znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 355/2014-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa   Meszárosa   a   Ladislava   Orosza   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Petrom   Janíkom,Hviezdoslavova 16,   Partizánske,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   právpodľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušeniačl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a čl. 14   ods.   1   Medzinárodného   paktuo občianskych   a politických   právach   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikyv konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Obo   70/2012,   3   Obo   71/2012   a   jeho   uznesenímz 29. novembra 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo podľa čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a právo podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskycha politických právach postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod   sp.   zn.   3   Obo   70/2012,   3   Obo   71/2012   a   jeho   uznesením   z   29.   novembra   2012p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Obo   70/2012,3 Obo 71/2012   z   29.   novembra   2012 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súduSlovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý

uhradiť   trovy   konania   v   sume   275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eura deväťdesiatštyri   centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Petra   Janíka,Hviezdoslavova 16, Partizánske, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2013doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

- porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základnýchpráv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa   čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl.   14   ods.   1Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodnýpakt“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 4 K 262/1999 a jeho uznesením z 20. septembra 2010 a

- porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1a 2 ústavy a porušenie čl. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 medzinárodnéhopaktu postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 3 Obo 70/2012, 3 Obo 71/2012 a jeho uznesením z 29. novembra2012.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   konkurzným   veriteľomv konkurznej veci úpadcu ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „úpadca“), vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 4 K 262/1999.

V   konkurznom   konaní   proti   úpadcovi   rozhodol   krajský   súd   uznesenímč. k. 4 K 262/99-2838 zo 16. augusta 2010 tak, že zvolal schôdzu konkurzných veriteľovs programom: 1. Správa o doterajšej činnosti správcu konkurznej podstaty; 2. Ustanovenienového   správcu   konkurznej   podstaty   –   hlasovanie;   3.   Zmena   veriteľského   výboruna 20. september   2010.   Krajský   súd   zároveň   vyzval   správcu   konkurznej   podstaty,aby v stanovenej   lehote   predložil   správu   o   stave   majetku   úpadcu   a   o   svojej   činnostiv konkurznom konaní.

Následne krajský súd uznesením č. k. 4 K 262/99-2915 z 20. septembra 2010 zbavil ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „odvolaný správca“) funkcie správcu konkurznej podstatya ustanovil   do   funkcie   nového   správcu   konkurznej   podstaty (ďalej   len   „ustanovený   správca“)   tak,   ako   to   schválila   schôdza   konkurzných   veriteľov20. septembra 2010.

Proti   uvedeným   uzneseniam   podal   odvolanie   sťažovateľ   a   odvolaný   správca,o ktorých   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Obo   149/2010,   1   Obo   160/2010zo 14. decembra 2010 tak, že tieto uznesenia krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ a odvolaný správca následne podali proti uzneseniu najvyššieho súduzo 14. decembra 2010 ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej ústavnýsúd rozhodol nálezom č. k. II. ÚS 583/2011-93 z 21. júna 2012, ktorým vyslovil porušeniezákladných práv sťažovateľa a odvolaného správcu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodnéhopaktu. Ústavný súd týmto nálezom zrušil uznesenie najvyššieho súdu zo 14. decembra 2010a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením sp. zn. 3 Obo 70/2012,3 Obo 71/2012 z 29. novembra 2012 tak, že uznesenia krajského súdu zo 16. augusta 2010a z 20. septembra 2010 potvrdil.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd a ani krajský súd „nezohľadnil starostlivo a naopak hrubo nerešpektoval či snáď až ignoroval kľúčové skutočnosti zrejmé zo súdneho spisu (vrátane spisu prvostupňového konkurzného súdu), neodôvodnil náležite ani presvedčivo svoje súdne rozhodnutie, ďalej najvyšší súd nerešpektoval celkom právny názor vyslovený v náleze ústavného súdu, ale taktiež najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 3 Obo 70/2012 a 3 Obo 71/2012 vyhodnocoval a riešil nedostatky pri konaní a rozhodovaní konkurzného súdu diametrálne a neobjektívne odchylným spôsobom ako boli − podľa súdnej judikatúry − vyhodnocované a riešené analogické nedostatky v iných kauzách. A v konečnom dôsledku vydanie   predmetných   súdnych   uznesení   bolo   odmietnutím   spravodlivosti   (denegatio iustitiae) a porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných práv a slobôd sťažovateľa... tak, aby súdne konkurzné konanie (konkurz) na majetok úpadcu ⬛⬛⬛⬛ prebiehalo   −   aj   v   procese   navrhnutia,   zvolania,   riadenia,   priebehu a hlasovania   schôdze   konkurzných   veriteľov   dňa   20.   9.   2010   a   rozhodovania   o   zmene správcu konkurznej podstaty − v súlade so zákonom a bez narušovania priebehu konkurzu účinkami a dôsledkami nezákonných zásahov...“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie nálezu ústavného súdu z 21. júna2012   a   argumentuje   tým,   že   najvyšší   súd   v   ďalšom   odvolacom   konaní „postupoval... bez náležitého   rešpektovania   právneho   názoru   ústavného   súdu   o   zmätočnosti   obidvoch prvostupňových   rozhodnutí   konkurzného   súdu,   bez   zohľadnenia   skutočného   obsahu podkladových súdnych spisov k odvolaciemu konaniu a rozhodovaniu, bez zohľadnenia relevantnej   súdnej   judikatúry,   ale   dokonca   aj   s   diskriminačne   nerovným   prístupom k odvolateľom [ktorí by podľa odvolacieho najvyššieho súdu mali − aj napriek obsahu podkladových súdnych spisov − osobitne preukázať nekvalifikovanú veľkosť percentuálneho podielu   pohľadávok   skupiny   predkladateľov   návrhu   na   zvolanie   schôdze   konkurzných veriteľov a tiež nekvalifikovanú veľkosť percentuálneho podielu pohľadávok predkladateľa návrhu na schválenie ustanovenia nového správcu] v porovnaní s arbitrárnym a ústavne nekonformným favorizovaním a zvýhodňovaním skupiny predkladateľov návrhu na zvolanie schôdze   konkurzných   veriteľov   a   tiež   predkladateľa   návrhu   na   schválenie   ustanovenia nového správcu [pri ktorých odvolací najvyšší súd vôbec ani len z podkladových súdnych spisov neskúmal existenciu či neexistenciu ich údajného ratifikovaného podielu pohľadávok, ale nekriticky, neopodstatnene, nepodložene a tým arbitrárne a ústavne nekonformne – aj napriek   obsahu   podkladových   súdnych   spisov   −   zjavne   vychádzal   z   akejsi   fiktívnej prezumpcie existencie ich údajného kvalifikovaného podielu pohľadávok].“.

Sťažovateľ sa vzhľadom na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdudomnieva, že najvyšší súd mal na prerokovanie odvolania nariadiť pojednávanie. V tejtosúvislosti uvádza, že «... odvolací Najvyšší súd SR − aj napriek princípu dvojinštančnosti konania   a   princípu   predvídateľnosti   práva   −   opätovne   úporne   snaží   dodatočne „konvalidovať“   (či   kvázikonvalidovať)   arbitrárnu   zmätočnosť   (principiálne   chybných a ústavne   nekonformných)   postupov   a   rozhodnutí   konkurzného   súdu   uvádzaním   nových argumentov, úvah a dôvodov či údajných skutkových zistení absentujúcich v rozhodnutiach konkurzného súdu, pričom však odvolací Najvyšší súd SR ani v novom konaní − napriek princípom a garanciám spravodlivého súdneho konania − nenariadil pojednávanie ani inak nedal možnosť (a tým vlastne odňal možnosť) odvolateľom vyjadriť sa a namietať správnosť novej   argumentácie   a   dôvodov   absentujúcich   v   rozhodnutiach   konkurzného   súdu, v dôsledku   čoho   odvolací   najvyšší   súd   odňal   odvolateľom   možnosť   konať   pred   týmto odvolacím súdom.

V neposlednom rade odvolací Najvyšší súd SR neopodstatnene, arbitrárne a ústavne nekomformne bagatelizuje zmätočnosť (principiálne nedostatky) a nezrušenie (zachovanie) zmätočných rozhodnutí konkurzného súdu...

... Najvyšší   súd   SR...   rozhodol...   bez   toho,   aby   výrok   tohto   rozhodnutia   mal racionálny základ a potrebnú oporu v obsahu spisu a v odôvodnení tohto rozhodnutia. Najvyšší súd SR sa vyhotovení uznesenia z 29. 11. 2012 neriadil ustanoveniami § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP ani nadväznou súdnou judikatúrou (napríklad IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003   a   I.   ÚS   301/06   zo   4.   10.   2006),   keďže   predmetné   uznesenie   náležite a presvedčivo neodôvodnil.».

