znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 355/04-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti   RNDr. Jána   Sládka,   bytom   Ž.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. A. K.,   P. B., ktorou   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1021/97, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo RNDr. Jána   Sládka na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1021/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 13 C 1021/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. RNDr. Jánovi Sládkovi p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť RNDr. Jánovi   Sládkovi trovy konania   v sume   11 120 Sk   (slovom   jedenásťtisícstodvadsať   slovenských   korún)   na   účet advokátky JUDr. A. K., P. B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 355/04 zo 4. novembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť RNDr. Jána Sládka, bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1021/97.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 9. septembra 1997 okresnému súdu žalobu o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vo veci meritórne rozhodnuté.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp. zn.   Spr   3541/04   doručeným   ústavnému   súdu   13. decembra 2004,   v ktorom okrem iného uviedol, že: „Vzhľadom na povahu veci ide o skutkovo a právne neobvyklú vec a aj zložitú.“ K vyjadreniu bolo pripojené aj stanovisko konajúcej sudkyne, ktorá poukázala na to, že „Vzhľadom na počet vecí v senáte 13 C, a to aj starších ako označená právna vec, nie je v mojich fyzických možnostiach konať vo všetkých veciach bez prieťahov“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 1021/97 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 9. septembra 1997   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   žalobu   o náhradu   škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,

- okresný súd predvolal sťažovateľa na informatívny výsluch listom, ktorý sťažovateľ prevzal 14. novembra 1997,

- 26. júla 1999 bolo Okresnému súdu Bratislava II doručené dožiadanie okresného súdu vo veci vypočutia odporcov v 3., 4. a 6. rade. Od 26. júla 1999 do 13. decembra 1999 sa spis nachádzal na dožiadanom súde.

- 2. septembra 1999 bol spis s účinnosťou od 1. septembra 1999 pridelený sudkyni JUDr. C.,

- 23. septembra 1999 a 29. septembra 1999 právni zástupcovia odporcov v 6. a 3. rade prevzali krátkou cestou na dožiadanom súde kópie návrhov vo veci,

- 13. októbra 1999 odporca v 3. rade a 21. októbra 1999 odporca v 4. rade doručili dožiadanému súdu vyjadrenie vo veci,

- 26. októbra 1999 vzala na dožiadanom súde právna zástupkyňa odporcov v 6. rade na vedomie nový termín výsluchu,

- 27. októbra 1999   zákonný   sudca   dal   pokyn   kancelárii   na   predvolanie   odporcov na výsluch,

- 10. novembra 1999   právny   zástupca   odporcu   v 1. rade   na   výsluchu   potvrdil, že sa pridržiava podaného vyjadrenia vo veci,

- 7. decembra 1999   právny   zástupca   odporcu   v 3.   rade   na   výsluchu   potvrdil, že sa pridržiava písomného vyjadrenia, ktoré bolo súdu už doručené,

- 13. decembra 1999 vrátil Okresný súd Bratislava II po vybavení dožiadania spis okresnému súdu,

- s účinnosťou   od   1. júna 2000   bola   právna   vec   sťažovateľa   pridelená   do   senátu JUDr. B.,

- prípisom z 19. júla 2001 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby sa v lehote 15 dní vyjadril k doručeným vyjadreniam odporcov,

- 9. augusta 2001   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   vyjadrenie   k stanovisku odporcov v 3. a 5. rade,

- s účinnosťou od 16. apríla 2003 bola vec na základe zmeny rozvrhu práce pre rok 2003 pridelená do senátu JUDr. S.,

- 6. decembra 2004 okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 11. január 2005. Uvedené pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku, ku ktorému došlo 13. januára 2005.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je podľa   §   117   ods.   1   OSP povinný   robiť vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre neho vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Z hľadiska   prvého   kritéria,   a to,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej stránke, ústavný súd konštatuje, že okresný súd prakticky počas viac ako siedmich rokov trvania súdneho konania vo veci nevykonal meritórny úkon (pojednávanie, dokazovanie) okrem   úkonov   uskutočnených   dožiadaným   súdom.   Z uvedeného   dôvodu   zložitosť   veci (predmet a právna povaha sporu) nemohla mať podľa názoru ústavného súdu žiadny vplyv na   dĺžku   konania   pred   okresným   súdom,   a preto   ústavný   súd   nemohol   akceptovať   ani argumenty uvedené vo vyjadrení okresného súdu, že ide o skutkovo a právne neobvyklú a zložitú vec.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania (v postavení žalobcu) v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil skutočnosť, ktorá by mohla byť zohľadnená na jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa,   je   správanie   samotného   súdu. V priebehu konania, ktoré trvá ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu (20. október 2004) už   viac   ako   7   rokov,   vykonal   okresný   súd   iba   4   jednoduché   úkony.   Takmer   2   roky po podaní žaloby (9. september 1997) 29. júna 1999 okresný súd zaslal odporcom žalobu sťažovateľa   na   vyjadrenie.   Druhým   úkonom   okresného   súdu   bolo   odoslanie   spisu 26. júla 1999 dožiadanému Okresnému súdu Bratislava II za účelom uskutočnenia výsluchu odporcov. Prípisom z 19. júla 2001 vyzval okresný súd sťažovateľa, aby zaujal stanovisko k doručeným vyjadreniam odporcov. Posledným úkonom vo veci vykonaným až po podaní sťažnosti   ústavnému   súdu   je   nariadenie   pojednávania   (6. december 2004)   na 11. január 2005.   Okrem   uvedených   úkonov   je   celé   konanie   poznačené   zbytočnými   prieťahmi spôsobenými nečinnosťou okresného súdu. Zbytočné prieťahy v konaní uznal okresný súd v odpovedi   z   10. februára 2000,   ktorou   odpovedal   na   sťažnosť   sťažovateľa   adresovanú Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   obranu   okresného   súdu,   spočívajúcu v poukazovaní na vysoký nápad vecí a personálne problémy, konkretizovanú v konštatovaní vo veci konajúcej sudkyne, že „nie je v mojich fyzických možnostiach konať vo všetkých veciach bez prieťahov“. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako   aj   skutočnosť, že Slovenská   republika nevie   alebo nemôže   v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní. Ústavný   súd   poznamenáva,   že   nie   je   možné   v žiadnom   prípade   prenášať   technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   13 C 1021/97,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia   § 56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   vyplýva, ak ústavný   súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 70 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného uviedol, že daný stav konania sa na ňom negatívne odzrkadľuje, „nakoľko právna neistota mu spôsobuje značnú psychickú záťaž“. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného   práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 201/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu prichádza v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 13 C 1021/97, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd   považoval   priznanie   sumy   50 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 11 843 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3, § 22 a § 25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 163/2002   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch alebo s hodnotou predmetu sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom   (III. ÚS 34/03,   I. ÚS 129/03, III. ÚS 68/04).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   4 534 Sk   a hodnota   režijného   paušálu 136 Sk.   Odmena   právneho   zástupcu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom   a písomné   podanie   –   sťažnosť zo 14. októbra 2004) predstavuje 2 x 4 534 Sk, t. j. 9 068 Sk, a paušálna náhrada hotových výdavkov 2 x 136 Sk pri pripočítaní DPH v zmysle § 22 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a zaokrúhlení podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. spolu 11 120 Sk. Ústavný súd preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 120 Sk a vo zvyšnej časti návrhu na priznanie úhrady trov právneho zastúpenia nevyhovel.

Trovy konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2005