znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 354/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   W.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 48/2009 z 13. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 48/2009 z 13. mája 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka v   postavení   žalobkyne podala Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie sumy 51 446 Sk a prísl. proti Ing. F.   M.   (ďalej   len   „žalovaný“).   Svoj   žalobný   nárok   sťažovateľka   odvodzovala   z ustanovenia § 12 ods. 1 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“).

Pre účely oboznámenia so skutkovými okolnosťami prípadu sťažovateľka v sťažnosti uvádza,   že   15.   júla   2004   uzatvorila   so   žalovaným   poistnú   zmluvu   č. 7060012638 o povinnom   zmluvnom   poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „poistenie zodpovednosti“) typu Ford... Dňa 11. februára 2005 došlo k poistnej udalosti tak, že vodič D. K. s motorovým vozidlom typu Ford... neprispôsobil   rýchlosť   jazdy   stavu   vozovky,   dostal   šmyk,   v   dôsledku   čoho   narazil   do prednej   časti   nákladného   motorového   vozidla   typu   Daf...   Vlastníkom   poškodeného motorového vozidla bola spoločnosť B., s. r. o., K. Poškodená spoločnosť mala označené motorové vozidlo havarijne poistené v Č., a. s. Z titulu vyplateného poistného plnenia s poukazom na § 813 Občianskeho zákonníka si Č., a. s., listom z 1. marca 2005 uplatnila náhradu   škody   u   sťažovateľky.   Sťažovateľka   vyplatila   Č.,   a.   s.,   z titulu   poistenia zodpovednosti náhradu škody vo výške 102 892 Sk.

V čase poistnej udalosti 11. februára 2005 bol žalovaný ako poistník v omeškaní s platením poistného, keďže k úhrade splátky poistného splatnej 15. januára 2005 došlo až 17. februára 2005. Na základe ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení uplatnila sťažovateľka proti žalovanému nárok na náhradu poistného plnenia vo výške 51 446 Sk (1 707,60 €).

Okresný súd rozsudkom č. k. 31 C 83/08-69 z 12. marca 2009 žalobu sťažovateľky zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 48/2009 z 13. mája 2010 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, avšak z odlišných dôvodov.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   vychádza z takého právneho výkladu § 12 ods. 1 písm. f) zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorý je zjavne nepodložený, svojvoľný (arbitrárny) a ktorým krajský súd celkom zrejme poprel jeho účel a význam.

Podľa   názoru   sťažovateľky   zmyslom   ustanovenia   §   12   ods.   1   písm.   f)   zákona o povinnom   zmluvnom   poistení   je „docieliť   riadnu   platobnú   disciplínu   poistníkov,   aby nikdy nedochádzalo k situácii, keď poisťovňa v čase poistnej udalosti poskytuje poistné krytie bez náležitého plnenia si platobných povinností poistníka.

V   prípade,   že   je   dohodnuté   platenie   bežného   poistného   za   poistné   obdobie   na začiatku   poistného   obdobia   –   jednorázovo   bez   možnosti   splátok,   v   prípade   riadneho zaplatenia   poistného   je   uhradené   poistné   krytie   za   celé   poistné   obdobie,   a   naopak, v prípade,   že je poistník v omeškaní s platením, poisťovňa poskytuje poistné krytie bez peňažnej protihodnoty zo strany poistníka. V prípade, že je dohodnuté platenie poistného v splátkach, má poisťovňa, technicky vzaté, uhradené poistné krytie za splátkové obdobie. To znamená, že v prípade neuhradenia splátky poistného v dohodnutom termíne splatnosti poskytuje poisťovňa poistné krytie bez peňažnej protihodnoty.

Platenie poistného bolo jasne a zrozumiteľne zmluvne dohodnuté vo forme splátok s dohodnutými   termínmi   splatnosti   jednotlivých   splátok,   pričom   poistník   sa   dostáva   do omeškania so zaplatením tej ktorej splátky v prípade jej nezaplatenia v termíne splatnosti. Dojednanie poistného v splátkach však neznamená odklad platenia poistného do termínu splatnosti poslednej splátky, či to, že až splatnosťou poslednej splátky vznikne poistníkovi povinnosť uhradiť splatné splátky poistného.“.

