znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 357/09-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   decembra   2009 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. S., JUDr. E. S. a Ing. G. K., všetci bytom Ž., zastúpených advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny základných   práv   a   slobôd   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 166/1996, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   S.,   JUDr.   E.   S.   a   Ing.   G.   K.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich   záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 166/1996 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 8 C 166/1996 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. S., JUDr. E. S. a Ing. G. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému po   3   500   €   [slovom   tritisícpäťsto   eur   (105 441   Sk)],   ktoré   j e   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý uhradiť M. S., JUDr. E. S. a Ing. G. K. trovy konania   v   sume   711,64   €   [slovom   sedemstojedenásť   eur   a   šesťdesiatštyri   centov (21 439 Sk)]   na   účet   ich   právnej   zástupkyne   JUDr.   M.   P.,   Ž.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2009 doručená sťažnosť M. S., JUDr. E. S. a Ing. G. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 166/1996, ktorého predmetom je rozhodovanie o žalobe o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré začalo podaním návrhu 5. februára 1996.

Sťažovatelia   uviedli,   že   súdne   konanie   trvá   viac   ako   13   rokov   a   dosiaľ   nebolo právoplatne skončené, pričom okresný súd nekonal v ich veci minimálne v obdobiach od 5. februára   1996   do   27.   júna   2001   (prvé   pojednávanie)   a   od   18.   novembra   2003   do 28. marca 2007. Na základe uvedeného sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 166/1996 boli porušené ich označené   práva,   aby   prikázal   okresnému   súdu   postupovať   v   ich   veci   bez   zbytočných prieťahov,   priznal   im   finančné   zadosťučinenie   každému   po   10   000   €   a   náhradu   trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 357/09-12 z 8. októbra 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Okresný súd sa k sťažnosti vyjadril podaním sp. zn. 1 SprS 368/09 z 9. novembra 2009,   ktorého prílohou   je vyjadrenie zákonného sudcu   a podrobná   chronológia   úkonov okresného súdu v konaní sp. zn. 8 C 166/1996. Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení uviedol:

„Podľa   obsahu   spisu   a   chronológie   úkonov   súdu,   ktorý   tvorí   prílohu   tohto vyjadrenia, zastávam názor, že v dobe, keď bola podaná sťažnosť podľa 62 a násl. zák. č. 757/2004 Z. z. ako aj sťažnosť na konanie ústavnému súdu k namietanému porušeniu práv sťažovateľa na rozhodnutie veci v primeranej lehote a bez prieťahov nedošlo.

Vybavením sťažnosti podľa § 62 a násl. zák. č. 757/2004 Z. z.. predsedom súdu 11. 2. 2008 došlo k náprave, ktorá zamedzila vznik ďalších prieťahov v konaní. Od vybavenia sťažnosti sa vo veci koná bez prieťahov.

Osobne mám za to, že sa jedná o procesne a vecne náročnú vec. O tom svedčia aj opakované zmeny návrhu (9. 6. 2008, 5. 2. 2009, 18. 3. 2009), rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo   účastníkmi   pravidelne   dopĺňané   a   neumožňovalo   rozhodnúť   na   vytýčenom pojednávaní. Každé vytýčené pojednávanie muselo byť odročené za účelom opätovného dokazovania. Samotné dokazovanie bolo nariadené znaleckým dokazovaním, boli žiadané listiny zo   štátneho archívu a pod.   Postup   súdu   naviac   sťažuje aj správanie   samotných účastníkov, ktorý zásadne v krátkej dobe pred pojednávaním podávajú nové návrhy na vykonanie dokazovania a vyjadrenia, čo znemožňuje prejednanie a rozhodnutie veci na nariadenom   pojednávaní   a   vyžaduje   si   opätovné   odročenie   pojednávania.   V   konaní   sa rozhoduje o určení vlastníckeho práva k právnym predchodcom účastníkov, niekoľkokrát sa menil predmet konania, skutkové tvrdenia.

Mám za to, že činnosť súdu je minimálne od vybavenie sťažnosti podanej predsedovi súdu   plynulá   a   zodpovedá   náročnosti   a   obtiažnosti   prejednávanej   veci.   Osobitne poukazujem aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní IV. ÚS 78/07, I. ÚS 246/08 ako aj   jedno   z   posledných   rozhodnutí   ústavného   súdu,   podľa   ktorého,   ak   súd   koná   bez zbytočných prieťahov po tom, ako predseda súdu prijal opatrenia na základe sťažnosti podľa § 67 zák. č. 757/2004 Z. z., nedochádza k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na tejto skutočnosti nič nemôže zmeniť ani fakt, ak konanie je vedené neprimerane dlhú dobu a k prieťahom došlo v predchádzajúcich obdobiach.“

