znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 358/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť L. V. a J. V., obaja bytom T., zastúpených advokátom JUDr. M. Ch., T., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co 73/2009-210 z 26. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. V. a J. V. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2011   doručená   sťažnosť   L.   V.   a J.   V.,   obaja   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. Ch., T., vo veci namietaného porušenia ich základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 73/2009-210 z 26. januára 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že obchodná spoločnosť T, s. r. o., ako navrhovateľka sa v konaní vedenom Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný   súd“)   pod sp.   zn. 12   C 35/2003   domáhala proti   sťažovateľom   ako   odporcom zaplatenia   sumy   z   titulu   nedoplatkov   úhrad   spojených   s   užívaním   bytu.   Okresný   súd rozsudkom č. k. 12 C 35/2003-174 z 8. apríla 2009 sťažovateľom (odporcom, pozn.) uložil povinnosť spoločne a nerozdielne „zaplatiť sumu 288,99 € s poplatkom z omeškania vo výške 2,5 promile denne zo sumy 288,99 € od 29. 07. 2001 do zaplatenia, do 3 dní odo dňa právoplatnosti   rozsudku“. O   odvolaní   sťažovateľov   proti   rozsudku   okresného   súdu č. k. 12 C 35/2003-174 z 8. apríla 2009 rozhodol krajský súd tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a v časti príslušenstva zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:«Domnievame   sa,   že   uvedeným   rozhodnutím   Krajského   súdu   Trnava   došlo k porušeniu nášho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR č. 460/1992 Zb..., ako i k porušeniu nášho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy...

Rovnako bolo konaním tohto odvolacieho súdu porušené naše právo garantované v čl.   6   ods.   1   prvá   veta   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, publikovaného pod č. 209/1992 Zb...

Podstata uvedeného protiústavného konania krajského súdu spočíva podľa nás v tom,   že   i   rovnako   ako   prvostupňový   súd   rozhodol   fakticky   bez   jediného   reálneho   a nepochybného dôkazu, ktorý by potvrdzoval dôvodnosť navrhovateľom uplatneného nároku. Listiny, ktoré súdu predložil navrhovateľ, totiž nemožno nijakým spôsobom považovať za dôkaz, nakoľko ide o dokumenty vyhotovené výlučne ním samotným. Výmer, ktorým sa nám ako nájomcom uložila povinnosť platiť zálohové platby v stanovenej sume, totiž vyhotovil samotný   navrhovateľ,   pričom   skutočnosti,   z   ktorých   pri   svojich   výpočtoch   vychádzal, nielenže nijakým spôsobom nepreukázal, a to nielen čo do ich presnosti a pravdivosti, ale tieto podklady úplne odmietol predložiť. Dokonca na výzvu súdu na predloženie týchto podkladov nereagoval a nepredložil ich s poukazom na údajné obchodné tajomstvo, ktoré tieto údaje mali tvoriť. Preto jediným reálnym dôkazným prostriedkom, z ktorého súd pri posudzovaní dôvodnosti nároku vychádzal, bol znalecký posudok č. 6/2007 znalca Ing. V... Ak   túto   skutočnosť   možno   vytýkať   okresnému   súdu,   o   to   viac   ju   možno   vyčítať krajskému   súdu,   nakoľko   medzičasom   došlo   k   podstatným   zmenám   rozhodujúcich skutočností. Na základe našich námietok v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 17 C 42/2003 (z ktorého spisu si okresný súd v tejto veci sporný znalecký posudok zapožičal)   zaviazal   súd   znalca   Ing.   V.   doplniť   znalecký   posudok,   čo   znalec   spravil posudkom č. 6/2007D. Avšak ani v tomto doplnku znalec nepreukázal, na základe akých podkladov dospel k záveru o správnosti vyúčtovania navrhovateľa. S poukazom na uvedenú nepreskúmateľnosť   znaleckého   posudku   som   sa   ja,   L.   V.   obrátil   na   Ministerstvo spravodlivosti SR so sťažnosťou na postup znalca. Ministerstvo spravodlivosti po prešetrení mojej sťažnosti dospelo k záveru, že predmetný znalecký posudok a jeho doplnok majú nedostatky   a   následne   vyzvalo   dňa   15.   6.   2009   znalca,   aby   vypracoval   doplnok k znaleckému   posudku,   ktorým   odstráni   namietané   vady.   Súčasne   o   tomto   ministerstvo informovalo   okresný   súd.   Po   doručení   vyjadrenia   znalca   ministerstvo   dňa   20.   7.   2009 požiadalo   Znalecký   ústav   elektrotechniky   a   informatiky   Fakulty   elektrotechniky a informatiky   Slovenskej   technickej   univerzity   v   Bratislave   o   preskúmanie   posudku a stanovisko k správnosti postupu znalca. Vo vyjadrení zo dňa 12. 8. 2009 znalecký ústav konštatoval, že znalec pri vypracovaní posudkov pochybil a znalecké posudky sú „čiastočne nepreskúmateľné“. Následne bol znalec vyzvaný na odstránenie nedostatkov vypracovaním dodatku.   Ten   znalec   vypracoval   pod   č.   6/2007/D2;   avšak   ani   predmetný   dodatok neodstránil nami vytýkané vady a posudok stále trpel nedostatkami, pre ktoré sme ho od počiatku namietali...

Napriek   uvedenému   však   krajský   súd   nemal   pochybnosti   o   správnosti   záverov okresného súdu...

S uvedenými skutočnosťami, ktoré sa odohrali po vynesení rozsudku okresného súdu a   o   ktorých   mal   krajský   súd   vedomosť   či   už   priamo   od   nás,   alebo   od   ministerstva spravodlivosti,   sa   krajský   súd   pritom   vôbec   nevysporiadal.   Jediné   stručné   a   vágne konštatovanie   krajského   súdu   k   týmto   závažným   skutočnostiam   bolo,   že   „odvolací   súd skutočnosti   uvádzané   v   odvolaní   ohľadne   znaleckého   dokazovania   nepovažoval   za relevantné k zmene rozhodnutia.

...   je   jednoznačné,   že   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   Trnava   je nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov,   svojvoľný   a   arbitrárny,   bez   uvedenia adekvátnych dôvodov, čim došlo k porušeniu nášho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   práva   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru.»

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom takto:

„1. Krajský súd Trnava rozsudkom sp. zn. 11 Co/73/2009 z 26. januára 2011 porušil základné   práva L.   V.   a J.   V.   na súdnu   ochranu podľa čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základné   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11 Co/73/2009 z 26. januára 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Trnave   je   povinný   uhradiť   L.   V.   a J.   V.   trovy   ich   právneho zastúpenia vo výške 385,32 eura, a to k rukám právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. M. Ch.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   pre   posúdenie   predmetnej   veci podstatné, v akom rozsahu vymedzí navrhovateľ príp. navrhovatelia svoj návrh v petite (návrhu   na   rozhodnutie).   Z   obsahu   sťažnosti   a   predovšetkým   jej   petitu   (návrhu   na rozhodnutie) vyplýva, že sťažovatelia sa domáhajú, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ku   ktorým   malo   dôjsť   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   11   Co   73/2009-210 z 26. januára 2011.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozsudok   krajského   súdu č.   k.   11   Co   73/2009-210   z   26.   januára   2011   nadobudol   právoplatnosť   4.   marca   2011. Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia doručili ústavnému súdu sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľmi v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011