Sťažovateľka tiež poukazuje na ustanovenie § 103 prvú vetu Občianskeho zákonníka, podľa   ktorého   ak   bolo   dohodnuté   plnenie   v   splátkach,   začína   plynúť   premlčacia   doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti.

Okrem už uvedeného sťažovateľka tvrdí, že aplikácia súdom uvedeného právneho záveru   by zároveň   viedla   k   neodôvodnenému   zvýhodneniu   platobne nedisciplinovaných poistníkov,   ktorí   majú   dohodnuté   platenie   poistného   v   splátkach   oproti   platobne nedisciplinovaným   poistníkom,   ktorí   majú   dojednané   platenie   bežného   poistného jednorázovo   bez   splátok,   ktorí   by   boli   za   porušenie   platobnej   disciplíny   bez   ďalšieho postihovaní.

Sťažovateľka sa domnieva, že krajský súd opomenul na vec aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o záväzkových vzťahoch, konkrétne § 517 ods. 1, vetu prvú   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   ustanovujú   moment   vzniku   omeškania   s   plnením (peňažného) záväzku.

Keďže   žalovaný   neplatil   splátky   poistného   v   dohodnutých   lehotách,   dostal   sa v zmysle   §   517   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   do   omeškania.   Tým,   že   žalovaný   ako poistník   porušil   zmluvne   dohodnuté   podmienky   platobnej   disciplíny   (čo   bolo   v   konaní nesporné),   sťažovateľka   poskytovala   poistné   krytie   bez   náležitej   peňažnej   protihodnoty z jeho strany, preto má právo uplatniť si voči nemu nárok na náhradu vyplateného poistného plnenia v zmysle § 12 ods. 1 písm. f) zákona o povinnom zmluvnom poistení.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd sa pri aplikácii § 12 ods. 1 písm. f) zákona o povinnom   zmluvnom   poistení   dopustil   svojvôle,   keď   predmetné   zákonné   ustanovenie aplikoval   spôsobom,   ktorým   zásadne   poprel   jeho   účel   a   význam.   Uvedený   záver sťažovateľka vyvodzuje z toho, že krajský súd:

„(i) napriek tomu, že bolo nesporné, že poistné bolo dohodnuté v splátkach, ktorých výška   a   splatnosť   bola   zmluvne   dojednaná,   pričom   poistník   (žalovaný)   v   čase   poistnej udalosti   bol   nesporne   v   omeškaní   so   zaplatením   3.   splátky   poistného,   krajský   súd konštatoval, že hypotéza § 12 ods. 1 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z., teda omeškanie poistníka s platením poistného naplnená nebola, pretože o omeškaní možno hovoriť až po nezaplatení poslednej splátky, čo je celkom zjavne nesprávny záver,

(ii) nezohľadnil všeobecnú (avšak aplikovateľnú) úpravu o občianskych záväzkových vzťahoch (§ 517 ods. 1 a § 103 Občianskeho zákonníka), z ktorej nesporne vyplýva, že pri plnení dohodnutom v splátkach nastáva právny stav omeškania nezaplatením ktorejkoľvek (a teda nie len poslednej) splátky, v dôsledku čoho

(iii) dospel k takému právnemu záveru (zjavne nesprávnemu), ktorý popiera účel a zmysel predmetného právneho ustanovenia a potiera zákonné rozdiely vzniku omeškania v prípade platenia poistného jednorazovo, resp. v splátkach a vytvára z pohľadu poistníkov neakceptovateľné rozdiely v dôsledkoch nezaplatenia poistného jednorazovo a v splátkach (viď vyššie).“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom o nej takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti W., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 1 Co 48/2009 z 13. 5. 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 48/2009 z 13. 5. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 303,31 EUR na účet JUDr. J. Č., advokáta, do troch dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že krajský súd sa pri aplikácii § 12 ods. 1. písm. f) zákona o povinnom zmluvnom poistení dopustil svojvôle, keď predmetné zákonné   ustanovenie   aplikoval   spôsobom,   ktorým   zásadne   poprel   jeho   účel   a   význam. Závery, ku ktorým dospel krajský súd, sú podľa názoru sťažovateľky arbitrárne. Z okolností prípadu vyplýva, že zásadnou právnou otázkou, ktorú pri posudzovaní dôvodnosti žaloby sťažovateľky   krajský   súd   riešil,   bola   otázka,   či   k   nezaplateniu   poistného   dochádza   až momentom   nezaplatenia   poslednej   splátky   za   dané   poistné   obdobie   alebo   nezaplatením niektorej z predchádzajúcich splátok.

