znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 358/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   B.,   vedené   pod sp. zn.   Rvp 6841/2010,   sp. zn.   Rvp 6842/2010,   sp. zn.   Rvp 6861/2010,   sp. zn. Rvp 6862/2010,   sp. zn.   Rvp 6884/2010,   sp. zn.   Rvp 6885/2010,   sp. zn.   Rvp 6886/2010, sp. zn.   Rvp 6887/2010,   sp. zn.   Rvp 6898/2010   a   sp. zn.   Rvp 6899/2010,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H. & P., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn. 15 CoE/162/2010   z 2. augusta 2010,   sp. zn. 14 CoE/162/2010   z 28. júna 2010,   sp. zn. 16 CoE/142/2010   zo 17. júna 2010,   sp. zn. 12 CoE/146/2010   z 26. mája 2010,   sp. zn. 12 CoE/238/2010   z 15. júla 2010,   sp. zn. 13 CoE/112/2010   z 11. júna 2010,   sp. zn. 17 CoE/117/2010   z 29. júna 2010,   sp. zn. 15 CoE/165/2010   z 13. júla 2010,   sp. zn. 14 CoE/145/2010   zo 14. júla 2010   a   sp. zn. 12 CoE/232/2010 z 29. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 6841/2010, sp. zn.   Rvp 6842/2010,   sp. zn.   Rvp 6861/2010,   sp. zn.   Rvp 6862/2010,   sp. zn. Rvp 6884/2010,   sp. zn.   Rvp 6885/2010,   sp. zn.   Rvp 6886/2010,   sp. zn.   Rvp 6887/2010, sp. zn. Rvp 6898/2010 a sp. zn. Rvp 6899/2010   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 6841/2010.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. septembra 2010, 17. septembra 2010, 20. septembra 2010 a 21. septembra 2010 doručené sťažnosti obchodnej   spoločnosti P.,   s. r. o. (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie svojho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 15 CoE/162/2010   z 2. augusta 2010, sp. zn. 14 CoE/162/2010 z 28. júna 2010, sp. zn. 16 CoE/142/2010 zo 17. júna 2010, sp. zn. 12 CoE/146/2010   z 26. mája 2010,   sp. zn. 12 CoE/238/2010   z 15. júla 2010,   sp. zn. 13 CoE/112/2010   z 11. júna 2010,   sp. zn. 17 CoE/117/2010   z 29. júna 2010,   sp. zn. 15 CoE/165/2010   z 13. júla 2010,   sp. zn. 14 CoE/145/2010   zo 14. júla 2010   a   sp. zn. 12 CoE/232/2010 z 29. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu novembra 2002 až apríla 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 597,49 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci   povinní vrátiť v 13 dvojtýždňových splátkach (veci vedené pod sp. zn.   Rvp 6841/2010,   sp. zn.   Rvp 6884/2010,   sp. zn.   Rvp 6885/2010,   sp. zn. Rvp 6898/2010 a sp. zn. Rvp 6899/2010), v 15 dvojtýždňových splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 6842/2010 a sp. zn. Rvp 6886/2010), v 10 mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 6861/2010 a sp. zn. Rvp 6862/2010) a v 9 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 6887/2010).   Na zabezpečenie úveru   bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo   v zmluvách   dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   menovite   v každej zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku   zápisnicu   o uznaní dlhu,   ktorá   má povahu exekučného   titulu.   Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli v priebehu marca 2003 až októbra 2005 notárom   spísané   notárske   zápisnice,   ktoré   podpísal   v príslušných   zmluvách   určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6841/2010 bol 16. februára 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec 4. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh sťažovateľky   z   28. októbra 2009   na   zmenu   súdneho   exekútora   Okresný   súd   Lučenec uznesením sp. zn. 22 Er 142/2004 z 30. novembra 2009 zmenu exekútora pripustil, avšak uznesením   z   19. apríla 2010 vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú   a   exekúciu   zastavil.   Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením   sp. zn.   15 CoE/162/2010   z 2.   augusta 2010 tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

2. Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 6842/2010   bol   14. mája 2004   podaný   návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom   Lučenec 16. júna 2004 začal   nútený výkon   rozhodnutia. V nadväznosti   na návrh sťažovateľky   z   28. októbra 2009   na   zmenu   súdneho   exekútora   Okresný   súd   Lučenec uznesením sp. zn. 22 Er 536/2004 z 30. novembra 2009 zmenu exekútora pripustil, avšak uznesením   z   26. apríla 2010 vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú   a   exekúciu   zastavil.   Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením   sp. zn.   14 CoE/162/2010   z 28.   júna 2010 tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6861/2010 bol 15. decembra 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar na Hronom 24. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Žiar na Hronom   uznesením   sp. zn.   14 Er 320/2006   z 2.   februára   2010   vyhlásil   exekúciu za neprípustnú   a   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE/142/2010 zo 17. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6862/2010 bol 15. decembra 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom 17. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Žiar nad   Hronom   uznesením   sp. zn.   14 Er 292/2006   z 2.   februára   2010   vyhlásil   exekúciu za neprípustnú   a   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 CoE/146/2010 z 26. mája 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

5. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6884/2010 bol 17. mája 2003 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec 13. augusta 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh sťažovateľky   z   28. októbra 2009   na   zmenu   súdneho   exekútora   Okresný   súd   Lučenec uznesením   sp. zn.   19 Er/1168/2003   z   8. marca 2010   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 CoE/238/2010 z 15. júla 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

6. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6885/2010 bol 25. februára 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom 25. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Žiar nad Hronom   uznesením   sp. zn.   10 Er 142/2004   z   2. februára 2010   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE/112/2010 z 11. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

7. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6886/2010 bol 23. septembra 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec 21. októbra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh sťažovateľky   z 28. októbra 2009   na   zmenu   súdneho   exekútora   Okresný   súd   Lučenec uznesením sp. zn. 14 Er 891/2004 z 23. decembra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský   súd   uznesením   sp. zn. 17 CoE/117/2010   z 29. júna 2010 tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

8. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6887/2010 bol 22. decembra 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom 24. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Žiar nad   Hronom   uznesením   sp. zn.   14 Er 343/2006   z   2. februára 2010   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 15 CoE/165/2010 z 13. júla 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

9. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6898/2010 bol 11. decembra 2003 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica 27. januára 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Banská Bystrica   uznesením   sp. zn.   3   Er 50/2004   zo   7.   januára   2010   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 14 CoE/145/2010 zo 14. júla 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

10. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6899/2010 bol 11. novembra 2003 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Zvolen 17. decembra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh sťažovateľky   z   12. októbra 2007   na   zmenu   súdneho   exekútora   Okresný   súd   Zvolen uznesením sp. zn. 11 Er 3275/2003 zo 6. júla 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podala sťažovateľka odvolanie, ktoré   krajský   súd   odmietol.   Okresný   súd   uznesením   z 19. apríla   2010   preto exekúciu zastavil. Aj proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd však   uznesením   sp. zn. 12 CoE/232/2010   z   29. júla 2010 rozhodol   tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými uzneseniami krajského súdu   a postupom súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na   konkrétne   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   ústavného   súdu a v podstatnom   uviedla,   že „tým,   že   súd   zasiahol   do   vykonávacieho   konania...   tak,   že exekučné   konania   bez   ďalšieho   zastavil,   porušili   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

II. 1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 6841/2010,   sp. zn.   Rvp 6842/2010,   sp. zn.   Rvp 6861/2010,   sp. zn.   Rvp 6862/2010, sp. zn.   Rvp 6884/2010,   sp. zn.   Rvp 6885/2010,   sp. zn.   Rvp 6886/2010,   sp. zn. Rvp 6887/2010,   sp. zn.   Rvp 6898/2010   a   sp. zn.   Rvp 6899/2010   a z tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. 2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Ústavný   súd   je   v súlade   s   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, vo svojom návrhu žiadala, aby ústavný súd v súvislosti s napadnutými uzneseniami krajského súdu vyslovil porušenie (iba) práva   podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   a zrušil   tieto   rozhodnutia.   Z obsahu   sťažností vyplýva, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľky so zastavením konania v jej exekučných veciach, čím podľa jej názoru bolo porušené jej právo „vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže sťažovateľka v petite svojej sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa čl. 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný (a taktiež ani v jej odôvodnení),   nenamietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom   na to, aby sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov   a jeho subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07,   III.   ÚS   26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto   sú   sťažnosti   v tomto   rozsahu   zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   súdov   prvého   stupňa   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh napokon vyplýva, že v danom prípade sťažovateľka   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   nevyčerpala   všetky   právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutým uzneseniam krajského súdu,   a   to   napriek   tomu,   že   v sťažnosti   tvrdený   dôvod   („... tým,   že   súd   zasiahol   do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili...“) je dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje napr. na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 70/93, podľa ktorého „Okolnosť, že odvolací súd nesprávne potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení konania (v danom prípade pre nezaplatenie súdneho   poplatku,   pozn.),   treba považovať za dovolací   dôvod   podľa   § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p., lebo ňou odňal tomuto účastníkovi možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) O. s. p.] a bránil mu v realizácii procesného práva domáhať sa ochrany práva na   súde,   ktoré   bolo   porušené   alebo   ohrozené.“.   Ak   prvostupňové   súdy   v exekučných veciach sťažovateľky tieto konania (podľa jej názoru neoprávnene) zastavili a krajský súd napadnutými uzneseniami ich (podľa jej názoru tiež neoprávnene) potvrdil z dôvodu, že predložené notárske zápisnice nie sú spôsobilým exekučným titulom, hoci podľa nej išlo o právne perfektný úkon a exekučné súdy boli povinné z neho vychádzať, potom exekučné súdy (teda aj krajský súd napadnutými uzneseniami) odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   napriek   uvedeným   skutočnostiam   dovolanie nevyužila, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol jej sťažnosti aj   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   ich   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

V   závere   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru   najvyššieho   súdu, ktorý v rozsudku   z 27. januára 2007 vydanom   pod   sp. zn.   3 Cdo/164/1996   publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010