znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 355/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., K., ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených základných práv podľa Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 42/2009-401 z 11. mája 2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu   Košice II č. k. 44 C 20/2005-349 z 1. októbra 2008, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   21/2010   z 25.   februára   2010   a prípisom   Krajskej prokuratúry v Košiciach č. k. Kc 167/10-7 z 30. júna 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2010 doručená sťažnosť A. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených základných práv podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 5   Co 42/2009-401 z 11. mája 2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 44 C 20/2005-349 z 1. októbra 2008, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 21/2010 z 25. februára 2010 a prípisom   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   č.   k.   Kc 167/10-7 z 30. júna 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 30. marca 2005 okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru z 24. januára 2005   a dohody   o vykonaní   práce   z 27.   januára   2005,   ktoré   boli   uzavreté   medzi sťažovateľkou a odporcom (obchodnou spoločnosťou U., s. r. o.). Okresný súd o návrhu sťažovateľky rozsudkom č. k. 44 C 20/2005-349 z 1. októbra 2008 rozhodol tak, že jej návrh zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 42/2009-401 z 11. mája 2009 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľka podala proti označenému rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 21/2010 z 25. februára 2010 tak, že dovolanie odmietol, pričom v odôvodnení označeného uznesenia okrem iného uviedol: „... nakoľko dovolanie v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie nižších súdov bolo postihnuté vadami uvedenými v § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný odmietol.“

Sťažovateľka   následne   22.   júna   2010   podala   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania „proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. 5 Co/42/2009-401 7205207573 v spojení s rozsudkom Okresného   súdu   Košice II.   č.   44   C 20/2005-349 7205207573   a uzneseniu č. 4 Cdo 21/2010, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky Bratislava dovolanie v právnej veci o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a neplatnosť dohody o vykonaní práce navrhovateľky   A.   K.   proti   U.,   s.   r.   o.   odmietol.“. Generálna   prokuratúra   sťažovateľke v prípise   z   25.   júna   2010   oznámila,   že   o spôsobe   vybavenia   podnetu   bude   písomne vyrozumená   krajskou   prokuratúrou.   Krajská   prokuratúra   doručila   sťažovateľke   13.   júla 2010 prípis č. k. Kc 167/10-7 z 30. júna 2010, v ktorom jej oznámila, že v predmetnej veci nezistila   dôvody   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   a preto   jej   podnet   odkladá. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza:

«Nestotožňujem sa s vyjadrením Krajskej prokuratúry v Košiciach k spornej veci, ktoré uvádza vo svojom liste evidovanom pod číslom Kc 167/10-7, v ktorom mi oznamuje, že môj   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   odkladá,   keď   okrem   iného   pri zdôvodňovaní svojho rozhodnutia udáva: „Nezistila som dôvody na podanie mimoriadneho dovolania   podľa §   243e Občianskeho súdneho   poriadku   (OSP)...   Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad v danej veci nejde... Okresný a krajský súd v danom prípade nepochybil, ich rozhodnutia, na   ktoré   vecne   správne   dôvody   v   ďalšom   v   podrobnostiach   poukazujem,   zodpovedajú zákonu   a vykonanému   dokazovaniu“,   žiaľ   prokurátorka   v   uvedenom   liste   v   ďalšom neuviedla   avízované   „vecne   správne   dôvody   v   ďalšom   v   podrobnostiach   poukazujem zodpovedajú zákonu a vykonanému dokazovaniu“, a ja trvám na fakte, že ku skončeniu môjho pracovného pomeru mohlo dôjsť jedine v dôsledku organizačných zmien, tak ako ich v ústnej aj písomnej forme avizoval svedok, vtedajší riaditeľ divízneho závodu T...»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o nej takto nálezom rozhodol:

„Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   týmto   žiadam   Ústavný   súd   Slovenskej republiky v súlade s ustanoveniami čl. 127 ods. 1, 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky, aby vo veci   konal,   vyhovel   mojej   ústavnej   sťažnosti   a   vo   svojom   rozhodnutí   vyslovil,   že právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. 5 Co/42/2009-401 7205207573 v spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II.   č.   44   C   20/2005-349   7205207573, uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   Bratislava   č.   4   Cdo   21/2010 a upovedomením   Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach   č.   Kc   167/10-7   boli   porušené   moje základné ľudské práva podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tak neoprávnené citované dokumenty zrušil a dal príkaz, aby sa v spornej veci opäť pojednávalo.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich bližšie neoznačených základných práv podľa ústavy   (ďalej   aj   „ústavou   garantované   práva“)   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 5 Co 42/2009-401   z   11.   mája   2009   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 44 C 20/2005-349   z   1.   októbra   2008,   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 21/2010   z 25. februára   2010   a prípisom   krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kc   167/10-7 z 30. júna 2010.

