znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 359/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí   1.   júla   2014   v   senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť D.   T.,   zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Poprad   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 C 26/2006 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 107/2012-19 z 24. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2014 doručená sťažnosť D. T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom,   Štúrova   20,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 26/2006 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 107/2012-19 z 24. apríla 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 26/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“) sa sťažovateľka žalobou domáha zaplatenia peňažnej   pohľadávky   (náhrady   mzdy),   ktorá   jej   vznikla   z titulu   neplatného   okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Sťažovateľka   sa   už   v   priebehu   napadnutého   konania   obrátila   na   ústavný   súd so sťažnosťou   na   prieťahy   v   konaní.   Predmetom   posudzovania   ústavného   súdu   bola jej sťažnosť z 20. februára 2012, ktorou sa na podklade dôvodov v nej uvedených domáhala vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   107/2012-9   z   13.   marca   2012   sťažnosť sťažovateľky   z   20. februára 2012   týkajúcu   sa   namietaného   porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C   26/2006   prijal   na   ďalšie   konanie   a   následne   nálezom   č.   k.   III. ÚS 107/2012-19 z 24. apríla   2012   rozhodol,   že   jej   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 26/2006 porušené bolo, okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov, sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, a tiež rozhodol o úhrade trov konania.

Sťažovateľka   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 107/2012-19 z 24. apríla 2012 sťažnosť odôvodňuje takto:

«Nezdá sa, že by okresný súd príkaz Ústavného súdu v celom rozsahu, resp. náležité rešpektoval.

Po uvedenom náleze bol 4. 5. 2012 vynesený rozsudok. Odporca ho 25. 6. 2012 napadol odvolaním, v ktorom rozsudku vytýkal nesprávne vyhodnotený skutkový stav veci spolu s nesprávnym právnym hodnotením. S časťou tohto odvolania sťažovateľka z objektívneho dôvodu súhlasila. To, že − hoci iba v malej časti − sú   účastníci   zajedno   v   názore   o   nesprávnosti   rozsudku   svedčí   o   niektorom   z   možných dôvodov nespôsobilosti sudkyne zákonne ukončiť osemročný prakticky bagateľný spor. V dôsledku podaného odvolania rozhodol odvolací súd v Prešove (13 CoPr 20/2012) 17.   7.   2013.   Sčasti   napadnutý   rozsudok   potvrdil   a   sčasti   opätovne   zrušil   a   vrátil   vec prvostupňovému súdu. V podstate išlo o tú časť, s ktorou nesúhlasil ani jeden účastník. I keď to pre potreby rozhodovania o opodstatnenosti sťažnosti význam nemá, domnievam sa, že ani odvolací súd nevzniesol do veci jednoznačný názor vzdor tomu, že skutkový stav je zistený bezozvyšku.

Pre   vážnu   prekážku   sa   ospravedlnil   zástupca   sťažovateľky   (žalobkyne) na pojednávanie 30. 1. 2014. Ďalší termín je určený na 28. 3. 2014.

Pri   skúmaní   naplnenia   štandardných   kritérií   pre   konštatovanie   existencie /neexistencie konania so zbytočnými prieťahmi je potrebné k nim pridať predchádzajúce memento   −   nález   III.   ÚS   107/2012.   Ústavný   súd   viackrát   vyslovil   názor,   že   samotné zrušovanie   rozsudkov   odvolacím   súdom   svedčí   o   nedôslednosti   v   rozhodovaní,   majúce za následok   záver   o   zbytočných   prieťahoch   v   konaní.   V   tomto   prípade   boli   vynesené zrušujúce rozsudky dva. Je síce skutočnosťou, že doba po prvom náleze do týchto chvíľ nie je   neobvykle   dlhá,   no   vo   svetle   daného   príkazu   bezprieťahovo   konať   sa   už   javí   ako opätovné, kontinuálne porušovanie označeného základného práva!

Sťažovateľka   je   prirodzene   „unavená“   zo   sporu,   deprimovaná   jeho   dĺžkou a vykoľajená chovaním, resp. správaním sudkyne, neochotnej akceptovať dikcie zákonných ustanovení.»

