znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 356/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., P., zastúpeného advokátkou M. J., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 75/2009 z 5. mája 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Z. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2010 doručená sťažnosť M. Z., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou M. J., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešov (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 75/2009,

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd v konaní o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len  ,,okresný   súd“)   č.   k.   5C   120/08-46,   v ktorom   je sťažovateľ   v postavení   žalovaného,   uznesením   sp.   zn.   9   Co   75/2009   z   5.   mája   2010 rozhodol   tak,   že „žalovaného   zaviazal   zaplatiť   žalobkyni   náhradu trov   konania v sume 2.103,64 EUR do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia a súdny poplatok za podanú žalobu a odvolanie vo výške 1.596,-EUR do 3 dní od právoplatnosti uznesenia“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „rozhodoval po právoplatnosti rozsudku vo veci samej, pričom pri vyčíslení trov konania vychádzal zo znaleckého posudku č. 29/2002 zo dňa 21.06.2002 znalkyne Ing. E. Č. – Š., ktorý bol žalobkyňou predložený až pri vyčíslení náhrady   trov   konania,   keďže   v preskúmavanej   veci   hodnota   sporu   nebola   vyčíslená v priebehu prvostupňového konania.

Takýto   postup   odvolacieho   súdu,   ktorým   vyčíslil   trovy   konania   na   základe znaleckého posudku, predloženého až po konečnom rozhodnutí vo veci samej bez toho, aby som   sa   ako   účastník   konania   mal   možnosť   s týmto   predloženým   dôkazom   oboznámiť a vyjadriť k nemu svoje pripomienky, považujem za arbitrárne, porušujúce moje základné ústavné práva, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné.

Právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Táto korelácia práva účastníka a jemu zodpovedajúcej povinnosti súdu je zakotvená aj v ust. § 123 O.s.p., resp. § 122 ods. 1 O.s.p.. Napokon, aj v prípade, ak predseda senátu vykoná dôkaz mimo pojednávania, účastníci konania majú právo byť prítomný pri jeho vykonávaní a oboznámiť sa s jeho výsledkami.

Preto považujem za neprípustné a v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania, ak o hodnote daru, ktorého vrátenia sa žalobkyňa domáhala, sa dozviem až z uznesenia, ktorým   mi   je uložená   povinnosť nahradiť   trovy konania,   navyše uznesenia   odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustný riadny opravný prostriedok.“.

Sťažovateľ zároveň poukázal aj na fakt, že ,,odvolacím súdom bola pri rozhodovaní o výške trov právneho zastúpenia aplikovaná nesprávna právna norma. Súd pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzal z ust. §9,10 ods. 1,2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby (ďalej len,,vyhláška“,)Súd však opomenul, že vyhláškou č.209/2009 Z. z. účinnou od 01.06.2009, bola vyhláška v ust. §11 zmenená   tak,   že   v prípade,   ak   je   klientom   fyzická   osoba   a predmet   konania   sa   týka nehnuteľnosti,   ktorá   je   určená   na   bývanie   (s   výnimkou   konania   o vyporiadanie   BSM a podielového spoluvlastníctva),   je základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby 1/13 výpočtového základu (§11 ods. 1 písm. c/ vyhl.).»

Sťažovateľ   s poukazom   na   už   citované   tvrdí,   že   krajský   súd „pri   rozhodovaní o uložení   povinnosti   mne   ako   žalovanému   nahradiť   žalobkyni   trovy   konania   aplikoval nesprávnu právnu normu, zároveň porušil moje právo vyjadriť sa ku všetkým predloženým dôkazom, resp. akceptoval ako dôkaz znalecký posudok predložený napriek poučeniu podľa §   120   ods.   4   O.s.p.,   resp.   až   po   právoplatnosti   vo   veci   samej,   čím   narušil   princíp kontradiktórnosti konania.

Preto   je   napadnuté   Uznesenie   Krajského   súdu   v Prešove   potrebné   považovať   za svojvoľné,   účelové,   porušujúce   rovnosť   účastníkov   konania   a moje   právo   na   súdnu ochranu.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa, M. Z. vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9Co 75/2009 zo dňa 05.05.2010   p o r u š e n é   b o l i. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9Co 75/2009 zo dňa 05.05.2010 z r u š u j e a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo   výške   127,44   EUR   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti zistil, že sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (a to 24. mája 2010). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky   ako   dovolací   súd   a   ústavný   súd),   čo   nie   je   v   podmienkach   právneho   štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k tomu   tiež rozsudok   ESĽP   z 12. novembra   2002   vo   veci   Z.   a Z.   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o   podanom   dovolaní,   mohol   by   neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v danom prípade   sťažovateľ,   t. j.   k paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z   týchto   dôvodov   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010