znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 359/2011-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   októbra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Š. D., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. C., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 C 232/1998 p o r u š e n é b o l i.

2. Š. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť Š. D. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011 doručená sťažnosť Š. D., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. C., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že navrhovateľka K. Š., sestra sťažovateľky (ďalej   len   „navrhovateľka“),   podala   okresnému   súdu   17.   novembra   1998   žalobu   proti žalovanému   P.,   š.   p.,   B.,   o   určenie,   že   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   právnych predchodcoch navrhovateľky. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 12 C 232/1998. Sťažovateľka vstúpila do konania na základe uznesenia okresného súdu z 5. februára 2003.

Sťažovateľka uvádza, že v jej právnej veci okresný súd vykonal tieto úkony: „- dňa 20. 10. 2004 pojednávanie vo veci,

- dňa 2. 9. 2005 pojednávanie vo veci,

- dňa 5. 5. 2006 pojednávanie vo veci - odročené na neurčito,

- dňa 7. 11. 2006 vyhotovené uznesenie, ktorým súd pripustil do konania odporcu v 2. rade,

- dňa 2. 10. 2007 súd vydal uznesenie o prerušení konania,

-   dňa   29.   5.   2009   vyhotovené   uznesenie,   ktorým   OS   rozhodol   o   nepripustení vystúpenia odporkyne v 1. rade z konania a nepripustil tiež návrh na zmenu pôvodného návrhu z 23. novembra 2007, ktorí podali navrhovatelia v 1. až 5. rade,

-   9.   júna   2009   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   navrhovateľov   v   1.   až 5. rade proti uzneseniu okresného súdu č. k. 12 C 232/1998 z 29. 5. 2009,

- 25. novembra 2009 bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľov v 1. až 5. rade proti uzneseniu okresného súdu z 29. 5. 2009,

- 13. apríla 2010 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k. 9 CoD 118/2009-321 z 30. marca 2010, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 232/1998-264 z 29. mája 2009,

-   prípisom   zo   16.   apríla   2010   okresný   súd   v   súlade   s   pokynom   krajského   súdu obsiahnutým   v   jeho   zrušujúcom   uznesení   požiadal   účastníkov   konania,   aby   písomne v 15 rovnopisoch oznámili, či súhlasia s procesnými úkonmi navrhovateľov v 1. až 5. rade. Do dnešného dňa sa súdu nepodarilo zabezpečiť splnenie pokynu krajského súdu a do dnešného dňa nebol vo veci vytýčený ďalší termín pojednávania.

Predmetné konanie teda od jeho začatia – novembra 1998 do dnešného dňa stále nie je právoplatne skončené a nie je žiaľ ani reálny predpoklad, že by v najbližšej dobe mohlo byť právoplatne ukončené.“

Sťažovateľka   tvrdí,   že   postupom   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Š. D... na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jej   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998 porušené bolo.

2. Š. D... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2 000,- € (slovom dvetisíc €), ktorú finančnú čiastku je povinný Okresný súd Trnava zaplatiť Š. D... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť Š. D... trovy jej právneho zastúpenia v celkovej výške 314,18 €, na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. R. C..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 359/2011-15 z 24. augusta 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení č. 1 SprV 337/2011 z 30. júna 2011, ktoré bolo   ústavnému   súdu   doručené   8.   júla   2011,   uviedla   chronologický   prehľad   úkonov okresného súdu a účastníkov konania a poukázala na právnu zložitosť prerokúvanej veci, opakované zmeny v osobách zákonných sudcov v priebehu konania, ako aj na problémy s doručovaním   písomností   jednotlivým   účastníkom   konania,   avšak   nijaké   meritórne stanovisko   k   sťažnosti   nezaujala   a   ani   nenamietala   žiadnu   zo   skutočností   uvedených v sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 23. septembra 2011, ktorým reagoval na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu z 30. júna 2011, uviedol:

„V spomenutom vyjadrení okresného súdu zo dňa 30. 6. 2011 jeho predsedníčka podrobne   vypočítava   jednotlivé   úkony,   ktoré   súd   v   predmetnej   veci   vykonal.   V   tomto vyjadrení   tiež   naznačuje,   že   na   vzniku   prieťahov   sa   podieľa   jednak   skutková   a   právna zložitosť   veci   a   tiež   naznačuje,   že   podiel   na   tom,   že   nebola   vec   doposiaľ   právoplatne ukončená mám i ja, prípadne môj právny zástupca.

