znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 355/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 39/2009 z 3. júna 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2009 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 39/2009 z 3. júna 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«Porušovateľom   základných   práv   sťažovateľa   je   Krajský   súd   v   Prešove,   (ďalej „porušovateľ“).

Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, je rozhodnutie: Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k.: 3Co 39/2009 zo dňa 3.6.2009, ktorým Krajský súd v Prešove potvrdil rozsudok Okresného súdu v Prešove, č. k.: 28C 385/2007 zo dňa 15.12.2008,   vo   výroku   o   zamietnutí   žaloby.   Rozsudok   porušovateľa   nadobudol právoplatnosť dňa 13.7.2009 a vykonateľnosť dňa 13.7.2009.

Sťažovateľ   sa   v   civilnom   konaní,   žalobou   voči   žalovanému,   domáhal   vydania náhrady škody vo výške 112.500,- Sk s prísl., ktorá mu bola spôsobená odtiahnutím jeho motorového   vozidla   Peugeot   Boxer,   ŠPZ  ...   zaparkovaného   dňa   20.3.2007   na   vlastnej parcele, v dôsledku čoho bol nútený zapožičať si obdobné motorové vozidlo od tretieho subjektu. Vo vzťahu k trovám konania súd prvého stupňa vyslovil, že o týchto rozhodne osobitným uznesením. Sťažovateľ bol v marci 2007 vlastníkom parcely č. 1518/24 - orná pôda o výmere 78 m2, na ktorej dňa 20.3.2007 zaparkoval svoje motorové vozidlo Peugeot Boxer, ŠPZ.... Dňa 22.3.2007 mu bolo toto motorové vozidlo odtiahnuté Mestom Prešov na príkaz   mestskej   polície   za   asistencie   štátnej   polície.   Dňa   3.5.2007   bola   sťažovateľovi doručená   faktúra   za   odtiahnutie   vozidla   a   po   následnej   komunikácii   si   dňa   4.6.2007 sťažovateľ vozidlo prevzal. Na základe predloženej zmluvy s firmou C., s.r.o., Prešov mal súd prvého stupňa preukázané, že zmluvou uzavretou s týmto subjektom dňa 23.3.2007 si sťažovateľ   prenajal   podobné   motorové   vozidlo   Citroen   Jumper,   ŠPZ  ...,   za   dohodnuté nájomné vo výške 1.500,- Sk + 19% DPH za jeden deň nájmu. Za celé obdobie prenájmu vozidla sťažovateľ zaplatil nájomné vo výške 112.500,- Sk bez DPH. Súd prvého stupňa konštatoval, že motorové vozidlo sťažovateľa stálo na parcele KN C..., zapísanej na LV č...., k. ú. Prešov, ktorá nebola ohradená, vyznačená v teréne, ale na tejto sa nachádzala príjazdová   cesta   k   parkovisku   pred   obchodom   L.   Podľa   súdu   prvého   stupňa   motorové vozidlo sťažovateľa tak bránilo vjazdu na parkovisko.

