znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 36/04-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť DELTA MANAGEMENT GmBH, spol. s r. o., Moldavská 8, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. P. K., K., ktorou namieta porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. l Dodatkového protokolu č. l k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupmi   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 227/02 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 2/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť DELTA MANAGEMENT GmBH, spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 8. apríla 2003 doručená   sťažnosť   DELTA   MANAGEMENT   GmBH,   spol.   s   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka”), ktorou namieta porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   l   Dodatkového protokolu   č.   l   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dodatkový   protokol“)   postupmi   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd”) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12   Co   227/02   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd”) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 2/03.

Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré k nej boli doložené, vyplynulo, že sťažovateľka bola   účastníkom   konania   na   Okresnom   súde   v   Trebišove   (ďalej   len   „okresný   súd”), v ktorom sa navrhovateľ V. B., bytom K. CH., domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej 28. mája 1998 medzi sťažovateľkou a D. K., bytom K. CH. Rozsudkom okresného súdu   z 11.   januára   2002   bolo   určené,   že   predmetná   zmluva   je   neplatná.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 12 Co 227/02 z 18. júna 2002 zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietol a nepriznal   účastníkom   náhradu   trov   konania.   Proti   výroku   o trovách   konania podala sťažovateľka   dovolanie   na   najvyšší   súd,   ktorý   uznesením   sp.   zn.   1   Cdo   2/03 z 13. februára 2003 jej dovolanie odmietol.

Sťažovateľka   postup   krajského   súdu   považuje   za   nesprávny,   pretože   pri   svojom rozhodovaní o trovách konania nesprávne aplikoval § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP”)   pre   nepriznanie   náhrady   trov   konania,   pričom   v danom   prípade   mal aplikovať §   142   ods.   1 OSP. Týmto   postupom   došlo   k porušeniu   jej základného práva vlastniť majetok podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy. Ďalej uvádza, že „v dôsledku   rozhodnutia Najvyššieho   súdu   SR,   ktorý   svojím   uznesením   odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   i keď v danom prípade išlo o dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 1 O. s. p., bola sťažovateľovi odňatá možnosť brániť sa zákonným spôsobom proti zmeňujúcemu rozhodnutiu v rámci druhoinštančného   konania   a v konečnom   dôsledku   došlo   k znemožneniu   akéhokoľvek preskúmania výroku o trovách konania odvolacieho súdu v zmeňujúcom rozsudku vo veci samej a teda k porušeniu práva na spravodlivý proces zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR”.

Sťažovateľka namieta, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (§ 241 ods. 2 písm. c) OSP), a spočíva na nesprávnom právnom   posúdení   veci   (§   241   ods.   2   písm.   d)   OSP).   V sťažnosti   v bodoch   III   a   IV podrobne   rozvádza   porušenie   uvedených   článkov   ústavy,   poukazuje   na   rozhodnutia Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   a keďže   nemá   iné   prostriedky ochrany   svojho   základného   práva   na „majetok   a práva   na   spravodlivý   súdny   proces”, obracia sa so sťažnosťou na ústavný súd.

Napokon sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby rozhodol týmto nálezom:

„I. Právo sťažovateľa DELTA MANAGEMENT GmBH, spol. s r.o. zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na majetok a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu v konaní pred Okresným súdom v Trebišove pod sp. zn. 9 C 1561/98 porušené bolo.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 2. 2003, sp. zn. 1 Cdo 2/03 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. 6. 2002, sp. zn. 12 Co 227/02 vo výroku o trovách konania a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní nahradiť sťažovateľovi rovným dielom trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.”

Sťažnosť sťažovateľky neobsahovala jasný a zrozumiteľný petit ohľadom označenia účastníkov konania porušujúcich základné práva, ktoré by malo korešpondovať s označením porušovateľa práva sťažovateľky, a mala aj ďalšie nedostatky, preto ústavný súd vyzval sťažovateľku výzvou z 13. mája 2003 na odstránenie nedostatkov podania. Na základe toho sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 19. mája 2003 uviedla dôvody, o ktoré opiera splnenie zákonnej podmienky podania sťažnosti v zákonom stanovenej lehote podľa §   53   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde”).   Sťažovateľka   uvádza, že citované ustanovenie nemožno vykladať doslovne, pretože pri takomto výklade by bolo potrebné s podaním ústavnej sťažnosti podať súčasne i dovolanie, čo by bolo zbytočným zaťažením   ústavného   súdu   a   nebolo   by   naplnením   úmyslu   zákonodarcu,   ktorý   chápe ústavnú   sťažnosť   ako   prostriedok   ochrany   ústavnosti   s   možnosťou   úplnej   nápravy porušených   základných   práv   sťažovateľa.   Svoju   interpretáciu   sťažovateľka   opiera o judikatúru   ESĽP   a   priložené   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. II. ÚS 698/02 z 11. marca 2003.

