znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 358/09-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 6 Obo 27/2007 z 21. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2007 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 27/2007 z 21. marca 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ okrem iného uviedol, že namietaným rozsudkom bol potvrdený rozsudok Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   28 Cb 18/01   z   12.   decembra   2006,   ktorým   bol „zaviazaný zaplatiť V., a. s. R. istinu 6 mil. Sk so 17, 6 % úrokom z omeškania od 28. 10. 1996 a trovy I. stupňového konania v sume 763,510 Sk a odvolacie trovy v sume 49.576 Sk, všetko   v lehote   do   3   dní;   toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   3. 5. 2007 a vykonateľnosť 7. 5. 2007“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   opisuje   priebeh   konania,   ktoré   predchádzalo vydaniu namietaného rozsudku, takto:

«1.1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 12. 12. 2006, č. k. 28 Gb 18/01-260, ktorý nám bol doručený dňa 18. 1. 2007, zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi 6 mil. Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 28. 10. 1996 až do zaplatenia a na trovách konania sumu 763.510 3k s odôvodnením, že

/i/ z vykonaného dokazovania - svedkov M. G. /predtým bol účastníkom konania - žalovaný 2/, či M. K., ktorí však nepovedali nič, lebo nič nevedeli - vyplynulo, že žalobca plnil sťažovateľovi požadovanú istinu bez právneho dôvodu, takže ju musí vrátiť, ako sa na to zaviazal listom z 30. 4. 1996 a /ii/   pre   3   advokátov   priznal   u   každého   úkon   „príprava   a   prevzatie   sporu“,   čiže minimálne v sume cca 70.000 Sk poškodil sťažovateľa /2 x 24.650 Sk + 2 x 9.367 Sk ako DPH + 2 x režijný paušál/, lebo odmena za uvedený úkon patrí len raz v spore.

1.2. Sťažovateľ voči tomuto rozsudku podal dňa 29. 1. 2007 odvolanie, v ktorom namietal

/i/ nedostatok legitimácie žalobcu, ktorý zo svojho majetku neuhradil žiadnu sumu, pretože táto bola vyplatená z účtu firmy B...., o čom sme predložili potvrdenie ČS0B z 19. 4. 1996,

/ii/ nedostatok pasívnej legitimácie sťažovateľa, ktorý sumu 5, 5   mil. Sk síce prijal od tretej   osoby   /fa   B./   na   príkaz   navrhovateľa,   ale   za   „privatizéra   M. G.,   ktorý   sa 20. 3. 1997 písomne zaviazal, že uvedenú sumu vráti S. /predchodcovi žalobcu/, čo vyplýva z nemenných listinných dôkazov, ktoré predkladáme, ale za protihodnotu - privatizovaný podnik - takže sa neobohatil, ba dokonca nezískal ani celú kúpnu cenu 45,8 mil. Sk, /iii/ nesprávne priznané trovy konania.

2.1. Najvyšší súd SR ako súd odvolací už 13. 3. 2007 - teda niečo po mesiaci, čo mu bol   spis   predložený   súdom   I.   stupňa   -   nám   doručil   predvolanie   na   pojednávanie na 21. 3.2007, na ktorom aj meritórne rozhodol.

2.2. Napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu s odôvodnením, že /i/   poukazuje   na   správne   skutkové   a   právne   závery   krajského   súdu   -   podľa   nás neexistujúce,

/ii/ nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľa, že pri bezdôvodnom obohatení sa musí preukázať úbytok na majetku oprávnenej osoby a jeho presunutie do majetku povinného, čo je podľa súdu „rozbor náhrady škody“,

/iii/   ust.   § 453   -   ods. 2 a   § 454   Obč. zák.   samostatne   určujú,   čo   je   bezdôvodné obohatenie, ale otázku, kto ho má vydať, celkom „jednoznačne vymedzuje ust. § 451 ods. 1 OZ“, /iv/ nastolenú otázku vrátenia bezdôvodného obohatenia údajne vyriešil sťažovateľ listom z 30. 4. 1996, adresovaným M. G., v ktorom mu oznamuje, že „S. neudelí súhlas /.../ vráti S. sumu, ktorú táto spoločnosť uhradí S. /.../“, takže sa tento bezdôvodne obohatil na úkor S. a že

/v/ nič na tom nemení ani skutočnosť, že banka poskytla túto sumu S. v inej mene a ako   pôžičku   žalobca   sa   zaviazal   ju   splácať,   ako   to   vyplýva   „z   jeho   prednesu   na odvolacom pojednávaní“.