Poukazujúc na ust. § 415 a § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na § 3d ods. 3, 5 písm. d/, § 4b ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, ako aj poukazujúc na § 24 ods. 1 písm. 1/ a § 40 ods. 4 písm. a/ zákona č. 315/1996 Z. z., prvostupňový   súd   konštatoval,   že   zo   strany   žalovaného   nedošlo   k   porušeniu   právnej povinnosti, a teda neexistuje ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou vzniknutou sťažovateľovi. Mal za to, že žalovaný postupoval v súlade s citovanými ustanoveniami, keďže auto sťažovateľa stálo tam, kde je státie zakázané, teda pred vjazdom k parkovisku v zmysle ust. § 24 ods. 1 písm. 1/ zákona č. 315/1996 Z. z.. Prvostupňový súd zdôraznil, že mesto je správcom pozemných komunikácií a je povinné zabezpečiť schodnosť tejto komunikácie aj v prípade, ak nie je vlastníkom pozemku, na ktorom sa komunikácia nachádza. Ak teda mesto postupovalo podľa zákona a dalo odtiahnuť motorové vozidlo sťažovateľa, postupovalo v súlade so zákonom a neporušilo žiadnu právnu povinnosť, ktorá by mala za následok vznik škody tak, ako to deklaroval sťažovateľ. Keďže neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka, prvostupňový súd žalobu zamietol. Poukázal tiež aj na ust. § 3 ods. 1 a § 123 a § 127 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na tieto ustanovenia konštatoval, že právny štát nemôže poskytnúť následnú   ochranu   vlastníckeho   práva   takému   vlastníkovi,   ktorý   výkonom   svojich   práv zasahuje bez právneho dôvodu do práva a oprávnených záujmov iných a jeho konanie je v rozpore s dobrými mravmi. V konaní mal totižto preukázané, že cieľom sťažovateľa bolo odpredať parcelu o výmere 78 m2 združeniu L., pričom najprv sa na cene nedohodli a k dohode došlo až po tom, keď sťažovateľ druhýkrát zablokoval prístup na parkovisko pred obchodom L. a znemožnil tak prístup zákazníkom do tohto obchodu. Takýto sled udalostí teda   odhalil   skutočný   zámer   sťažovateľa   prečo   postavil   svoje   motorové   vozidlo   na komunikácii, ktorá bola na jeho pozemku. Súd prvého stupňa mal za to, že túto skutočnosť nemožno   oddeliť   od   celého   prípadu   a   takýto   postoj   sťažovateľa   nie   je   výkonom   jeho vlastníckeho práva v súlade so zákonom, keďže je v rozpore s dobrými mravmi.

Porušovateľ príslušný na rozhodnutie o odvolaní preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné.»Porušovateľ v odôvodnení rozsudku konštatoval: „Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a aj k správnemu právnemu záveru. Prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom vyporiadal s predpokladmi pre náhradu škody v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka, teda Či došlo k porušeniu právnej povinnosti žalovaným pri odťahovaní motorového vozidla sťažovateľa. Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   dôvodmi   uvádzanými   v   prvostupňovom rozhodnutí a naviac k tomu uviedol:

Podľa § 24 ods. 1 písm. 1 /zákona č. 315/1996 Z. z. o pozemných komunikáciách, vodič nesmie zastaviť a stáť pred vjazdom na cestu z poľnej cesty, alebo z lesnej cesty, alebo z miesta mimo cesty, alebo na vyhradenom parkovisku, ak nejde o vozidlo, pre ktoré je parkovisko vyhradené.“

Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nevysporiadal so základnou otázkou, a to:„- o aký druh pozemnej komunikácie v tomto spore ide,

- či táto pozemná komunikácia, podľa sťažovateľa spevnená asfaltová plocha, bola postavená   v   súlade   so   zákonom,   čo   znamená   súhlas   vlastníka   pozemku   a   povolenie príslušného   cestného   správneho   orgánu,   ktorý   je   špeciálnym   stavebným   úradom   a   je oprávneným rozhodovať o povoľovaní výstavby miestnych a účelových komunikácií,

- či vjazd na uvedenú spevnenú asfaltovú plochu bol postavený v súlade so zákonom, čo znamená súhlas vlastníka pozemku a povolenie príslušného cestného správneho orgánu, ktorý je špeciálnym stavebným úradom oprávneným rozhodovať o predmetných úpravách alebo   zrušení   pripojenia   pozemných   komunikácií   a   vjazdov   z   cesty   alebo   miestnej komunikácie na susedné nehnuteľnosti, § 3 ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. a § 3b ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb..

Pokiaľ   však   spevnená   asfaltová   plocha,   ležiaca   na   parcele   KN   C   č.   1518/2   - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 362 m2, bola postavená v rozpore s občianskym právom,   t.   j.   bez   súhlasu predchádzajúceho vlastníka pozemku,   čo sťažovateľ v konaní preukázal   vyhlásením   predchádzajúcej   vlastnícky   pani   M.   J.,   a   taktiež   jej   zriadeniu nepredchádzalo stavebné konanie tak, ako to vyplýva z § 22 ods. 2 v spojení s § 16 cestného zákona, nemôže porušovateľ konštatovať, že sa jedná o miestnu komunikáciu.“

