znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 356/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE 25/2013 a jeho uznesením z 29. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2013 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Krajského súdu   v Trenčíne (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   23   CoE   25/2013   a   jeho   uznesením   z   29.   mája   2013   (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   povinným   v   exekučnom konaní o vymoženie   sumy   497,91   €   s   príslušenstvom   vedenom   pod   spisovou   značkou sp. zn. EX 78/2000.   Sťažovateľ   podal   návrh   na zastavenie exekúcie,   o   ktorom   rozhodol Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 1 Er 563/2000-51 z 8. novembra 2012 tak, že tento návrh zamietol.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský   súd   napadnutým   uznesením   č.   k.   23   CoE   25/2013-61   z   29.   mája   2013   (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   uznesením   porušil   jeho „právo na prejednanie veci spravodlivo a v primeranej lehote, vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Okresný súd a ani krajský súd sa vôbec nezaoberali mojou námietkou, že exekučné konanie bolo v rozpore s ustanovením § 36 ods. 5 Zákona č. 233/1995 Z. z. v platnom znení (exekučný   poriadok)   prerušené   v   dobe   od   01.   02.   2001   do   11.   10.   2006   a   v   rozpore so zákonom sa v ňom pokračuje.

Na pojednávaní v dedičskom konaní dňa 14. 08. 2008 bola predmetná pohľadávka I. Ch. označená za spornú s možnosťou jej uplatnenia súdnou cestou, čo urobené nebolo, čím došlo k premlčaniu práva na jeho uplatnenie v zmysle ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka.

Na moju argumentáciu o prieťahoch v exekučnom konaní, ktoré je podľa okresného súdu   vedené   od   12.   04.   2000   doposiaľ   súd   uvádza,   že   v   exekučnom   poriadku nie je stanovená   maximálna   doba   konania,   po   uplynutí   ktorej   by   musel   súd   exekúciu zastaviť. K tomuto rozhodnutiu súdu upozorňujem na rozsudok ESĽP zo dňa 25. 06. 2013 v prípade   CSÁKO   proti   SR,   v   ktorom   sa   exekučné   konanie   začalo   vo   februári   2003 a skončilo   najneskôr   v decembri   2011.   Európsky   súd   túto   dĺžku   konanie   označil za neprimeranú.

Krajský súd v uznesení na strane 2 tvrdí, že dlh podľa ustanovenia § 579 ods. 1 Občianskeho   zákonníka   nezanikol.   K   sťažnosti   prikladám   list   I.   Ch.,   ktorý   mi   zaslal na adresu môjho pracoviska až po 08. 01. 2001, kedy som sa o pôžičke vôbec dozvedel. Z uvedeného dôvodu trvám na tom, že ide o dlh výlučne viazaný na moju nebohú manželku. Nie je tiež pravda, že v exekučnom konaní sa riadne pokračovalo, pretože na viac ako päť a pol   roka   bolo   prerušené.   S   nezákonným   prerušením   exekučného   konania   sa   vôbec nezaoberal ani prvostupňový súd a ani súd odvolací.

Na postup okresného súdu a prieťahy v konaní som podal dve sťažnosti predsedníčke Okresného súdu v Považskej Bystrici, ktorá ich odmietla.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne, ktorý neodstránil nezákonnosť postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici porušené bolo.

... Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 CoE/25/2013 zo dňa 29. 05. 2013 a   uznesenie   Okresného   súdu   v   Považskej   Bystrici   sp.   zn.   1   Er/563/2000-51   zo   dňa 08. 11. 2012 sa zrušujú a exekučné konanie sa zastavuje z dôvodu premlčania práva na jeho uplatnenie.

... Za zistené porušenie čl. 46 ods. 1, 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   priznáva   Ústavný   súd   SR   M.   P.   4.500,-   €   z   titulu nemajetkovej ujmy a 500,- € ako náhradu nákladov výdavkov.

... Exekútorský úrad... je povinný vrátiť celú sumu vo výške 1.898,01 € M. P., zrazenú z dôchodku sťažovateľa + úroky z omeškania.

