znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 358/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., s. r. o., P., zastúpenej advokátkou JUDr. L. F., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn.   7 Cob 28/2007   a jeho rozsudkom z 9. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   G.,   s. r. o.,   o d m i e t a pre   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Cob 28/2007 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou v spore o zaplatenie 16 142 Sk s príslušenstvom, v ktorom žalobca voči nej čiastočne uspel, keď krajský súd zmenil   rozsudok   prvostupňového   súdu   tak,   že   sťažovateľku   zaviazal   zaplatiť   žalobcovi 9 416 Sk s 13,5 %-ným úrokom z omeškania od 16. marca 2005 do zaplatenia, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Sťažovateľka   v sťažnosti   k predmetu   konania   pred   okresným   súdom   a pred odvolacím súdom uviedla:

„V konaní pred Okresným súdom v Prešove ako súdom prvého stupňa sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 16.142,- Sk s príslušenstvom z titulu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v predsúdnom štádiu. Svoju žalobu odôvodnil tým, že cenu za poskytnuté služby vo výške 175.809,40,- Sk vyúčtovanú faktúrami č. 200400623 a č. 200400804 uhradil žalovaný žalobcovi až po lehote splatnosti na základe výzvy právneho zástupcu žalobcu zo dňa 08. 10. 2004, v dôsledku čoho žalobcovi vznikol nárok   na   náhradu   nákladov   spojených   s   uplatnením   pohľadávky.   Za   náklady   spojené s uplatnením   pohľadávky   je   pritom   podľa   neho   možné   v   zmysle   výkladu   a   judikatúry (rozsudok   NS   SR   sp. zn.   2 Cdo 7/99)   považovať   i   trovy   právneho   zastúpenia   vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky a to aj v predsúdnom štádiu. Žalovaný však náklady 16.142,- Sk spojené s uplatnením pohľadávky - trovy právneho zastúpenia v súlade s ust. § 12   a nasl.   vyhl.   č. 163/2002   Z. z.   za   dva   úkony   právnej   pomoci   pri   vymáhaní   istiny vo výške 175.809,40,- Sk a dva úkony právnej pomoci pri vymáhaní úrokov z omeškania v hodnote 6.747,- Sk, na ktoré si žalobca nárokoval s titulom príslušenstva pohľadávky, neuhradil.

Konajúci súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 18 Cb 216/2005-81 zo dňa 26. 10. 2006 žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 7.034,- Sk z dôvodu, že mal za to, že žalobcom uplatnené náklady na uvedené právne služby poskytnuté pred uplatnením práva na súde tak možno považovať len za výdavky (odmenu) za obstaranie záležitosti na základe príkaznej zmluvy o obstaraní veci (resp. mandátnej zmluvy   či   zmluvy   o   poskytovaní   právnej   pomoci)   medzi   žalobcom   a   jeho   právnym zástupcom,   ktorých   úradu   však   bez   ďalšieho   nemožno   považovať   za   príslušenstvo pohľadávky   a   po   dôslednom   preskúmaní   ich   nemožno   subsumovať   ani   pod   nárok na náhradu škody.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozsudkom č. k. 7 Cob 28/2007-117 zo dňa 09. 10. 2007 zmenil rozsudok súdu I. stupňa tak, že zaviazal žalovaného k úhrade 9.416,- Sk žalobcovi   spolu   s   13,5 %   úrokom   z   omeškania   od   16. 03. 2005   do   zaplatenia   a   trov právneho zastúpenia   na   účet   právneho   zástupcu   vo   výške   3.327,- Sk   do   troch   dní od právoplatnosti   rozsudku   z   dôvodu,   že   vykonaným   dokazovaním   bolo   preukázané,   že žalovaný zaplatil žalobcovi uplatnené úroky z omeškania, na ktoré vznikol veriteľovi nárok. Nárok na náhradu škody spôsobenú omeškaním so splnením peňažného záväzku má veriteľ, t.j. žalobca iba vtedy, ak je táto škoda vyššia ako výška úrokov z omeškania, na ktoré vznikol   veriteľovi   nárok.   Nároku   na   náhradu   škody   sa   nemožno   vzdať   pred   porušením povinnosti,   z ktorého   môže   škoda   vzniknúť   (§ 369   a   § 386   O. s. p.).   Výška   uplatneného nároku je vyššia ako výška zaplatených úrokov z omeškania.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodol vo veci tak, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. a čiastočne žalobe vyhovel. Zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi   náklady   spojené   s   uplatnením   pohľadávky,   ktoré   majú   povahu   príslušenstva v zmysle   § 121   ods.3   Obč. zákonníka   vo   výške   9.416,- Sk   s   prísl.   Rozdiel   uplatneného nároku je pokrytý zaplatenými úrokmi z omeškania vo výške 6.726,- Sk.“