Zákonný sudca vo svojom vyjadrení uviedol: „Vec   som   prevzal   ako   funkčne   mladý   sudca   v   štádiu   po   vykonaní   znaleckého dokazovania 21. 3. 2006, a vo veci som konal v miere zodpovedajúcej zaťaženosti súdneho oddelenia   a   skutkovej   zložitosti   veci.   Vec   je   skutkovo   zložitá,   argumentácia   sa   opiera právne   úkony   z obdobia r.   1950 -   1970   a o   právne nástupníctvo   účastníkov.   Vec   som prejednal na pojednávaniach konaných 28. 3. 2007, 21. 5. 2008, 18. 2. 2009 a 23. 9. 2009. Dôvody odročenia vyplývali z prejednávanej veci a správania účastníkov, dňa 24. 5. 2007 sme nariadili opätovné znalecké dokazovanie, po pojednávaní 18. 2. 2009 sme pripustili zmenu návrhu dňa 19. 3. 2009 a pojednávanie z 23. 9. 2009 bolo odročené pre súčinnosť so štátnym archívom. Vo veci je opätovne vytýčený termín 2. 12. 2009.“

V reakcii na vyjadrenie okresného súdu právna zástupkyňa sťažovateľov neuviedla žiadne nové skutočnosti relevantné na posúdenie veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľov a podpredseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd preto v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 166/1996 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Dňa 6. februára 1996 bol okresnému súdu doručený návrh M. S. a E. S. na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré patrili do dedičstva po poručiteľke A. Z., rod. T. (matka navrhovateliek). Vo februári 1996 okresný súd pripojil súvisiace dedičské spisy a v marci 1996 zaslal návrh na vyjadrenie odporcom. V máji 1996 okresný súd vylúčil jeden z   dedičských   spisov   „za   účelom   dodatočného   dedičského   konania“. Stav   tohto   konania zisťoval v auguste 1996.

Prípisom   z 1. marca 1997 okresný   súd vyzval právneho zástupcu   odporcov,   aby predložil   doklady   k   nehnuteľnostiam   (notárske   osvedčenie,   zámennú zmluvu, darovaciu zmluvu) a právneho zástupcu navrhovateliek, aby predložil doklad, z ktorého vychádzali pri určení   hodnoty   predmetu   sporu.   Uznesením   z   18.   apríla   1997   okresný   súd   vyzval navrhovateľky na doplnenie a opravu návrhu. Podaním doručeným 25. septembra 1997 navrhovateľky žiadali o určenie termínu pojednávania.

Dňa 15. februára 1999 okresný súd vyzval navrhovateľky na doplatenie súdneho poplatku za návrh. Podaním doručeným 20. apríla 1999 právna zástupkyňa oznámila, že navrhovateľka   v 2.   rade zomrela a označila jej dedičov,   s ktorými navrhla pokračovať v konaní.   Prípisom   z   26.   apríla   1999   okresný   súd   vyzval   notárku,   aby oznámila   okruh dedičov po navrhovateľke v 2. rade a predpokladaný termín skončenia dedičského konania. V auguste 1999, októbri 1999, júni 2000, auguste 2000, októbri 2000 a januári 2001 okresný súd   zisťoval   stav   dedičského   konania   po   navrhovateľke   v   2.   rade   a   26.   januára   2001 zabezpečil   do   spisu   rovnopis   dedičského   rozhodnutia.   Prípisom   z   9.   februára   2001 navrhovatelia žiadali o určenie termínu pojednávania. Prípisom z 5. marca 2001 okresný súd vyzval Ing. G. K. (právnu nástupkyňu po poručiteľke v 2. rade), aby oznámila, či trvá na podanom návrhu. Okresný súd 23. mája 2001 nariadil pojednávanie na 27. jún 2001. Na tomto   pojednávaní   právna   zástupkyňa   predložila   upravený   petit   vzhľadom   na   zmenu účastníkov na strane navrhovateľov. Okresný súd pripustil rozšírenie okruhu účastníkov na strane navrhovateľov (navrhovateľ v 2. rade JUDr. E. S., navrhovateľka v 3. rade Ing. G. K.) a pripustil zmenu návrhu. Prípisom zo 6. júla 2001 okresný súd žiadal Štátny okresný archív v Žiline o pripojenie spisov. Na pojednávanie 12. septembra 2001 sa nedostavili účastníci. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 14. novembra 2001, ktoré bolo odročené pre účely opravy osvedčenia o dedičstve, o ktoré mali požiadať navrhovateľky v 1. a 3. rade s tým, že okresný súd určí termín pojednávania po jeho predložení.

