znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 357/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer   Partners,   a.   s.,   Prievozská   37,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s. r. o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 15/2010 a jeho uznesením zo 4. júna 2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 449/2013 a jeho uznesením z 25. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners, a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 6. decembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“), ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 C 15/2010 a jeho uznesením zo 4. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného   súdu“)   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom   pod sp. zn. 6   Co 449/2013   a jeho uznesením   z 25.   septembra   2013 (ďalej len „napadnuté znesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalobkyne v konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn.   3 C 15/2010,   pričom   jej   žaloba   smeruje   proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. V označenom konaní sa sťažovateľka domáha určenia, že žalovaná je zodpovedná   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom   Okresného   súdu Kežmarok,   ako   aj   zaplatenia   náhrady   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   z   titulu nesprávneho úradného postupu vo výške 20 507 632,37 €.

Okresný   súd   uložil   sťažovateľke   uznesením   č. k.   3 C 15/2010-182 z 5. decembra 2012 povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v zmysle § 141a ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   vo   výške   1   025   381,62   €   do   60   dní od nadobudnutia právoplatnosti uvedeného uznesenia.

Napadnutým   uznesením   okresného   súdu   bolo   konanie   o   žalobe   sťažovateľky zastavené z dôvodu nesplnenia povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. Proti tomuto uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktoré   odôvodnila   tým, že napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a takéto   rozhodnutie   navyše   obmedzuje   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie.

Napadnutým uznesením krajského súdu bolo uznesenie okresného súdu potvrdené ako vecne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   a   napadnuté uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska neobstoja, pretože sú v rozpore s § 141a ods. 1 a 2 OSP, ďalej so   zámerom zákonodarcu   v súvislosti   s uvedeným   ustanovením, taktiež s § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   súdnych   poplatkoch“)   a   napokon   aj   so   zásadou   rovnosti   účastníkov   konania. Výroky v napadnutom uznesení okresného súdu a v napadnutom uznesení krajského súdu sú podľa sťažovateľky založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže okresný súd aj   krajský   súd   na   zistený   skutkový   stav   aplikovali   síce   správnu   právnu   normu, ale ju nesprávne interpretovali.

Podľa sťažovateľky interpretácia § 141a ods. 1 OSP založená na premise, že súd je vždy   povinný   uložiť   navrhovateľovi   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania, ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy, pričom u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, je nesprávna.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného argumentuje tým, že «Pri rozhodovaní súdu o návrhu   odporcu   na   zloženie   preddavku   na   trovy   konania   nie   je   totižto   právne bezvýznamné, kto je odporcom. Ak je odporcom subjekt, ktorého majetkové pomery ako dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu   o   konkurznom   konaní..., je vylúčené,   aby   a)   bola   navrhovateľovi   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy konania;   b)   súd   pre   nesplnenie   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   konanie zastavil. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ust. § 141a OSP.

Podľa ust. § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit.: „Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.“   Platí   teda,   že   súd   môže   pre   nezloženie   preddavku   na   trovy   konania   konanie zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil. Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie zastavil vtedy, ak:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil; a ani v prípade, že

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil. Právna   úprava   reflektuje   vôľu   zákonodarcu   zachovávať   zásady   spravodlivého súdneho konania aj v prípade rozhodovania súdu o návrhu odporcu podaného podľa ust. § 141a OSP. Bolo by totižto porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol na návrh vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na tom,   aby   konanie   pred   súdom   neprebiehalo,   disproporcionálne   zaťažiť   žalobcu povinnosťou uhradiť bez existencie racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať splnenie tejto povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by   žalovaný,   ktorého   majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa osobitného   predpisu   o   konkurznom   konaní   (v   okolnosti   daného   prípadu   Slovenská republika)   mohol   svojím   úkonom   vytvoriť   iracionálnu   prekážku,   ktorá   by   spôsobila zastavenie konania (t. j. podať bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou súčasťou.

Súd   môže   uložiť   žalobcovi   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   podľa ust. § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného, ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku podal   žalovaný,   ktorý   nemá   povinnosť,   resp.   v   prípade   pozitívneho   rozhodnutia   súdu nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca, pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na ústavne súladnú interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP a nie sankcionovať žalobcu zastavením konania. Uloženie   povinnosti   žalobcovi   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   tam, kde je žalovaný   od   takejto   povinnosti   vecne   oslobodený,   postráda   akýkoľvek   zmysel, pretože aj   keď   žalobca   zaťažený   povinnosťou   preddavok   nezloží,   konanie   nemožno zastaviť...».

