkov   18. januára   2006   a 25. januára 2006 a 26. januára 2006 bol daný pokyn kancelárii na vrátenie spisu okresnému súdu.

Ústavný súd z obsahu spisu a sťažnosti zistil, že celková doba trvania napadnutého konania predstavuje od jeho začatia (17. jún 2004) až do doručenia sťažnosti ústavnému súdu (28. november 2005) 1 rok a 5 mesiacov.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto   základného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktoré z hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať   o zbytočných prieťahoch   (napr. IV. ÚS 343/04,   III. ÚS 59/05).   V súlade   s uvedenou   judikatúrou vyhodnotil ústavný súd napadnuté konanie vo vzťahu k namietaným zbytočným prieťahom.

Ústavný súd sa nestotožnil s tvrdením uvedeným v sťažnosti, podľa ktorého okresný súd „... uskutočňoval neefektívne úkony, ktoré prispeli k prieťahom v konaní“. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v konaní postupoval tak, aby nevznikali neadekvátne časové intervaly medzi jednotlivými úkonmi,   a snahu o vyhýbanie sa   účasti   na pojednávaniach zo strany odporcu eliminoval tým, že mu doručoval zásielky prostredníctvom príslušného orgánu Policajného zboru, v prípade prevzatia predvolaní na pojednávania pojednával bez jeho   účasti   a   v jednom   prípade   dal   odporcu   na   pojednávanie   predviesť.   Okresný   súd v záujme zabezpečenia   plynulosti   konania viacnásobne písomne urgoval   dožiadaný súd, aby promptne realizoval výsluchy predvolaných svedkov.

Ústavný súd v súvislosti s hodnotením efektívnosti postupu okresného súdu pripúšťa, že   v napadnutom   konaní   sa   vyskytli   ojedinelé   prieťahy,   avšak   v   súlade   so   svojou predchádzajúcou judikatúrou dospel k záveru, že „... nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu je potrebné poukázať na   to,   že v prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   upriamuje   pozornosť   aj   na   svoje   ďalšie rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   nemusí   ešte   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Na   kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu   ústavný   súd   spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nepovažoval   ani   postup   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 50/04 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí   sťažnosti   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   ako   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, ktorý nie je možné odstrániť, ústavný súd sa ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006