1.   K namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   rozsudkom krajského   súdu   č. k. 5 Co 42/2009-401   z   11.   mája   2009   v   spojení   s   rozsudkom okresného súdu č. k. 44 C 20/2005-349 z 1. októbra 2008 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Cdo 21/2010 z 25. februára 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

V   súvislosti   s   posudzovaním   otázky,   či   sťažnosť   sťažovateľky   v   časti,   ktorou namietala   porušenie   svojich   ústavou   garantovaných   práv   označenými   rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, nebola podaná oneskorene, považoval ústavný súd za potrebné poukázať v danom prípade aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (podľa § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku) nemožno považovať za účinný   a   dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je   predpokladom   (podmienkou) podania   sťažnosti   ústavnému súdu   podľa   tohto článku ústavy, a preto   na jeho podanie z hľadiska   plynutia   uvedenej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05 a iné). Z uvedeného dôvodu bol pre   posúdenie   otázky,   či   bola   sťažnosť   v   tejto   časti   podaná   pred   uplynutím   lehoty ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   relevantný   termín   nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozsudok   okresného   súdu č.   k.   44   C   20/2005- 49   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   42/2009-401 nadobudol právoplatnosť 6. júla 2009 a uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 4 Cdo 21/2010 z 25. februára 2010 nadobudlo právoplatnosť 21. apríla 2010.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky bola v tejto časti ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2.   K namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   prípisom   krajskej prokuratúry č. k. Kc 167/10-7 z 30. júna 2010

Z   citovaného   textu   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho   orgánu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv,   ktoré   označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha, aby ústavný súd vyslovil, že prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 167/10-7 z 30. júna 2010 „boli porušené moje základné ľudské práva podľa Čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...“. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich ústavou garantovaných práv z dôvodu, že krajská prokuratúra nevyhovela jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, pričom vyjadruje svoj nesúhlas s právnym posúdením veci krajskou prokuratúrou.

Ústavný   súd   zistil, že krajská prokuratúra   z poverenia   generálnej prokuratúry   na základe   podnetu   sťažovateľky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   preskúmala   vecnú správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo z hľadiska možnosti podať mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom podľa § 243e ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Krajská prokuratúra dospela k záveru, že nie sú dané dôvody na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom a v tejto súvislosti v označenom prípise uviedla:

„Z poverenia generálneho prokurátora na základe Vášho podnetu z 15. 6. 2010 adresovaného   Generálnej   prokuratúre   SR   v   Bratislave,   preskúmala   som   rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 44 C 20/2005-349 z 1. 10. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 42/2009-401 z 11. 5. 2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Cdo 21/2010 z 25. 2. 2010, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo. Nezistila som dôvody na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243 e Občianskeho súdneho poriadku (OSP).

Podľa § 243e ods. 1 OSP môže generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo   osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu podať mimoriadne dovolanie proti právoplatným rozhodnutiam súdu, ak zistí, že nimi bol porušený   zákon   (§   243f   OSP)   a   ak   to   vyžaduje   ochrana   práv   a   zákonom   chránených záujmov   fyzických   osôb,   právnických   osôb   alebo   štátu   a   túto   ochranu   nie   je   možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Dovolací dôvod opierate o ust. § 243f ods. 1 písm. c) OSP t. j., že rozhodnutia súdov I. a II. stupňa spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci, pretože dohodu o skončení pracovného   pomeru   ste   podpísali   pod   psychickým   nátlakom.   Z   obsahu   Vášho   podnetu vyplýva, že uplatňujete aj dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP, ktorý spočíva v tom,   že   súd   I.   stupňa   nevykonal   dostatočné   dokazovanie.   Ďalej   namietate   hodnotenie dôkazov súdmi, najmä hodnotenie výpovedí svedkov, ktorí podľa Vášho názoru nehovorili pravdu. Na strane 1-4 podnetu uvádzate dôvody na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Cdo 21/2010 z 25. 2. 2010, ktorým tento súd Vami podané dovolanie v predmetnej veci zamietol.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. O takýto prípad v danej veci nejde.

Z   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   pracovný   pomer   ste   skončili   dohodou v zmysle § 60 Zák. práce. Dohoda o rozviazaní pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon,   ktorý   smeruje   ku   skončeniu   pracovného   pomeru.   Pri   tejto   forme   skončenia pracovného pomeru sa vyžaduje zhodná vôľa účastníkov dohody skončiť pracovný pomer. Aj keď ste v konaní, ako aj v podnete tvrdili, že dohodu o skončení pracovného pomeru ste podpísali pod psychickým nátlakom, toto svoje tvrdenie ste nepreukázali žiadnym dôkazom. Naopak,   vypočutí   svedkovia   potvrdili,   že   k   psychickému   nátlaku   zo   strany   žalovaného nedošlo.

