znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 36/02-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., vo veci porušenia jej práva podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím mestskej časti Bratislava – Staré Mesto č. 710/2001/Aa z 12. apríla 2001, rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracoviska   Bratislava,   sp.   zn.   II/2500/4472/2001–1192   z   18.   júna   2001   a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž 183/01 z 27. marca 2002, za účasti mestskej   časti   Bratislava   –   Staré   Mesto,   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2002   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   P.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., ktorou namieta porušenie jej práva podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   rozhodnutím   mestskej   časti   Bratislava   –   Staré   Mesto   (ďalej   len „mestská   časť“)   č.   710/2001/Aa   z   12.   apríla   2002,   rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva Slovenskej   republiky,   pracoviska   Bratislava   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“),   sp.   zn. II/2500/4472/2001–1192   z   18.   júna   2001   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sž 183/01 z 27. marca 2002.

Citovaným rozhodnutím mestskej časti (sťažovateľkou označenej ako odporca 1) ako správcu dane z nehnuteľností bola sťažovateľke uložená pokutu vo výške 100 Sk podľa ustanovenia   §   14   ods.   3   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   317/1992   Zb.   o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) za porušenie povinnosti oznámiť správcovi dane skutočnosti rozhodujúce pre vznik daňovej povinnosti ustanovenej v § 14 ods. 2 zákona. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie,   o   ktorom   daňové   riaditeľstvo   (sťažovateľkou   označené   ako   odporca   2)   ako odvolací orgán rozhodlo tak, že potvrdilo správnosť napadnutého rozhodnutia daňového orgánu prvého stupňa.

Najvyšší súd (sťažovateľkou označený ako odporca 3) žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala zrušenia odvolacieho rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie, zamietol.

Sťažovateľka poukazuje na to, že nemohla splniť zákonom uloženú oznamovaciu povinnosť, pretože sa o skutočnosti, že sa stala vlastníčkou nehnuteľnosti, dozvedela nie vlastnou vinou až po uplynutí oznamovacej lehoty ustanovenej v § 14 ods. 2 zákona, teda v čase, keď už boli naplnené podmienky pre postup správcu dane podľa § 14 ods. 3 zákona.

V súvislosti s tým sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, „že úmyslom zákonodarcu nebolo   ustanovením   §   14   ods.   2   a 3   Daňového   zákona   docieliť   šikanáciu   daňových subjektov, t. j. tieto subjekty pokutovať aj v prípade, ak povinnosť uloženú v ustanovení § 14 ods. 2 Daňového zákona nemohli splniť pre prekážky, ktoré neboli ani čiastočne vyvolané samotnými   daňovými   subjektami,   ale   v tomto   prípade   orgánom   štátnej   správy.   Hoci odporcom... nemožno vyčítať, že sa v danej veci nedržali litery zákona, treba im nepochybne vytknúť,   že   sa   nedržali   zmyslu   zákona,   ktorým   nie   je   samoúčelné   ukladanie   pokút. Vychádzajúc   z takéhoto   (normálneho)   výkladu   a chápania   zákona   je   potom   nutné konštatovať, že rozhodnutím odporcu 1 nebola navrhovateľke uložená povinnosť v medziach zákona,   ako   to   predpokladá   ustanovenie   §   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a ustanovenie čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.“

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   ju   napádané   rozhodnutia   nútia   konať   niečo, čo neukladá zákon, čím je porušené jej právo zakotvené v čl. 2 ods. 3 ústavy a čl. 2 ods. 3 listiny.

Vzhľadom   na   to   žiada, aby   ústavný   súd   vydal   o porušení   jej   vyššie   uvedených ústavných práv nález, napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Sťažovateľka   využila   možnosť   súdnej   ochrany   v správnom   súdnictve   podaním žaloby na preskúmanie rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. II/2500/4472/2001–1192 z 18. júna 2001. O tejto žalobe najvyšší súd meritórne rozhodol rozsudkom z 27. marca 2002 sp. zn. 7 Sž 183/01.

Podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   je daná právomoc ústavného súdu   chrániť základné práva a slobody   len vtedy, ak   o tejto   ochrane   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   je   preto   v súlade   so   svojou právomocou oprávnený chrániť základné práva a slobody fyzických osôb alebo právnických osôb   len   vtedy,   ak   o takej   ochrane   nerozhoduje   žiaden   iný   súd,   alebo   tiež   v prípade, ak základné práva alebo slobody porušil všeobecný súd svojím rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom a toto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah súvisí s právom na súdnu ochranu a princípmi spravodlivého súdneho procesu, pričom neexistuje zákonná možnosť nápravy takého porušenia v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu a je preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Sťažovateľke poskytol ochranu už najvyšší súd v správnom súdnictve a uplatnenie právomoci správneho súdnictva zásadne vylučuje právomoc ústavného súdu. Poskytnutie tejto ochrany však nemožno stotožňovať s právom na úspech vo veci samej ani s právom na taký výklad zákonov, aký je správny podľa sťažovateľky.  

Podľa   obsahu   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   sa   najvyšší   súd   vyrovnal s námietkami   a argumentáciou   sťažovateľky   spôsobom,   ktorý   nemožno   označiť   ani za   svojvoľný,   ani   za   zjavne   neodôvodnený   (a za   takýto   ho   neoznačuje   ani   samotná sťažovateľka), pričom ide o tie isté dôvody, ktoré sťažovateľka uplatnila aj pred ústavným súdom. Okrem toho treba zdôrazniť, že sťažovateľka ani nenamietala porušenie čl. 46 až 50 ústavy, ktoré obsahujú ústavnoprávne princípy konania pred všeobecnými súdmi, čo by mohlo mať za následok porušenie jej základných práv zaručených citovanými článkami ústavy.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti   sťažovateľa   a zisťuje,   či   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti   a či   nie   sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých   nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a právne   závery   ústavný   súd   dospel   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky k názoru, že v tejto veci nemá so zreteľom na princíp subsidiarity (čl. 127 ods.1 i. f. ústavy) právomoc. Keďže nedostatok právomoci ústavného súdu zaoberať sa sťažnosťou nemožno odstrániť, ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Nad rámec odôvodnenia považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že napádanými rozhodnutiami došlo k porušeniu jej práva ustanoveného v čl. 2 ods. 3 ústavy a čl. 2 ods. 3 listiny, predmetné ustanovenia výslovne nezaručujú základné práva a slobody, ale ich možno označiť iba za ústavné smernice, ktoré nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych sťažnostiach bez vyjadrenia, aké ústavné práva,   k porušeniu   ktorých   mohlo   dôjsť,   z týchto   ustanovení   sťažovateľ   vyvodzuje. (§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2002