Sťažovateľka je toho názoru, že „sumu 16.142,- Sk s príslušenstvom nie je možné považovať za náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ako to správne právne posúdil aj prvostupňový   súd.   Stanovisko   prvostupňového   súdu   sa opiera o tvrdenie,   že náklady vynaložené   za   právne   služby   spočívajúce   v   opätovnej   výzve   na   zaplatenie   dlžnej   sumy nesmerovali k uplatňovaniu pohľadávky, nemali žiadny právny význam a ani účinky, preto ich nemožno považovať za náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Pri uplatnení práva, ak má ako právne významná skutočnosť, vyvolať právne účinky, musí ísť totiž o prejav vôle smerujúci k vzniku,   zmene, alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. S opätovnou výzvou na úhradu dlžnej sumy však v danom prípade zákon nespája žiadne právne účinky, predžalobná upomienka nevyvoláva vznik, zmenu a ani zánik žiadnych práv alebo povinností, nie je ani predpokladom uplatnenia práva   na   súde,   a   teda   nemôže   ísť   ani   o   právne   významnú   skutočnosť   predvídanú zákonodarcom v ustanovení § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

V súlade s vyššie uvedeným odôvodnením mal prvostupňový súd za to, že žalobcom požadované právne služby poskytnuté pred uplatnením práva na súde možno považovať len za výdavky za obstaranie záležitosti na základe príkaznej zmluvy o obstaraní veci (resp. mandátnej   zmluvy   či   zmluvy   o   poskytovaní   právnej   pomoci)   medzi   žalobcom   a   jeho právnym   zástupcom.   Dané   závery   prvostupňového   súdu   sú   v   súlade   s   ustanovením   § 1 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, z ktorého vyplýva, že účelom advokácie je pomáhať   uplatňovať   priznané   práva,   v   žiadnom   prípade   sa   nejedná   o   podmienku   ich uplatnenia. Je vecou každého, či toto právo využije alebo či si naopak svoje právo bude brániť sám, príp. prostredníctvom iných osôb. Osoba, ktorá vyhľadá pomoc advokáta, je povinná   poskytnúť   advokátovi   za   jeho   právne   služby   odmenu.   Povinnosťou   každého advokáta   je   pritom   poučiť   svojho   klienta   o   tejto   skutočnosti,   uzavrieť   s   ním   zmluvu   o poskytovaní   právnej   pomoci,   príp.   mandátnu   zmluvu,   ktorej   obsahom   je   aj   úprava povinnosti   zaplatiť   advokátovi   odmenu   za   poskytnuté   služby.   Účastníkmi   zmluvy   o poskytovaní právnej pomoci, resp. mandátnej zmluvy sú advokát a jeho klient, ktorí zmluvu uzatvárajú, v žiadnom prípade to nie je osoba, voči ktorej klient svoje právo uplatňuje.“.

