znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 354/2011-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a svojho práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo   veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 441/11 a jej prípisom z 1. júla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2011 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), z ktorej obsahu možno vyvodiť, že ňou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 441/11 a jej prípisom z 1. júla 2011.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ako   navrhovateľ   v konaní vedenom Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 137/2007 domáhal   náhrady   škody   spôsobenej   mu   nesprávnym   úradným   postupom   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov.   Okresný   súd   rozsudkom č. k. 4 C 137/2007-87 z 3. augusta 2010 žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 6 Co 31/2010 zo 17. marca 2011 tak, že označený rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Od r. 2007 viedol som so svojím bezprávnym štátom životne veľmi dôležitý súdny spor pod č. k. 4 C 137/07, ktorý bol nespravodlivo spečatený mojou prehrou konečným rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 31/2010, zo dňa 17. III. 2011 a ktorý nebolo   možné   ďalej   napadnúť   plnohodnotným   dovolaním.   Preto   som   sa   rozhodol,   že využijem mimoriadny opravný prostriedok prostredníctvom Generálneho prokurátora SR, ktorému som adresoval prvý svoj podnet, zo dňa 2. V. 2011, ale bezúspešne, lebo naša generálna prokuratúra ho odping-pong-ovala dole na krajskú a tá si počínala rovnako ako jej nadriadená generálna, keď svojím listom sp. zn. Kc 90/11-4 zo dňa 31. V. 2011 vec ukončila v môj neprospech jej odložením na večné spočinutie. To mi ale nedalo pokoj a svoj podnet   na   bezprávie   som   zopakoval   ďalším,   ktorý   vybavovala   už   priamo   generálna prokuratúra a ktorou som bol rovnako odmietnutý, o čom svedčí jej posledný list sp. zn. VI/2 Pz 441/11-7 zo dňa 1. VII. 2011 a to ma núti k podaniu tejto ďalšej ústavnej sťažnosti a pokiaľ s ňou neuspejem, tak pôjdem s tým ďalej za hranice môjho nespravodlivého štátu!“

V ďalšej časti sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť s prípisom generálnej prokuratúry č.   k.   VI/2   Pz   441/11-7   z 1.   júla 2011   (ďalej   aj „namietaný   prípis“),   pričom   sa   v tejto súvislosti bez bližšieho odôvodnenia odvoláva na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „každé konanie súdu alebo iného orgánu /a tým je aj gen. prokuratúra - vl. pozn./, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu!“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom takto:

„1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 Ústavy SR v spojení s ods. 1/, čl. 6 Dohovoru postupom Generálnej prokuratúry SR nepodaním mimoriadneho dovolania   pred   NS   –   SR,   pokusom   sťažovateľa   ani   na   dvakrát   /2. V.   11   a 7.   VI.   11/, týkajúceho   sa   kauzy   vedenej   na   Okresnom   súde   v Bardejove   pod č. k. 4 C 137/07-87 porušené boli.

2./   Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   66   tis.   EUR /slovom šesťdesiatšesťtisíceur/, ktoré je mu povinná Generálna prokuratúra SR v Bratislave zaplatiť najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

3./ Ukladá Generálnej prokuratúre SR v Bratislave uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to v lehote do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

4./ Zrušuje konečný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 31/10 zo dňa 17. III. 11 v spojení s prvostupňovým zo dňa 3. VIII. 2010.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   vyslovuje   so   svojej   sťažnosti   nespokojnosť   s právnymi   závermi uvedenými v prípise generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 441/11-7 z 1. júla 2011 a tvrdí, že postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu na podanie mimoriadneho dovolania boli porušené jeho práva garantované ústavou a dohovorom. Prokurátor generálnej prokuratúry v prípise č. k. VI/2 Pz 441/11-7 z 1. júla 2011, ktorým vybavil opakovaný podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania, okrem iného uviedol:

„Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   na   základe   Vášho   opakovaného podnetu na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Okresného súdu v Bardejove z 3. augusta 2010 č.   k. 4 C 137/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo 17. marca 2011 č. k. 6 Co 31/2010 z dôvodov uvedených v podnete, zadovážila na vec sa vzťahujúci spis Krajskej prokuratúry v Prešove sp. zn. Kc 90/11, ako aj spisy Okresného súdu v Bardejove sp. zn. 4C 137/2007 a 3Er 210/2006.