...   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľa...   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho zastupovania v sume 223,46 €...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 29. mája 2013

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu nie je totiž zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.   1   a   4   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   uznesením z 29. mája 2013. Porušenie označeného základného práva odôvodňuje tým, že predmetné exekučné konanie malo byť prerušené od 1. februára 2001 do 11. októbra 2006 v rozpore s §   36   ods.   5   Exekučného   poriadku.   Malo   tiež   dôjsť   k   premlčaniu   pohľadávky,   keďže v dedičskom konaní bola označená za spornú s tým, že veriteľ si ju neuplatnil na súde. Sťažovateľ tvrdí, že predmetný dlh bol viazaný výlučne na manželku.

Krajský súd v napadnutom uznesení v prvom rade poukázal na obsah súdneho spisu a následne na základe § 235 ods. 2 Exekučného poriadku citoval § 57 ods. 1 a 2 a § 37 ods. 1, 3 a 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2002, pričom uviedol svoje úvahy a právne závery k prerokúvanej veci:

„Ustanovenie § 37 ods. 3 Ex. por. predstavuje výnimku zo zásady, že exekúciu možno vykonať len na základe návrhu toho, kto je v exekučnom titule označený ako oprávnený a iba   proti   tomu,   kto   je   označený   ako   povinný.   Toto   zákonné   ustanovenie   neurčuje prostriedky,   ktoré   môže   oprávnený   označiť   či   predložiť   na   preukázanie   prechodu   práv a povinností z exekučného titulu. Prechod práv a povinností možno preukázať aj listinou (napr.   osvedčením   o   dedičstve).   K   prechodu   práv   a   povinností   dochádza   na   základe právneho nástupníctva, ktorého následkom je buď to, že do všetkých práv a povinností pôvodného   subjektu   nastupuje   iná   osoba   (univerzálna   sukcesia   −   prichádza   do   úvahy, ak právny   predchodca   zaniká)   alebo   zmena   subjektu   nastáva   len   u   niektorých   práv a povinností poručiteľa (neprechádzajú iba tie, ktoré smrťou zanikajú alebo prechádzajú na ďalšie   subjekty   inak,   než   podľa   dedičského   práva).   To   znamená,   že   predmetom dedičského nástupníctva sú nielen práva, ale aj povinnosti, t. j. aj poručiteľove dlhy. Právna úprava týkajúca sa dedičského práva, neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by dlh poručiteľa zanikol, ak nebol veriteľom do dedičského konania prihlásený. Možno dospieť k záveru, že aj takýto neprihlásený, resp. neprejednaný dlh po poručiteľovi prechádza priamo zo zákona na dedičov. Ak k vyporiadaniu dlhu dohodou medzi dedičmi a veriteľom   nedôjde,   spôsob,   akým   zodpovedajú   za   poručiteľove   dlhy   vyplýva   priamo z ustanovenia   §   470   ods.   2   Občianskeho   zákonníka.   Ide o delenú zodpovednosť,   podľa ktorej zodpovedajú za dlhy v pomere k hodnote, v akej nadobudli dedičstvo (zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol). Pre určenie pomeru, v akom dedič zodpovedá za každý dlh poručiteľ je preto postačujúce, ak rozhodnutie o dedičstve obsahuje rozdelenie majetkových práv poručiteľa medzi dedičmi a hodnotou týchto práv. Ak má preto oprávnený v exekučnom konaní exekučný titul ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá po vydaní exekučného titulu zomrela, je možné prechod povinnosti (dlhu) z exekučného titulu   v   zmysle   ustanovenia   §   37   ods.   3   Ex.   por.   z   poručiteľa   na   dediča   preukázať rozhodnutím o dedičstve po poručiteľovi, hoci tento dlh nebol v rozhodnutí v súpise pasív dedičstva uvedený.

V posudzovanej veci mal odvolací súd za preukázané, že pôvodne povinná zomrela..., teda   v   priebehu   exekučného   konania,   pričom   na   základe   uznesenia   Okresného   súdu Považská   Bystrica,   č.   k.   10   D   979/2006-285   zo   dňa   24.   01.   2011   sa schválila   dohoda dedičov, a to tak, že nadobúdateľom dedičstva je M. P. Z uvedeného je zrejmé, že po vydaní exekučného titulu nastala právna skutočnosť, s ktorou hmotné právo spája prechod práv a povinností. Predmetné uznesenie preukazuje, že M. P. je dedičom po poručiteľke uvedenej v exekučnom titule. Okrem toho zároveň preukazuje, že nadobudol celé dedičstvo uvedené v súpise, čím je osvedčený aj pomer zodpovednosti tohto dediča za dlh poručiteľky. Uvedené uznesenie je preto treba považovať za listinu preukazujúcu v zmysle ustanovenia § 37 ods. 4 Ex. por. prechod povinnosti z exekučného titulu z E. P. (pôvodne povinná), na M. P., bez ohľadu na tom, že v ňom dlh nie je v súpise pasív uvedený.