2.3. Námietkami sťažovateľa ohľadne náhrady trov konania sa najvyšší súd vôbec nezaoberal, lebo sa o nich ani nezmienil.»

Sťažovateľ vyslovuje názor, že napadnutý rozsudok je poznačený viacerými vadami, zasahujúcimi do jeho ústavou garantovaných základných práv.

Na podporu uvedeného názoru sťažovateľ argumentuje tým, že o ním vznesených návrhoch nebolo rozhodnuté a nebolo ani zdôvodnené, prečo sa tak nestalo, čo považuje za rozporné s § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). K uvedenému ďalej dodal, že ak tak všeobecný súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných predpisov, ale súčasne postupuje v rozpore so zásadami vyjadrenými v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalšia výhrada sťažovateľa je založená na tvrdení, že o náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd nezákonne   a arbitrárne.   Sťažovateľ   sa   venuje   aj   základným   predpokladom   vzniku záväzkovo právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia, ktorým je podľa neho „presun majetkových   hodnôt   zo   strany   postihnutého   na   obohateného.   Bezdôvodné   obohatenie spočíva   v tom,   že   sa   obohatený   obohatil   na   úkor   majetku   inej   osoby –   postihnutého   – o určité   majetkové   hodnoty   vyjadriteľné   v peniazoch,   a to   bez   aprobovaného   právneho dôvodu.“.

Na základe uvedeného podľa sťažovateľa „v kontexte s odôvodnením napadnutého rozsudku   možno   konštatovať,   že   toto   rozhodnutie   je   arbitrárne,   nepreskúmateľné, nezákonné a v dôsledku toho aj protiústavné, pretože

- medzi   účastníkmi   súdneho   konania   neexistoval   právny   vzťah   z   bezdôvodného obohatenia,   lebo   navrhovateľ   nemohol   byť   oprávnenou   osobou,   keď   požadovanú   sumu poukázal z majetku tretej osoby,

-sťažovateľ sa nestal povinnou osobou, lebo nezískal bezdôvodné obohatenie ani na úkor navrhovateľa, ale ani na úkor tretej osoby,

-iné nepreukazuje ani list S. z 30. 4. 1996, v ktorom dáva sťažovateľ len súhlas, aby prvú platbu na kúpnu cenu za M. G. uhradila S. alebo tretia osoba,

-existenciu   akejsi   pôžičky   vykonštruoval   len   odvolací   súd   z prednesu navrhovateľa ap.

-je absolútne pomýlený pohľad súdu na naše námietky s odkazom, že ide o rozbor náhrady škody,

-   vyslovil denegatio   iustitiae   vo vzťahu   k nášmu   odvolaniu   do   výroku o trovách konania ap.“.

Poukazujúc na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   právo   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   č. 1   k   dohovoru   rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 21. 3. 2007, sp. zn. 6 Obo 27/2007, porušené bolo.

Uvedený rozsudok najvyššieho súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   v sume 6853 Sk...“

Sťažovateľ taktiež požadoval, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku, vyslovujúc domnienku, „že sú splnené podmienky pre vyhovenie tomuto návrhu v zmysle ust. § 52 ods. 2 zákona č. 38/19093 Z. z. v platnom znení...“.

