znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 358/04-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ivana Šucha, bytom V., zastúpeného advokátkou   JUDr.   M.   S.,   B.,   vo   veci   porušenia   jeho základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Brezno v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 107/2001 a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť Ivana Šucha   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2004 doručená sťažnosť Ivana Šucha (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Brezno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 107/2001.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza: «Sťažovateľ   podal   na   Okresnom   súde v Brezne návrh na začatie konania v občianskoprávnej veci, ktorý je vedený na Okresnom súde v Brezne pod č. k. 4 C 107/2001 vo veci navrhovateľa Ivana Šucha proti odporcom A. M. a spol. o určenie vlastníctva a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. (...) Následne navrhovateľ svoj žalobný návrh upravil a to jednak podaním z 2. 5. 2002 a zo 7. 1. 2003. Navrhovateľ sa   domáhal   určenia   vlastníckeho   práva k dvom domom   – číslo súpisné  ... a číslo   súpisné  ....   V konaní   sa   vykonávalo   dokazovanie,   súd   vykonal   tri   pojednávania: 21. 5.   2002,   24.   9.   2002   a 24.   1.   2003.   Navrhovateľ   sa   po   celý   čas   v konaní   snažil preukázať, že časť predmetných nehnuteľností (dom č....) patrí výlučne rodine Š. (t. j. jeho nebohým rodičom) a časť nehnuteľností (dom č....) patrí v polovici rodine Š. a v polovici rodine odporcov (rodine M.). Súd v tomto smere aj vykonával dokazovanie. Vtedajší právny zástupca navrhovateľa predkladal do súdneho spisu listinné dôkazy svedčiace o vlastníckom práve právnych predchodcov navrhovateľa, od ktorých (síce nesprávne) titulom dedenia odvodzoval   svoje   vlastnícke   právo.   O vlastníckom   práve   právnych   predchodcov navrhovateľa sa jednalo na pojednávaní dňa 21. 5. 2002, ďalšie pojednávania boli len „informačné“ a boli odročené.(...)

Keďže   návrh   navrhovateľa   nebol   úplne   správny,   upravil   (po   zmene   právneho zástupcu)   svoj   návrh   tak,   aby   rešpektoval   hmotnoprávne   ustanovenia   o dedení.   Návrh upravil v tom smere, že už nežiadal určenie vlastníctva priamo sebe ako dedičovi (nakoľko na   to   nemal   právny   titul),   ale   určenie   týchto   nehnuteľností   do   dedičstva   po   svojich rodičoch.   A to   z toho   dôvodu,   že   v uvedenom   súdnom   konaní   súd   nemôže   nahrádzať dedičské   konanie.   Zároveň   doplnil   dôvody,   na   základe   ktorých   sa   domáha   uvedeného nároku.(...)

Podstata súdneho sporu však zostala rovnaká – určenie vlastníctva do dedičstva po poručiteľoch   (namiesto   určenia   vlastníctva   priamo   dedičovi).   S tým   súvisí   nerozlučné spoločenstvo účastníkov konania – na strane navrhovateľa, či odporcov musia byť všetci právni   nástupcovia   –   navrhovateľ   teda   rozšíril   žalobu   o účastníkov   na   strane navrhovateľov.

Okresný súd v Brezne návrh na pripustenie zmeny návrhu a návrhu na rozšírenie o účastníkov zamietol Uznesením 4 C 107/2001-97 zo dňa 14. 7. 2004.

Zamietnutie   pristúpenia   ďalších   účastníkov   na   strane   navrhovateľov   (I.   výrok) s ohľadom na aktívnu legitimáciu súvisí so zamietnutím zmeny návrhu vo veci samej (II. výrok). Zamietnutie návrhu na pripustenie zmeny návrhu v II. výroku rozhodnutia odôvodnil súd tak, že výsledky doterajšieho konania nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. (§ 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Súd ďalej svoje rozhodnutie v II. výroku odôvodnil tak, že navrhovateľ žiada v novom návrhu rozhodovať na úplne inom skutkovom základe a o inom nároku, než bola pôvodne podaná   žaloba   (záver 4.   strany   Uznesenia).   Pritom tvrdíme,   že skutkový   základ   žaloby zostal   rovnaký.   Ako   uvádzame   vyššie,   súd   vykonal   len   jedno   pojednávanie,   kde   sa vykonávalo   dokazovanie.   Boli   vypočutí   účastníci   konania,   súd   mal   predložené   listinné dôkazy,   a to   všetko   na   preukázanie   oprávnenosti   už   zmeneného   návrhu   –   teda   určenia nehnuteľností do dedičstva po rodičoch navrhovateľa (teda nie priamo jemu ako dedičovi ako nesprávne žaloval v pôvodnej žalobe).»