V súvislosti s princípmi dvojinštančnosti súdneho konania a predvídateľnosti právasťažovateľ tiež uvádza, že «Odvolací Najvyšší súd SR... uvádza celkom nové tvrdenia..., že ⬛⬛⬛⬛ je   toho   času   už   zo   zoznamu   správcov   konkurznej   podstaty vyčiarknutý“.   Pritom   však   odvolací   Najvyšší   súd   SR   neposkytol   sťažovateľovi (ako odvolateľovi) žiadnu   možnosť   vyjadriť   sa   k   týmto   údajným   dôvodom   v   odvolacom konaní ešte pred vydaním uznesenia z 29. 11. 2012, hoci prvostupňový konkurzný súd sa takými   dôvodmi   vôbec   nezaoberal   a   ani   takéto   dôvody   nehodnotil.   Sťažovateľ (ako odvolateľ) sa o existencii nových údajných dôvodov na zbavenie funkcie (odvolanie) správcu konkurznej podstaty dozvedel až z nového odvolacieho uznesenia... V tomto štádiu konania už sťažovateľ (ako odvolateľ) nemal reálnu možnosť zaujať stanovisko k novým tvrdeniam...».

Podľa sťažovateľa v prerokúvanej konkurznej veci nebol predložený kvalifikovanýnávrh na ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty, pričom najvyšší súd sa s toutoskutočnosťou   nevysporiadal.   V   tejto   súvislosti   konštatuje,   že «Najvyšší   súd   SR   však vo svojom   uznesení...   arbitrárne   a   ústavne   nekonformne   zamlčal   závažné   skutočnosti o nezákonnosti a nelegálnosti návrhu na ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty, ktorý − v hrubom rozpore s § 10 ods. 6 zákona o konkurze a vyrovnaní − predložil veriteľ „Fond národného majetku SR“ s nekvalifikovaným percentuálnym podielom pohľadávky iba „14,72“ (%), čo ani zďaleka nedosiahlo a nedosahuje zákonom kogentne predpísaný (v § 10 ods. 6 ZKV) kvalifikovaný podiel... 30 % zo všetkých konkurzných pohľadávok konkurzných   veriteľov   s   hlasovacím   právom.   Tieto   závažné   skutočnosti   o   nezákonnosti a nelegálnosti   návrhu   na   ustanovenie   nového   správcu   konkurznej   podstaty   sú   zjavné zo súdneho spisu, a to konkrétne zo zápisnice konkurzného súdu o pojednávaní − schôdzi konkurzných   veriteľov   dňa   20.   9.   2010   a   zároveň   z   percentuálnych   podielov uvedených v zozname konkurzného súdu o prezentácii na schôdzi konkurzných veriteľov dňa 20. 9. 2010.

...   Najvyšší   súd   SR...   nerešpektoval   názor   Ústavného   súdu   SR   o   zmätočnosti uznesenia   konkurzného   súdu   sp.   zn.   4   K   262/99-2915   z   20.   9.   2010...   ani   konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR o ústavnej neakceptovateľnosti rozhodnutia všeobecného súdu, v ktorom výrok nemá potrebnú oporu v odôvodnení... nerešpektoval ani svoju vlastnú judikatúru o tom, že pri konaní a rozhodovaní týkajúcom sa zbavenia funkcie pôvodného správcu a ustanovenia nového správcu konkurznej podstaty na základe hlasovania schôdze konkurzných veriteľov o návrhu konkurzného veriteľa musí súd skúmať „splnenie zákonných podmienok   zvolania   schôdze   konkurzných   veriteľov,   priebeh   a   hlasovanie   konkurzných veriteľov“,   respektíve   musí   skúmať   splnenie   „podmienky   prípustnosti   zvolania   schôdze veriteľov,   jej   priebeh   a   hlasovanie“   [mutatis   mutandis   uznesenie   NSSR   sp.   zn. 2 Obo 128/2008 z 28. 10. 2008]...».

Sťažovateľ   poukazuje   tiež   na   právny   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   jebezpredmetné zrušiť uznesenie krajského súdu o zvolaní schôdze konkurzných veriteľovz dôvodu, že sa na jeho základe už schôdza konala, a takýto postup by bol bez právnehoúčinku. Sťažovateľ považuje tento právny názor za arbitrárny a ústavne neakceptovateľnýa podľa jeho názoru tieto tvrdenia „spočívajú na negovaní zmyslu a významu riadnych aj mimoriadnych opravných prostriedkov aj proti takým nezákonným... rozhodnutiam, ktoré už boli vykonané...“.

Tým, že najvyšší súd nezrušil napadnuté uznesenia krajského súdu z dôvodu absencieriadneho   odôvodnenia, znemožnil   tým preukazovanie a uplatňovanie   práv konkurznýchveriteľov, ktoré „súvisia s nezákonným konaním a rozhodovaním konkurzného súdu...“.Sťažovateľ   poukazuje   tiež   na   obsah   súdneho   spisu   v   súvislosti   s   pohľadávkouÚstredného   daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   –   Daňového   úradu (ďalej aj „daňové riaditeľstvo“), pričom uvádza:

„Súčasťou konkurzného súdneho spisu... sú okrem iného aj listiny svedčiace o tom, že Ústredným daňovým riaditeľstvom SR − Daňovým úradom prihlásená daňová pohľadávka u správcu vo výške 30 314 200 Sk bola jednak daňovou pohľadávkou proti podstate   (z   titulu   daňového   nedoplatku   −   dlžnej   dane   za   prevod   nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území, jednak bola správcom popretá (kvôli pochybnosti daňového nedoplatku) a jednak daňový ručiteľ (Všeobecná úverová banka, a. s.) dňa   5.   5.   2000   − na   základe   rozhodnutia   Ústredného   daňového   riaditeľstva   SR, pracoviska sp. zn. IV/210/3682/2000/PN zo dňa 24. 5. 2000 − predmetnú daňovú pohľadávku v celej jej výške (30 314 200 Sk) uhradil (vyrovnal) Daňovému úradu. Už len preto Ústrednému daňovému riaditeľstvu SR − Daňovému úradu úplným uhradením   dňa   5.   5.   2000   zanikla   celá   prihlásená   (hoci   správcom   popretá)   daňová pohľadávka proti podstate (30 314 200 Sk). Tým zároveň Ústredné daňové riaditeľstvo SR − Daňový úrad odo dňa 5. 5. 2000 prestal byť veriteľom úpadcu...“

Uvedený   právny   názor   podporujú   podľa   sťažovateľa   aj   ďalšie   listiny,   ktorésú v súdnom   spise   –   žiadosť   Všeobecnej   úverovej   banky,   a. s.,   zo   7. júna 2000«„o dodatočné preskúmanie – nahlásenie pohľadávky“, pričom krajský súd prípisom sp. zn. 4 K 262/99 z 26. júna 2000 uviedol, že „zákonná lehota na prihlasovanie pohľadávok už uplynula (a jej zmeškanie nemožno odpustiť) a že ak ide o pohľadávku proti podstate vzniknutú   po vyhlásení   konkurzu,   tak   ju   možno   nahlásiť   priamo   správcovi   konkurznej podstaty“.   Okrem   toho   správca   konkurznej   podstaty   vo   vyjadrení   a   doplnení   svojho vyjadrenia   v prípise   z   12.   apríla   2005   «upozornil   konkurzný...   súd...   na   zánik   celej prihlásene... daňovej pohľadávky jej uhradením dňa 5. 5. 2000... z uvedených dôvodov bývalá pohľadávka... už nie je „v evidencii správcu konkurznej podstaty a konkurzného súdu“.

Uvedeným   skutočnostiam   zodpovedajú   v   konkurznom   súdnom   spise   (na   listoch č. 2593   až   2598)   aj   poznámky   a   škrty   ručne   urobené   (zrejme   konkurznou   sudkyňou) na zažurnalizovanom návrhu zo dňa 13. 8. 2009 (doručenom dňa 17. 8. 2009) na zvolanie schôdze   konkurzných   veriteľov,   pričom   okrem   iného   už   na   1.   strane   návrhu   je   ručne preškrtnutý údajný veriteľ č. 4 „Slovenská republika v zastúpení ÚDRSR, DÚ “ s dopísanými poznámkami „240 − proti podstate“ a „478 − postúpené SK“.».

Krajský súd zaradil daňové riaditeľstvo do zoznamu veriteľov, ktorí žiadajú zvolanieschôdze konkurzných veriteľov s percentuálnym podielom uplatnenej pohľadávky 10,17 %zo všetkých uplatnených pohľadávok, pričom percentuálny podiel žiadateľov o zvolanieschôdze konkurzných veriteľov bol 37,79 %. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva záver,že „žiadatelia v súhrne nedosiahli... zákonom kogentne predpísaný (v § 10 ods. 1 ZKV) kvalifikovaný podiel... 30 % zo všetkých konkurzných pohľadávok konkurzných veriteľov s hlasovacím právom“.