Najvyšší   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   sp. zn.   KP 8/08   z 5.   júna   2008   nesúhlasí s tvrdením   sťažovateľa   o   nedostatku   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   a na   rozdiel od sťažovateľa ho považuje za súladné s § 157 ods. 2 OSP. K spochybňovaniu úplnosti odôvodnenia namietaného rozsudku tým, že odvolací súd v ňom poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, najvyšší súd uviedol, že ide o prax, ktorá je u odvolacích súdov   bežná,   pretože   tieto   dva   rozsudky   od   seba   nemožno   oddeliť.   Vo   vyjadrení najvyššieho súdu sa ďalej zdôrazňuje, že „sťažovateľ opomenul poukázať na to, že tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd, predovšetkým vo veci sa riadili záväzným právnym názorom   dovolacieho   súdu,   ktorý   v danej   veci   bol   vyslovený   v jeho   rozsudku   zo   dňa 30. 11. 2005   sp. zn.   1 M Obdo V 4/2005,   ktorým   dovolací   súd   vyhovel   mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky.“.

Najvyšší   súd   pripustil,   že   v rámci   odvolania   sa   podrobne   nezaoberal   všetkými námietkami   uvedenými   v odvolaní   sťažovateľa,   avšak   odmieta   tvrdenie,   že   by   tieto námietky ušli jeho pozornosti, poukazujúc na to, že sa obsah týchto námietok písomne uvádza v písomnom odôvodnení rozsudku.

V závere   svojho   vyjadrenia   k sťažnosti   najvyšší   súd   uviedol,   že   v odôvodnení napadnutého rozsudku „po právnej stránke poukázal na to, že príslušné právne ustanovenia a vychádzajúc z ich znenia výrok rozsudku aj v tomto smere odôvodnil, a to vrátane výroku o náhrade   trov   odvolacieho   konania.   Je   pravdou,   že   pokiaľ   ide   o správnosť   výroku o trovách   konania,   o ktorých   rozhodol   súd   prvého   stupňa,   že   tejto   otázke   nevenoval pozornosť, z čoho možno usudzovať, že aj tento výrok považoval za vecne správny.“.

Aj pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci a správnosť jej právneho posúdenia, je najvyšší súd toho názoru, že postupoval zákonu zodpovedajúcim spôsobom a nepripúšťa možnosť porušenia základných práv sťažovateľa. Vzhľadom na to navrhol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   vyjadrení   k stanovisku   najvyššieho   súdu z 18. augusta 2008 ho označila za rozporuplné a ako také potvrdzujúce opodstatnenosť jeho sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   označených   práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 27/2007 z 21. marca 2007.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tiež zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti   ich   rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej   normy. Z toho vyplýva, že   k reálnemu poskytnutiu   súdnej   ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú   (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy), v danom prípade Občianskeho zákonníka. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v súdnom   konaní   nemožno považovať   za porušenie   základného   práva. Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Ústavný súd ďalej poukazuje na ďalší právny názor zo svojej štandardnej judikatúry, podľa   ktorého   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by mohli   byť predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd v zásade neskúma, či sú dôvody uvedené v sťažovateľom predloženom rozhodnutí vecne správne (vec Van de Hurk v. Holandsko   1994,   správa   Komisie   vo   veci   Fouquet   v. Francúzsko,   Recueil   I/1996). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený, a nie je arbitrárny.

Z obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   základom   argumentácie   sťažovateľa   je nesúhlas   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v odôvodnení   namietaného rozsudku, ako aj skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ťažiskovými   dôvodmi,   pre   ktoré   považuje   sťažovateľ   namietaný   rozsudok za arbitrárny,   nepreskúmateľný,   nezákonný   a v dôsledku   toho   aj   protiústavný,   sú   najmä tieto:

- neexistencia právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia medzi účastníkmi konania, „lebo navrhovateľ nemohol byť oprávnenou osobou, keď požadovanú sumu poukázal z majetku tretej osoby“,

- nedostatok   statusu   povinnej   osoby   na   strane   sťažovateľa, „lebo   nezískal bezdôvodné obohatenie ani na úkor navrhovateľa, ale ani na úkor tretej osoby“,

- vykonštruovanie existencie pôžičky len na základe prednesu navrhovateľa,

- vyslovenie „denegatio iustitiae“ vo vzťahu k odvolaniu sťažovateľa, pokiaľ ide o výrok o trovách konania.