Sťažovateľ   namieta,   že   sporná   asfaltová   plocha   bola   postavená   bez   súhlasu predchádzajúceho vlastníka pozemku a jej zriadeniu nepredchádzalo stavebné konanie tak, ako to vyplýva z § 22 ods.   2 v spojení s § 16 zákona č.   135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 135/1961 Zb.“),   a   preto   krajský   súd   podľa   sťažovateľa   nemôže   konštatovať,   že   ide   o   miestnu komunikáciu.   Následne   potom   nemôže   takáto   nezákonne   zriadená   spevnená   asfaltová plocha a nezákonne zriadený vjazd požívať právnu ochranu. Poukazuje tiež na skutočnosť, že bez súhlasu vlastníka pozemku nemožno zaradiť na tomto pozemku nachádzajúcu sa pozemnú komunikáciu do siete miestnych komunikácii, navyše bez rozhodnutia vydaného v správnom   konaní.   Odvoláva   sa   pritom   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky,   ako   aj   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   (správne   rozhodnutie   sa   nemôže dotknúť práv niekoho, kto nebol účastníkom konania, v ktorom bolo vydané.)

Sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že žalovanému Mestu Prešov, neprináleží správa   spornej   asfaltovej   plochy   nachádzajúcej   sa   na   parcele   sťažovateľa,   pretože nepreukázal, že je jej vlastníkom. Z tejto skutočnosti vyvodzuje, že nejde o stavbu v zmysle občianskeho práva. Vlastníkom pozemku označeným ako miestna komunikácia môže byť len jeden vlastník a nemôže ním byť osoba iná, ktorá stavebnou činnosťou len upravila povrch takéhoto pozemku. Keď je vlastníkom takéhoto pozemku fyzická osoba, môže sa jeho   vlastníkom   stať   obec   len   za   predpokladu   legálnej   zmluvy   na   vlastníctvo,   teda nadobudnutím   tohto   pozemku   v   súlade   so   zákonom.   Ak   sa   tak   nestane,   potom   ani skutočnosť, že príslušný pozemok začal slúžiť ako miestna komunikácia, slúžil alebo slúži, nemôže znamenať zmenu vlastníctva. Ak v tomto konaní sporná stavba komunikácie nie je stavbou v zmysle občianskeho práva, ale ide o výsledok stavebnej činnosti, ktorý nie je stavbou ako samostatným predmetom právnych vzťahov, nemôže sa žalovaný označovať za jeho vlastníka a následne aj správcu.

Podľa sťažovateľa nebola v konaní sporná základná podmienka na postup podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“), lebo nebolo   preukázané,   že   sporná   asfaltová   plocha,   vedľa   ktorej   stál   sťažovateľ   so   svojím motorovým vozidlom, je miestna komunikácia podľa zákona č. 135/1961 Zb. a že vjazd z parkoviska   polyfunkčného   objektu   na   spornú   asfaltovú   plochu,   ktorý   sa   nachádzal   na pozemku   sťažovateľa,   bol   vykonaný   v   súlade   so   zákonom   a   na   základe   povolenia príslušného cestného správneho orgánu. Sťažovateľ sa preto nemohol dopustiť priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, a vytvoriť tak prekážku na mieste, na ktorom je to zakázané.

Podľa sťažovateľa „Záver porušovateľa preto vychádza z neúplného a nesprávne zisteného skutkového stavu. Ak na základe takto nesprávne zisteného skutkového stavu t. j. z nesprávneho právneho posúdenia dospel porušovateľ k záveru, že boli splnené podmienky pre postup podľa zákona č. 315/1996 Z. z., a preto bol aj postup žalovaného, ktorý dal odstrániť motorové vozidlo sťažovateľa v súlade so zákonom, teda z jeho strany nedošlo k porušeniu   žiadnej   právnej   povinnosti,   čím   nebol   naplnený   základný   predpoklad zodpovednosti žalovaného v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka, je takýto záver a rozhodnutie nezákonné.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Sťažnosti sa nevyhovuje. 2. Postupom porušujúcim čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, bolo základné právo sťažovateľa, podľa článku 46 ods. 1, článku 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené Krajským súdom v Prešove, rozsudkom zo dňa 3. 6. 2009, č. k.: 3 Co/39/2009.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 3. 6. 2009, č. k. 3 Co/39/2009 a rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 15. 12. 2008, č. k. 28C /385/2007, sa zrušujú.