Podľa sťažovateľa krajský súd nesprávne sčítal percentuálne podiely jednotlivýchkonkurzných veriteľov, pričom správny súčet mal byť 37,77 %, a nie 37,79 %. Relevantné jeaj podanie správcu konkurznej podstaty označené ako „Doplnenie vyjadrenia zo dňa 12. 4. 2005 a 14. 4. 2005“, v ktorom správca konkurznej podstaty upozornil konkurzný súd, že«celková výška evidovanej pohľadávky veriteľa „Fond národného majetku SR“ nie je „44 704   819,64   Sk“,   ale   je   „40   387   718,44   Sk“». V   zozname   o   prezentácii   na   schôdzikonkurzných   veriteľov   20.   septembra   2010   je   uvedený   tento   nesprávny   údaj   o   výškepohľadávky,   ktorý   predstavuje   percentuálny   podiel   14,72   %,   čo   nedosahuje   minimálnyzákonný podiel 30 %. Namieta, že «Obdobne konkurzný súd hrubo vyhotovil aj zoznam hlasujúcich pri zmätočnom hlasovaní na schôdzi konkurzných veriteľov dňa 20. 9. 2010, pretože konkurzným súdom uvedený celkový súčet prítomných hlasujúcich je ktorý vyhotovil konkurzný   súd,   je   taktiež   zle   vykonaný   dokonca   aj   prostý   matematický   súčet   údajných percentuálnych podielov z jednotlivých riadkov zoznamu, ktorý podľa konkurzného súdu je údajne 100,00 % (hoci prostý matematický súčet riadkov je až 100,71 %)... Ďalej konkurzný súd v zozname o prezentácii na schôdzi konkurzných veriteľov dňa 20. 9. 2010 explicitne pri veriteľovi   „ ⬛⬛⬛⬛ −   fyzická   osoba“   uviedol   „nehlasoval   −   zást.   odišla   po prezentácii“,   pričom   v   rozpore   s   touto   skutočnosťou   konkurzný   súd   [v   zápisnici z pojednávania − schôdze konkurzných veriteľov dňa 20. 9. 2010] nelegálne, nezákonne a arbitrárne započítal veriteľa „ ⬛⬛⬛⬛, fyzická osoba“ do celkových výsledkov hlasovania prítomných...».

Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   vytýka   najvyššiemu   súdu,   že   uvedené   skutočnostinezohľadnil a svojím uznesením nenapravil, čím toto uznesenie je arbitrárne a ústavneneudržateľné.

Sťažovateľ   tiež   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   zákonného   sudcupodľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a základného   práva   podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   z   dôvodu,že v prvom konaní o odvolaní rozhodoval senát „1 Obo“ a v druhom konaní o odvolanírozhodoval   senát   „3 Obo“.   Podľa   sťažovateľa   mala   byť   vec „pridelená   buď   senátu 1 Obo, ktorý vykonával prvotné odvolacie konanie..., prípadne by vec mala byť pridelená senátu 3 Obo na princípe náhodného výberu s pomocou automatizovaných prostriedkov... V súdnom spise sa však nenachádza výtlačok (počítačový výstup), ktorý by preukazoval pridelenie   veci   na   nové   (druhé)   odvolacie   konanie   a   rozhodovanie   senátu   3   Obo   na princípe náhodného výberu s pomocou automatizovaných prostriedkov.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 38 ods. 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd... a zároveň práva... podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru... a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických   právach...   porušil   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   postupom   pri konaní a uznesením sp. zn. 3 Obo 70/2012 a 3 Obo 71/2012 zo dňa 29. 11. 2012...... Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny... právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach...   porušil   Najvyšší súd Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   3   Obo   70/2012   a   3   Obo   71/2012   zo   dňa 29. 11. 2012...

... Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd... a... práva... podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru... a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach... porušil konkurzný Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4 K 262/99-2915 zo dňa 20. 9. 2010...

... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 70/2012 a 3 Obo 71/2012 z 29. 11. 2012... zrušuje aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 K 262/99-2915 zo dňa 20. 9. 2010 a tiež zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 K 262/99-2838 zo dňa 16. 8. 2010... vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

... priznáva (sťažovateľovi,   pozn.)...   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu...“

V súvislosti s návrhom na zrušenie napadnutých uznesení krajského súdu sťažovateľargumentuje právnymi závermi ústavného súdu, ktoré ústavný súd už vyslovil v nálezesp. zn. I. ÚS 342/2010.

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) tak, aby rozhodol o «odklade vykonateľnosti uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 70/2012 a 3 Obo 71/2012 zo dňa 29. 11. 2012 a   zároveň   aj   o   odklade   vykonateľnosti   uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 4 K 262/99-2915 zo dňa 20. 9. 2010, a to vzhľadom na preukázateľné skutočnosti a fakty o negatívnom pôsobení... nového správcu ⬛⬛⬛⬛...

Nový   správca... predložil konkurznému   Krajskému   súdu   v Bratislave list   zo   dňa 26. 10.   2012...   označený   ako   „Priebežná   správa   o   stave   konkurzu“...,   ktorým   na   úkor väčšiny konkurzných veriteľov a na prospech vyvolených veriteľov navrhuje mimoriadne závažné úkony v rámci konkurzu na majetok úpadcu...

1. Nový správca... sa aktívne − avšak v rozpore so zákonnými pravidlami o súpise konkurznej podstaty a o postupe pri uplatňovaní nárokov na vylúčenie veci z konkurznej podstaty   (§   19   ZKV)   −   usiluje   vylúčiť   z   konkurznej   podstaty   hodnotný   a   speňažiteľný hnuteľný majetok (vrátane technologických zariadení) ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol   pôvodným   správcom...   zaradený   a   zapísaný   do   súpisu   konkurznej   podstaty   úpadcu ⬛⬛⬛⬛.

2. Nový správca... navrhol konkurznému súdu zrušiť konkurz na majetok úpadcu ⬛⬛⬛⬛ podľa ustanovení § 44 ods. 1 písm. a) a d) ZKV, pretože majetok konkurznej podstaty vraj nepostačuje ani na úhradu výdavkov a odmeny správcu (prirodzene až po novým správcom navrhnutom vylúčení hnuteľného majetku z konkurznej podstaty). Pritom zrušenie konkurzu by v konečnom dôsledku okrem iného viedlo pre zánik úpadcu aj k zastaveniu   incidenčných   súdnych   konaní   vedených   proti   dlžníkom   úpadcu,   a to nejakou zhodou   okolností   aj   proti   takým   dlžníkom   úpadcu   a   zároveň   veriteľom   úpadcu,   ktorí dopomohli   novému   správcovi   k   jeho   nelegálnemu   navrhnutiu   a   ustanoveniu   práve do funkcie nového správcu.

Pre úplnosť možno uviesť, že súčasťou konkurzného spisu sú aj podania (sťažnosti) viacerých   tzv.   malých   konkurzných   veriteľov,   ktorí   sa   svojimi   podaniami   obrátili na dohliadajúci   konkurzný   súd   (konkurznú   sudkyňu)   so   sťažnosťou   na   nového   správcu ⬛⬛⬛⬛ okrem   iného   aj   preto,   lebo   nový   správca   neplní   uznesenie veriteľského výboru č. 4 zo dňa 23. 6. 2010 (nepokračuje v spore na prospech konkurznej podstaty   o   neplatnosť   právnych   úkonov   týkajúcich   sa   okrem   iného   aj   hnuteľného majetku)...».

Sťažovateľ   podaním   z   31.   mája   2013   doručeným   ústavnému   súdu   6.   júna   2013navrhuje, aby ústavný súd spojil konanie o jeho sťažnosti doručenej mu 16. marca 2013s konaním   o   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ –   odvolaného   správcu   úpadcu   –   doručenejmu 18. marca 2013, keďže „predmet sťažnosti sťažovateľa... a taktiež predmet sťažnosti iného sťažovateľa [ ⬛⬛⬛⬛ ] je podľa všetkého vo svojej podstate rovnaký (v oboch sťažnostiach ide o to isté konanie a rozhodovanie všeobecných súdov, respektíve Najvyššieho súdu SR)...“.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 1. júla 2014 prijal na ďalšiekonanie sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde v časti, v ktorej sťažovateľnamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 a 2listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodnéhopaktu   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Obo   70/2012,3 Obo 71/2012 a jeho uznesením z 29. novembra 2012.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcusťažovateľa   a   podpredsedníčku   najvyššieho   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,aby sa vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Podpredsedníčku   najvyššieho   súdu   zároveňvyzval,   aby   sa   vyjadrila   k   sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľa   a   predsedaobchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom,aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a   predseduobchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konaloústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustilod ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšieobjasnenie veci.