Vo   vzťahu   k týmto   námietkam   sťažovateľa   sa   v relevantnej   časti   odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu uvádza:

«Prvostupňový   súd   v dôvodoch napadnutého   rozsudku   dostatočne   rozviedol, na akom skutkovom a právnom základe rozhodol a na tieto dôvody odvolací súd poukazuje. Riadil   sa   názorom   dovolacieho   súdu,   ktorý   bol   vyslovený   v   napadnutom   rozsudku. Nemožno súhlasiť s dôvodmi odvolateľa v tom, že pri bezdôvodnom obohatení je potrebné prihliadať na ujmu majetku toho, kto bezdôvodné obohatenie poskytuje a prírastok majetku toho, v prospech koho sa bezdôvodne plnilo. Ide skôr o rozbor pri náhrade škody, kedy ujmu na majetku poškodeného nahrádza škodca v dôsledku porušenia právnej povinnosti, v dôsledku   ktorej   ujma   vznikla.   Dovolací   súd   v   súlade   s   názorom   vysloveným v mimoriadnom   dovolaní   výslovne   konštatuje,   že   „Súdy   sa   nesprávne   obmedzili   iba na riešenie otázky, či bezdôvodné obohatenie má vydať ten, komu sa plnilo alebo ten, za koho sa plnilo. V tomto smere ust. § 451 ods. 2 a ust. § 454 OZ nie sú vo vzájomnom rozpore, ale samostatne určujú, čo je bezdôvodné obohatenie. Otázku, kto má bezdôvodné obohatenie vydať,   celkom jednoznačne vymedzuje ust.   § 451 ods. 1 OZ,   podľa ktorého bezdôvodné obohatenie musí vydať ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil“. S   týmto   konštatovaním   možno   len   súhlasiť.   Pripomeňme   znenie   príslušných ustanovení OZ. Podľa § 451

ods. 1 „Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. ods. 2   Bezdôvodným   obohatením   je   majetkový   prospech   získaný   plnením   bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov“.

S   tým   je   spojené   aj   ustanovenie   § 454   OZ,   na   ktoré   ustanovenie   sa   žalobca odvolával. Podľa tohto ustanovenia „Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám“.

Dovolacím súdom nastolenú otázku riešil aj sám žalovaný, S. v listom z 30. 4. 1996 adresovaným žalovanému M. G., v ktorom mu oznamuje, že S. neudelí súhlas na nakladanie s majetkom podľa bodu 4 tohto listu, písomne túto skutočnosť oznámi do 10 pracovných dní, vráti S., a. s. R. sumu, ktorú táto spoločnosť uhradí S. v súlade s bodom 1 tohto listu. Bezdôvodne sa obohatil žalovaný S. na úkor S. a sám zjavne písomne prehlásil, že peniaze vráti, ale tak neurobil. Na tom nič nemení, že s tým boli spojené rôzne finančné machinácie, ktoré sa neuskutočnili a pre právne posúdenie tejto veci sú irelevantné. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že banka poskytla túto sumu S. v inej mene a ako pôžičku žalobca sa zaviazal ju splácať, ako to vyplýva z jeho prednesu na odvolacom pojednávaní.»

Z citovaného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   v celom   rozsahu   stotožnil   s dôvodmi, ako aj so skutkovým a právnym stavom ustáleným Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v rozsudku sp. zn. 28 Cb 18/01 z 12. decembra 2006, na ktoré poukazuje. V odôvodnení   označeného   rozsudku   krajského   súdu   sa   v nadväznosti   na   usmernenie dovolacieho súdu, ktorý rozsudkom sp. zn. 1 M Obdo V 4/2005 z 30. novembra 2005 zrušil pôvodný (predchádzajúci) rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj súdu odvolacieho a vrátil vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie, pokiaľ   ide   o existenciu   právneho   vzťahu z bezdôvodného   obohatenia   medzi   účastníkmi   konania   a právne   posúdenie   plnenia navrhovateľa voči sťažovateľovi (v označenom konaní v procesnom postavení odporcu), okrem   iného   konštatuje,   že «medzi   právnym   predchodcom   navrhovateľa a   odporcom v 2. rade bola dňa 23. 04. 1996 uzavretá zmluva o budúcej zmluve, v ktorej sa účastníci dohodli, že v budúcnosti uzavrú zmluvu o prevode obchodného podielu vo výške 51 % z privatizovaného   podniku   R.,   š. p.,   N.,   ktorý   nadobudol   odporca   v   2. rade   na   základe zmluvy o predaji majetku štátu č. 53/1995 zo dňa 01. 09. 1995. V zmluve z 23. 04. 1996 sa navrhovateľ zaviazal, že poskytne odporcovi v 2. rade zálohu na budúci prevod obchodného podielu vo výške 6.000.000.- Sk, ktorá suma bude použitá na úhradu prvej splátky tak, ako to vyplýva z platobných podmienok uvedených v zmluve o predaji majetku štátu č. 53/1995 bod   I.   Navrhovateľ   previedol   na účet   odporcu   v   1. rade   následne   cestou   banky   sumu 6.000.000.- Sk. Táto skutočnosť nie je medzi účastníkmi konania sporná.