Ústavný súd SR už vo svojom náleze III. ÚS 348/09 zo dňa 21. 10. 2010, ktorý sa týka síce iných sťažovateľov, ale tej istej veci, v ktorej zbytočné prieťahy zo strany sťažovatelia namietajú je síce skutkovo a právne zložitá (nutnosť aplikácie obyčajového práva stredného občianskeho   zákonníka   ako   i   občianskeho   zákonníka   v   znení   zák.   č.   131/1982   Zb., vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   žalovaného   v   prvom   rade   a   pomerne   veľký   počet účastníkov konania) ako i to, že doterajšiu dĺžku konania čiastočne ovplyvnilo i správanie sa sťažovateľov, avšak i to, že okresný súd bol po vstupe sťažovateľov do konania a teda aj po mojom vstupe v konaní nečinný po dobu 21 mesiacov a jeho postup tiež vykazuje znaky nesústredenosti a neefektívnej činnosti.“

Ústavný   súd   zistil,   že   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   120/09 a III. ÚS 348/09   (v   týchto   konaniach   bola   sťažovateľkou   navrhovateľka   a   jej   ďalší súrodenci, ktorí sú tiež účastníkmi namietaného konania, pozn.) už bol posudzovaný postup okresného súdu v namietanom konaní z hľadiska existencie zbytočných prieťahov (v období do apríla 2010, pozn.), a preto v konaní o sťažnosti sťažovateľky vychádzal zo svojich skutkových zistení týkajúcich sa doterajšieho priebehu konania v tomto období uvedených v odôvodneniach nálezov č. k. IV. ÚS 120/09-27 z 28. mája 2009 a č. k. III. ÚS 348/09-31 z 21. septembra 2010.

Z vyžiadaného súdneho spisu vyplýva, že v období od začiatku apríla 2010 boli v namietanom konaní uskutočnené tieto procesné úkony:

- prípisom z 19. apríla 2010 okresný súd požiadal o doručenie písomností OO PZ Trnava týkajúcich sa navrhovateliek v 14. a 15. rade,

- prípisom zo 7. mája 2010 okresný súd opätovne požiadal OO PZ Bratislava-Rača o doručenie písomností týkajúcich sa navrhovateľky v 14. rade,

- od 21. mája 2010 do 13. júla 2010 sa spis nachádzal na ústavnom súde,

- 29. júla 2010 sa okresný súd informoval na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), v akom štádiu je konkurzné konanie úpadcu – žalovaného; krajský súd 3. augusta   2010   doručil   okresnému   súdu   oznámenie,   že   predmetné   konkurzné   konanie prebieha pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 4 K 11/2007,

-   uznesením   z   3.   novembra   2010   okresný   súd   uložil   poriadkové   pokuty navrhovateľom v 8., 12. a 13. rade,

-   5.   januára   2011   okresný   sú   požiadal   o   vypočutie   navrhovateľky   v   12.   rade dožiadaným Okresným súdom Senica (v spise je úradný záznam o zistení, že navrhovateľka v 12. rade bola vypočutá 7. apríla 2011),

- uznesením z 21. júna 2011 okresný súd pribral do konania na strane žalovaného S. (namiesto pôvodne žalovaného P., š. p.),

- 21. júna 2011 okresný súd nariadil termín pojednávania na 16. september 2011, ktoré bolo odročené na 16. november 2011.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998. Sťažovateľka sa účastníčkou   namietaného   súdneho   konania   stala   na   základe   uznesenia   okresného   súdu č. k. 12 C 232/98-103 z 5. februára 2003. Ústavný súd sa preto pri posudzovaní existencie zbytočných prieťahov v konaní zameral na obdobie po uvedenom dátume.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vo vzťahu k posudzovanému súdnemu konaniu už v náleze sp. zn. IV. ÚS 120/09 z 28. mája 2009 konštatoval skutkovú aj právnu zložitosť konania   spočívajúcu   v   nutnosti   aplikácie   obyčajového   práva,   Stredného   občianskeho zákonníka,   ako   aj   Občianskeho   zákonníka   v   znení   zákona   č.   131/1982   Zb.   Skutkovú zložitosť ústavný súd vyvodil jednak z okolnosti, že na majetok žalovaného v 1. rade bol vyhlásený konkurz, čo viedlo k rozšíreniu okruhu žalovaných, ako aj zo skutočnosti, že v konaní vystupuje okrem sťažovateľov pomerne veľký počet ďalších účastníkov (celkovo 17), ktorým je potrebné doručovať všetky písomnosti týkajúce sa konania.