Z dôvodu, že exekúcia sa vykonáva v súlade so zákonom, prechod povinnosti bol hodnoverne   preukázaný   a   nie   je   naplnený   ani   žiadny   z   predpokladov   pre   zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 a 2 Ex. por. mal odvolací súd za to, že je potrebné uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p., ako vecne správne.“

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu č. k. 1 Er 563/2000-51 z 8. novembra 2012 a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V odôvodnení uznesenia okresný súd poukázal v prvom rade na obsah exekučného spisu, pričom uviedol:

„Zo   spisu   1   Ro/203/00   bolo   zistené,   že   veriteľ   I.   Ch.   podal   dňa   25.   2.   2000 na Okresný   súd   Považská   Bystrica   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu, ktorým sa domáhal, aby bola E. P. ako odporkyňa zaviazaná zaplatiť sumu 15 000,00 Sk a nahradila súdny poplatok 600.00 Sk a trovy právneho zastúpenia 1 100,00 Sk.

Navrhovateľ   v   návrhu   uviedol,   že   s   odporkyňou   uzatvoril   Zmluvu   o   pôžičke dňa 29. 1. 1999, na základe ktorej jej poskytol pôžičku v sume 15 000,00 Sk a odporkyňa sa túto zaviazala vrátiť do 31. 12. 1999, čo však neurobila.

Súd vydal dňa 3. 3. 2000 platobný rozkaz č. k. 1 Ro/203/00, ktorým návrhu v plnom rozsahu vyhovel.

Keďže   si   odporkyňa   platobný   rozkaz   prevzala   dňa   9.   3.   2000   a   nepodala proti nemu odpor,   platobný   rozkaz   nadobudol   právoplatnosť   a   vykonateľnosť dňa 24. 3. 2000.

Ďalej súd z exekútorského spisu... EX 78/00 zistil, že potom ako sud poveril súdnu exekútorku   poverením   zo   dňa   12.   4.   2000   na   vykonanie   exekúcie   na základe   návrhu oprávneného v neprospech pôvodnej povinnej E. P., exekútorka vydala dňa 14. 4. 2000 upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré bolo povinnej doručené do vlastných rúk dňa 19. 4. 2000,   o čom   svedčí   vlastnoručne   podpísaná   doručenka,   nachádzajúca   sa na čísle listu 5a spisu, v ktorom bola povinná riadne poučená o možnosti, spôsobe a lehote na podanie námietok proti začatiu exekúcie. Povinná však námietky proti začatiu exekúcie nepodala ani dobrovoľne   pohľadávku   neuhradila,   a   preto   exekútorka   pristúpila   k   nútenému   výkonu exekúcie.

Exekútorka teda vykonala dňa 21. 9. 2000 súpis hnuteľných vecí, a to na betónovú garáž..., vydala upovedomenie o vykonaní súpisu a exekučný príkaz − predaj hnuteľných vecí   −   prefabrikovanej   betónovej   garáže...,   ktoré   dokumenty   si   povinná   prevzala   dňa 21. 9. 2000,   o   čom   svedčí   povinnou   podpísaná   doručenka   na   čísle   listu   14   spisu   EX. Povinná   o   vylúčenie   hnuteľnej   veci   z exekúcie   nežiadala.   Exekútorke   odovzdala   kľúč od garáže, nepredložila jej žiadne doklady od nej s tým, že žiadne nemá a uviedla, že garáž vydražila   a   je   stará   okolo   7   a   1   roka.   Pri exekúcii   predajom   uvedenej   hnuteľnej   veci exekútorka   vychádzala   z   ceny   20 580,00 Sk určenej   znaleckým   posudkom   č.   179/2000 znalca z odboru stavebníctvo...