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Vysloví, že Okresný súd v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 26/2006 v období po 13. marci 2012 porušil základné právo sťažovateľky, chránené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

2/ Opätovne prikáže okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, 3/ Prizná sťažovateľke z titulu finančného zadosťučinenia 1 000 eur a 4/ Prizná sťažovateľke právo na náhradu trov jej právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie   základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ide   v   prípade,   ak   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno považovať   tú sťažnosť,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry   ústavného   súdu   vyplývať   aj   z   toho,   že   porušenie   tohto   základného   práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá   tak dlho,   aby sa   dalo   vôbec uvažovať o   zbytočných   prieťahoch   (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 26/2006 v období po nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   107/2012-19 z 24. apríla 2012.

Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 26/2006 vyžiadaného na účely posúdenia možnosti prijatia sťažnosti na ďalšie konanie v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 107/2012-19 z 24. apríla 2012 zistil tento priebeh a stav napadnutého konania:

- okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 26/2006-227 zo 4. mája 2012 rozhodol vo veci sťažovateľky tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 20. decembra 2005 je neplatné, uložil žalovanému povinnosť vydať potvrdenie pre Sociálnu poisťovňu o dĺžke trvania zamestnania a zaplatiť jej istinu v sume 2 148 € s príslušenstvom od 1. februára 2007 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti týkajúcej sa istiny návrh sťažovateľky zamietol;

- okresný súd predložil spis 28. augusta 2012 Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní žalovaného;

- krajský súd o odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. 18 CoPr 20/2012-261 zo 17. júla 2013 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 26/2006-227 zo 4. mája 2012 potvrdil vo výrokoch   o určení   neplatnosti   okamžitého   skončenia   pomeru   so   sťažovateľkou, o povinnosti žalovaného vydať sťažovateľke potvrdenia pre Sociálnu poisťovňu a vo výroku o povinnosti   žalovanému   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   1 432   €   s príslušenstvom   a v časti prevyšujúcej zaplatenie sumy 1 432 € rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie;

- krajský súd vrátil súdny spis okresnému súdu 2. augusta 2013;

- okresný súd nariadil 18. septembra 2013 vo veci pojednávanie, ktorého termín určil na 25. október 2013, ktoré bolo odročené na 30. január 2014 s tým, že právna zástupkyňa žalovaného predloží okresnému súdu do 20 dní doklad o prevzatí finančných prostriedkov za okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   tak,   ako   uviedla   na   pojednávaní,   a zároveň predloží uvedené doklady splnomocnenému zástupcovi sťažovateľky, ktorý sa po doručení v lehote 15 dní vyjadrí okresnému súdu;

- okresný   súd   pojednávanie   nariadené   na   30.   január   2014   na   základe   žiadosti právneho zástupcu sťažovateľky odročil na 27. marec 2014;

- na pojednávaní nariadenom na 27. marec 2014 okresný súd vylúčil na samostatné konanie vzájomný návrh účastníkov konania o zaplatenie sumy 2 008,41 € s príslušenstvom (z 11. decembra   2013)   a dokazovanie   vyhlásil   za   skončené.   V nadväznosti   na   to   bol vyhlásený rozsudok č. k. 11 C 26/2006-313 z 27. marca 2014, ktorým okresný súd návrh sťažovateľky na zaplatenie sumy 716 € s príslušenstvom zamietol a rozhodol, že o trovách konania   okresný   súd   rozhodne   samostatným   uznesením   po   právoplatnosti   rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, ktoré bolo doručené okresnému súdu 2. mája 2014.

Zo sťažnosti a zo súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva postupom okresného súdu v označenom konaní v období trvajúcom dva roky, pričom takmer jeden rok z tohto obdobia sa vec na okresnom súde nenachádzala, pretože krajský súd rozhodoval o odvolaní žalovaného.

Na základe už uvedeného prehľadu jednotlivých   procesných   úkonov vykonaných vo veci sťažovateľky v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. III. ÚS 107/2012-19 z 24. apríla 2012 ústavný súd konštatuje, že okresný súd v napadnutom konaní postupoval v zásade   plynulo   a   sústredene.   V   danom   prípade   preskúmaním   účelnosti   a   časovej postupnosti procesných úkonov okresného súdu v napadnutom konaní v období po vydaní nálezu   ústavného   súdu   č. k. III. ÚS   107/2012-19   z   24.   apríla   2012   ústavný   súd   nezistil žiadne   závažné   obdobia   nečinnosti,   ktoré   by   mohli   mať   za   následok   porušenie sťažovateľkou   označeného   základného práva   podľa   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Na základe uvedeného ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   (návrhu   na   prikázanie   konať   okresnému   súdu   vo   veci sťažovateľky bez zbytočných prieťahov, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a   na   priznanie   úhrady   trov   konania)   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014