Okresný   súd   28.   októbra   2002   zistil,   že   nebola   vykonaná   oprava   rozhodnutia o dedičstve.   Podaním   doručeným   14.   apríla   2003   navrhovatelia   žiadali   o   nariadenie pojednávania. Pokynom zo 4. septembra 2003 zákonná sudkyňa nariadila pripojiť dedičský spis a následne jej predložiť vec. Podaním doručeným 11. septembra 203 navrhovatelia žiadali o nariadenie pojednávania a predložili kópiu opraveného osvedčenia o dedičstve. Okresný   súd   24.   októbra   2003   nariadil   pojednávanie   na   12.   november   2003.   Podaním doručeným   11.   novembra   2003   sťažovatelia   upravili   návrh   petitu.   Na   pojednávaní 12. novembra 2003 právna zástupkyňa uviedla, že navrhovateľ v 2. rade berie svoj návrh späť   a   žiada   konanie   vo   vzťahu   k   nemu   zastaviť.   Okresný   súd   rozhodol,   že   konanie nezastavuje a nepripustil zmenu návrhu. Pojednávanie bolo odročené z dôvodu vyhlásenia rozsudku. Na pojednávaní 18. novembra 2003 okresný súd zrušil uznesenie, ktorým vyhlásil dokazovanie   za   skončené,   a   pojednávanie   odročil   z dôvodu   nariadenia   znaleckého dokazovania.

Uznesením z 8. marca 2005 okresný súd uložil sťažovateľom zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania a uznesením z 8. apríla 2005 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie, ktorého zároveň ustanovil za znalca. Podaním doručeným   26.   mája   2005   súdom   ustanovený   znalec   oznámil,   že   bol   vyčiarknutý zo zoznamu znalcov. Okresný súd 14. júna 2005 ustanovil inú znalkyňu, ktorá 21. júla 2005 oznámila,   že   pre   pracovnú   vyťaženosť   nemôže   posudok   vypracovať.   Prípisom z 9. septembra 2005 okresný súd vyzval znalkyňu, aby upresnila svoje dôvody na účely preskúmania   ich   opodstatnenosti.   Po   doplnení   dôvodov   okresný   súd   uznesením zo 7. októbra 2005 ustanovil iného znalca, ktorý predložil znalecký posudok 14. decembra 2005.

Uznesením z 24. januára 2006 okresný súd rozhodol o priznaní znalečného a zaslal posudok   na   vyjadrenie   právnym   zástupcom   účastníkov   konania.   Právna   zástupkyňa navrhovateľov   požiadala   27.   januára   2006   o   zaslanie   geometrického   plánu,   ktorý   bol súčasťou posudku, a 1. marca 2006 oznámila okresnému súdu, že s podaným posudkom navrhovatelia súhlasia.

Okresný súd 8. marca 2007 nariadil pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 28. marca 2007.   Na   tomto   pojednávaní   právna   zástupkyňa   predložila   upravený   petit,   okresný   súd pripustil jeho zmenu a pojednávanie odročil pre účely doplnenia znaleckého dokazovania podľa návrhu právnej zástupkyne navrhovateľov. Uznesením z 20. apríla 2007 okresný súd nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru   stavebníctva,   ktorý   predložil   posudok 10. mája 2007. Uznesením z 24. mája 2007 okresný súd rozhodol o priznaní znalečného a zaslal posudok na vyjadrenie účastníkom konania. Podaním doručeným 11. júna 2007 právna zástupkyňa upravila petit. Uznesením z 28. júna 2007 okresný súd pripustil zmenu návrhu.

Okresný súd 25. februára 2008 nariadil pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 19. marca 2008. Prípisom z 19. marca 2008 okresný súd žiadal notárku o zapožičanie spisu. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 21. mája 2008 a bolo odročené z dôvodu poskytnutia lehoty navrhovateľom   na   úpravu   petitu   a   predloženie   návrhov   na   doplnenie   dokazovania. Uznesením z 9. júla 2008 okresný súd pripustil zmenu petitu podľa návrhu doručeného 9. júna 2008.