Na výzvu ústavného súdu ďalej sťažovateľka upravila petit sťažnosti takto:

„I.   Právo   sťažovateľky   na   majetok   zaručené   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   1 Dodatkového   protokolu   č.   1   k   Európskemu   dohovoru   na   ochranu   ľudských   práv a základných slobôd a právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd v odvolacom konaní vedenom pred Krajským súdom v Košiciach sp. zn. 12 Co 227/02 a v dovolacom konaní pred Najvyšším súdom SR sp. zn. 1 Cdo 2/03 porušené boli.”

Sťažovateľka zároveň na výzvu ústavného súdu uviedla judikáty najvyššieho súdu o pripustení dovolania proti právoplatnému rozhodnutiu súdov vo výroku o trovách konania a predložila rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. R 117/99, ktorým najvyšší súd vyslovil prípustnosť   dovolania   iba   proti   výroku   o   trovách   konania   z   dovolacích   dôvodov   tzv. zmätočnosti podľa § 237 OSP.

K predmetnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril i predseda najvyššieho súdu. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že dovolanie je prípustné „len pokiaľ ide o zmeňujúci rozsudok vo veci samej. Preto, ak došlo k zmene rozsudku súdu I. stupňa len vo vedľajšom výroku – o náhrade trov konania – nebolo možné v tomto rozsahu dovolaním napadnúť rozsudok odvolacieho súdu v časti o ich náhrade, preto ho Najvyšší súd správne odmietol. Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v tejto otázke jednotná tak, ako to vyslovil aj v konkrétnom napadnutom uznesení Najvyšší súd SR.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa   § 25 zákona o ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil, že postupmi krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12   Co   227/02   a najvyššieho   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 1 Cdo 2/03 boli porušené jej základné práva a slobody zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 dohovoru a v čl. l dodatkového protokolu.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Právo   na   súdnu   ochranu   sa   v   občianskoprávnom   konaní   efektívne   garantuje   iba vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné   podmienky,   za   splnenia   ktorých   môže občianskoprávny súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane   odvolacích   a dovolacích   konaní.   V   dovolacom konaní procesné podmienky upravuje ustanovenie § 237 OSP.

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania z ustanovenia § 238 ods. l OSP expresis verbis vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o zmeňujúci rozsudok vo veci samej. Podľa § 152 ods. l OSP súd rozhoduje vo veci samej rozsudkom o nároku vyplývajúcom z hmotného práva, s ktorým sa účastníci konania na súd obrátili. V závislosti od rozhodnutia súdu o tomto základnom nároku rozhoduje súd o vedľajšom nároku, a to o nároku na náhradu trov konania. O tejto povinnosti podľa § 151 ods. l OSP rozhoduje súd bez   návrhu   a spravidla   v rozhodnutí   o veci   samej.   Inak   o náhrade   trov   konania   súd rozhoduje   uznesením.   Teda   súd   môže   o náhrade   trov   konania   rozhodnúť   samostatným rozhodnutím   vo   forme   uznesenia   alebo   môže   byť   rozhodnutie   o náhrade   trov   konania v rámci procesnej zásady o hospodárnosti konania súčasťou rozsudku, čo však neznamená, že   tým   takéto   rozhodnutie   stráca   povahu   rozhodnutia   vo   forme   uznesenia.   Na   základe uvedeného potom z hľadiska posudzovania prípustnosti dovolania len vo vzťahu k výroku o náhrade   trov   konania   platí   podľa   §   239   OSP   osobitná   úprava   prípustnosti   dovolania pri uznesení.   Podľa   §   239   ods.   3   OSP   je   úplne   vylúčená   prípustnosť   dovolania   proti uzneseniu, ktorým sa potvrdzuje alebo mení uznesenie súdu prvého stupňa, pri uznesení o príslušnosti,   o predbežnom   opatrení,   o poriadkovej   pokute,   o znalečnom,   o tlmočnom a o trovách konania....