Pretože   na   prvé   kolo   dražby   dňa   19.   1.   2001   sa   nedostavil   žiadny   záujemca, dňa 1. 2. 2001 sa konala opakovaná dražba, na ktorej bola garáž predaná vydražiteľovi R. M. podľa § 126 ods. 2 Exekučného poriadku za sumu 13720,- Sk, ktorá predstavuje 2/3-iny ceny   určenej   znaleckým   posudkom.   Exekútorka   dosiahnutý   výťažok rozvrhla   v   súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Exekučného poriadku na trovy exekúcie 7 211,50 Sk a zvyšnou sumou 6 508,50 Sk čiastočne uspokojila pohľadávku oprávneného.

Okrem   toho   bolo   v   spise   EX   zistené,   že   exekútorka   dňa   18.   5.   2000   vydala upovedomenie   o   spôsobe   vykonania   exekúcie   zriadením   exekučného   záložného   práva, upovedomenie   o   spôsobe   vykonania   exekúcie   predajom   nehnuteľností   a   taktiež   vydala exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva a exekučný príkaz na predaj spoluvlastníckych podielov pôvodnej povinnej k nehnuteľnostiam v k. ú. S... Z exekučného spisu   bolo   zistené,   že   k   zriadeniu   exekučného   záložného   práva   ani   k   predaju   týchto nehnuteľností nedošlo.

Exekútorka ďalej šetrila platiteľa mzdy a iných príjmov, avšak neúspešne.   Ďalej dňa 11. 10. 2006 prihlásila nárok do dedičského konania.

Z uznesenia Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 10 D 979/2006-285 zo dňa 24. 1. 2011 a oznámenia o úmrtí v exekučnom spise bolo zistené, že povinná zomrela... Exekútorka   prihlásila   do   dedičského   konania   po   nej   nevymoženú   pohľadávku aj s príslušenstvom, avšak pohľadávka nebola v uznesení o vyporiadaní dedičstva uvedená ako   pasívum   dedičstva,   pretože   bola   zo   strany   dediča   popretá.   Celé   dedičstvo   v   čistej hodnote   15   345,65   €   nadobudol   manžel   poručiteľky M.   P...   bez povinnosti   výplaty ustupujúcim dedičom. Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 19 CoD 7/2011-300 zo dňa 31.   3.   2011,   potvrdil   dedičské   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 5. 2011.

Ďalej z exekučného spisu vyplýva, že exekútorka vyčkala na výsledky dedičského konania po zomrelej povinnej, a po zistení, že celé nadobudol M. P., prešetrila jeho zdroj príjmu, na základe čoho dňa 11. 6. 2012 vydala príkaz na začatie exekúcie zrážkami z iných príjmov   EX   78/2000-76,   a   to   z   jeho   výsluhového   dôchodku,   za účelom   vymoženia zostatku pohľadávky   vo   výške 269,86 €   a exekučným   príkazom spis. zn.   EX   78/2000-77 zo dňa 11. 6. 2012 prikázala Ministerstvu vnútra SR ako platiteľovi výsluhového dôchodku po doručení exekučného príkazu zraziť a na účet exekútora poukázať 1/3tinu jeho dôchodku na vymoženie zostatku pohľadávky vo výške 269,86 €.“

Následne okresný súd uviedol svoje právne závery k prerokúvanej veci:„Exekučný   poriadok   ako   osobitný   predpis   v   ustanovení   §   37   stanovuje,   akým spôsobom dochádza k zmene účastníkov exekučného konania na strane oprávneného alebo povinného. Tieto ustanovenia treba podľa § 251 ods. 4 O. s. p. aplikovať na prípady zmeny účastníkov   konania   v   exekúcii,   pretože   Exekučný   poriadok   je   lex   specialis vo vzťahu k O. s. p.   Nemožno teda v   tejto   veci   použiť   ustanovenia   § 92   ods.   2   O.   s.   p. o pripustení   zmeny   účastníka.   Rovnaký   záver   konštatoval   v   obdobných   prípadoch aj Krajský súd v Trenčíne   v   uzneseniach   č.   k.   5   CoE/108/2008-69   zo   dňa   12. 2. 2009, č. k. 8 CoE/52/2011-22 zo dňa 30. 6. 2011.