Okresný súd 9. januára 2009 nariadil pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 18. februára 2009. Navrhovatelia predtým 5. februára 2009 predložili opäť zmenu petitu a ďalšiu zmenu navrhli podaním doručeným 18. marca 2009, o ktorej okresný súd rozhodol uznesením z 19. marca 2009. Okresný súd zrušil pojednávanie nariadené na 15. apríl 2009 z dôvodu zmeny návrhu a odporcov vyzval, aby sa k tejto zmene vyjadrili. Okresný súd nariadil 30. júna 2009 pojednávanie na 23. september 2009. Navrhovatelia predložili 14. augusta 2009   návrhy   na vykonanie   dôkazov.   Prípismi   z 26.   augusta   2009,   24.   septembra   2009 a 3. novembra   2009   okresný   súd   požiadal   Štátny   archív   v   Bytči   o   zaslanie   potrebných dokladov. V roku 2009 sa ešte uskutočnilo pojednávanie 23. septembra a 28. októbra, ktoré bolo odročené na 16. december 2009.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva zaručeného v čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   podľa   ktorého   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom. V obsahu týchto práv nie je zásadná odlišnosť.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa   ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (napr. II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Z   hľadiska   predmetu   konania,   ktorou   je   určenie   vlastníckeho   podielu k nehnuteľnostiam,   ústavný   súd   nehodnotí   vec   ako   právne   zložitú   berúc   do   úvahy,   že rozhodovacia   činnosť   všeobecných   súdov   v   obdobných   veciach   sa   opiera   o   ustálenú judikatúru. Z hľadiska nárokov na dokazovanie však možno považovať vec za skutkovo zložitú,   a   to   z   dôvodu   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   ako   aj   rozsahu   a   predmetu dokazovania (okolnosti právneho nástupníctva a okolnosti nadobudnutia vlastníckeho práva právnymi predchodcami sťažovateľov), tak ako na ne poukázal zákonný sudca vo svojom vyjadrení. Skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť pomalý a nesústredený postup príslušného súdu.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o   tom,   či   v   konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že by sťažovatelia prispeli   k   doterajšej   dĺžke   konania.   Na   druhej   strane   možno   súhlasiť   s   vyjadrením podpredsedu okresného súdu, že podávanie návrhov zo strany sťažovateľov v krátkej dobe pred   pojednávaním   ovplyvňuje priebeh   konania   v   tom   smere,   že   je   často   dôvodom   na odročenie pojednávania pre účely rozhodnutia o ďalšom postupe, čo vedie k predĺženiu konania, ktoré nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov, bol postup samotného okresného súdu.

Z prehľadu konania ústavný súd zistil, že okresný súd počas viac ako 13 a pol roka trvajúceho konania nepostupoval v prerokúvaní veci plynulo a v jeho postupe sa opakovane vyskytli obdobia nečinnosti, ktoré majú charakter zbytočných prieťahov a ktoré v celkovom súhrne spôsobili predĺženie konania o takmer 5 rokov. Ústavný súd takto hodnotí obdobia od   20.   augusta   1996   do   1.   marca   1997,   od   29.   apríla   1997   do   15.   februára   1999,   od

18. novembra 2003 do 3. februára 2005, od 1. marca 2006 do 8. marca 2007, od 28. júna 2007 do 25. februára 2008 a od 9. júla 2008 do 9. januára 2009.

Okrem   zistenej   nečinnosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   nesústredený   postup okresného   súdu,   keď   napr.   vyhlásil   dokazovanie   za   skončené   a   pojednávanie z 12. novembra 2003 odročil na účely vyhlásenia rozhodnutia a následne na pojednávaní z 18. novembra 2003 svoje rozhodnutie zrušil a rozhodol, že je potrebné nariadiť znalecké dokazovanie.

V súvislosti s hodnotením primeranosti dĺžky trvania konania ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už vyslovil, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní nebola odstránená ani po uplynutí takej dlhej doby, v danom prípade po uplynutí viac ako 13 rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08).

Vzhľadom   na   zistené   obdobia   nečinnosti   a   s   prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku konania (viac ako 13 rokov) ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojím postupom v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   166/1996   porušil   základné   právo   sťažovateľov   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Pretože   konanie   okresného   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   8   C   166/1996   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   o   sťažnosti   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu, aby v označenej veci v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali, aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie každému po 10 000 € vzhľadom na dlhodobý stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú v dôsledku postupu okresného súdu.

Pretože   ústavný   súd   nepovažoval   za   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu vysloviť len porušenie základného práva sťažovateľov, rozhodol aj o priznaní finančného zadosťučinenia.   Pri   rozhodovaní   sa   riadil   zásadami   spravodlivosti   a   zohľadnil   dĺžku posudzovaného konania, zistené zbytočné prieťahy a ostatné okolnosti prípadu a dospel k záveru,   že   v   danom   prípade   bude   primerané   všetkým   okolnostiam   prípadu   priznať sťažovateľom finančné zadosťučinenie každému v sume 3 500 €.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou JUDr. M. P., Ž. Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) vykonané v roku 2009 podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) po 115,90 € za každý úkon s uplatnením 20 % zníženia (§ 13 ods. 3 vyhlášky) a režijný paušál po 6,95 €, po zvýšení o daň z pridanej hodnoty, ktorej platiteľkou je právna zástupkyňa, spolu v sume 711,64 €.

Okresný súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia podľa bodu 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009