Iná vada konania (§ 243f ods. 1 písm. b/ OSP) je spôsobilým dovolacím dôvodom len vtedy, ak mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vadou konania podľa cit. ustanovenia je v prvom rade neúplnosť alebo nesprávnosť zistenia skutkového stavu veci, z hľadiska postupu súdu pri dokazovaní, teda ak súd postupoval v rozpore s ust. § 120 OSP. Preskúmaním súdneho spisu som takúto vadu konania nezistila. Pokiaľ ide v danej veci o hodnotenie dôkazov súdom, dôvod na úspešné podanie mimoriadneho dovolania nie je daný. Jednak preto, že hodnotiacej úvahe súdov nemožno nič vytknúť (v hodnotení nieje logický rozpor) a jednak preto, že ani prípadným nesprávnym hodnotením   vykonaných   dôkazov   a   skutočností   nie   je   možné   mimoriadne   dovolanie odôvodniť.   Neprípustnosť   takéhoto   dôvodu   je   daná   charakterom   dovolacieho   konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2, druhá veta OSP) a tak ani neprislúcha dovolaciemu   súdu,   a   už   vôbec   nie   prokurátorovi,   aby   prehodnocoval   dôkazy   vykonané v základnom konaní.

Okresný a krajský súd v danom prípade nepochybil, ich rozhodnutia, na ktoré vecne správne   dôvody   v   ďalšom   v   podrobnostiach   poukazujem,   zodpovedajú   zákonu a vykonanému dokazovaniu.

V podnete žiadate podanie mimoriadneho dovolania aj proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR č. k. 4Cdo 21/2010 z 25.2,2010, ktorým bolo v predmetnej veci odmietnuté Vami podané dovolanie.

Podľa   §   243f   ods.   2 písm.   c/   OSP   mimoriadne   dovolanie nie   je   prípustné   proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o dovolaní.

Ako z cit. ustanovenia vyplýva, zákon nepripúšťa podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR o zamietnutí dovolania.“

Na základe citovaného krajská prokuratúra podnet sťažovateľky odložila.

Jadrom tejto časti sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky so závermi, ku ktorým krajská   prokuratúra   v napadnutom   prípise   dospela.   Skutočnosť,   že   krajská   prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľky, však nemôže celkom zjavne zakladať porušenie jej ústavou garantovaných práv.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok,   ktorého   využitie   ako   procesného   inštitútu   patrí   výlučne   generálnemu prokurátorovi, t. j. závisí len od jeho rozhodnutia, či mimoriadne dovolanie podá, alebo nepodá.   To   zároveň   znamená,   že   sťažovateľka   nemá   ústavou   garantované   právo, prostredníctvom   ktorého   by   si   mohla   „vynútiť“,   aby   generálny   prokurátor   vyhovel   jej podnetu, ktorým sa domáhala podania mimoriadneho dovolania.

Uvedenému   záveru   zodpovedá   aj   stabilizovaná   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa ktorej   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká   právo   na   jeho   prijatie,   resp.   akceptovanie,   a teda   generálny   prokurátor   nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom sťažovateľky zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Je však na voľnej úvahe generálneho prokurátora (prípadne krajskej prokuratúry konajúcej z poverenia generálnej prokuratúry) rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Uvedené   potvrdzuje   aj   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúceho spravodlivé súdne konanie nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby   považovať   aj   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní   (m.   m.   IV.   ÚS   382/09, I. ÚS 5/02). Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na kritériá vyplývajúce z judikatúry ESĽP (pozri napr. A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003, § 46 a v ňom odkaz   na   ďalšiu   judikatúru)   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie je v   danom   kontexte   (civilnom aspekte) aplikovateľný na toto konanie.

Na tomto základe ústavný súd dospel   k záveru, že nevyužitie práva generálneho prokurátora   podať   vo   veci   sťažovateľky   mimoriadne   dovolanie   (odložením   podnetu sťažovateľky   prípisom   krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kc   167/10-7   z 30.   júna   2010)   nie   je v priamej   príčinnej   súvislosti   so žiadnym   ústavou   garantovaným   právom,   a preto namietaným   prípisom   krajskej   prokuratúry   ani   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   niektorého z týchto práv (do úvahy by v určitých súvislostiach mohlo prichádzať porušenie základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.). Navyše, ústavný súd na základe svojich zistení konštatuje, že postup krajskej prokuratúry pri vybavovaní podnetu bol v súlade so zákonom o prokuratúre, keďže krajská prokuratúra sa ním riadne zaoberala a v zákonom ustanovenej lehote k nemu zaujala stanovisko v namietanom prípise, ktoré je primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie svojich ústavou garantovaných práv prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 167/10-7 z 30. júna 2010 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010