znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 359/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta   porušenie   svojho   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 4 T 289/2002 z 29. januára 2008,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 To 26/2008 a jeho uznesením z 13. mája 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2008 doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. 4 T 289/2002   z 29.   januára   2008   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   4 To 26/2008   a jeho   uznesením   z 13.   mája 2008   (ďalej   aj „napadnuté   uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti opísal skutkový stav takto: «Rozsudkom OS v Trnave, sp. zn. 4T 289/2002, som bol senátom dňa 29. 1. 2008 odsúdený pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3, písm. b) Tr. zák. platnom v čase činu. Bol mi za to uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 2 rokov. To, či počas konania na súde v čase od roku 2002 až do vyhlásenia rozsudku nedošlo ku zmene senátu a tým aj povinnosti vykonať dokazovanie znovu, neviem. Viem, že som súhlas na zmenu senátu nedal.

V každom prípade sa skutok mal stať pred viac ako 10-timi rokmi. Po podanom odvolaní, ktorým som napádal skutkové zistenia, ktoré v tomto konaní nie sú dôvodom podanej sťažnosti. Chcem pripomenúť, že moje výpovede a rozdielnosti v nich, zapríčinené odstupom času, kedy som si postupne doplňoval informácie boli súdom vyhodnocované tak povediac ako dôkaz jediný a jedinečný a na ňom súd v podstate postavil moju vinu. Grafologické zistenia v tom zmysle, že ja som mal vypisovať žiadosti a tlačivá nijako nevyvracajú základné moje tvrdenie, že rok výroby som nežiadal antidatovať a že som bol subjektívne vždy a všade presvedčený, že údaj v technickom preukaze o roku výroby je správny a ja som ho za správny vždy považoval. Je úplne bez významu, že som sa mohol mýliť.   Nebudem   rozoberať   aj   podozrenie,   že   „vec“   bola   „tlačená"   a   že   súd   nebol nestranným.

Skutkovo   je   jasné,   že   skutok   sa   mal   stať   19. 2. 1998.   Obžaloba   bola   podaná 29. 7. 2002 (teda prípravné konanie trvalo viac ako 4 roky). Súd I. stupňa konal viac ako 5 rokov. Odvolací súd v snahe skončiť vec „za každú cenu“, aby sa tak vyhol možnému postihu   po   podaní   sťažnosti   obvineného   na   neodôvodnené   prieťahy   v   konaní   v   zmysle porušenia Ústavy v § 48 ods. 2 a „Dohovoru“ v čl. 6 ods. 1., potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa.

Odvolací   súd   v   lehote   do   13. 5. 2008,   ktorú   u   neväzobnej   veci   považujem za primeranú, rozhodol a v lehote výnimočne krátkej vec vrátil súdu I. stupňa (po 10-tich dňoch!). Teda odvolací súd konal bez zbytočných prieťahov.

Vec   je   skončená   a   preto   zrejme   sťažnosť   na   porušenie   Ústavy   a   Dohovoru   pre nedôvodné prieťahy nebude úspešná. Doba, ktorá uplynula od „spáchania trestného činu“, dĺžka   konania,   vrátane   prieťahov   by   úspešná   byť   mala.   V   konaní   (je   jedno,   či   boli spôsobené štátnym orgánom, obvineným prípadne takzvanými objektívnymi príčinami) čas, ktorý uplynul musel byť pri dodržaní trestného zákona a trestného poriadku, vtedy platného, zohľadnený a musel mať iba dva možné zákonné výstupy.»

Podľa   sťažovateľa   v jeho „konkrétnom   prípade   došlo   k nespravodlivému prejednaniu veci, prejednaniu v neprimerane dlhej lehote a... nie nestranným súdom“.

Podľa sťažovateľa spravodlivé rozhodnutie v prípade preukázania jeho viny malo znieť takto:

«1. výstup: podľa § 257 písm. b) Tr. por. zrušuje sa rozsudok súdu I. stupňa v celom rozsahu a podľa § 223 ods. 1 Tr. por. s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1, písm. h) trestné stíhanie proti M. Š...., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods.3 písm. b) Tr. zák.   na   skutkovom   základe   uvedenom   vo   výroku   rozsudku   OS   v   Trnave   sp. zn. 4T 289/2002 zo dňa 29. 1. 2008, sa zastavuje.