Ďalej z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že podľa čl. VIII. ods. 5 zmluvy o predaji   majetku   štátu   č. 53/1995   sa   kupujúci,   t.   j.   M.   G.  ...   zaviazal,   že   založené nehnuteľnosti prevedie na iného len s predchádzajúcim písomným súhlasom predávajúceho, a   to   čo   prevodom   založených   nehnuteľností   získa,   použije   na   úhradu   zabezpečenej pohľadávky,   ak sa   s predávajúcim nedohodne inak.   V   danom   prípade je predávajúcim odporca v 1. rade. K písomnému súhlasu na nakladanie s majetkom však zo strany odporcu v 1. rade nedošlo,   napriek   tomu však   odporca   v 1. rade prijal od navrhovateľa   čiastku 6.000 000,- Sk. Z obsahu listu odporcu v 1. rade zo dňa 30. 04. 1996 adresovaného M. G.... vyplýva, že „S. neudelí súhlas na nakladanie s majetkom podľa bodu 4 tohoto listu, písomne Vám túto skutočnosť oznámi a do 10 pracovných dní vráti S., a. s., R. sumu, ktorú táto spoločnosť uhradí S. v súlade s bodom 1 tohoto listu.“. Taktiež z tohoto listu vyplýva, že správna rada odporcu súhlasila, aby prvú platbu kúpnej ceny vo výške 5.500.000,-- Sk, ako aj sankcie vyplývajúce zo zmluvy o predaji majetku štátu č. 53/1995 z 01. 09. 1995 uhradila S., a. s., príp. iná fyzická alebo právnická osoba.

Súd taktiež doplnil dokazovanie a vypočul ako svedka M. G., ktorý pre objasnenie, z akého   dôvodu   navrhovateľa   uhradil   na   účet   odporcu   v   1. rade   sumu   6.000.000,-   Sk, uviedol,   že   záležitosti   ohľadne   uzatvárania   zmluvy   o   predaji   majetku   štátu   vybavoval a právne obstarával JUDr. K. a p. O., ktorí boli spolumajiteľmi firmy G.

Z   výpovede   uvedeného   svedka   vyplýva,   že   všetky   písomnosti,   ktoré   boli   uzavreté s odporcom, ako aj rokovania s navrhovateľom, vykonávali iné osoby a on písomnosti iba podpisoval.

Ďalej súd vypočul ako svedka... M. K. ktorý bol oslovený p. O. a p. G., aby sa zúčastnil na výrobe. Tieto rokovania prebiehali až v čase po skončení privatizácie. Taktiež svedok   vo   svojej   výpovedi   uviedol,   že   všetky   zmluvy,   ako   aj všetky   písomnosti   ohľadne realizácie celej tejto transakcie, nepodpisoval a s touto agendou vôbec nepracoval. Mal vedomosť o tom, pretože pri týchto rokovaniach sa o tom hovorilo, že po zaplatení kúpnej ceny prejde všetok privatizovaný majetok na právneho predchodcu navrhovateľa, ale nemá vedomosť o tom, prečo tento majetok na neho neprešiel. Písomnosti týkajúce sa vzniku spoločnosti   E.   vypracovával   JUDr. S.,   spoločenská zmluva   bola podpísaná   dňa 18.   10. 1995 a spoločnosť vznikla dňa 18. 12. 1995.».