Z týchto dôvodov ak najvyšší súd rozhodol tak, že odmietol dovolanie proti rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania, konal tak v   súlade   s   procesnými   predpismi   upravujúcimi   postup   dovolacieho   súdu   (§   238   ods.   l a § 239 ods. 3 OSP), navyše, za daných okolností rozhodnutie krajského súdu o odvolaní sťažovateľky   ako   odporcu   v konaní   aj   proti   výroku   o náhrade   trov   je   už   rozhodnutím opravného súdu, v rámci ktorého sa preskúmavala nielen vec sama, ale aj výrok týkajúci sa náhrady trov konania v rozsahu ustanovenom zákonom.

Na základe uvedeného ústavný súd môže len konštatovať, že v dovolacom konaní nedošlo   k   odňatiu   možnosti   preskúmavania   výroku   o trovách   konania   v neprospech sťažovateľky, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné, a nezistil ani dôvod, na základe ktorého by sa odňala sťažovateľke možnosť konať pred súdom (§ 237 písm.   f),   §   239   ods.   3   OSP).   Takýto   postup   a rozhodnutie   dovolacieho   súdu   výslovne umožňuje   Občiansky   súdny   poriadok   a   použitý   spôsob   v   tomto   konkrétnom   prípade neznamenal   odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o   mimoriadnych   opravných prostriedkoch.

Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy neporušili základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Procesné rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu nie sú v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého   výkladu   a   aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj II. ÚS 811/00).

Sťažovateľka požadovala, aby ústavný súd inak hodnotil závery, ku ktorým dospeli krajský   súd   a   najvyšší   súd   pri   výklade   a aplikácii   príslušných   ustanovení   Občianskeho súdneho   poriadku   vo   väzbe   na   procesné   podmienky   odvolacieho   a dovolacieho občianskoprávneho   konania.   Na   iné   právne   hodnotenie   a   zmenu   právnych   názorov všeobecných   súdov   utváraných   pri   ich   zákonných   postupoch   ústavný   súd   však   nie   je oprávnený.

Ústavný súd je oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprocesných   princípov   (čl.   46   až   čl.   50   ústavy).   Takto   vymedzená   právomoc ústavného   súdu   však   nemá   za   následok   vznik   oprávnenia   a   povinnosti   prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základe dovoleného výkladu a používania zákonov (podobne aj I. ÚS 21/98).

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľkou môže ústavný súd podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis I. ÚS 17/01), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 12 Co 227/02 z 18. júna 2002 a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 2/03 z 13. februára 2003 obsahujú podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, nejde o arbitrárne rozhodnutia a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd nemá žiaden dôvod   a ani   oprávnenie   na   prehodnocovanie   záverov   všeobecných   súdov.   Skutočnosť, že sťažovateľka   sa   s právnym   názorom   všeobecných   súdov   nestotožňuje,   nemôže   sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu aplikácia príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   o trovách   konania   krajským   súdom a rozhodnutie o dovolaní voči výroku o trovách konania najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazujú.

Rozhodnutie najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu je prejavom toho, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. l dohovoru, rešpektované bolo.

Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie úspechu vo výroku o priznaní trov konania, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces   a porušovaním   jeho   princípov.   Právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   l dohovoru   v sebe   nezahŕňa   záruku   úspechu   v konaní.   Ak   sa   konanie   pred   všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základných práv a slobôd (II. ÚS 3/97, II. ÚS 213/03). Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľka namieta vo svojej sťažnosti porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd konštatuje, že i v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Začatie konania pred ústavným súdom vo veci ochrany vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. l ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu predpokladá existenciu vlastníckeho práva sťažovateľa a súčasne taký procesný postup všeobecného súdu v konaní o ochrane vlastníckeho práva, ktorým by sa porušilo niektoré základné právo upravené v čl. 46 až 50 ústavy. Jedine vtedy je ústavný súd oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade pri rozhodovaní o „Trovách   konania”   podľa   tretej   a štvrtej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku. Rozhodnutia všeobecných súdov o priznaní alebo nepriznaní trov konania nemožno meniť uplatnením ochrany práva v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedených skutočností vyplýva, že ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených   základných   práv,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie,   a preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Záverom ústavný súd poukazuje, že stažovateľkou uvádzané prípady rozhodovania najvyššieho   súdu,   v ktorých   bolo   prípustné   dovolanie   proti   právoplatnému   rozhodnutiu súdov   vo   výroku   o   trovách   konania,   sa   nedajú   aplikovať   na   tento   prípad,   pretože   ide o prípady, keď bola účastníkovi konania postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP, čo nie je prípad stažovateľky.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších uplatnených návrhoch uvedených v petite pod bodom II a III nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2004