Veď Európa považuje a Európsky súd judikuje,   že k porušeniu práv obvineného dochádza už vtedy, ak stíhanie trvá viac ako 6 rokov (!). Ak súd I. stupňa vyhlásil rozsudok takmer po 10-tich rokoch, tak odvolací súd v zmysle § 254 ods. 1 Tr. por. musel skúmať, či trvajúce   konanie   už   viac   ako   10   rokov   nie   je   porušením   medzinárodnej   dohody.   Keď dochádzalo k porušeniu a porušenie práva obvineného na prejednanie veci v primeranej lehote stále porušované bolo, nemohol vo veci pokračovať a vytýčiť termín odvolacieho pojednávania. Tým totiž pokračoval v konaní, ktoré porušuje „Dohovor“.

2.   výstup:   podľa   § 258   ods. 1,   písm. d)   Tr. por.   zrušuje   sa   napadnutý   rozsudok v celom   rozsahu   a   podľa   § 259   ods. 3   Tr. por.   sa   M.   Š.   podľa   § 226   písm. e)   Tr. por. oslobodzuje spod obžaloby OP v Trnave pre trestný čin podľa § 250 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. por. na skutkovom základe ako je uvedené v rozsudku OS v Trnave.

Pre uplynutie času trestnosť činu zanikla. Konanie obvineného v čase rozhodnutia KS v Trnave nevykazuje spoločenskú nebezpečnosť činu pre spoločnosť vyššiu než nepatrnú (zanikla trestnosť).

Iba z opatrnosti uvažujem o možnom rozhodnutí.

3. výstup: podľa § 258 ods. 1 písm. d) Tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok súdu I. stupňa   v   celom   rozsahu   a   podľa   § 259   ods. 3   Tr. por.   sa   M.   Š.   uznáva   vinným na skutkovom základe v rozsudku uvedenom a odsudzuje sa podľa § 250 ods. 1 (za použitia § 88 Tr. zák.).   Podľa   § 250 ods. 1   Tr.   zák.   za   použitia § 53   ods. 1,   ods. 2 písm. b)   súd ukladá   obvinenému   M.   Š.   peňažný   trest   vo   výške   5.000,-   Sk   (päťtisíc   Sk).   Pre   prípad zmarenia peňažného trestu podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. súd ukladá náhradný trest vo výmere 15 dní.»

Pretože odvolací súd nepostupoval ani jedným z uvedených spôsobov, konal podľa názoru sťažovateľa „nespravodlivo a v lehote neprimeranej na prejednanie veci a v rozpore s nestrannosťou“, žiada vydať takýto nález:

„1. Základné právo M.   Š.   a právo na spravodlivé prejednanie a prejednanie bez zbytočných prieťahov a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 To 26/2008 zo dňa 13. 5. 2008 a predchádzajúcim rozsudkom Okresného súdu v Trnave, sp. zn. 4 T 289/2002 zo dňa 29. 1. 2008 bolo porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sa zrušuje a prikazuje sa súdu, aby vo veci znovu rozhodol spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a nestranne.

3. Krajský   súd   v   Trnave   je   povinný   poukázať   JUDr.   J.   H.,   advokátovi...,   trovy konania vo výške... 6.347,50 Sk.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia (petit), ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit.

1.   K namietanému   porušeniu   práva   na   spravodlivé   prejednanie   záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že ak existuje všeobecný súd, ktorý má v súlade so všeobecnou   právomocou   podľa   čl. 142   ústavy   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, tak ústavný súd zásadne nemôže prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie.   Prijatie   takejto   sťažnosti   totiž   vylučuje   nedostatok právomoci ústavného súdu vyplývajúci z citovaného znenia čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 130/02).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že ho zamietol. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o jeho sťažnosti, predmetom ktorej je namietané porušenie základných práv a slobôd namietaným rozsudkom okresného súdu.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde pre nedostatok právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 26/2008, ako aj práva na spravodlivé   prejednanie   záležitosti   nezávislým   a nestranným   súdom   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa   sťažovateľa   v jeho   prípade   došlo   k „nespravodlivému   prejednaniu   veci, prejednaniu v neprimerane dlhej lehote a... nie nestranným súdom“.

