znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 358/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza, zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti J. s. r. o., zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 290/2010, 1 S 292-293/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti J. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014 doručená sťažnosť spoločnosti J. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 290/2010, 1 S 292-293/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka   uvádza,   že   predmetom   napadnutého   konania   je   rozhodovanie o jej žalobách   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej republiky   (pôvodne   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky),   ktoré   podala 14. decembra   2010   (sp.   zn.   1   S 209/2010)   a 15.   decembra   2010   (sp.   zn.   1   S 292/2010 a sp. zn.   1 S 293/2010).   Tieto   veci   boli   v záujme   rýchlosti   a efektívnosti   konania spojené na spoločné konanie, ktoré je krajským súdom vedené pod sp. zn. 1 S 290/2010, 1 S 292-293/2010.   Sťažovateľka   uvádza,   že   žalovaný   sa   vyjadril   k žalobám   podaním doručeným krajskému súdu   28. januára 2011, ktoré   jej bolo krajským súdom   doručené až 30. januára 2014. Krajský súd nariadil vo veci pojednávanie na 13. marec 2014.

Na základe uvedeného sťažovateľka namieta, že krajský súd bol v jej veciach viac ako tri roky absolútne nečinný, pričom ide o veci, ktoré majú pre ňu mimoriadny význam. Sťažovateľka uvádza, že k prieťahom v konaní svojím správaním neprispela. O dôvodnosti žalobných návrhov svedčí podľa nej aj to, že Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala protesty proti napadnutým rozhodnutiam.

Sťažovateľka uvádza, že podaním z 20. januára 2014 adresovaným krajskému súdu podala sťažnosť na prieťahy v konaní, hoci s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre   ľudské   práva   vo   veci   Ištván   a Ištvánová   v.   Slovenská   republika   a iné   tak   urobiť nemusela.

S poukazom na stav právnej neistoty, ktorý v jej veciach stále trvá, sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   J.   s.   r.   o.   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. 1 S 290/2010 porušené bolo

2.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   J.   s.   r.   o.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. 1 S 292/2010 porušené bolo

3.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   J.   s.   r.   o.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. 1 S 293/2010 porušené bolo

4.   Krajskému   súdu   v Bratislave   sa   prikazuje   v konaniach   vedených   pod   č.   k. 1 S 290/2010, č. k. 1 S 292/2010, č. k. 1 S 293/2010 konať bez zbytočných prieťahov... Obchodnej spoločnosti J. s. r. o. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 9.300,-   €,   ktoré   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

... Obchodnej spoločnosti J. s. r. o. priznáva úhradu trov konania v sume 850,86 € (slovom: osemstopäťdesiat euro a 86/100 centov), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr.   Emílie   Korčekovej,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru osvojil judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Na účely predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal od krajského súdu oznámenie o aktuálnom stave konania a kópiu prípisu, ktorým bola vybavená sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní z 20. januára 2014.

Ústavný súd zistil, že žaloby boli podané krajskému súdu 14. a 15. decembra 2010. Dňa 28. januára 2011 bolo k nim doručené vyjadrenie žalovaného spolu s administratívnym spisom. Dňa 31. marca 2011 krajská prokuratúra požiadala o zapožičanie spisov na účely vybavenia   podnetu   sťažovateľky.   Krajský   súd   zapožičal   spisy   8.   apríla   2011.   V apríli a auguste 2013 žiadal krajskú prokuratúru o vrátenie spisov. Krajská prokuratúra vrátila spisy   10.   októbra   2013   a súčasne oznámila,   že   proti   rozhodnutiam   žalovaného,   ktorých zákonnosť   sa   má   preskúmať   v namietanom   konaní,   boli   podané   protesty.   Podaním z 21. októbra 2013 žalovaný žiadal o zapožičanie spisu na vybavenie protestov prokurátora. Krajská   prokuratúra   11.   novembra   2013   oznámila,   že   protesty   boli   predložené na rozhodnutie   Ministerstvu   financií   Slovenskej   republiky,   a podaním   doručeným 13. decembra 2013, že protestom nebolo vyhovené. V decembri 2013 bola sťažovateľka vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku a bolo nariadené pojednávanie na 13. marec 2014 a následne   na   22.   máj   2014.   Pojednávania   z 13.   marca   2014   a 22.   mája   2014 sa neuskutočnili,   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   sa   ospravedlnila   z dôvodu práceneschopnosti. Ostatné pojednávanie bolo nariadené na 12. jún 2014, na ktorom bola žaloba zamietnutá.

Z prehľadu   konania   vyplýva,   že   krajský   súd   nekonal   o veci   sťažovateľky od januára 2011 do decembra 2013, pretože krajská prokuratúra viedla paralelne konanie o jej podnete na podanie protestov prokurátora proti žalobami napadnutým rozhodnutiam žalovaného a neskôr boli vedené konania o podaných protestoch proti nim.

Podľa   §   24   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   konanie   o   proteste   prokurátora   je   osobitné   konanie,   v   ktorom   sa   rozhoduje, či všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným orgánom verejnej správy, opatrením alebo rozhodnutím bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis.

Podľa § 22 ods. 2 písm. i) zákona o prokuratúre protest prokurátora obsahuje aj návrh na   zrušenie   nezákonného   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   opatrenia   alebo rozhodnutia,   prípadne   návrh   na   jeho   nahradenie   novým   všeobecne   záväzným   právnym predpisom, opatrením alebo rozhodnutím, ktoré bude v súlade so zákonom a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Sťažovateľka sledovala podaním podnetu na podanie protestu prokurátora ten istý účel ako podaním žaloby, zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného. Prokurátor krajskej prokuratúry podal protesty proti žalobou napadnutým rozhodnutiam. Aj keď podľa názoru ústavného   súdu   mal   krajský   súd   možnosť   postupovať   podľa   §   109   ods.   2   písm.   c) Občianskeho súdneho poriadku a konanie prerušiť, skutočnosť že tak neurobil, nemá podľa názoru ústavného súdu ústavnoprávne dôsledky. Ústavný súd nepovažuje postup krajského súdu, keď nenariadil pojednávanie a čakal na výsledok konaní o protestoch, za obdobie poznačené   nečinnosťou   majúcou   charakter   zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľka   navyše nezaplatila v napadnutom   konaní súdny   poplatok,   a teda   svojím   postupom   pri   uplatnení základného práva na súdnu ochranu spôsobila, že neboli splnené podmienky konania.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní má nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. l dohovoru. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Na základe uvedených zistení ústavný súd konštatuje, že nezistil v postupe krajského súdu obdobia neodôvodnenej nečinnosti, ktoré by signalizovali možnosť vysloviť porušenie označených práv sťažovateľky v prípade prijatia jej sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že   v   prípade,   ak   by   krajský   súd   v   ďalšom   období   v napadnutom   konaní   nepostupoval plynulo,   resp.   efektívne,   sťažovateľke   nič   nebráni   v   tom,   aby   sa   opätovne   obrátila na ústavný súd so sťažnosťou, ktorou bude namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014