Predseda   obchodnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadrilv prípise   č.   k.   KP   3/2014-33   (Nobs   69/2014)   z   13.   októbra   2014,   v   ktorom   poukázalna odôvodnenie   napadnutého   uznesenia.   Uviedol,   že   schôdza   konkurzných   veriteľov20. septembra   2010   bola   zvolaná, „čo   je   nezvratný   fakt   a   skutočnosť,   že   schôdza konkurzných veriteľov sa konala preukazuje odvolaním napadnuté uznesenie. Nezvratnosť tohto   stavu   zmeniť   nemohlo   ani   zrušujúce   uznesenie   o   zvolaní   schôdze   konkurzných veriteľov. Dôvody uvádzané v odvolaní /list v spise č. 2850/ ohľadne prípustnosti odvolania voči takémuto uzneseniu, sú pre posúdenie jeho správnosti z hľadiska zvolania schôdze konkurzných veriteľov právne irelevantné, s dôrazom na skutočnosť, že odvolacie dôvody už boli skúmané Najvyšším súdom Slovenskej republiky a tiež Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.

Vo svojom vyjadrení poukázal tiež na rozpor výroku napadnutého uznesenia s jehoodôvodnením. V tejto súvislosti tiež uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   chybný   výrok   uznesenia   Krajského   súdu v Bratislave   z   20.   septembra   2010,   označil   za   formálny,   pokiaľ   existoval   dôvod na ustanovenie nového správcu, nakoľko v takomto prípade funkcia dovtedy ustanoveného správcu konkurznej podstaty ⬛⬛⬛⬛ zanikla zo zákona. Najvyšší súd zároveň považoval   za   potrebné   uviesť,   že ⬛⬛⬛⬛ bol   v   čase   vydania   sťažnosťou napadnutého uznesenia zo zoznamu správcov konkurznej podstaty vyčiarknutý.“

K   tomu,   či   schôdza   konkurzných   veriteľov   bola   uznášaniaschopná,   predsedaobchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uviedol:

«Zo zápisnice z pojednávania schôdze konkurzných veriteľov z 20. septembra 2010 je zrejmé,   že   konajúca   sudkyňa   sa   v   intenciách   ustanovenia   §   10   ods.   1   ZKV   s   touto zákonom stanovenou podmienkou zaoberala, keď konštatovala, že schôdza konkurzných veriteľov bola uznášania schopná, nakoľko sa jej zúčastnila 50,19 % prítomných veriteľov počítaných podľa prihlásených pohľadávok. Zo zápisnice schôdze konkurzných veriteľov nebolo sporné, že za bod programu „Ustanovenie nového správcu“ hlasovalo 97,52 % s celkovou sumou 97,52 % pohľadávok veriteľov zúčastnených na pojednávaní s celkovou sumou 107 949 402,62 Sk, že proti nehlasoval nikto a zdržal sa jeden veriteľ s celkovou sumou 2 742 845 Sk, čo predstavovalo 2,48 %. Najvyšší súd dodal, že ani z jedného odvolania nebolo zrejmé, že by bolo nimi preukázané, že veritelia, ktorí návrh na zvolanie   schôdze   konkurzných   veriteľov   podali   a   hlasovali,   nespĺňali   podmienku percentuálneho   podielu   podľa   §   10   ods.   1   ZKV,   nakoľko   ničím   nepreukázali, že percentuálny podiel pohľadávok, tých ktorí o zvolanie schôdze konkurzných veriteľov požiadali,   títo   nemali.   Odvolatelia   nepreukázali   ani,   že   schôdza   konkurzných   veriteľov nebola uznášania schopná, tak ako sa to uvádza v príslušnom uznesení.»

Vo svojom vyjadrení predseda obchodnoprávneho kolégia ďalej uviedol:„... sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   obsahuje   súladné odôvodnenie   s   konštantnou   judikatúrou   súdov,   rešpektujúc   Nález   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   z   21.   júna   2012,   č.   k.   II.   ÚS   583/2011-93,   čo   je   zrejmé   z   jeho odôvodnenia.   Najvyšší   súd   v   súvislosti   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave zo 16. augusta 2010, č. k. 4 K 262/1999-2838 zdôraznil, že uskutočnenú schôdzu veriteľov nie   je   možné   zvrátiť   a   prípadné   zrušenie   napadnutého   uznesenia   sa   v   čase   vydania rozhodnutia minulo právneho účinku s akcentom na skutočnosť, že odvolacie dôvody už boli skúmané   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   a   tiež   Ústavným   súdom   Slovenskej republiky.   Pri rozhodnutí   o   odvolaní   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave z 20. septembra 2010,   č. k. 4 K 262/1999-2915 bola relevantná skutočnosť, že funkcia správcu konkurznej podstaty zaniká na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov, priamo zo zákona a nie rozhodnutím súdu. Týmto postupom najvyššieho súdu nemohlo nastať   odmietnutie   spravodlivosti   a   porušenie   ústavnoprávne   a   medzinárodnoprávne garantovaných základných práv a slobôd sťažovateľa.“

K   námietke   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   na   prerokovanie   odvolania   nenariadilpojednávanie   a   že   týmto   postupom   nedal   možnosť   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   k   novejskutočnosti   –   k   vyčiarknutiu   odvolaného   správcu   zo   zoznamu   správcov,   predsedaobchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uviedol:

„Keďže   z   obsahu   spisu   3Obo/70/2012   a   3Obo/71/2012   nevyplýva,   že   by   došlo k situáciám podľa ust. § 205a ods. 1 O. s. p., ako aj že by boli dané dôvody pre nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. (odvolací súd nepovažoval za potrebné dokazovanie doplňovať ani zopakovať, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ust. § 115a O. s.   p.   bez   nariadenia   pojednávania   a   nariadenie   pojednávania   nevyžadoval   dôležitý verejný   záujem), najvyšší   súd   v súlade   s ustanovením   § 214   ods. 2   O.   s. p. rozhodol o odvolaní konkurzného veriteľa ⬛⬛⬛⬛,

(sťažovateľa)   a   o   odvolaní   správcu   konkurznej   podstaty ⬛⬛⬛⬛, bez nariadenia   pojednávania.   V   tejto   súvislosti   najvyšší   súd   poukazuje   aj   na   Dohovor o ľudských právach a základných slobodách, ktorý Dohovor nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách   pojednávanie   vykonávať   verejne.   Najvyšší   súd   zároveň   poukazuje   na   to, že zoznam   správcov   konkurzných   podstát   vedie   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky a je verejne prístupný. Konštatovaním, že ⬛⬛⬛⬛ bol v čase vydania rozhodnutia najvyššieho súdu už zo zoznamu správcov vyčiarknutý, odvolací súd poukázal na skutočnosť známu z činnosti súdu zistenú pri vydaní rozhodnutia, ktorú skutočnosť podľa § 121 O. s. p. dokazovať netreba a zaujatie stanoviska sťažovateľa k tejto skutočnosti je bez právnej relevancie. Najvyšší súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, že sťažovateľ nebol postupom odvolacieho súdu (najvyššieho súdu), vylúčený z realizácie procesných práv daných Občianskym súdnym poriadkom.“

K námietke sťažovateľa o porušení základného práva na zákonného sudcu predsedaobchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uviedol:

„K   tejto   námietke   najvyšší   súd   poukazuje   na   Opatrenie   č.   3   z   23.   júla   2012, Spr 661/2012,   ktorým   sa   menil   a   dopĺňal   Rozvrh   práce   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky na rok 2012 a ktoré bolo vydané z dôvodu odvolania z funkcie sudcu, ktorému pôvodná vec pod sp. zn. 1 Obo/149/2010 napadla 24. septembra 2010   a   vec   sp.   zn.   1   Obo/160/2010   napadla   28.   októbra   2010.   Odvolanie   sťažovateľa a správcu konkurznej podstaty ⬛⬛⬛⬛, v predmetnej veci napadlo na najvyšší súd 07. septembra 2012 a vec bola pridelená v súlade s Rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a zákonom, senátu 3 Obo.“

Na   tomto   základe   sa   predseda   obchodnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdudomnieva, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jehovydaniu, nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniupredsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v podaní zo 14. novembra 2014,v ktorom uviedol:

«Aj z vyjadrenia Najvyššieho súdu SR z 13. 10. 2014 je zjavné, že Najvyšší súd SR sa naďalej   úporne   snaží   dodatočne   „konvalidovať“   (či   kvázikonvalidovať)   arbitrárnu zmätočnosť   (principiálne   chybných   a   ústavne   nekonformných)   postupov   a   rozhodnutí konkurzného   súdu   [prvostupňových   uznesení   konkurzného   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn.   4   K   262/99-2838   zo   16.   8.   2010   a   sp.   zn.   4   K   262/99-2915   z   20.   9.   2010] bagatelizovaním   nedostatkov   v   postupe   a   rozhodnutiach   konkurzného   súdu   a   zároveň uvádzaním   či   opakovaním   takých   nových   argumentov,   úvah,   dôvodov   a   údajných skutkových zistení, ktoré absentujú v rozhodnutiach konkurzného súdu.