2.1 K „nespravodlivému prejednaniu veci“

Nespravodlivé prejednanie veci podľa názoru sťažovateľa spočívalo v tom, že «súdy neskúmali spoločenskú nebezpečnosť činu, neskúmali, či uvedený „spáchaný skutok“, ktorý vykazuje formálne znaky trestného činu, vykazuje spoločenskú nebezpečnosť činu v čase rozhodovania, t. j. po 10-tich rokoch, vyššiu než nepatrnú.

Výška   spôsobnej   škody   ako   následok   presiahla   600.000,-   Sk   (nikto   ju   nežiadal uhradiť)   (pretože   poškodený,   na   ktorého   zmluvou   o postúpení   pohľadávok   prešli pohľadávky H., a. s. v konkurze, si neuplatnil nárok na náhradu škody, pozn.). Suma v čase spáchania mala inú hodnotu než v čase rozhodovania.».

Sťažovateľ   zároveň   navrhol,   ako   by   podľa   jeho   názoru   mal   znieť   výrok spravodlivého rozsudku okrem rozhodnutia o vine (bližšie pozri odôvodnenie v časti I).

Ústavný súd konštatuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodovaniu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (čo však sťažovateľ ani nenamieta).

Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách.

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaniach,   ktoré   im   predchádzali,   alebo   samotnými rozhodnutiami došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu teda byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Po   preskúmaní   výroku   a odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký   jeho   výklad   Trestného   zákona   (účinného   do   31. decembra   2005),   ktorý   by   mal za následok porušenie označeného práva sťažovateľa.

Z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že pri určovaní druhu trestu a jeho výmery   sa   riadil   zásadami   uvedenými   v   § 23   ods. 1   a   § 31   ods. 1   Trestného   zákona. Zohľadnil   pritom   stupeň   spoločenskej   nebezpečnosti   konania   sťažovateľa,   osobu sťažovateľa, jeho doterajší spôsob života, ako aj čas, ktorý uplynul od spáchania skutku. Rešpektoval   pritom   požiadavky   zákona   na   zabezpečenie   účelu   trestu   hlavne   v smere preventívneho   pôsobenia   a dospel   k záveru,   že „výchovný   a preventívny   účel   si   splní u obžalovaného   podmienečný   trest   odňatia   slobody   na   dolnej   hranici   trestnej   sadzby so skúšobnou dobou v trvaní 2 (dvoch) rokov“.

Krajský súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Krajský   súd v napadnutom   uznesení okrem   iného uviedol,   že okresný   súd   aj pri ukladaní trestu postupoval v súlade so zákonom „prihliadal pritom ku všetkým okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska naplnenia účelu trestu a jeho výmery, pričom starostlivo zvážil   celkový stupeň   nebezpečnosti   činu obžalovaného pre   spoločnosť,   ktorý je   určený predovšetkým   významom   chráneného   záujmu   spoločnosťou,   ktorý   bol   činom   dotknutý, spôsobom   jeho   vykonania,   jeho   následkom,   okolnosťami   za   ktorých   bol   čin   spáchaný, osobou obžalovaného, mierou jeho zavinenia a pohnútkou.

Rešpektujúc tieto hľadiská považuje odvolací súd trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch)   rokov   s podmienečným   odkladom   na   skúšobnú   dobu   v trvaní   dvoch   rokov, ukladaný   obžalovanému   v rámci   trestnej   sadzby   ustanovenej   v ustanovení   § 250   ods. 3 Trestného zákona za zákonný a primeraný tak k závažnosti spáchanej trestnej činnosti, ako aj   možnostiam   nápravy   a prevýchovy   obžalovaného.   Takto   uložený   trest   zodpovedá požiadavke nielen individuálnej, ale i generálnej prevencie.“.