Ich   preskúmaním   neboli   zistené   podmienky   na   postup   podľa   §   243e   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Mimoriadne   dovolanie   je   mimoriadny   opravný prostriedok,   ktorý   možno   podať   len   výnimočne,   za   podmienok   stanovených   zákonom. V danej veci tieto základné podmienky na jeho podanie nie sú splnené, pričom totiž nie je daný ani jeden zo zákonných predpokladov uvedených v § 243f ods. 1 OSP, ktorým by bolo možné podanie mimoriadneho dovolania úspešne odôvodniť.

So spôsobom ako aj dôvodmi odloženia Vášho predchádzajúceho podnetu v tejto veci z 2.   mája   2011   zo   strany   Krajskej   prokuratúry   v Prešove   adresovaný   Vám   listom z 31. mája 2011 pod sp. zn. Kc 90/11-4 som sa plne stotožnil.

V tejto súvislosti s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre   oznamujem,   že   ďalší   podnet   v   tejto   veci   už   prokuratúra   preskúmavať nebude.“

Ústavný súd si v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal prípis   Krajskej   prokuratúry   v Prešove   č.   k.   Kc   90/11-4   z 31.   mája   2011,   na   ktorý   sa v namietanom prípise generálna prokuratúra odvoláva; v označenom prípise sa uvádza: „Podnetom   zo   dňa   2.   5.   2011,   ktorý   bol   adresovaný   a doručený   Generálnej prokuratúre SR a ktorý bol z dôvodu príslušnosti následne postúpený na vybavenie tunajšej krajskej   prokuratúre,   sa   domáhate   preskúmania   zákonnosti   rozsudku   Okresného   súdu v Bardejove sp. zn. 4 C 137/2007 zo dňa 3. 8. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 31/2010 zo dňa 17. 3. 2011 vo veci náhrady škody spôsobenej nesprávnym postupom v exekučnom konaní.

V podnete na podanie mimoriadneho dovolania tvrdíte, že napadnuté rozhodnutia súdov sú nedostatočné, plytké a ničotné. Podľa Vášho názoru súdy opomenuli ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce, § 365 OSP a exekučné konanie pôvodne vedené pod sp. zn. Er 182/1998   na   výkon   právoplatného   rozsudku   vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde v Bardejove pod sp. zn. 4 C 184/89 nebolo vecne ani procesne ukončené.

Okresný súd v Bardejove rozsudkom sp. zn. 4 C 137/2007 zo dňa 3. 8. 2010 zamietol Váš návrh smerujúci proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR o náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   postupom   v exekučnom   konaní   a účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.

Predmetný rozsudok bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 31/2010 zo dňa 17. 3. 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. 4. 2011.

Dňa 2.5.2011 ste prostredníctvom Okresného súdu v Bardejove podali proti vyššie citovanému právoplatnému rozhodnutiu súdu dovolanie.

Dovolanie   účastníka   konania   je   právnym   prostriedkom,   ktorého   použitie   má prednosť pred postupom podľa § 243e OSP.

Právoplatné rozhodnutie súdu vydané v konaní o určenie neplatnosti výpovede bolo predmetom   exekúcie   vedenej   na   Okresnom   súde   v Bardejove   pod   č.   k.   3   Er   210/2006 (pôvodne pod č. k. E 182/1998) a u súdneho exekútora JUDr. L. B. pod č. EX 2/2006. Podľa obsahu   spisu   súdneho   exekútora   exekúcia   bola   ukončená   plnením   zo   strany   povinného v sume 648,- Sk.