V   súvislosti   s uvedeným   sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že „úkony   právnej   pomoci smerujúce k vymoženiu dlhu by bolo možné považovať za náklady spojené s uplatnením pohľadávky v predsúdnom konaní len v prípade, ak by sa jednalo o prejavy vôle, ktoré by mali právotvorné účinky a teda právny predpis by s nimi spájal vznik, zmenu alebo zánik určitých práv a povinností. Uvedená skutočnosť by bola splnená len za podmienky, že by právny   predpis   ukladal   oprávnenej   strane   povinnosť   pred   uplatnením   svojich   nárokov na súde, požadovať toto plnenie najskôr u iného subjektu, teda u povinnej strany alebo u príslušného   orgánu.   Takúto   povinnosť   však   právny   predpis   oprávnenému   subjektu neukladá,   teda bolo len na vôli   oprávneného subjektu využiť   túto fakultatívnu možnosť s vedomím,   že   ak   tak   učiní,   vzniknú   mu   výdavky   predstavujúce   odmenu   advokáta za poskytnuté právne služby.“.

Sťažovateľka   ďalej   poukazuje   na   to,   že „sa   nemôže   stotožniť   ani   s   názorom odvolacieho   súdu,   ktorý nároky žalobcu posudzuje   ako   škodu   vzhľadom   na skutočnosť, že povinnosť   uhradiť   odmenu   advokáta   za   poskytnuté   právne   služby   žalobcovi   vyplýva z právneho   vzťahu   medzi   žalobcom   a   jeho   právnym   zástupcom.   Uzavretie   zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, resp. mandátnej zmluvy je slobodným rozhodnutím žalobcu, ktoré   žalovaný   nemohol   v   žiadnom   prípade   ovplyvniť.   V   súlade   s   touto   skutočnosťou a v súvislosti s ustanovením § 420 Občianskeho zákonníka sa škody môže dopustiť len ten, kto ju spôsobí porušením právnej povinnosti, pričom na vznik škody je potrebné splnenie nasledovných štyroch podmienok:

- porušenie právnej povinnosti (nesplnenie pohľadávky v stanovenej lehote),

- vznik   majetkovej   škody   (peňažné   prostriedky   vynaložené   žalobcom   na   odmenu advokáta),

- príčinná súvislosť   medzi porušením právnej povinnosti   a   vznikom   škody (práve tento predpoklad nie je splnený, nakoľko odmena advokáta, ktorá mu prislúcha na základe zmluvného   vzťahu   medzi   advokátom   a   jeho   klientom,   nie   je   v   príčinnej   súvislosti s nesplnením pohľadávky žalovaného). Povinnosť zaplatiť advokátovi odmenu je odplatou za   poskytnuté   služby,   ktoré   vykonal   pre   svojho   klienta   na   základe   zmluvy   o   poskytnutí právnej pomoci, v žiadnom prípade mu odmena nepatrí na základe porušenia povinnosti dlžníkom nezaplatiť svoju pohľadávku,

- zavinenie   (žalovaný   zavinil   nesplnenie   svojej   pohľadávky   v   stanovenej   lehote, ale nezavinil vznik nákladov, ktoré vznikli žalobcovi, vzhľadom na to, že uzavrel zmluvu o právnej pomoci s advokátom).

Rozhodnutie NS SR č. 26/2000 pod sp. zn. 2 Cdo 7/99, na ktoré sa žalobca odvoláva, a   ktoré   má   preukázať   jeho   tvrdenie,   že   aj   náklady   na   vypracovanie   opakovanej   výzvy advokátom   sa   považujú   za   náklady   súvisiace   s   uplatnením   pohľadávky,   považujeme za bezpredmetné, nakoľko sa týka nákladov súvisiacich s predbežným prejednaním nároku pred   ústredným   orgánom   štátnej   správy.   V   rozhodnutí   č. 26/2000   najvyšší   súd   taktiež poukazuje   na   rozhodnutie   NS SR   č. 33/1993,   v   ktorom   bola   riešená   otázka   takýchto nákladov z hľadiska trov občianskeho súdneho konania, a v ktorom bolo zaujaté stanovisko najvyššieho súdu, že povinnosť náhrady trov súdneho konania sa nevzťahuje na náklady spojené s podaním žiadosti o predbežné prejednanie nároku.“.