Z   návrhu   povinného   na   zastavenie   exekúcie   vyplýva,   že   nesúhlasí   s   tým, aby exekúcia, ktorá začala pôvodne proti jeho manželke, pokračovala po jej úmrtí proti nemu, pretože vymáhanú pohľadávku poprel v dedičskom konaní a veriteľ si ju mal uplatniť proti dedičovi osobitnou žalobou a pohľadávka by mala byť premlčaná.

Exekúciu možno zastaviť len z dôvodov stanovených zákonom... V tejto veci vymáhaná pohľadávka vznikla titulom nezaplatenej pôžičky, a teda nejde o dlh, ktorý by bol viazaný výlučne na osobu pôvodnej povinnej, a preto jej úmrtím tento dlh podľa § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka nezanikol. Pretože hodnota dedičstva pôvodnej povinnej, ktoré nadobudol v celom rozsahu dedič M. P., preukázateľne prevyšovala hodnotu vymáhanej pohľadávky, podľa § 37 ods. 3 a 4 Ex. por. v citovanom znení a § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka vymáhaný dlh v neuhradenej výške prešiel na dediča povinnej M. P.,   ktorý   vstúpil   do   procesného   postavenia   pôvodnej   povinnej   v   exekučnom   konaní a oprávnený môže požadovať uspokojenie neuhradenej pohľadávky aj z dedičovho majetku, teda aj z jeho dôchodku, a to do výšky ceny nadobudnutého dedičstva.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a   citované   zákonné   ustanovenia   k   zmene... na strane   povinného   došlo   priamo   zo   zákona,   bez   toho,   aby   bolo   potrebné   vydať rozhodnutie súdu o zmene na strane účastníka konania.

Judikatúra   súdov   je   už   niekoľko   rokov   ustálená   v   otázke   možnosti   vymáhať exekučným titulom priznaný dlh priamo od dediča dlžníka. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 4 Cz 19/68 výkon rozhodnutia možno nariadiť a uskutočniť proti dedičovi toho,   kto   je   v   rozhodnutí   označený   ako   povinný,   ak   osoba   dediča   a   rozsah   dedičstva sú preukázané právoplatným rozhodnutím štátneho notárstva. Najvyšší súd SR v uznesení spis. zn. 4 MCdo 18/2009 zo dňa 22. 7. 2010 dal za pravdu argumentácii generálneho prokurátora   v mimoriadnom   dovolaní,   podľa   ktorej   aj   dlh   neprihlásený,   resp. neprejednaný,   a teda   nezahrnutý   do   pasív   dedičstva   prechádza   na   dedičov   priamo   zo zákona podľa zásad uvedených v § 470 Občianskeho zákonníka a exekúciu poručiteľovho dlhu priznaného exekučným titulom možno vykonať proti dedičom poručiteľa.

V danej   veci je   podstatné,   že oprávnený   má   exekučný   titul,   ktorý je vykonateľný s tým,   že   právoplatným   dedičským   rozhodnutím   vstúpil   dedič   do   dosiaľ   neuspokojenej povinnosti poručiteľky v rozsahu zdedeného majetku. Nič na tejto okolnosti nemení ani tá skutočnosť, že dedič v rámci dedičského konania pohľadávku oprávneného neuznal, poprel. Popretie pohľadávky má tie právne následky, že táto nemohla byť pojatá ako pasívum do dedičského rozhodnutia s tým, že jedine pokiaľ by sa nejednalo o pohľadávku priznanú právoplatným rozhodnutím súdu, bolo by potom povinnosťou oprávneného podľa § 175y O. s. p. domáhať sa svojho nároku ďalej súdnou cestou. Rovnaký právny názor je obsiahnutý v uznesení Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoE/42/2009-62 zo dňa 7. 4. 2009. Nie je teda potrebné, aby sa veriteľ proti dedičovi domáhal zaplatenia už judikovaného dlhu novou osobitnou žalobou, ako tvrdil povinný. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že takáto žaloba by musela byť súdom zamietnutá pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 O. s. p. vzhľadom na totožnosť predmetu konania a totožnosť účastníkov, pretože dedič je právnym   nástupcom   poručiteľa   (viď   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   spis.   zn. 4 MCdo 18/2009   zo   dňa   22.   7.   2010)   a   z   pohľadu   veriteľa   by   to   malo   za   následok nemožnosť vymôcť právo priznané právoplatným a vykonateľným rozhodnutím.