Vo   veci   sťažnosti   podanej   Ústavnému   súdu   SR,   ktorá   bola   dňa   15.   3.   2007 odmietnutá, ste boli poučený o tom, že na základe právoplatného rozsudku súdu o určení neplatnosti   výpovede   nemáte   vynutiteľný   nárok   na   pridelenie   práce.   Zároveň   bolo konštatované,   že   ste   mali   začať   osobitné   konanie,   ktoré   by   žalovaného   zaviazalo   na pridelenie práce.

Podnetom   na   postup   podľa   §   243e   OSP   i dovolaním   ste   napadli   právoplatný rozsudok súdu o zamietnutí Vášho návrhu na náhradu škody. Rozhodnutie súdu je zákonné. Bolo vydané po zistení, že Vám žiadna škoda postupom v exekučnom konaní nevznikla. Vami uplatnený nárok na pridelenie práce z exekučného titulu nevyplynul.

Keďže sa dovolaním účastníka konania, ktorý bolo Okresnému súdu v Bardejove doručené dňa 2.5.2011 domáhate preskúmania zákonnosti toho istého rozhodnutia súdu, voči ktorému ste podali aj podnet na postup podľa § 243e OSP, nie sú ani splnené zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania v danej veci.

S poukazom na vyššie uvedené postup podľa § 243e OSP neprichádza od úvahy, preto Váš podnet odkladám.“

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Ústavný súd v nadväznosti na citované právne normy v prvom rade zdôrazňuje, že skutočnosť,   že   generálna   prokuratúra   nepostupovala   v predmetnej   veci   v   súlade s predstavami sťažovateľa, nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho ústavou garantovaného základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v už citovanom § 243e a nasl. OSP. Z označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi, t. j. závisí len od jeho rozhodnutia, či mimoriadne dovolanie podá, alebo nepodá. To zároveň znamená, že sťažovateľ nemá ústavou garantované právo, prostredníctvom ktorého by si mohol „vynútiť“, aby generálny prokurátor vyhovel jeho podnetu,   resp.   opakovanému   podnetu,   ktorým   sa   domáhal   podania   mimoriadneho dovolania.

Uvedenému   záveru   zodpovedá   aj   stabilizovaná   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa ktorej   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká   právo   na   jeho   prijatie,   resp.   akceptovanie,   a   teda   generálny   prokurátor   nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom sťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre. Je však na voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05 atď.).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitie práva generálneho prokurátora   podať   vo   veci   sťažovateľa   mimoriadne   dovolanie   odložením   podnetu sťažovateľa prípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 441/11-7 z 1. júla 2011 nie je v priamej   príčinnej   súvislosti   so   žiadnym   ústavou   garantovaným   právom,   a   preto namietaným   postupom   ani   namietaným   prípisom   generálnej   prokuratúry   nemohlo   dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše, ústavný súd na základe svojich zistení konštatuje, že postup   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   podnetu   bol   v   súlade   so   zákonom o prokuratúre,   keďže   generálna   prokuratúra   sa   ním   riadne   zaoberala   a   v   zákonom ustanovenej lehote k nemu zaujala stanovisko v namietanom prípise, ktorý je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať za arbitrárny. Zvlášť v tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na právny názor generálnej prokuratúry vyjadrený v namietanom prípise,   podľa   ktorého „nie   je   daný   ani   jeden   zo   zákonných   predpokladov   uvedených v § 243f ods.   1 OSP,   ktorým by   bolo   možné podanie   mimoriadneho dovolania   úspešne odôvodniť“, ako aj stotožnenie sa generálnej prokuratúry so spôsobom a dôvodmi odloženia predchádzajúceho   podnetu   sťažovateľa   Krajskou   prokuratúrou   v Prešove   uvedenými v prípise č. k. Kc 90/11-4 z 31. mája 2011.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného práva   na inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   generálnej   prokuratúry   súvisiacim   s   vybavovaním   jeho   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania a jeho prípisom č. k. VI/2 Pz 441/11-7 z 1. júla 2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011