Z napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a zmyslu.   Pokiaľ   ide o skutkové   zistenia,   tieto   boli   predmetom   konania   na   okresnom   súde   (tie   však   neboli dôvodom   podania   sťažnosti).   Krajský   súd   nepovažoval   odvolanie   sťažovateľa   proti rozsudku okresného súdu za dôvodné, preto ho podľa § 256 Trestného poriadku (účinného do   31.   januára   2005)   zamietol.   Ústavný   súd   v jeho   postupe   nezistil   pochybenie,   ktoré namietal   sťažovateľ,   a vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sa   nedomnieva,   že   by   závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už v mnohých svojich rozhodnutiach judikoval, že neúspech v konaní automaticky neznamená porušenie základných práv a slobôd.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K „prejednaniu v neprimerane dlhej lehote“

Sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   namieta   porušenie   svojho   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 26/2008.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti konštatuje, že «skutok sa mal stať 19. 2. 1998. Obžaloba bola podaná 29. 7. 2002. Súd I. stupňa konal viac ako 5 rokov. Odvolací súd v snahe   skončiť   vec   „za   každú   cenu“,   aby   sa   tak   vyhol   možnému   postihu   po   podaní sťažnosti obvineného na nedôvodné prieťahy v konaní v zmysle porušenia Ústavy v § 48 ods. 2 a „Dohovoru“ v čl. 6 ods. 1, potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa.

Odvolací   súd   v lehote   do   13. 5. 2008,   ktorú   u neväzobnej   veci   považujem za primeranú, rozhodol a v lehote výnimočne krátkej vec vrátil súdu I. stupňa.».

Podľa   názoru   ústavného   súdu   k porušeniu   označeného   práva   by   mohlo   dôjsť v dôsledku   nečinnosti   alebo   nesprávnej   činnosti   okresného   súdu,   avšak   iba   samotným rozsudkom   sp. zn.   4 T 26/2008   toto   právo sťažovateľa porušené byť nemohlo (obdobne III. ÚS 143/05, III. ÚS 258/05, III. ÚS 240/07).

Ústavný   súd   navyše   vychádza   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo   dochádzať   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   mohlo   trvať   (m. m.   I. ÚS 34/99, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05, IV. ÚS 285/08).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t. j.   stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Z obsahu sťažnosti,   ako aj z informácie poskytnutej   v tejto veci ústavnému súdu okresným súdom vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené 13. mája 2008, keď krajský súd na verejnom zasadnutí senátu uznesením sp. zn. 4 To 26/2008 zamietol odvolanie   sťažovateľa,   čím   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 4 T 289/2002   z 29.   januára   2008.   Predmetné   uznesenie   bolo   sťažovateľovi   doručené 13. júna   2008.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená   29.   júla   2008 (na poštovú prepravu bola odovzdaná 24. júla 2008).

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta   (napr. I. ÚS 93/97,   I. ÚS 24/98,   III. ÚS 248/05,   IV. ÚS 122/07).   Sťažovateľ   podal   sťažnosť na neprimeranú dĺžku súdneho konania až po právoplatnom skončení namietaného konania, keď   ústavný   súd   už   nemôže   žiadnym   spôsobom   prispieť   k odstráneniu   stavu   právnej neistoty.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju po predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.3 K „prejednaniu... nie nestranným súdom“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Z   obsahu sťažnosti   nie je zrejmé,   v čom   sťažovateľ   vidí   porušenie svojho práva na prejednanie   svojej   záležitosti   nezávislým   a nestranným   súdom   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru. Obmedzuje sa iba na tvrdenie, že „v konkrétnom prípade došlo k... prejednaniu veci... podľa môjho názoru nie nestranným súdom“, a z toho vyvodzuje aj porušenie svojho označeného práva bez zdôvodnenia, v čom má podľa neho toto porušenie spočívať.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ okrem strohej konštatácie o nepochybnom porušení svojho práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu ničím neodôvodnil ani nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi ním a namietaným porušením označeného práva. Už z tohto samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti v tejto časti.

Podľa   ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práva nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť,   ktorá   bola   doručená   ústavnému   súdu,   neobsahuje   v tejto   časti kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 124/08).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   ako   aj   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2008