znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 357/04-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Poľnohospodárskeho podielnického družstva Brezov, so sídlom Brezov 140, zastúpeného advokátom JUDr. J. Š., CSc., ktorou namieta porušenie základného práva umožňujúceho nútené obmedzenie vlastníckeho práva iba vo verejnom záujme za primeranú náhradu podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Ministerstva   pôdohospodárstva   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2639/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Poľnohospodárskeho podielnického družstva Brezov   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2004 doručená   sťažnosť   Poľnohospodárskeho   podielnického   družstva   Brezov,   so   sídlom Brezov 140   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva umožňujúceho nútené obmedzenie vlastníckeho práva iba vo verejnom záujme za primeranú náhradu podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom Ministerstva   pôdohospodárstva   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2639/2003 o náhradu majetkovej ujmy.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 25. októbra 1993 uplatnil na ministerstve nárok na úhradu   majetkovej   ujmy   podľa   §   6   ods.   4   a 5   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 307/1992   Zb.   o ochrane   poľnohospodárskeho   pôdneho   fondu   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   307/1992   Zb.“).   Ministerstvo   o tomto   jeho   nároku nerozhodlo, preto sa sťažovateľ obrátil na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) s návrhom na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Najvyšší súd svojím   rozhodnutím   uložil   ministerstvu   konať   a rozhodnúť   o žiadosti   sťažovateľa. Ministerstvo   rozhodnutím z 15. októbra 2003 vyslovilo svoju nepríslušnosť rozhodovať o náhrade   majetkovej   ujmy.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   ministerstva   podal   sťažovateľ 7. novembra   2003   rozklad,   o ktorom   nebolo   do dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu rozhodnuté. Dňa 26. januára 2004 podal sťažovateľ najvyššiemu súdu návrh na uloženie pokuty ministerstvu vo výške 100 000 Sk v zmysle § 250u Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), o ktorom rovnako nebolo ku dňu podania sťažnosti rozhodnuté.

Podľa   názoru   sťažovateľa   nečinnosťou   ministerstva   počas   10   rokov   dochádza k porušovaniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na výzvu ústavného súdu z 30. septembra 2004, aby sťažovateľ v sťažnosti presne označil, v ktorom konaní, ktorý porušovateľ porušil označené základné práva sťažovateľa, sťažovateľ doplnil sťažnosť svojím podaním z 18. októbra 2004 tak, že „v sťažnosti je ako porušovateľ   označené   Ministerstvo   pôdohospodárstva   SR,   Dobrovičová   12,   812   66 Bratislava 1“, v konaní vedenom pod sp. zn. 2639/2003. Z uvedeného podania sťažovateľa a jeho   príloh   ďalej   vyplýva,   že   o podanom   rozklade   sťažovateľa   bolo   ministrom pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   rozhodnuté   (ďalej   len   „minister“)   8.   júla   2004 a ministerstvo svojím rozhodnutím z 30. augusta 2004 č. k. 2639/03-100 nárok sťažovateľa na   náhradu   majetkovej   ujmy   vzniknutej   z dôvodu   nariadených   opatrení   na   ochranu vodárenských zdrojov za rok 2003 nepriznalo.

Sťažovateľ sa domnieva, že použitie § 53 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) je dôvodné, „a že 11 rokov prieťahov je dôvodom hodným osobitného zreteľa aj pre Ústavný súd SR“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„...   konaním porušovateľa   došlo k porušeniu čl.   48 ods.   2 Ústavy SR,   teda jeho práva,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a základného ľudského   práva   zakotveného   v článku   20   ods.   4   Ústavy   SR,   pokiaľ   ide   o obmedzenie vlastníckeho   práva   vo   verejnom   záujme   za   primeranú   náhradu,   o ktorej   Ministerstvo pôdohospodárstva SR odmieta rozhodnúť už viac ako desať rokov.“