Pre   úplnosť   taktiež   možno   spomenúť,   že   Najvyšší   súd   SR   aj   vo   vyjadrení z 13. 10. 2014   naďalej   zavádzajúco   uvádza,   že   pôvodný   správca   „ je toho   času   už   zo   zoznamu   správcov   konkurznej   podstaty   vyčiarknutý“.   Pritom   však Najvyšší súd SR zamlčal, či podľa tvrdení najvyššieho súdu ide o „nový zoznam správcov“ alebo „starý zoznam správcov“, hoci osoby zapísané do starého zoznamu správcov naďalej môžu (podľa § 39 zákona č. 8/2005 Z. z.) vykonávať správcovskú činnosť vo veciach podľa zákona o konkurze a vyrovnaní (zákona č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), medzi ktoré patrí aj konkurz na majetok úpadcu ⬛⬛⬛⬛.

Najvyšší   súd   SR   dokonca   (ani   vo   vyjadrení   z   13.   10.   2014)   naďalej   reálne nerešpektuje   zistenia   a   právne   názory   Ústavného   súdu   SR   vyslovené   v   náleze   sp.   zn. II. ÚS 583/2011-93 z 21. 6. 2012, pričom taktiež nerešpektuje zistenia a právne názory ústavného súdu o zmätočnosti rozhodnutí konkurzného súdu vyslovené na stranách 23 až 25 uvedeného nálezu ústavného súdu...

V   súvislosti   so   zmätočnosťou   rozhodnutí   konkurzného   súdu   treba   poukázať aj na skutočnosť, že Najvyšší súd SR pri konaní a rozhodovaní o ústavne nekonformnom novom (druhom) odvolacom uznesení NR SR sp. zn. 3 Obo 70/2012 a 3 Obo 71/2012 z 29. 11. 2012 nerešpektoval ani relevantnú konštantnú súdnu judikatúru. Pritom Najvyšší súd SR dokonca nerešpektoval ani len svoju vlastnú judikatúru (uvedenú aj v sťažovateľovej sťažnosti zo 16. 3. 2013), podľa ktorej vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie a takéto rozhodnutie je vždy nevyhnuté zrušiť najmä z hľadiska ústavou   zaručeného   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie   [mutatis mutandis   napríklad   uznesenia   NS   SR   sp.   zn.   5   Cdo   66/2010   z   29.   10.   2010,   sp.   zn. 5 Cdo 169/2010 z 11. 4. 2011, sp. zn. 5 Cdo 86/2010 z 30. 8. 2010, sp. zn. 5 Obo 48/2011 z 29.   9.   2011].   Taktiež   Ústavný   súd   SR   (aj   Najvyšší   súd   SR)   konštantne   judikuje,   že požiadavky   na   kvalitu   odôvodnenia   rozhodnutia   všeobecného   súdu   nevyhnutne predpokladajú súlad jeho výroku a odôvodnenia, pričom nie je ústavne akceptovateľným rozhodnutie všeobecného súdu, v ktorom výrok nemá potrebnú oporu v odôvodnení. Také rozhodnutie je pre jeho   adresáta nezrozumiteľné a   nemôže mu dať potrebné   odpovede na všetky základné otázky súvisiace s poskytovanou súdnou ochranou [mutatis mutandis napríklad nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 508/2011-52 z 21. 2. 2012].»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a porušenie čl. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 36ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl.14 ods. 1 medzinárodného paktu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jehouznesením z 29. novembra 2012.

Základom argumentácie sťažovateľa je tvrdenie, že najvyšší súd

- riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie,

- nerešpektoval   právny   názor   ústavného   súdu   vyslovený   v   nálezeč. k. II. ÚS 583/2011-93 z 21. júna 2012,

- odstraňuje nedostatky napadnutých uznesení krajského súdu zo 16. augusta 2010a z   20.   septembra   2010   a   postupu,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   spôsobom,   ktorýje v rozpore s právnym posúdením a postupom v obdobných veciach, o ktorých rozhodovalnajvyšší súd,

- z   uvedených   dôvodov   postupoval   spôsobom,   ktorý   predstavuje   odmietnutiespravodlivosti.

Uvedenú   argumentáciu   sťažovateľ   odôvodňuje   podrobnejšie,   pričom   uvádza   tietoskutočnosti:

V súvislosti s návrhom na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov a s návrhom naschválenie   ustanovenia   nového   správcu   –   najvyšší   súd   mal   vychádzať   z   existenciekvalifikovaného   podielu   pohľadávok   pri   oboch   návrhoch.   Splnenie   tejto   zákonnejpodmienky nepreukazoval, len ho nekriticky prevzal. Za tejto procesnej situácie najvyššísúd   sťažovateľovi   vytýkal,   že   dostatočne   nepreukázal   nekvalifikovanú   veľkosťpercentuálneho podielu pohľadávok.

Vzhľadom na dôvody, ktoré najvyšší súd uvádza v odôvodnení svojho uznesenia,ktoré   podľa   sťažovateľa   predstavujú   nové   argumenty   a   skutkové   zistenia,   mal   najvyššísúd na   prerokovanie   odvolaní   nariadiť   pojednávanie   a   dať   tak   účastníkom   možnosťsa k nim vyjadriť.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na

- pohľadávku   Fondu   národného   majetku   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „fondnárodného   majetku“)   a   preukazuje,   že   tento   veriteľ   nebol   oprávnený   podať   návrhna ustanovenie nového správcu podľa § 10 ods. 6 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurzea vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), a tiež na

- pohľadávku Daňového úradu, ktorý prestal byť veriteľom 5. mája 2000.Návrh   na   zvolanie   schôdze   mali   podať   veritelia   s   podielom   37,79   %,   medzi   ktorýchbol podľa sťažovateľa neoprávnene zaradený aj Daňový úrad s podielom 10,17 %,čím   nebola   splnená   podmienka   percentuálneho   podielu   podľa   §   10   ods.   1   zákonao konkurze;

- na   vyhodnotenie   prejavu   vôle   veriteľa ⬛⬛⬛⬛ (v   zastúpení,   pozn.),ktorého pohľadávka bola zaradená do kvóra, mal sa zdržať hlasovania, hoci sa jeho zástupcaschôdze nezúčastnil.

Porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu   sťažovateľ   odôvodňuje   tým,že vo veci rozhodoval senát „3 Obo“, hoci mal rozhodovať senát „1 Obo“.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.Každý   má   úplne   rovnaké   právo,   aby   bol   spravodlivo   a   verejne   vypočutý   nezávislýma nestranným   súdom,   ktorý   rozhoduje   buď   o   jeho   právach   a povinnostiach,   aleboo akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričomvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovaťuvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť pretov súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnejochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnenýchzáujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziťtoto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II.ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či vkonaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zoskutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II.ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konaniana   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovedena všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľaktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo všakneznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľomna   okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti   Španielsku   z   9.12. 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď nakaždú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná anevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a použije sa na odôvodnenie uznesenia(§ 167 ods. 2, § 169 ods. 1 OSP), táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní v rozsahu,v akom tento zákon neustanovuje inak (§ 211 ods. 2 OSP).

Odlišnú úpravu k § 157 ods. 2 OSP pre odvolacie konanie obsahuje § 219 ods. 2OSP,   podľa   ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnenímnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnostidôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutéhorozhodnutia ďalšie dôvody. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní tedanemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, aleiba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebosú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava vodvolacom konaní. Uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku zamedzuje, aby vodôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu dochádzalo k zbytočnému kopírovaniu obsahupodaní a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré je účastníkom už známe aumožňuje, aby sa odvolací súd sústredil len na podstatnú argumentáciu aj prostredníctvomodbornej literatúry a judikatúry (IV. ÚS 190/2012).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   ktorým   potvrdil   uzneseniakrajského súdu zo 16. augusta 2010 a z 20. septembra 2010, vymedzil predmet odvolaciehokonania, poukázal na obsah odvolaní sťažovateľa, ako aj odvolaného správcu a tiež na nálezústavného súdu sp. zn. II. ÚS 583/2011 z 21. júna 2012. K uzneseniu krajského súduzo 16. augusta 2010 o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov najvyšší súd uviedol:„Na základe obsahu odvolaní   s poukazom na   Nález   Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 583/2011-93 zo dňa 21. 06. 2012, Najvyšší súd Slovenskej republiky pri prejednaní   odvolaní   proti   citovaným   uzneseniam   podľa   ustanovenia   §   212   ods.   1, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. dospel k záveru, že v odvolacom konaní   uznesenie   č.   k.   4   K   262/1999-2838   zo   dňa   06.   08.   2010,   ktorým   Krajský   súd v Bratislave   rozhodol   tak,   že   súd   zvolal   schôdzu   konkurzných   veriteľov   s   programom vo výroku   uvedeným   v   návrhu   odvolateľov,   napadnuté   uznesenia   zrušiť,   vyhovieť nie je možné.