4. Vec vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči porušovateľovi   v   súlade   so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 39/2009 z 3. júna 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v konaní o náhradu škody s príslušenstvom došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy a jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Kľúčovou námietkou sťažovateľa smerujúcou proti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo tvrdenie, že krajský súd neúplne a nesprávne zistil skutkový stav, nesprávne právne posúdil vec a dospel k záveru, že boli splnené podmienky na postup podľa zákona č. 315/1996 Z. z., sťažovateľ však s právnym názorom, na základe ktorého odvolací súd meritórne potvrdil rozsudok prvostupňového súdu č. k. 28 C 385/2007-147 z 15. decembra 2008, nesúhlasí.

Z   obsahu   odôvodnenia   predloženej   sťažnosti   teda   vyplýva,   že   sťažovateľ   proti napadnutému rozsudku krajského súdu namieta samotné právne posúdenie veci na základe zisteného skutkového stavu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,   podľa   ktorej   je   oprávnený   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov kontrolovať z hľadiska   ich ústavnej konformity   iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne III.   ÚS 151/05,   III.   ÚS 344/06). Právne závery   krajského súdu   vychádzajúce z konštatovania absencie naliehavého právneho záujmu na rozhodnutí o zriadení vecného bremena,   ktoré   vzniklo   v   okolnostiach   prípadu   priamo   zo   zákona,   však   nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Ústavný súd zo spisovej dokumentácie zistil, že krajský súd napadnutý potvrdzujúci výrok svojho rozsudku z 3. júna 2009 založil na týchto dôvodoch:

„Podaním zo dňa 27. 5. 2009 žalobca predložil rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S 68/2007 - 44 zo dňa 3. 4. 2009 a poukázal na závery v ňom prijaté, teda že tá časť pozemku, na ktorej parkoval svoje motorové vozidlo, bola v jeho výlučnom vlastníctve, a tak nemohlo ísť o verejnú účelovú komunikáciu.

Žalobca   na   odvolacom   pojednávaní   dňa   3.   6.   2009   žiadal   v   prípade   potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa pripustiť dovolanie s tým, že dovolaciu otázku predloží v lehote troch dní.

Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   len   „odvolací   súd")   príslušný   na   rozhodnutie   o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s..p., vo veci nariadil pojednávanie (§214 ods. 1 O. s. p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nieje dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a aj k správnemu právnemu záveru. Prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom vyporiadal s predpokladmi pre náhradu škody v zmysle ust. § 420 Občianskeho   zákonníka,   teda   či   došlo   k   porušeniu   právnej   povinnosti   žalovaným   pri odťahovaní motorového vozidla žalobcu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvádzanými v prvostupňovom rozhodnutí a naviac k tomu udáva:

Podľa § 3 ods. 1 písm. f/ zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii, obecná polícia objasňuje priestupky, ak tak ustanovuje osobitný predpis, prejednáva v blokovom konaní priestupky ustanovené osobitným predpisom a   priestupky   proti   bezpečnosti   a plynulosti cestnej premávky spáchané neuposlúchnutím pokynu vyplývajúceho zo všeobecnej úpravy cestnej premávky, ktorou sa zakazuje zastavenie, státie a vjazd vozidiel.“

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku vyjadril aj k obmedzeniu vlastníckeho práva sťažovateľa   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   zákona   č.   316/1996   Z.   z.,   keď v odôvodnení uviedol:

„Podľa § 24 ods. 1 písm. 1/ zákona č. 315/1996 Z. z. o pozemných komunikáciách, vodič nesmie zastaviť a stáť pred vjazdom na cestu z poľnej cesty, alebo z lesnej cesty, alebo z miesta mimo cesty, alebo na vyhradenom parkovisku, ak nejde o vozidlo, pre ktoré je parkovisko vyhradené.

S poukazom na citované ustanovenia je zakázané zastaviť a stáť aj pred vjazdom na cestu z miesta mimo cesty, ktorým miestom je aj parkovisko, v danom prípade nachádzajúce sa   pred   predajňou   L..   Práve   prejazd   z   parkoviska   na   miestnu   komunikáciu   viedol   cez parcelu žalobcu, preto práve v tejto časti odstavené vozidlo žalobcu tvorilo prekážku cestnej premávky. Pokiaľ teda žalovaný dal odstrániť motorové vozidlo žalobcu, urobil tak v súlade s   citovanými   ustanoveniami,   teda   z   jeho   strany   nedošlo   k   porušeniu   žiadnej   právnej povinnosti, čím nebol naplnený základný predpoklad zodpovednosti žalovaného v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd sa stotožnil aj s posúdením predmetu sporu z pohľadu ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 123 a § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda v súvislosti s výkonom vlastníckeho práva.“

K   otázke   spravodlivej   ochrany   práv   účastníkov   súdneho   konania   krajský   súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:

„Podľa § 1 O. s. p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom   súdnom   konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov,   ako   aj   výchova   na   zachovávanie   zákonov,   na   čestné plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb.