Sťažovateľ   sa   ďalej   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške 18 781 740 Sk s príslušenstvom podľa pripojenej tabuľky vyčíslenia majetkovej ujmy a uplatňuje si aj nárok na náhradu   trov konania pred najvyšším súdom   vo výške 7 891 Sk,   nákladov   na   písomnú   korešpondenciu   v procese   domáhania   sa   svojho   práva v sume 1 053 Sk a trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   sťažnosť   predbežne prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a podľa   §   25   ods.   2 citovaného zákona skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Ústavný súd zo sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľov právny predchodca si 25. októbra 1993 na ministerstve uplatnil náhradu škody podľa zákona č. 307/1992 Zb. Na návrh   sťažovateľa   na začatie   konania proti   nečinnosti   orgánu   verejnej správy   podľa § 250t OSP rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. Sžnč 3/03 zo 7. augusta 2003 tak, že uložil ministerstvu konať a rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa vo veci náhrady majetkovej ujmy podľa § 6 ods. 4 zákona č. 307/1992 Zb. v lehote do 60 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Ministerstvo rozhodnutím č. k. 2639/2003-100 z 15. októbra 2003 vyslovilo svoju nepríslušnosť rozhodovať o náhrade majetkovej umy. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister svojím rozhodnutím z 8. júla 2004 tak, že rozkladu vyhovel a rozhodnutie ministerstva zrušil. Ministerstvo o náhrade majetkovej ujmy vzniknutej z titulu nariadených opatrení na ochranu vodárenských zdrojov za rok 2003 rozhodnutím   č.   k.   2639/03-100   z 30. augusta   2004   nepriznalo   sťažovateľovi   majetkovú ujmu argumentujúc tým, že ju nie je možné uplatniť podľa zákona č. 307/1992 Zb.

Okrem toho sťažovateľ 26. januára 2004 podal najvyššiemu súdu návrh na uloženie pokuty   orgánu   verejnej   správy   podľa   §   250u   OSP   za   nedodržanie   lehoty   uvedenej v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. Sžnč 3/03 zo 7. augusta 2003, o ktorom do podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo rozhodnuté.

1.   Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   namieta,   že   postupom   ministerstva   došlo k porušeniu jeho základného práva umožňujúceho nútené obmedzenie vlastníckeho práva iba vo verejnom záujme za primeranú náhradu podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, základného práva na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy je vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02). Rovnako to platí aj v prípade, ak ide o rozhodovanie vo veci, ktoré patrí do právomocí iného orgánu. K tomu treba dodať, že aj   taký   zásah   podlieha   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a je   preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu alebo iného   orgánu   nie   je   napraviteľné   účinným   procesným   prostriedkom,   resp.   postupom nadriadeného orgánu.

Účinný procesný prostriedok, ktorý má sťažovateľ k dispozícii na ochranu svojich práv proti označenému porušovateľovi, je v tomto štádiu konania podanie rozkladu proti rozhodnutiu ministerstva č. k. 2639/03-100 z 30. augusta 2004 podľa § 61 ods. 1 zákona č. 71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (správny   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov a následne právne možnosti na návrh sťažovateľa podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku o správnom súdnictve.

Ústava   a zákon   o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   vyberal   spôsob ochrany   svojho   základného   práva   a orgán,   pred   ktorým   ho   uplatní,   čo   je   vyjadrené princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu.

Právomoc ústavného súdu na rozhodovanie nie je daná s ohľadom na predčasnosť uplatnenia   nároku   sťažovateľa   na   ústavnom   súde.   Ak   má   sťažovateľ   v čase   podania a rozhodovania o sťažnosti na ochranu svojich základných práv, ktorých porušenie namieta sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, ktoré využil, resp. ešte ani nemohol využiť vzhľadom na štádium, v ktorom sa nachádza vec vedená v správnom konaní pred príslušným orgánom, je sťažnosť podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúcej z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach porušenia označených základných práv (I. ÚS 22/03).

Ústavný súd nemôže nahradzovať orgány s právomocou im danou podľa osobitných právnych predpisov, v danom prípade o uplatnenom nároku sťažovateľa vo veci náhrady majetkovej ujmy podľa § 6 ods. 4 zákona č. 307/1992 Zb. vydávať záväzné rozhodnutia, ako majú konať a rozhodovať, prípadne svojimi rozhodnutiami vykonávať nápravu tam, kde je daná právomoc orgánov verejnej správy, resp. všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z uvedeného   a   poukazujúc   aj   na   judikatúru   ústavného   súdu (IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 100/03, IV. ÚS 141/03) bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ poukazuje na svoj návrh z 26. januára 2004 podľa   §   250u   OSP,   o ktorom   dosiaľ   nebolo   rozhodnuté,   ústavný   súd   odmietol   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí z dôvodu, že sťažnosť v tejto časti nespĺňa náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa § 20 ods. 1 a 3 a § 50 zákona o ústavnom súde (neoznačený porušovateľ práva ani konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu základných práv, a sťažnosť v tejto časti neobsahovala ani petit) napriek tomu, že sťažovateľ bol na odstránenie týchto nedostatkov sťažnosti ústavným súdom vyzvaný 30. septembra 2004 a upozornený na možnosť odmietnutia sťažnosti.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   v celom   rozsahu,   bolo   bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2004