S   poukazom   na   uvedené   sťažovateľka   zastáva   názor,   že „požadované   náklady žalobcu nie je možné posudzovať ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, čo vyplýva aj zo stanoviska prvostupňového súdu,   a ani ako škodu spôsobenú žalobcovi porušením právnej povinnosti žalovaného, nakoľko nie sú splnené všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu predpokladané v ustanovení § 420 Občianskeho zákonníka“.

Sťažovateľka sa domnieva, že právne a skutkové závery, o ktoré krajský súd oprel svoj   rozsudok,   sú   zjavne   neodôvodnené,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a majúce   za   následok   porušenie   jej   označených   práv.   Taktiež   cituje   aj   z judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 54/97, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Vzhľadom na tieto dôvody sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol takto:„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,   právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Krajského súdu v Prešove v konaní   vedenom   pod   č. k.   7 Cob 28/2007   a   rozsudkom   Krajského   súdu   č. k. 7 Cob 28/2007-117 zo dňa 09. 10. 2007 porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Cob 28/2007-117 zo dňa 09. 10. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Spoločnosti   G.,   s. r. o.   priznáva   náhradu   trov   konania   podľa   počtu   právnych úkonov   a   podľa   dodatočného   vyčíslenia,   ktoré   je   Krajský   súd   povinný   uhradiť   na účet advokátky JUDr. L. F....“

II.

Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti požiadal predsedu krajského súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Vyjadrenie bolo ústavnému súdu doručené 8. februára 2008, v ktorom predseda krajského súdu okrem iného uviedol:

„Aj   keď   to   navrhovateľ   popiera,   svojím   návrhom   sa   domáha   preskúmavania právneho názoru Krajského súdu v Prešove, ktorý ho viedol k rozhodnutiu vo veci samej. Nie sme toho názoru,   že by právny názor vyslovený týmto rozhodnutím,   nebol náležité odôvodnený.

Vzhľadom   k   riadnemu   poučeniu   účastníkov   podľa   § 120   ods. 4   O. s. p. a k nenavrhnutiu   žiadneho   ďalšieho   dokazovania   účastníkmi,   než   bolo   vykonané   súdom prvého   stupňa,   nie   je   podľa   nášho   názoru   opodstatnené   ani   tvrdenie   o   nedostatočne zistenom skutkovom stave.

O   prejednávanej   veci   nerozhodoval   Krajský   súd   v   Prešove   inak,   ako   v   rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom. Podaný návrh neobsahuje konkretizáciu, ktoré zákonné ustanovenie bolo konaním súdu porušené.

Prejednávaný predmet sporu nemožno označiť za bežný v doterajšej súdnej praxi. Účastníci,   zastúpení   advokátom,   si   bežne   uplatňujú   náhradu   odmeny   za   úkony   právnej služby vykonávané advokátom pred podaním žaloby, len v rámci náhrady trov samotného súdneho   konania   (§ 142   a   nasl.   O. s. p.).   Časť   súdov   takýto   nárok   považuje   za opodstatnený, no časť ho zamieta a to z dôvodu, že takýto úkon právnej služby bol urobený ešte   pred   začatím   súdneho   konania.   Podanie   žaloby   vo   veci   sp. zn.   18 Cb 216/2005 pravdepodobne   sledovalo   vyvolanie   právneho   názoru   príslušných   súdov   na   možnosť uplatňovania nároku ako samotného predmetu sporu, ako veci samej.

O   náhrade   škody   sa   jedná   v   prípade,   že   advokát   vykoná   za   svojho   klienta (predžalobné)   úkony   právnej   služby   smerujúce   k   vymáhaniu   pohľadávky   klienta,   ktorú dlžník včas neuhradil. Za vykonanie tejto právnej služby má advokát právo na zaplatenie odmeny   od   svojho   klienta   -   mandanta.   Zaplatením   tejto   odmeny   advokátovi   vznikne klientovi   ujma   (výdavky,   škoda),   ktoré   si   nemôže   úspešne   vymáhať   ako   náhradu   trov súdneho konania, ktoré sa začalo až následne podanou žalobou.