2.   Vo   vzťahu   k   správaniu   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   ústavný   súd konštatuje,   že   doterajšiu   dĺžku   konania čiastočne   ovplyvnilo   aj   správanie   sťažovateľky. Sťažovateľke   možno   spolu   s   ďalšími   navrhovateľkami   pričítať   čiastočný   podiel   na doterajšej   dĺžke   konania,   a   to   z   dôvodu   nedostatkov   podania   ich   právneho   zástupcu (z 29. novembra   2007),   ktoré   bolo   potrebné   následne   v   konaní   odstraňovať.   Na   druhej strane argumentácia predsedníčky okresného súdu týkajúca sa neospravedlnenej neúčasti právneho   zástupcu   sťažovateľky   na   pojednávaniach   29.   apríla   2003   a   10.   júna   2003 nezodpovedá podľa zistení ústavného súdu skutočnosti, keďže v tom čase ešte sťažovateľku nezastupoval (zastúpenie vzniklo až na základe plnej moci z 2. septembra 2005). Taktiež skutočnosť, že prevzatie právneho zastúpenia sťažovateľky oznámil jej právny zástupca okresnému súdu až podaním z 21. marca 2006, nemá z hľadiska posudzovania prieťahov v konaní zásadný význam, keďže v období od prevzatia právneho zastúpenia po oznámenie tejto   skutočnosti   okresnému   súdu   okresný   súd   nevykonával   prakticky   žiadne   procesné úkony, s výnimkou doručovania predvolania na pojednávanie nariadeného na 5. máj 2006, ktoré si sťažovateľka riadne prevzala.

3. Pokiaľ ide o skutkové zistenia relevantné z hľadiska tretieho kritéria na posúdenie, či v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súd vychádzal zo svojich zistení v konaniach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 120/09, III. ÚS 348/09. Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že okresný súd bol v období po vstupe sťažovateľky do konania (5. februára 2003) bez ospravedlniteľného dôvodu nečinný najmä v období od 11. júna 2003 do 14. septembra 2004 (15 mesiacov).

Postup   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   nesie   tiež   znaky   nesústredenosti a neefektívnej činnosti, ktorá v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu môže tiež byť príčinou   zbytočných   prieťahov   v   konaní   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 232/1998-264 z 29. mája 2009, ktoré bolo na základe odvolania podaného navrhovateľmi   v   1.   až   5.   rade   zrušené   krajským   súdom   uznesením č. k. 9 CoD 118/2009-321 z 30. marca 2010. Krajský súd ako dôvod zrušenia uviedol skutočnosť,   že   okresný   súd   predčasne   rozhodol   o   tom,   že   úkon   navrhovateľov v 1. až 5. rade je v rozpore s vôľou navrhovateľov v 6. až 17. rade, pričom si pre takýto záver nezadovážil žiadne skutkové podklady. Takýmto postupom podľa názoru krajského súdu   okresný   súd   odňal   týmto   účastníkom   možnosť   konať   pred   súdom,   a   preto   bolo potrebné toto uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Názor krajského súdu vyslovený v odôvodnení zrušovacieho uznesenia dostatočne odôvodňuje záver o   neefektívnom   a nesústredenom   postupe   okresného   súdu,   ktorý   mal negatívne dôsledky na jeho činnosť aj v období od apríla 2010 až do septembra 2011, keď vykonával úkony súvisiace s odstránením nedostatkov spôsobených uznesením (zrušeným krajským súdom) z 29. mája 2009. V konečnom dôsledku neefektívny postup okresného súdu viedol k predĺženiu doterajšej doby konania o ďalších takmer 20 mesiacov. Celková doba od vydania uznesenia z 20. mája 2009 do jeho zrušenia krajským súdom a následne do nariadenia   termínu   ďalšieho   pojednávania   (16.   september   2011)   tak   predstavuje 31 mesiacov.

Ústavný súd berúc do úvahy doterajšiu dĺžku namietaného konania konštatuje, že z ústavnoprávneho   hľadiska   je   neakceptovateľné,   aby   sťažovateľka   musela   čakať   na právoplatné   meritórne   rozhodnutie   všeobecného   súdu   viac   ako   8   rokov   (m.   m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 261/07).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že neodôvodnenou nečinnosťou   okresného   súdu   v   namietanom   konaní,   ako   aj   jeho   nesústredenou a neefektívnou   činnosťou   došlo   v   tomto   konaní   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   už   v   náleze   č.   k.   IV.   ÚS   120/09-27 z 28. mája 2009 prikázal okresnému súdu, aby v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov, nebolo potrebné tento príkaz v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy uložiť aj v tomto konaní.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o tom, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky garantované jej čl. 48 ods. 2 ústavy a právo   garantované   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určovaní sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   podľa konkrétnych okolností posudzovanej veci.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä doterajšiu dĺžku namietaného konania (viac ako osem rokov) a obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, právnu a faktickú zložitosť predmetu konania a zároveň tiež to, že k zásadným zmenám v jeho priebehu nedošlo ani napriek tomu, že už vo svojom náleze z 28. mája 2009 prikázal okresnému súdu konať v tomto konaní bez zbytočných prieťahov, a preto priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume ňou požadovanej, t. j. v sume 2 000 € (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu). Úhradu trov konania ústavný súd priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011. Podľa príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“)   za   tieto   úkony   prislúcha   odmena   2-krát   po   123,50   €,   čo   spolu s režijným paušálom 2-krát po 7,41 € a zvýšením odmeny o 20 % DPH (vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH) predstavuje celkovú sumu 314,18 €. Takto určené trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011