Jednoznačným faktom je, že na základe tohto uznesenia sa schôdza konkurzných veriteľov dňa 20. 09. 2010 konala, o čom svedčí zápisnica o pojednávaní 4 K 262/1999 /list v   spise   2864/,   a   preto   zrušené   uznesenie   o   zvolaní   konkurzných   veriteľov,   na   základe ktorého zvolania, sa schôdza konkurzných veriteľov, už konala, je bezpredmetné a takéto zrušenie napadnutého uznesenia sa už minulo právnemu účinku.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z   uvedeného   dôvodu   odvolanie   konkurzného veriteľa, ako aj odvolanie správcu konkurznej podstaty ⬛⬛⬛⬛ označil za právne nedôvodné a s poukazom na ustanovenie § 219 O. s. p. napadnuté uznesenie potvrdzuje. Fakt,   že   schôdza   konkurzných   veriteľov   zvolaná   bola   je   nezvratný   ako   aj   skutočnosť, že schôdza konkurzných veriteľov sa na základe tohto uznesenia konala. Nezvratnosť tohto stavu zmeniť nemôže ani zrušujúce uznesenie o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov. Dôvody uvádzané v odvolaní /list v spise č. 2850/ ohľadne prípustnosti odvolania voči takémuto   uzneseniu   sú   pre   posúdenie   jeho   správnosti   z   hľadiska   zvolania   schôdze konkurzných veriteľov taktiež právne irelevantné, tobôž aj z dôvodu, že odvolacie dôvody už boli skúmané Najvyšším súdom Slovenskej republiky a tiež Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Následne najvyšší súd uvádza svoje právne závery týkajúce sa uznesenia krajskéhosúdu z 20. septembra 2010:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pri   prejednaní   uznesenia   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 4 K 262/1999-2915 zo dňa 20. 09. 2010 podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p., dospel k záveru,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   pochybil,   keď   vo   výroku   napadnutého   uznesenia uviedol, že súd zbavuje ⬛⬛⬛⬛ funkcie správcu konkurznej podstaty, nakoľko o jeho výmene za nového správcu rozhodoval na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov,   v   ktorom   prípade   konkurzný   súd   správcu   konkurznej   podstaty   jeho   funkcie nezbavuje podľa ustanovenia § 8 ods. 5 ZKV, ale funkcia správcu konkurznej podstaty zaniká na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov, teda zo zákona. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave neúčelne v odôvodnení napadnutého uznesenia citoval ustanovenie § 8 ods. 5 ZKV, s použitím ktorého sa v podstate ani v odôvodnení v jeho zmysle ani nezaoberal. I keď je pravdou, že ide o chybný výrok napadnutého uznesenia, ktorý v konečnom dôsledku ani nezodpovedá odôvodneniu napadnutého uznesenia Najvyšší súd Slovenskej republiky tento nedostatok označuje za formálny, pokiaľ existoval dôvod na ustanovenie nového správcu, nakoľko v takomto prípade funkcia dovtedy ustanoveného správcu konkurznej podstaty ⬛⬛⬛⬛ zanikla zo zákona. I keď iba okrajovo ale aj tak Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že je toho času už zo zoznamu správcov konkurznej podstaty vyčiarknutý.“

Najvyšší súd ako súd odvolací sa vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľaa uviedol argumentáciu, v ktorej hodnotil, či schôdza konkurzných veriteľov bola oprávnenáustanoviť nového správcu, t. j. hodnotil, či schôdza bola uznášaniaschopná:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pre   posúdenie   dôvodnosti   odvolaní   proti uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   4   K   262/1999-2915   považuje   za   dôležité zistenie,   či   schôdza   konkurzných   veriteľov,   ktorá   sa   konala   dňa   20.   09.   2010   bola oprávnená prijať rozhodnutie, teda či veritelia, ktoré rozhodnutie prijali, boli s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 ZKV o ustanovení nového správcu oprávnení rozhodovať, t. j. či bola splnená zákonom stanovená podmienka v ustanovení § 10 ods. 1 UKV. Zo zápisnice z pojednávania schôdze konkurzných veriteľov zo dňa 20. 09. 2010 je zrejmé, že konajúca sudkyňa   sa   v   intenciách   ustanovenia   §   10   ods.   1   ZKV   s   touto   zákonom   stanovenou podmienkou, zaoberala, keď konštatovala, že schôdza konkurzných veriteľov bola uznášania schopná,   nakoľko   sa   jej   zúčastnila   50,19   %   prítomných   veriteľov   počítaných   podľa prihlásených pohľadávok. Zo zápisnice schôdze konkurzných veriteľov nie je sporné, že za bod programu ustanovenie nového správcu hlasovalo 97,52 % s celkovou sumou 97,52 % pohľadávok veriteľov zúčastnených na pojednávaní s celkovou sumou 107 949 402,62 Sk, že proti   nehlasoval   nikto   a   zdržal   sa   jeden   veriteľ ⬛⬛⬛⬛ s   celkovou   sumou 2 742 845   Sk,   čo   predstavovalo   2,48   %.   Dôvod   uvádzaný   v   odvolaniach,   že   keďže pohľadávka   konkurzného   veriteľa   Daňový   úrad a   následne   časť   pohľadávky veriteľa ⬛⬛⬛⬛,   ktorá   bola   postúpená   na

Daňovým   úradom zanikla   na   základe   rozhodnutia incidenčného konania zanikla, je pre posúdenie splnenia zákonnom stanovenej podmienkou v § 10 ods. 1 ZKV právne bezvýznamný, vzhľadom na skutočnosť, že z odvolaní správcu konkurznej podstaty ako aj z odvolania konkurzného veriteľa nie je zrejmé, že podmienka stanovená v § 10 ods. 1 ZKV splnená nebola. Ani z jedného odvolania nie je zrejmé, že by bolo nimi preukázané, že veritelia, ktorí návrh na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov podali a hlasovali, nespĺňali podmienku percentuálneho podielu podľa § 10 ods. 1 ZKV, nakoľko   ničím   nepreukázali,   že   percentuálny   podiel   pohľadávok,   tých   ktorí   o   zvolanie schôdze   konkurzných   veriteľov   požiadali,   títo   nemali.   Odvolatelia   nepreukázali   ani,   že schôdza   konkurzných   veriteľov   nebola   uznášania   schopná,   tak   ako   sa   to   uvádza   v napadnutom   uznesení.   Aj   pokiaľ   by   bolo   pravdou,   že   už   v   čase   konania   schôdze konkurzných veriteľov bolo v incidenčnom konaní vo veci Daňového úradu rozhodnuté, tak ako tvrdí konkurzný veriteľ ⬛⬛⬛⬛ v jeho odvolaní, z odvolaní nie je zrejmé, že podiel Daňového úradu prihlásených pohľadávok bol taký vysoký, že mohol znížiť zákonom stanovený percentuálny podiel v ustanovení § 10 ods. 1 ZKV pod hranicu 30%. Ostatné dôvody uvádzané v odvolaniach v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 583/2011 zo dňa 21. 06. 2011, ktorým boli rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   zrušené,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   novom   konaní   pre   posúdenie dôvodnosti odvolaní označuje za právne bezpredmetné a iba za dôvody, ktoré maria účel konkurzu a znemožňujú jeho ukončenie, čo je v hlbokom rozpore s cieľom konkurzného konania, v tomto prípade vedenom už vyše desať rokov.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   základe   uvedeného,   napadnuté   uznesenia v zmysle ustanovenia § 219 O. s. p. potvrdzuje.“

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecnesprávne.

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňujes odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   lenna skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Predpokladom toho, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, je to,aby toto rozhodnutie bolo vo výroku vecne správne. Vo výroku rozhodnutia súd vyslovujeobsah rozhodnutia vo veci samej (porovnaj § 155 ods. 1 OSP), t. j. autoritatívne a záväznevyslovuje svoj postoj k otázke, ktorá tvorila predmet konania. Vecnú správnosť výrokurozhodnutia možno posúdiť v zásade len vo väzbe na odôvodnenie, v ktorom súd opíšerozhodujúce a relevantné skutkové zistenia a následne právne posúdi tento skutkový stav(porovnaj § 157 ods. 2, § 169 OSP).

V prerokúvanom prípade najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedolprávny záver, že krajský súd „pochybil, keď vo výroku napadnutého uznesenia uviedol, že súd zbavuje ⬛⬛⬛⬛ funkcie správcu konkurznej podstaty, nakoľko o jeho výmene   za   nového   správcu   rozhodoval   na   základe   rozhodnutie   schôdze   konkurzných veriteľov,   v   ktorom   prípade   konkurzný   súd   správcu   konkurznej   podstaty   jeho   funkcie nezbavuje podľa ustanovenia § 8 ods. 5 ZKV, ale funkcia správcu konkurznej podstaty zaniká na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov, teda zo zákona“. Vo vzťahuk tomuto právnemu záveru následne najvyšší súd uviedol, že „je pravdou, že ide o chybný výrok napadnutého uznesenia, ktorý v konečnom dôsledku ani nezodpovedá odôvodneniu napadnutého uznesenia... tento nedostatok označuje za formálny, pokiaľ existoval dôvod na ustanovenie nového správcu, nakoľko v takom prípade funkcia dovtedy ustanoveného správcu konkurznej podstaty ⬛⬛⬛⬛ zanikla zo zákona“.