Sťažovateľka ďalej upozorňuje na to, že okresný súd v bližšie nekonkretizovaných konaniach, ako aj Okresný súd Dolný Kubín (v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 53/2012) si túto   jej   argumentáciu   osvojili   v   skutkovo   a   právne   podobných   konaniach,   v   ktorých vystupujú tí istí účastníci a kde sa rozhodovalo o totožných návrhoch žalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. V týchto prípadoch ale podľa sťažovateľky bol návrh žalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania zamietnutý.

Sťažovateľka   taktiež   zdôrazňuje,   že   je   v   konaní   vecne   oslobodená   od   súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie od súdnych   poplatkov   sa   vzťahuje   na   celé   konanie,   a   preto   nie   je   dôvod,   aby   bola posudzovaná z pohľadu splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že navrhovateľ je oslobodený od súdneho poplatku v konaní, v ktorom   sa   domáha   náhrady   škody   v   súvislosti   s   nesprávnym   úradným   postupom, je „bizarné“,   aby   mu   zároveň   ustanovil   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania bez toho, aby takúto povinnosť mala aj žalovaná.

Sťažovateľka   ďalej   namieta,   že   okresný   súd   aj   krajský   súd   ignorovali   formálnu podmienku § 141a ods. 1 OSP, podľa ktorej možno rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok len vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok   životného   minima   pre   jednu   plnoletú   fyzickú   osobu,   ako   aj   pravidlo obsiahnuté v § 141a ods. 2 OSP, podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy uplatňovanej   navrhovateľom,   pričom   na   príslušenstvo   sa   neprihliada.   V   posudzovaných prípadoch   je   zjavné,   že   sťažovateľkou   uplatňovaná   istina   neprevyšuje   400-násobok životného   minima   pre   jednu   plnoletú   fyzickú   osobu   a   požadovaná   suma   preddavku prevyšuje 5 % uplatňovanej istiny.

Napokon   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   návrh   žalovanej   neobsahoval   žiadne odôvodnenie   účelu,   na   ktorý   by   mal   byť zložený   preddavok   použitý.   Okresný   súd   ani krajský súd sa účelnosťou a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak enormne vysokej sumy nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne nemôžu vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté tak vysokou sumou preddavku. Účel návrhu   je   preto   podľa   sťažovateľky   viac   než   zrejmý;   ide   o   to,   aby   bola   postavená do bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv a prestala žiadať od žalovanej náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

V   súvislosti   s   rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu   sťažovateľka   poukazuje na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že Okresný súd Poprad mu svojím uznesením uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 7. marca 2012 prijal sťažnosť na ďalšie konanie, zároveň odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia Okresného súdu Poprad a neskôr „nálezom zo dňa 6. júna 2012 sp. zn.: I. ÚS 112/2012-30 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručené   v   čl. 6   ods. 1 Dohovoru...   bolo   porušené   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Poprad č. k. 13 C 270/08-938   z   9.   januára   2012,   t.   j.   vydaním   uznesenia   o   povinnosti   zložiť preddavok na trovy súdneho konania“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   napadnutým uznesením   okresného   súdu   a   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   zruší   napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej napadnutým uznesením okresného   súdu   a   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo   ústavne   nekonformnou aplikáciou § 141a ods. 1 OSP k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu. V zmysle uvedeného ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   navrhovateľovi,   u   ktorého   nie   sú   splnené   predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na   zaplatenie   peňažnej   sumy   prevyšujúcej   400-násobok   životného   minima   pre   jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením   povinnosti   navrhovateľovi   v   rovnakej   lehote   aj   odporcu.   Povinnosť   zložiť preddavok   na   trovy   konania   nemá   účastník,   ktorého   majetkové   pomery   ako   dlžníka nemožno   usporiadať podľa   osobitného predpisu   o konkurznom   konaní. Ak   navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   práva   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   uznesením okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,   obsahom   ktorého   je   pravidlo,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany základného   práva   pred   ústavným   súdom   iba   v   prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V   danom   prípade   námietky   sťažovateľky   v   podobe   odvolania   smerujúceho   proti napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   boli   v   rámci   riadneho   inštančného   postupu predmetom   rozhodovania   krajského   súdu   v   konaní   o   podanom   odvolaní.   Preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu ústavným súdom by bolo v rozpore s princípom subsidiarity   zakotveným   v   čl. 127   ods. 1   ústavy,   lebo   jeho   preskúmanie   na   základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   práva   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   § 237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred súdom.