Na   základe   uvedeného   krajský   súd   uzavrel,   že   medzi   právnym   predchodcom navrhovateľa   a odporcom   (sťažovateľom) neexistoval   právny   dôvod   na zaplatenie sumy 6 000 000 Sk   konštatujúc,   že „navrhovateľ   hradil   uvedenú   čiastku   na   účet   odporcu v 1. rade a tento v zmysle listu z 30. 04. 1996 nevrátil navrhovateľovi v lehote stanovenej v tomto liste jemu uhradenú pohľadávku. Vzhľadom na uvedené súd návrhu navrhovateľa vyhovel.“.

Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd   konštatoval,   že   odôvodnenie   rozsudku najvyššieho   súdu   v spojení   s odôvodnením   rozsudku   krajského   súdu   je   dostatočné a zrozumiteľné   a nemožno   ho   v nijakom   prípade   označiť   za   svojvoľné.   Najvyšší   súd vo väzbe   na   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu,   súc   viazaný   záväzným   právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d OSP), podľa ústavného súdu dostačujúco vysvetlili, prečo vznikol medzi účastníkmi konania právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, pričom ich   závery   možno   považovať   z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné. V nadväznosti na tento záver ústavný súd poukázal aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Najvyšší   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   zaoberal   námietkami   sťažovateľa v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti daného prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do všetkých   detailov   sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Pokiaľ   ide   o tvrdenie   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   vyslovil   denegatio   iustitiae vo vzťahu k jeho odvolaniu voči výroku o trovách konania, treba mu prisvedčiť, že najvyšší súd   sa   naozaj   jeho   námietkam   týkajúcim   sa   náhrady   trov   konania   priznaných navrhovateľovi prvostupňovým rozsudkom nevenoval, resp. sa o nich nezmienil.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   tieto   námietky   sťažovateľa   síce   smerujú   proti porušeniu   princípov   spravodlivého   procesu,   avšak   vo   svojich   dôsledkoch   sa   týkajú rozhodovania   o trovách   konania,   resp.   ich   výške,   čo   sa   v okolnostiach   daného   prípadu nepochybne   mohlo   negatívne   dotknúť   sťažovateľa.   Z hľadiska   kritérií   spravodlivého procesu   ich   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   dávať   na   rovnakú   úroveň a pripisovať   rovnakú   relevanciu   ako   námietkam   voči   procesnému   postupu   vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej. Preto aj keď je napadnutý rozsudok v tejto časti z hľadiska kritérií zákonnosti spochybniteľný, viedlo by prípadné vyslovenie porušenia práva, resp. zrušenie   tohto   rozsudku   len   vo   vzťahu   k   časti   týkajúcej   sa   trov   konania   v konečnom dôsledku k uloženiu povinnosti najvyššiemu súdu vysporiadať sa s rozdielnymi právnymi názormi sťažovateľa a prvostupňového súdu, iba pokiaľ ide o priznanie odmeny za jeden úkon právnej služby (príprava a prevzatie sporu) trom advokátom, ktorí v priebehu konania zastupovali   navrhovateľa.   V spojitosti   s tým   ústavný   súd   poukazuje   na   ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnu intenzitu namietaného pochybenia najvyššieho súdu v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 101/03   alebo IV. ÚS 136/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 1   zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy),   resp.   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl. 6   ods. 1   dohovoru),   a preto sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd pripomína   svoju   stabilizovanú judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 301/07),   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1   dodatkového   protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy,   ak by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením. Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozsudkom a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1   dohovoru,   neprichádzalo   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia základného   práva vyplývajúceho   z čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu. Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zohľadňujúc   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   stratilo   rozhodovanie o ďalších   procesných návrhoch   sťažovateľa   v uvedenej   veci   opodstatnenie,   a preto   ústavný   súd   o ďalších nárokoch uplatnených v petite sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2009