Uvedený právny záver považuje ústavný súd za arbitrárny a ústavne neudržateľný,pretože najvyšší súd ako odvolací súd aplikáciou § 219 ods. 1 OSP potvrdil napadnutéuznesenie krajského súdu z 20. septembra 2010 ako vecne správne, hoci konštatuje, že totouznesenie   nie   je   vo   výroku   vecne   správne.   Konštatuje   tiež,   že   výrok   je   v   rozpores odôvodnením, tento rozpor však považuje za formálny, pretože mal existovať zákonnýdôvod   na   ustanovenie   nového   správcu.   Následne   dopĺňa   odôvodnenie   napadnutéhouznesenia krajského súdu v tom smere, či schôdza konkurzných veriteľov bola oprávnenáustanoviť nového správcu, teda v smere, ktorý je zjavne v rozpore s výrokom napadnutéhouznesenia krajského súdu.

Podľa § 8 ods. 5 zákona o konkurze z dôležitých dôvodov môže súd na návrh správcuzbaviť správcu funkcie. Súd aj bez návrhu zbaví správcu funkcie, ak správca neplní riadnesvoje   povinnosti   alebo   aj   z   iných   dôležitých   dôvodov.   Ak   súd   zbaví   správcu   funkcie,ustanoví   nového   správcu.   Súd   ustanoví   nového   správcu   podľa   odseku   1   na   základerozhodnutia   schôdze   konkurzných   veriteľov;   funkcia   doterajšieho   správcu   zaniká   dňomrozhodnutia   schôdze   konkurzných   veriteľov.   Nového   správcu   súd   ustanoví   uznesenímna schôdzi konkurzných veriteľov. Uznesenie súd doručí doterajšiemu správcovi, novémusprávcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku.

V súvislosti s týmto ustanovením zákona o konkurze ústavný súd v náleze sp. zn.II. ÚS   583/2011   z   21.   júna   2012   uviedol,   že   citované   ustanovenie   aj   napriek   svojejlegislatívne   zložitej   konštrukcii   dôsledne   rozlišuje   v   otázke   ustanovenia   správcukompetenciu súdu a kompetenciu schôdze konkurzných veriteľov. Prvé tri vety citovanéhoustanovenia definujú prípady, kedy o odvolaní a ustanovení nového správcu rozhodujevýlučne súd, a to buď na návrh správcu, resp. bez návrhu, pre ktoré predpokladá existenciudôležitých dôvodov. Vo štvrtej vete sú právomoci týkajúce sa ustanovenia nového správcurozdelené medzi schôdzu konkurzných veriteľov a súd. V tomto prípade súd nerozhodujeo zbavení správcu funkcie, pretože k zániku funkcie doterajšieho správcu dochádza ex legerozhodnutím schôdze veriteľov, pre ktoré rozhodnutie zákon žiadne dôvody nestanovuje.Súd   je   následne   povinný   ustanoviť   nového   správcu   uznesením   priamo   na   schôdzikonkurzných   veriteľov   (pozri   stanovisko   obchodného   kolégia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.Obpj 7/2005 zo 16. decembra 2005).

Rozpor   výroku   a   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   z   20.   septembra   2010spočíva   v   tom,   že   výrok   vyjadruje   uplatnenie   výlučnej   právomoci   konkurzného   súduodvolať   a   ustanoviť   správcu   konkurznej   podstaty.   Odôvodnenie   odkazuje   na   realizáciudelenej právomoci medzi schôdzou konkurzných veriteľov a konkurzným súdom. Výroka odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   takto   odkazujú   na   situácie,   ktoré   majú   odlišnýskutkový a právny základ, preto výrok napadnutého uznesenia krajského súdu nemôže byťzákladom   pre   predmetné   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia.   Tento   rozpor   nemožnopovažovať za formálny. Za formálny rozpor výroku a odôvodnenia by eventuálne bolomožné považovať napr. zjavnú chybu v písaní a počítaní vo výroku, ktorý má zhodnýskutkový a právny základ ako príslušné odôvodnenie. O takú situáciu v tomto prípade všaknejde.Na tomto základe dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd aplikoval § 219 OSParbitrárne, pretože prekročil vymedzený rozsah uvedeného ustanovenia a potvrdil napadnutéuznesenie krajského súdu z 20. septembra 2010 napriek právnemu záveru, že výrok tohtouznesenia nie je vecne správny. Týmto postupom sa najvyšší súd dôsledne neriadil právnymnázorom, ktorý vyslovil ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 583/2011 z 21. júna 2012,v ktorom   poukázal   na   to,   aká   je   povaha   rozporu   medzi   výrokom   a   odôvodnenímnapadnutého uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2010.

K námietke sťažovateľa o tom, či schôdza konkurzných veriteľov, ktorá sa konala20. septembra 2010 bola uznášaniaschopná, tiež k námietke týkajúcej sa percentuálnehopodielu   pohľadávky   fondu   národného   majetku,   a tak   aj   oprávnenia   podať   návrhna schválenie   nového   správcu   a   k   námietke   týkajúcej   sa   existencie   pohľadávkyDaňového úradu a vyhodnotenia, či veriteľ ⬛⬛⬛⬛ sa relevantne zúčastnilschôdze konkurzných veriteľov, je potrebné uviesť, že tieto námietky sa javia byť relevantnépre   posúdenie   zákonnosti   zvolania   schôdze   konkurzných   veriteľova jej uznášaniaschopnosti. Rovnako tak sa javia byť relevantné vo vzťahu k posúdeniu toho,či návrh na schválenie nového správcu podala oprávnená osoba.

Zákon   o konkurze   vyžaduje   kvalifikované   podiely   pohľadávok   veriteľovpre jednotlivé   procesné   úkony   a rozhodnutia   v konkurznom   konaní,   splnenie   týchtozákonných   podmienok   je   nevyhnutným   predpokladom   pre   riadny   priebeh   konkurznéhokonania.   V konkurznom   konaní   ide   o kolektívne   a v zásade   pomerné   uspokojeniepohľadávok prihlásených veriteľmi. Právny dôvod pohľadávok, ich výška je rôzna, rovnakotak   aj   záujmy   jednotlivých   veriteľov   v konkurznom   konaní   nie   sú   zhodné.   Aj   z týchtodôvodov   je   zákonom   ustanovený   kritický   percentuálny   podiel   pohľadávok   jednotlivýchveriteľov,   ktorý   je   podmienkou   možnosti   ovplyvniť   konkrétny   priebeh   konkurznéhokonania,   uskutočňovať   zmeny   správcu   a prijímať   rozhodnutia,   ktoré   budú   záväznéaj pre tých veriteľov, ktorí nehlasovali, prípadne hlasovali proti.

Je povinnosťou konkurzného súdu dohliadať na riadny priebeh konkurzného konania,ktorého   súčasťou   je   aj   povinnosť   skúmať   splnenie   podmienky   kvalifikovaného   podielupohľadávok potrebného na vykonanie jednotlivých procesných úkonov, pričom skúmaniepráve týchto podmienok vzhľadom na povahu konkurzného konania je potrebné považovaťza esenciálne. Nie je povinnosťou veriteľa ako jedného z účastníkov konkurzného konaniapreukazovať   to,   že   tieto   podmienky   neboli   splnené.   V   závislosti   od   ďalšieho   postupunajvyššieho súdu bude potrebné, aby sa najvyšší súd alebo krajský súd ako konkurzný súds uvedenými   námietkami   sťažovateľa   vysporiadal   tak,   aby   bolo   zrejmé,   či   boli   splnenézákonné   podmienky   na   vykonanie   schôdze   konkurzných   veriteľov,   na   vykonaniekvalifikovaných návrhov na tejto schôdzi a tiež na rozhodovanie na schôdzi konkurznýchveriteľov.   Uvedené   skutkové   a   právne   skutočnosti   nemôžu   byť   základom   odôvodneniaaktuálneho výroku napadnutého uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2010, a to aniv spojení s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 29. novembra 2012,ktoré ho v uvedených smeroch dopĺňa, preto ústavný súd neskúmal ústavnú udržateľnosťtýchto záverov najvyššieho súdu a krajského súdu aj z toho hľadiska, či nie sú arbitrárnealebo zjavne neodôvodnené.