Neprípustnosť   dovolania,   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   z   dôvodu upraveného v § 238 ods. 5 O. s. p., nemožno považovať za dôvod na vznik oprávnenia podať sťažnosť   podľa   § 49   z.   č. 38/1993   Z. z.   pre   tvrdené   porušenie   základného   práva navrhovateľa   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom (článok 46 ods. 1 Ústavy SR).

Ústavný súd by v takom prípade riešil právne problémy, o ktorých pre ich malý význam nerozhoduje Najvyšší súd SR.

Z   týchto   dôvodov   Krajský   súd   v   Prešove   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky podaný návrh uznesením odmietol.“

Sťažovateľka zaujala stanovisko k vyjadreniu krajského súdu podaním z 5. marca 2008,   v ktorom   v zásade   citovala   argumenty   z   jej   sťažnosti   z 11.   decembra   2007. Sťažnosť podanú   ústavnému   súdu   v celom   rozsahu   považuje   za   dôvodnú   zotrvávajúc na skutočnostiach, ktoré sú jej obsahom.

III.

Základné východiská ústavného súdu

na rozhodovanie pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 78/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

IV.

Závery a rozhodnutie ústavného súdu

vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napríklad   IV. ÚS 77/02,   IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv účastníka   konania   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a hodnotením dôkazov.   Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu   práva   na   spravodlivý   proces. O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   v napadnutom   rozhodnutí   krajského   súdu   o takéto   rozhodnutie nejde.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 OSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam na rozhodnutie   o odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Sťažovateľka poukazujúc na to, že „výrok rozsudku Krajského súdu v Prešove sa opiera o nedostatočne zistený skutkový stav“, ako aj „o právne názory, ktoré sú v rozpore s platnými právnymi normami“, zastáva názor, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Podľa sťažovateľky právne a skutkové závery, o ktoré krajský súd oprel svoj rozsudok, sú zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, pričom majú za následok porušenie jej označených práv.

Sťažovateľka   je   zjavne   toho   názoru,   že   ústavnému   súdu   je   daná   právomoc na preskúmanie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, a to pravdepodobne preto, že inej opravnej inštancie niet (keď dovolanie s poukazom na § 238 ods. 5 OSP nie je prípustné a podnet na podanie mimoriadneho dovolania bol príslušnou prokuratúrou odložený).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   vyjadrenie   krajského   súdu   sp. zn. Spr. 10012/2008   z 30.   januára   2008,   že   „neprípustnosť   dovolania,   ako   mimoriadneho opravného prostriedku, z dôvodu upraveného v § 238 ods. 5 O. s. p., nemožno považovať za dôvod na vznik oprávnenia podať sťažnosť podľa... z. č. 38/1993 Z. z.... ústavný súd by v takom prípade riešil právne problémy, ktorých pre ich malý význam nerozhoduje Najvyšší súd SR.“.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v danom   prípade   ide   o vec   nižšej   významnosti (o tzv. bagateľnú   vec),   kde   uplatnenie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   nie   je považované za efektívne. Ak potom Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovými   súdmi,   bolo   by   proti   logike   pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného uviedol: „Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s právnym   názorom   žalobcu,   že   náklady   spojené s uplatnením   pohľadávky   pred   začatím   súdneho   konania   majú   povahu   príslušenstva pohľadávky v zmysle ust. § 121 ods. 3 Obč. zák. Príslušenstvom pohľadávky sú aj náklady spojené s jej uplatnením, vrátane nákladov súdneho konania.