Súd   prvého   stupňa   postupoval   správne,   ak   pri   rozhodovaní   o   nároku   žalobcu posudzoval výkon jeho vlastníckeho práva vo vzťahu k výkonu práv iných osôb, ktoré práva chránil žalovaný prostredníctvom činnosti obecnej polície. Pre posúdenie nároku žalobcu nebolo rozhodujúce, či časť jeho parcely, na ktorej mal postavené motorové vozidlo je súčasťou miestnej alebo účelovej komunikácie alebo nie, ale skutočnosť, že zaparkovaním vozidla vytvoril prekážku na mieste, na ktorom je to zakázané. Preto samotné odvolacie námietky   žalobcu,   týkajúce   sa   posudzovania   časti   parcely žalobcu   z pohľadu   zákona   o pozemných komunikáciách sú námietkami právne irelevantnými. Pri aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v súvislosti s posudzovaním vzniku škodu a jej náhrady, správne súd prvého stupňa konštatoval, že škodu si zavinil svojím konaním sám žalobca, ak svoje motorové   vozidlo   postavil   zámerne   v   mieste   brániacom   prejazdu   motorových   "išiel   z parkoviska na miestnu komunikáciu. Je potrebné zdôrazniť, že obecná (mestská) polícia je povinná   chrániť   záujmy   verejnosti,   teda   aj   osôb,   ktorým   konaním   žalovaného   bolo zabránené, v prístupe k obchodnému objektu.

S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p.

Napriek   žiadosti   žalobcu   o   pripustenie   dovolania,   odvolací   súd   dovolanie nepripustil,   keďže   v   predmetnom   konaní   sa   nerieši   žiadna   otázka   zásadného   právneho významu.“

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho   konania.   Zmyslom   tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať, pričom k jeho porušeniu by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, čo sa v danom prípade nestalo (napr. IV. ÚS 163/07).

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade zákonný rámec   ochrany   tvoria   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   upravujúce   právne   vzťahy týkajúce   sa   vyporiadania   neoprávnených   stavieb   (§   135c)   a   vzniku   vecných   bremien (§ 151o), ako aj § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   potvrdzujúceho   výroku   namietaného rozsudku   krajského súdu   uvádza, že krajský   súd sa   v tejto časti   primerane vysporiadal s argumentáciou   sťažovateľa   a relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 316/1996 Z. z. aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy, ktorých porušenie sa namieta. Krajský súd ako odvolací súd analyzoval zo skutkového   a   právneho   hľadiska   odvolaním   napadnutý   rozsudok   Okresného   súdu v Prešove   v konaní   o   náhradu   škody   a   príslušenstva,   a   takisto   sa   vysporiadal   aj s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní týkajúcou sa posúdenia správnosti výkonu vlastníckeho práva sťažovateľa vo vzťahu k výkonu práv iných osôb a irelevantnosť jeho námietky uplatnenej v odvolacom konaní o identifikácii komunikácie nachádzajúcej sa na   parcele   sťažovateľa.   Ústavný   súd   pri   skúmaní   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Co 39/2009 z 3. júna 2009 o potvrdení prvostupňového rozhodnutia nezistil skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento výrok rozsudku označiť za svojvoľný a arbitrárny.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   alebo   význam   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu neexistuje ani príčinná súvislosť medzi   označenými   základnými   právami,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta, garantovanými v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktoré by signalizovali možnosť vysloviť záver o porušení práv označených sťažovateľom po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie alebo konštatovať, že postup krajského súdu bol v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nenaznačuje príčinnú súvislosť medzi postupom súdu a možným vyslovením namietaného porušenia označených základných práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (IV. ÚS 287/04, IV. ÚS 307/07). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   už   nezaoberal   ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009