znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 355/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. D., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. S., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa čl.   17   ods.   5   Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   3,   4   a čl.   5   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 Tpo 26/2008 z 29. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2008   doručená   sťažnosť   V.   D.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   podaná prostredníctvom   právneho   zástupcu   JUDr.   P.   S.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   zaručeného   v   čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práv   zaručených   v čl.   3,   4   a   čl.   5   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 26/2008 z 29. júla 2008.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) na základe návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „prokurátor“) z 2. júla 2008 rozhodol uznesením sp. zn. Tp 82/08 zo 4. júla 2008 o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa   do   13.   februára   2009.   Sťažovateľ   uviedol,   že   nemal   možnosť   sa   k návrhu prokurátora vyjadriť, pretože mu bol doručený až po rozhodnutí okresného súdu 7. júla 2008.

Krajský   súd   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zamietol ako nedôvodnú s tým, že na č. l. 7 – 10 spisu krajského súdu je zažurnalizované stanovisko sťažovateľa   k návrhu   prokurátora.   Sťažovateľ   poukazuje,   že   zrejme   ušlo   pozornosti krajského súdu, že predmetné stanovisko bolo napísané až po rozhodnutí okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľa došlo uvedeným postupom krajského súdu k porušeniu jeho práv, a preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1) Krajský   súd   v Trnave   uznesením   sp.   zn.4   Tpo   26/2008   zo   dňa   29.   07.   2008 porušil základné právo obvineného V. D. nar..., t. č. NVÚ... zaručené Ústavou Slovenskej republiky v čl. 17 ods. 5 a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 3, 4 a 5.

2) Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 Tpo 26/2008 zo dňa 29. 07. 2008 sa zrušuje   a Krajskému   súdu   v Trnave   sa   prikazuje,   aby   obvineného   V.   D.   nar...,   t.   č. NVÚ..., prepustil neodkladne na slobodu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   ide   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným   právom,   porušenie ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05, IV. ÚS 45/08).

Sťažovateľ namieta okrem porušenia svojho základného práva na osobnú slobodu podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   dohovoru aj porušenie   čl.   3   dohovoru,   ktorý   zaručuje   zákaz   mučenia   a porušenie   práva   podľa čl. 4 dohovoru, ktorý zaručuje zákaz otroctva a nútenej práce. Vzhľadom na to, že porušenie čl.   3   a čl.   4   dohovoru   v sťažnosti   neodôvodnil   a jeho   argumentácia   v sťažnosti   nie   je v žiadnej spojitosti s právami podľa čl. 3 a čl. 4 dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd   sa   ďalej na predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zaoberal   posúdením, či sťažovateľom namietaný postup krajského súdu spočívajúci v nedôslednom preskúmaní postupu okresného súdu mohol vyústiť do porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vyplýva, že konanie o návrhu oprávneného subjektu na predĺženie lehoty väzby   predstavuje   automatické   súdne   preskúmanie   zákonnosti   väzby   zahŕňajúce preskúmanie   existencie   všetkých   jej   podmienok   v určitých   intervaloch   a z úradnej povinnosti. Z uvedeného dôvodu je na takéto konanie aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (mutatis mutandis III. ÚS 227/03, ako aj rozsudok ESĽP z 21. decembra 2000 vo veci Jabloňski v. Poľsko).

Ústavný súd preto posúdil sťažnosť v rozsahu záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 dohovoru,   ktorého   účelom   je   zabezpečiť   osobám   zatknutým   alebo   inak   pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli slobody pozbavené.

Ústavný súd vo svojej judikatúre vykladá obsah čl. 17 ods. 5 ústavy tak, že v tomto ustanovení je obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti   a nestrannosti   orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie procesnej   povahy   primerané   povahe   pozbavenia   osobnej   slobody   dotknutej   osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998,   rozsudok   vo   veci   Wloch   c.   Poľsko   z 19.   októbra   2000).   Ak   je   dotknutá   osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, Európsky súd pre ľudské práva sa prikláňa k názoru, že v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru by trestne stíhaná osoba mala byť vypočutá. Vždy musia byť zaručené kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok vo veci Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999).

Sťažovateľ namietal porušenie princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní tým, že okresný súd rozhodol o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby predtým, ako mu bol tento návrh doručený, a krajský súd napriek tomu jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zamietol. V tomto rozsahu sa ústavný súd zaoberal posúdením sťažnosti na jej predbežnom prerokovaní.