Náhrada nákladov spojená s uplatnením pohľadávky u dlžníka v predsúdnom spore pre veriteľa, ak tieto náklady zaplatil právnemu zástupcovi, predstavujú škodu. Túto škodu je povinný nahradiť dlžník veriteľovi z dôvodu nevčasnej úhrady pohľadávky. Ak by bola pohľadávka   zaplatená   v čase   splatnosti   faktúr,   žalobcovi   by   škoda   nevznikla.   Nárok na náhradu   nákladov   spojených   s uplatnením   pohľadávky   je   oprávnený   uplatniť   veriteľ a nie právny zástupca, pretože veriteľovi vznikla škoda tým, že zaplatil za právnu pomoc právnemu   zástupcovi   za   poskytnuté   právnej   služby,   ak   preukázal   opodstatnenosť   tohto nároku.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný zaplatil žalobcovi uplatnené úroky z omeškania. Nárok na náhradu škody spôsobenú omeškaním so splnením peňažného záväzku   má   veriteľ,   t. j.   žalobca   iba   vtedy,   ak   je   táto   škoda   vyššia   ako   výška   úrokov z omeškania, na ktoré vznikol veriteľovi nárok. Nároku na náhradu škody sa nemožno vzdať pre   porušením   povinnosti,   z ktorého   môže   škoda   vzniknúť   (§ 369   a   § 386).   Výška uplatneného nároku je vyššia ako výška zaplatených úrokov z omeškania.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodol vo veci tak, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. a čiastočne žalobe vyhovel. Zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi   náklady   spojené   s uplatnením   pohľadávky,   ktorá   má   povahu   príslušenstva v zmysle § 121 ods. 3 Obč. zák. vo výške 9 416,- Sk s prísl. Rozdiel uplatneného nároku je pokrytý zaplatenými úrokmi z omeškania vo výške 6 726,- Sk.“

Závery v odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru ústavného súdu zjavne nie sú arbitrárne ani svojvoľné a obsahujú všetky náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP (§ 211   OSP).   Ústavný   súd   preto   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie označených práv sťažovateľky.

V prerokovávanej veci navyše ide o situáciu, keď sťažovateľka vôbec nerešpektuje postavenie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), lebo obsahom svojho návrhu ho stavia do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď   formálne   označila   práva,   do   ktorých   malo   byť   zasiahnuté,   avšak   v skutočnosti   len polemizuje   s výkladom   vo   veci   aplikovaných   právnych   noriem   bez   toho,   aby   prijateľne vysvetlila,   ako   sa   tento   výklad   dotýka   uvedených   práv,   resp.   vzťah   medzi   výkladom jednoduchého práva a namietaným porušením jej označených práv nie je vôbec zrejmý.

Uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   napadnutého   rozsudku   preto nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (čo   platí   s poukazom   na   citovanú judikatúru ústavného súdu aj vo vzťahu k námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti postupu krajského súdu v konaní o veci samej. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom pre rozhodovanie ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté   do ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07). O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo.

Vychádzajúc   z týchto   záverov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   pre   zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež poznamenáva reagujúc pritom aj na vyjadrenie krajského súdu, že „prejednávaný   predmet   sporu   nemožno   označiť   za   bežný   v   doterajšej   súdnej   praxi. Účastníci,   zastúpení   advokátom,   si   bežne   uplatňujú   náhradu   odmeny   za   úkony   právnej služby vykonávané advokátom pred podaním žaloby, len v rámci náhrady trov samotného súdneho   konania   (§ 142   a   nasl.   O. s. p.).   Časť   súdov   takýto   nárok   považuje   za opodstatnený, no časť ho zamieta a to z dôvodu, že takýto úkon právnej služby bol urobený ešte   pred   začatím   súdneho   konania.   Podanie   žaloby   vo   veci   sp. zn.   18 Cb 216/2005 pravdepodobne   sledovalo   vyvolanie   právneho   názoru   príslušných   súdov   na   možnosť uplatňovania nároku ako samotného predmetu sporu, ako veci samej“, že nie je súčasťou sústavy   súdov   Slovenskej   republiky   [čl. 124,   čl. 143   ods. 1   a 2   ústavy,   § 5   zákona č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)] a ani neplní funkciu inštančne nadriadeného súdu vo   vzťahu k tejto sústave   súdov.   Nie   je preto   v jeho právomoci,   ako už bolo uvedené, „vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony“   a ani   zjednocovať   výklad   zákonov   a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj rozhodovaciu činnosť v rámci sústavy súdov Slovenskej republiky, ktorú vykonávajú na to zákonom o súdoch (a na základe neho vydaných všeobecne záväzných predpisov) určené súdne orgány.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2008