Z exekučného spisu vyplynulo, že exekútorka pri predaji betónovej garáže patriacej pôvodnej povinnej vychádzala zo znaleckého posudku. V znaleckom posudku... bola určená cena prefabrikovanej betónovej garáže na sumu 20 580,00 Sk. Znalecký posudok s určenou cenou   garáže   exekútorka   doručila   pôvodnej   povinnej   a   táto   cenu   určenú znaleckým posudkom   nenamietala   a   nepožiadala   ani   o   vylúčenie   veci   z nehnuteľnosti.   Keďže   ako aj vyplýva zo znaleckého posudku garáž nebola evidovaná ako nehnuteľnosť zapísaná v KN, bola   postavená   na   murovanej   podmurovke   bez   základov   na   verejnom   priestranstve   − parkovisku, teda sa nejednalo o nehnuteľnosť podľa § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka a exekútorka   správne   postupovala   pri   dražbe   ako   s hnuteľnou   vecou.   Keďže   prvé   kolo dražby garáže bolo neúspešné, exekútorka správne dražbu opakovala a garáž bola v súlade s   §   126   ods.   2   Ex.   por.   predaná   za   2/3-iny   jej   ceny.   Súd   poukazuje   na   skutočnosť, že exekútorka predala jednu prefabrikovanú garáž... a nie dve, ako tvrdí povinný.

Predajom   tohto   majetku   povinnej   nebola   uspokojená   celá   pohľadávka   priznaná platobným rozkazom vrátane jej príslušenstva a preto exekútorka za účelom vymoženia neuspokojeného nároku v prospech oprávneného opodstatnene pokračovala vo vykonávaní exekúcie proti M. P., ktorý zodpovedá za dlhy pôvodnej povinnej do výšky ceny dedičstva, ktoré nadobudol. Dedič zodpovedá za dlhy poručiteľky svojím majetkom, ktorý podlieha exekúcii a je bez významu, kedy majetok nadobudol.

Čo   sa   týka   predaja   rodinného   domu   a   motorového   vozidla,   v   exekučnom   spis nie je o ich predaji žiadna zmienka. Súdu z inej rozhodovacej činnosti je známe, že tento majetok bol predmetom predaja v inej exekúcii.

Pokiaľ   povinný   argumentoval   prieťahmi   v   exekučnom   konaní,   súd   uvádza, že v Exekučnom poriadku nie je stanovená maximálna doba konania, po uplynutí ktorej by musel súd exekúciu zastaviť.

V   tejto   veci   je   vymáhaná   pohľadávka,   ktorá   bola   priznaná   súdom   platobným rozkazom zo dňa 3. 3. 2000, spis. zn. 1 Ro/203/2000, a ako vyplýva zo spisového materiálu 1 Ro/203/2000 dlh vznikol na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej v zmysle ustanovení Občianskeho   zákonníka,   preto   súd   námietku   premlčania   vznesenú   povinný   preskúmal podľa ustanovení   Občianskeho   zákonníka.   Podľa   §   110   ods.   1   Občianskeho   zákonníka ustanovuje premlčaciu lehotu v prípade práva priznaného právoplatným rozhodnutím súdu na dobu desiatich rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Pretože platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 24. 3. 2000 a oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie pred uplynutím zákonnej premlčacej body dňa 31. 3. 2000, kedy došlo opäť k spočívaniu premlčacej doby, a premlčacia doba nezačala znova plynúť ani úmrtím pôvodnej povinnej, pretože v exekučnom konaní sa riadne pokračovalo po jej úmrtí s dedičom, ktorý nadobudol celé dedičstvo, dlh premlčaný nie je a námietka premlčania bola vznesená bezdôvodne.

Pretože súd nezistil žiaden dôvod v zmysle § 57 ods. 1, ods. 2 Ex. por., pre ktorý by mala byť exekúcia proti povinnému zastavená, návrh povinného na zastavenie exekúcie ako nedôvodný zamietol.

Okrem   toho   súd   nie   je   oprávnený   rozhodnúť   v   exekučnom   konaní   o   nárokoch povinného, ktoré si na pojednávaní uplatnil titulom údajne spôsobenej škody.“

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu v spojení s okresným súdom možno považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie krajského súdu, ktorým tento potvrdil uznesenie okresného súdu   o   zamietnutí   návrhu   na   zastavenie   exekúcie,   malo   byť   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené.

Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob výkladu príslušných   zákonných   ustanovení,   ktorým   krajský   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie, vzhľadom   na   zistený   skutkový   stav,   nie   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v   posudzovaní   obsahu   aplikovanej právnej úpravy.

Krajský súd v spojení s okresným súdom v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli, ktoré   ustanovenia   Exekučného   poriadku   aplikovali,   čo   zisťovali,   čo   považovali za preukázané a na základe čoho v konečnom dôsledku rozhodli.

Krajský   súd   a   okresný   súd   zhodne   uviedli,   že   zastaviť   exekúciu   možno   len zo zákonom   ustanovených   dôvodov   (§   57   Exekučného   poriadku).   Poukázali   na   právnu úpravu prechodu a prevodu práva alebo povinnosti z exekučného titulu (§ 37 ods. 3 a 4 Exekučného   poriadku).   Uviedli   tiež   právny   režim   relevantný v   situácii,   keď   dlh   nie   je prerokovaný, prípadne prihlásený v dedičskom konaní, a dospeli k záveru, že k prechodu dlhu na dediča dochádza zo zákona, pričom ak nie je dohoda dedičov, ktorá by upravovala niečo   iné,   pomer,   v   akom   dedičia   zodpovedajú   za   dlhy   poručiteľa,   určuje   hodnota ich dedičského   podielu   (§   470   ods.   2   Občianskeho   zákonníka).   Okresný   súd   uviedol, že popretie predmetného dlhu v dedičskom konaní sťažovateľom malo len ten následok, že tento dlh nebol zahrnutý do pasív v dedičskom rozhodnutí. Vzhľadom na to, že išlo o judikovaný nárok, neprichádzalo do úvahy, aby oprávnený mal povinnosť opäť uplatniť tento nárok na súde. Okresný súd sa tiež špecificky vysporiadal s námietkou sťažovateľa o premlčaní   predmetného   dlhu,   pričom   túto   námietku   považoval   za   neopodstatnenú. Konajúce súdy dospeli k záveru, že exekúcia sa vykonáva zákonne, pričom samotné trvanie tejto exekúcie nemá samo osebe vplyv na jej zákonnosť.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu ako odvolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 29. mája 2013, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie, nemá znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade s príslušnými procesnoprávnymi predpismi (napr. § 37 ods. 1, 3 a 4, § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 175y Občianskeho súdneho   poriadku)   a hmotnoprávnymi   predpismi   (napr.   §   110   ods.   1,   §   470   ods.   2 Občianskeho zákonníka), s tým, že krajský súd ako odvolací súd v spojení s okresným súdom svoje závery primerane odôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,   v ktorej   už   konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade s procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 29. mája 2013. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Exekučného poriadku, Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Bez   väzby   na   konkrétny   postup   alebo   rozhodnutie   štátneho   orgánu   sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 13 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011, IV. ÚS 90/2013).

Z   citovanej   judikatúry   ESĽP   vyplýva   zrejmá   súvislosť   práva   zaručeného   čl.   13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľom ustanoveniami dohovoru (čl. 6 ods. 1), nemohol ani dospieť k záveru, že by krajský súd mohol porušiť právo sťažovateľa zaručené v čl. 13 dohovoru.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahom v súdnom   konaní   ide   predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej moci nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v   čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP   (pozri   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o   sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy „postupom Krajského   súdu   v   Trenčíne,   ktorý   neodstránil   nezákonnosť   postupu   Okresného   súdu v Považskej Bystrici...“.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie rozhodol   okresný   súd   uznesením   z   8.   novembra   2012   tak,   že   tento   návrh   zamietol. Proti tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd napadnutým uznesením z 29. mája 2013. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že toto uznesenie krajského   súdu   mu   bolo   doručené   17.   júna   2013,   pričom   v   tento   deň   aj   nadobudlo právoplatnosť.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. augusta 2013, t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho   už   k   namietanému   porušovaniu   v   sťažnosti   označeného   základného   práva   jeho postupom   nemohlo   dochádzať,   ústavný   súd   sťažnosť   v   súlade   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014