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ v prípade konania o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody na strane väzobne stíhanej osoby je, aby   väzobne   stíhaná   osoba   mala   možnosť   predložiť   argumenty   a dôvody   proti   svojmu ponechaniu   vo   väzbe,   ako   aj   možnosť   reagovať   na   „protiargumenty“   zástupcu   štátu   - prokurátora.

Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   Tp   82/08   ústavný   súd   zistil,   že   návrh   prokurátora na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa z 2. júla 2008 bol podaný okresnému súdu 3. júla 2008.   Okresný súd o tomto návrhu rozhodol   4. júla 2008 uznesením sp.   zn. Tp 82/08. Z uvedenej   časovej   postupnosti,   ako   aj   z odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu je nepochybné,   že   sťažovateľ   v konaní   pred   okresným   súdom   nemal   možnosť   vyjadriť sa k návrhu prokurátora. Okresný súd doručil predmetný návrh prokurátora sťažovateľovi až po svojom rozhodnutí a sťažovateľ sa k nemu vyjadril podaním z 10. júla 2008, ktoré bolo okresnému súdu doručené 15. júla 2008. Uznesenie okresného súdu o predĺžení lehoty väzby sťažovateľ prevzal 11. júla 2008 a podal proti nemu sťažnosť, ktorú odôvodnil sám podaním zo 14. júla 2008, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu podaním zo 16. júla 2008. Trestný spis bol krajskému súdu zaslaný 24. júla 2008.

Sťažovateľ   bol   oboznámený   s obsahom   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty väzby ešte predtým, ako mu bolo doručené uznesenie okresného súdu zo 4. júla 2008. V lehote na podanie sťažnosti mal teda reálnu možnosť predložiť krajskému súdu všetky svoje argumenty proti ďalšiemu trvaniu väzby, a spochybniť tým opodstatnenosť návrhu prokurátora.   Krajský   súd   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu,   ako   aj predchádzajúci   postup   okresného   súdu   a dospel   k záveru,   že   sťažnosť   nie   je   dôvodná, pretože dôvody väzby sťažovateľa trvajú a sú splnené aj ďalšie zákonné podmienky jeho väzby.

Z napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   krajský   súd   nesporne   pochybil,   keď v odôvodnení nesprávne uviedol, že okresný súd sa sťažovateľovi pred jeho rozhodnutím k návrhu prokurátora umožnil vyjadriť. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ale podľa názoru ústavného súdu nemalo toto pochybenie takú intenzitu, aby na jeho základe bolo možné vysloviť porušenie základných práv sťažovateľa. Z ústavného hľadiska ústavný súd považoval v danom prípade za podstatné, že krajský súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa spochybňujúcou pretrvávanie dôvodov jeho   väzby,   čo   potvrdzuje   najmä   táto   časť   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu č. k. 4 Tpo 26/2008-23 z 29. júla 2008:

„Krajský súd je zhodne ako sudca pre prípravné konanie na okresnom súde toho názoru,   že   tieto   podmienky   sú   naplnené.   Zodpovedá   skutočnosti,   že   napriek   plynulému vyšetrovaniu   sa   objasnenie   rozhodujúcich   skutočností   dôležitých   pre   trestné   konanie v čiastkových   otázkach   nepodarilo   dosiahnuť,   vo   veci   bude   preto   potrebné   pokračovať vykonávaním   celého   radu   úkonov.   Zodpovedá   tiež   skutočnosti   obava,   že   prepustením obvineného   na   slobodu   hrozí   zmarenie   alebo   podstatné   sťaženie   dosiahnutia   účelu trestného konania, ktorým je náležité zistenie a objasnenie trestnej činnosti a spravodlivé potrestanie jej páchateľov. Je totiž zrejmé, že na nelegálnej výrobe a distribúcii cigariet sa nepodieľali len obvinení, ale v pozadí sa na nej podieľali doposiaľ nestotožnené osoby, s ktorými obvinený spolupracoval.“

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi   námietkami sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti a jeho základným právom podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj jeho právami podľa čl. 3, 4 a čl. 5 dohovoru neexistuje príčinná súvislosť, a preto sťažnosť odmietol v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2008