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   okresného   súdu   zo   14. júla 2004   vo   veci sp. zn. 4 C 107/2001 bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto navrhuje, aby ústavný súd prijal tento nález:

„1. Uznesením   Okresného   súdu   v   Brezne   č.   k.   4 C   107/2001-97   zo   14. 7. 2004 v II. výroku, ktorým súd nepripustil zmenu návrhu navrhovateľa bolo porušené základné právo Ivana Šucha na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   v Brezne   č. k.   4 C   107/2001-97   zo   14. 7. 2004 v II. výroku,   ktorým   súd   nepripustil   zmenu   návrhu   navrhovateľa   zrušuje   a vracia   vec Okresnému súdu v Brezne na ďalšie konanie.

3. Ivanovi Šuchovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- Sk (päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Brezne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Okresnému súdu v Brezne ukladá zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet advokátky JUDr. M. S. do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C 107/2001   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   K porušeniu   uvedeného   práva   došlo   podľa   názoru sťažovateľa   tým,   že   okresný   súd   nevyhovel   jeho   návrhu   o pripustení   zmeny   žalobného návrhu, čím porušil zásady Občianskeho súdneho poriadku. Podľa sťažovateľa možnosť zmeniť žalobný návrh v priebehu konania je významné právo každého navrhovateľa pred všeobecnými súdmi, ktoré nemôžu, najmä v prípadoch, kde proti ich rozhodnutiu nie je možné   podať   opravný   prostriedok,   rozhodovať   v rozpore   so   základnými   princípmi procesného práva a takým spôsobom porušovať ústavné právo na súdnu ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   (II.   ÚS   8/01)   alebo   v   prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V   tejto súvislosti   ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu,   ktorým   zmenu návrhu nepripustil,   podľa   ktorého: „Keby súd   pripustil zmeny návrhu tak ako sa ich domáhal navrhovateľ aj ohľadne rozšírenia okruhu účastníkov na strane navrhovateľa aj ohľadne zmeny samotného petitu s osobitným odôvodnením tak ako je to uvedené aj v podaní zo dňa 17. 03. 2004 súd by začal teda konať na úplne inom skutkovom   základe   s iným   okruhom   účastníkov   konania   na   strane   navrhovateľa   o inom nároku navrhovateľom než bola pôvodne podaná žaloba, teda celé konanie by muselo začať odznovu, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti súdneho konania.“

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   možnosť   zmeniť   žalobný   návrh   v   priebehu   konania je významné právo každého navrhovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi. Účastníkom skutočne patrí oprávnenie určiť „program“ pre súd uvedením žalobného návrhu, určenia nároku, o akom má súd rozhodovať, prípadne rozsah uplatnenia tohto nároku. Je výsostným (slobodným) právom účastníka rozhodovať o tom, aký procesný materiál súdu predloží. To však neznamená, že súd má bezvýhradnú povinnosť stotožniť sa s návrhom a subjektívnym názorom účastníkov konania.

Podľa § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (...).

Dispozícia účastníka konania, ktorou chce meniť svoj návrh, nie je neobmedzená. Zmenený návrh je vo svojej podstate novým návrhom, o ktorom rozhoduje súd v tom istom (pôvodnom)   konaní. Je   na rozhodnutí súdu,   či   pripustí   alebo nepripustí   zmenu návrhu. Pokiaľ by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu,   súd   zmenu   nepripustí   a   po   právoplatnosti   uznesenia   pokračuje   v konaní o pôvodnom návrhu. Súd obyčajne nepripustí zmenu návrhu iba vtedy, ak by v dôsledku tejto   zmeny   prišli   nazmar   doterajšie   výsledky   konania.   Posúdenie,   aké   sú   výsledky doterajšieho   konania,   a   či   tieto   môžu   alebo   nemôžu   byť   podkladom   pre   konanie   o zmenenom návrhu, patrí výlučne do právomoci súdu. Súd pri svojej úvahe dbá najmä na hospodárnosť konania, teda, aby výsledky doterajšieho konania mohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd bol oprávnený preskúmať a vyhodnotiť doterajšie výsledky konania podľa vlastnej úvahy aj z hľadiska procesnej ekonómie.

Ústavný   súd   pripomína,   že   vzhľadom   na   podstatu   základného   práva   na   súdnu ochranu   nemohol   okresný   súd   v tomto   prípade   využijúc   svoje   oprávnenia   dané   mu §   95   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   pri   rozhodovaní   o nevyhovení   pripustenia zmeny žalobného návrhu porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc   z obdobnej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (napr. IV. ÚS 292/04, III. ÚS 308/04, III. ÚS 316/04 a IV. ÚS 321/04) ústavný súd záverom konštatuje, že sťažnosť bolo potrebné odmietnuť pre neprípustnosť vyplývajúcu z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Takýmto iným právnym prostriedkom je podľa ústavného súdu možnosť podania novej žaloby, ak budú   splnené   zákonné   predpoklady   na   prípustnosť   a dôvodnosť   takejto   žaloby   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. K tomu treba dodať, že napadnuté uznesenie nevytvára prekážku veci rozsúdenej a nebráni tak podaniu novej žaloby. Tieto závery ústavného súdu tiež potvrdzuje aj sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti, keď uvádza „Je pravdou, že navrhovateľ by sa mohol domáhať svojho práva novou žalobou (...)“.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť s poukazom na neprípustnosť takejto sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zároveň bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2004