Z listín tvoriacich prílohu sťažnosti, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že krajský   súd   napadnutým uznesením   potvrdil   ako vecne správne uznesenie okresného súdu,   ktorým   bolo   konanie   zastavené   z   dôvodu,   že   sťažovateľka   nezložila   preddavok na trovy   konania. V celom   rozsahu   sa   stotožnil   s   odôvodnením   napadnutého   uznesenia okresného súdu a poukazujúc na znenie § 141a OSP, uviedol, že toto ustanovenie upravuje zákonné podmienky, za ktorých je súd povinný uložiť povinnosť (a nie možnosť) zložiť preddavok na trovy konania.

V konečnom dôsledku to podľa názoru sťažovateľky znamená, že všeobecné súdy odmietli   poskytnúť   ochranu   jej   základnému   právu   na   súdnu   ochranu.   Aj   samotná sťažovateľka   v   sťažnosti   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   a   napadnutému uzneseniu   krajského   súdu   uvádza,   že   postup   uvedených   súdov   mal   za   účel   dosiahnuť, aby sťažovateľka   rezignovala   na   uplatňovanie   svojich   legitímnych   práv,   a   aj   tým jej všeobecné súdy odňali možnosť konať pred súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd opätovne (napr. III. ÚS 342/2013) poukazuje na záver, že   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí.

Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   svoju   rozhodovaciu   činnosť   (napr. II. ÚS 433/2013, IV. ÚS 112/2013, IV. ÚS 167/2014), podľa ktorej na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1 poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. V rámci dovolacieho konania by sťažovateľka mala možnosť uplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich   práv.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   ako účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv a slobôd,   naopak,   čl. 127   ods. 1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať ochranu   ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými, dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom   ustanovenými   procesnými   úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Sťažovateľka   však   v   danej   veci   v   sťažnosti   neuvádza,   či   dovolanie   v   tejto   veci podala, pričom nič neindikuje, že by uvedený právny prostriedok nápravy sťažovateľka využila. Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľka nevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytoval a na ktorého použitie bola oprávnená v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá neprípustnosť   jej   sťažnosti.   Sťažovateľka   ani   len   netvrdí   (a   tým   menej   preukazuje), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zo strany ústavného súdu preto neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Nad rámec uvedeného považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietke nekonzistentnosti jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či rovnakých prípadoch, pričom podľa sťažovateľky s prihliadnutím na nález sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 sa ústavný súd v podobnej veci iného sťažovateľa sťažnosťou meritórne zaoberal, sťažnosť prijal   na   ďalšie   konanie,   odložil   vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia,   a   dokonca konštatoval porušenie základných práv sťažovateľa. V súvislosti s uvedeným ústavný súd síce   dáva   za   pravdu   sťažovateľke,   že   v   obdobnej   právnej   veci   nálezom sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým   malo   dôjsť   uznesením   Okresného   súdu   Poprad   č. k.   13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak zároveň dodáva, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého   ojedinelosť   preukazujú   aj   ďalšie   uznesenia   toho   istého   senátu   (I.   ÚS),   ktorý v obdobných   veciach   (nie   vo   veci   sťažovateľky,   pozn.),   napr.   uzneseniami   sp. zn. I. ÚS 440/2012   z   3.   októbra   2012,   sp. zn.   I. ÚS 182/2013   z   27.   marca   2013   a   sp. zn. I. ÚS 78/2014 z 5. marca 2014 (teda po vydaní nálezu sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť meritórne   neposudzoval,   ale   ju   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde (rovnako   napr.   II. ÚS 396/2013,   II. ÚS 141/2013,   III. ÚS 42/2013,   III. ÚS 478/2013, IV. ÚS 110/2013).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014