Právny záver najvyššieho súdu týkajúci sa uznesenia krajského súdu zo 6. augusta2010,   ktorým   krajský   súd   zvolal   schôdzu   konkurzných   veriteľov,   o   tom,   že „zrušenie napadnutého uznesenia sa už minulo právnemu účinku“, považuje ústavný súd za ústavneudržateľný.   Prípadné   zrušenie   uznesenia   o   zvolaní   schôdze,   ktorá   sa   už   uskutočnila,by nemalo   žiaden   reálny   dosah   na   právne   postavenie   účastníkov   konkurzného   konania.V uvedenej procesnej situácii je ale relevantné skúmať právne účinky schôdze konkurznýchveriteľov, ktorá sa konala 20. septembra 2010 – t. j. rozhodnutia, ktoré uvedená schôdzauskutočnila – predovšetkým ustanovenie nového správcu. Ústavná akceptovateľnosť týchtoúčinkov bude závislá aj od posúdenia zákonnosti podania návrhu na zvolanie schôdze,návrhu na ustanovenie nového správcu a uznášaniaschopnosti tejto schôdze.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd postupom v konaní vedenompod   sp.   zn.   3   Obo   70/2012,   3   Obo   71/2012   a   jeho   uznesením   z   29.   novembra   2012v rozsahu, v ktorom potvrdil napadnuté uznesenie krajského súdu z 20. septembra 2010,porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojenís porušením   čl.   1   ústavy,   základné   právo   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny,   ako   aj   právona spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   právo   podľa   čl.   14   ods.   1medzinárodného paktu (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru o porušenízákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6ods.   1   dohovoru   a   čl.   14   ods.   1   medzinárodného   paktu,   neskúmal   opodstatnenosťnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3listiny, ktorého porušenie namietal sťažovateľ v súvislosti so závermi najvyššieho súduo tom,   že   nepreukázal   splnenie   zákonných   podmienok   podania   návrhu   na   zvolanieschôdze konkurzných   veriteľov,   na   ustanovenie   nového   správcu   a   tiež   podmienokuznášaniaschopnosti tejto schôdze. Obdobne ústavný súd neskúmal namietané porušeniezákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ktoré sťažovateľodvodzoval   od   toho,   že   najvyšší   súd   nenariadil   pojednávanie,   hoci   potvrdil   napadnutéuznesenia   krajského   súdu   z   iného   právneho   dôvodu   a   na   základe   nových   skutočnostíaj z dôvodu, že vo veci bude opäť rozhodovať najvyšší súd.

Ústavný súd neskúmal opodstatnenosť sťažovateľom namietaného porušenia právapodľa čl. 13 dohovoru, pretože po zrušení uznesenia z 29. novembra 2012 bude najvyšší súdpovinný preskúmať odôvodnenosť odvolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súduz 20. septembra 2010, čím vznikne priestor na realizáciu účinného prostriedku nápravyv zmysle uvedeného článku dohovoru.

Podaním doručeným ústavnému súdu 6. júna 2013 sťažovateľ žiadal spojiť konanieo jeho sťažnosti na spoločné konanie s konaním ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 11950/2013. O tomtonávrhu ústavný súd nerozhodoval z dôvodu, že predmetná sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ bolauznesením   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   393/2014   z   9.   júla   2014   odmietnutá   akoneprípustná.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jehozákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garanciínezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou prekaždého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na topovolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcichprideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým   sudcom   tak,   aby   bola   zachovaná   zásadapevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely)výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie vecizákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienokspravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,ktorý   vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol   určený v súlade so zákonoma s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhodujev senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konaniea rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonaťlen v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa   §   18   zákona   o   súdoch   senát   najvyššieho   súdu   sa   skladá   z   troch   sudcov,z ktorých jeden je predsedom senátu.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumieakt   riadenia   predsedu   súdu,   ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu   pri   zabezpečovanívýkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa čl. 38 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu uverejneného v Zbierke zákonovSlovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z. zákonným sudcom je na najvyššom súde sudca,ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie oprejednávanej veci. V rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať arozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu. Namiesto sudcu, ktorý bol vurčitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľaosobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia vecitýmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce,ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti. Zmenu v osobe zákonného sudcumožno vykonať len v súlade s rozvrhom práce.

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   za   zákonného   sudcu   trebapovažovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,bol   natrvalo   alebo   dočasne pridelený   na   výkon funkcie   k určitému súdu,   jeho funkcianezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu(III. ÚS 116/06).

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že v prerokúvanej veci mal rozhodovať senát „1Obo“, a nie senát „3 Obo“.

Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo vyjadrení z 13. októbra2014 uviedol, že konanie o odvolaní sťažovateľa, ktoré bolo doručené najvyššiemu súdu24. septembra   2010,   bolo   vedené   pod   sp.   zn.   1   Obo   149/2010   a   konanie   o   odvolaní ⬛⬛⬛⬛, ktoré bolo doručené najvyššiemu súdu 28. októbra 2010, bolo vedenépod sp. zn. 1 Obo 160/2010. V oboch prípadoch boli veci pridelené senátu

, ktorý bol odvolaný z funkcie sudcu najvyššieho súdu.

Podľa čl. II odseku 1 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2012, ktorý bol vydanýopatrením predsedu najvyššieho súdu č. Spr 1150/2011 zo 14. decembra 2011 (ďalej len„rozvrh práce na rok 2012“), ak osobitný predpis alebo tento rozvrh práce neustanovujeinak,   veci   určené   podľa   predmetu   konania   sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce   prideľujújednotlivým   senátom   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkova programových   prostriedkov   schválených   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskejrepubliky tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa čl. II odseku 4 rozvrhu práce na rok 2012 veci, ktoré boli opätovne predloženénajvyššiemu súdu po tom, čo najvyšší súd už konal vo veci samej a rozhodol o riadnomalebo mimoriadnom opravnom prostriedku, sa po lustrácii pridelia senátu, ktorý vo vecisamej rozhodoval naposledy; ak takého senátu pre zmenu v organizácii práce niet alebodo senátu   nie   je   zaradená   väčšina   jeho   naposledy   vo   veci   rozhodujúcich   členov,vec sa pridelí náhodným výberom podľa odseku 1. Za senát, ktorý vo veci samej rozhodovalnaposledy,   sa   považuje   aj   senát   označený   v   osobitnej   časti   iným   poradovým   číslom,ak je do tohto senátu zaradená väčšina naposledy vo veci rozhodujúcich sudcov.

Odvolanie   sťažovateľa proti uzneseniu   krajského   súdu zo 16. augusta 2010   boloso súdnym spisom predložené najvyššiemu súdu 24. septembra 2010 a vec bola pridelenásenátu 1 Obo. Odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 20. septembra 2010bolo najvyššiemu súdu predložené 29. októbra 2010 a vec bola pridelená senátu 1 Obo.O odvolaniach   sťažovateľa   rozhodol   senát   najvyššieho   súdu   1   Obo   zložený   z   predsedu ⬛⬛⬛⬛ a sudkýň – členiek senátu ⬛⬛⬛⬛ a.

Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 583/2011 z 21. júna 2012 zrušil uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010, pretonajvyšší   súd   znovu   rozhodoval   o   odvolaniach   sťažovateľa,   pričom   vec   bola   doručenánajvyššiemu súdu 7. septembra 2012. V predmetnom prípade rozhodoval senát najvyššiehosúdu 3 Obo.

Opatrením predsedu najvyššieho súdu č. 3 sp. zn. Spr 661/2012 z 23. júla 2012 bolzmenený rozvrh   práce   na rok   2012 z   dôvodu,   že   predseda senátu 1   Obo

bol odvolaný z funkcie sudcu najvyššieho súdu. Podľa rozvrhu práce na rok 2012v rozhodnom čase nebol na najvyššom súde senát, v ktorom by boli súčasne členkamisudkyne ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, t. j. väčšina členov senátu1 Obo, ktorý pôvodne vo veci rozhodoval. Na základe toho bola vec náhodným výberompodľa čl. II ods. 4 a čl. II ods. 1 rozvrhu práce na rok 2012 pridelená senátu 3 Obo, o čomsvedčí aj potvrdenie o pridelení veci v konkurznom spise.

Po preskúmaní postupu najvyššieho súdu v súvislosti s pridelením predmetnej vecisenátu 3 Obo a vychádzajúc z rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2012, ústavný súdnezistil rozpor v postupe najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základným právomna zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny. Na základe týchtozistení   ústavný   súd   konštatuje,   že   pridelením   veci   sťažovateľa   a   vydaním   napadnutéhouznesenia najvyšší súd neporušil základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľačl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vecvrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Obo   70/2012,   3   Obo   71/2012z 29. novembra 2012 porušil označené základné právo sťažovateľa podľa ústavy a listiny,ako   aj   právo   podľa   dohovoru   a   podľa   medzinárodného   paktu,   ústavný   súd   zrušil   totorozhodnutie   a   vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie   (bod   2   výroku   nálezu).Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym názorom   ústavného súdu, znovaposúdiť   argumentáciu   sťažovateľa   v   odvolaniach   proti   uzneseniam   krajského   súduzo 16. augusta   2010   a   z   20.   septembra   2010   a   svoje   rozhodnutie   náležitým   spôsobomodôvodniť.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súdeaj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnymzastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ úhradu trov konania nevyčíslil. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovisťažovateľa   úhradu   trov   konania   v   sume   275,94   €   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),a to odmenu za 2 úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatiea príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy).Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej službyza rok 2013 v sume 130,16 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) anáhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 7,81 €(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015