Z už uvedeného vyplýva, že krajský súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, avšak na základe celkom odlišného právneho posúdenia veci.

V odôvodnení   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   sa   okrem   iného uvádza:

„Z uvedeného teda vyplýva, že za moment splatnosti ročného poistného obdobia v danom   prípade   je   potrebné   považovať   dátum   poslednej   splátky   ročného   poistného obdobia, teda 15. 4. 2005 resp. 15. 3. 2005. Pokiaľ teda je splatnosť poistného k tomuto dátumu   riešená   v   súvislosti   so   zánikom   poistenia,   obdobne   je   potrebné   posudzovať   aj v súvislosti   s   posúdením   porušenia   zmluvnej   povinnosti   poistníka   platiť   poistné   a   teda porušenie tejto povinnosti možno mať za preukázané iba v prípade, ak tento bol v omeškaní s touto poslednou splátkou a tým aj v omeškaní s platením ročného poistného.

Uvedená otázka je upravená aj v čl. 9 bodu 6 Všeobecných poistných podmienok žalobcu   pre   povinné   zmluvné   poistenie   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou motorového vozidla, ktoré sú súčasťou tejto zmluvy a podľa ktorého v prípade nezaplatenia ktorejkoľvek splátky v lehote splatnosti sa celé poistné stáva splatným v deň splatnosti nezaplatenej splátky poistného.

Práve   zástupkyňa   žalobcu   na   odvolacom   pojednávaní   k   uvedenému   ustanoveniu uviedla, že poistnú zmluvu žalobca považuje za zmluvu spotrebiteľskú a dospel k záveru, že toto ustanovenie by mohlo poškodzovať záujmy spotrebiteľa, a preto ho napriek tomu, že je pojaté do všeobecných poistných podmienok, neaplikuje a preto má za to, že poistný vzťah v tomto prípade v dôsledku nezaplatenia poistného zanikol až dňa 16. 5. 2008.

Pokiaľ je teda nárok poisťovne na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti vo vzťahu   k   poistníkovi   podľa   §   12   ods.   1   písm.   f)   zákona   č.   381/2001   Z.   z.   viazané   na posúdenie omeškania s platením poistného, je treba mať za to, že sa tým mieni platenie ročného poistného, a preto má odvolací súd za to, že porušenie tejto povinnosti zo strany poistníka   nastáva   až   momentom   nezaplatenia   poslednej   dohodnutej   splátky   ročného poistného obdobia, a to je dátum 15. 3. 2005, resp. 15. 4. 2005. Ani z obsahu samotnej poistnej   zmluvy,   ani   z   obsahu   Všeobecných   poistných   podmienok,   ale   ani   zo   zákonnej úpravy nevyplýva skutočnosť, aby za nezaplatenie ročného poistného bolo možné považovať omeškanie s ktoroukoľvek splátkou dohodnutého ročného poistného obdobia okrem splátky poslednej.

Pokiaľ teda k poistnej udalosti došlo dňa 11. 2. 2005 a dátum poslednej splátky ročného poistného obdobia bol stanovený na 15. 4. 2005, nemožno uzavrieť, aby ku dňu poistnej udalosti bol žalovaný v omeškaní s platením ročného poistného.“

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd ďalej uviedol: „S   poukazom   na   to,   že   pri   takomto   právnom   závere   odvolacieho   súdu   možno konštatovať, že tento na vec aplikuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri konaní pred okresným súdom nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odvolací súd v súlade s ust. § 213 ods. 2 O. s. p. o tejto skutočnosti informoval právnych zástupcov obidvoch procesných strán na odvolacom pojednávaní a týmto dal možnosť k použitiu tohto ustanovenia   sa   vyjadriť.   Ani   jedna   z procesných strán   k tejto právnej   otázke nezaujala žiadne zásadné vyjadrenie.“

Zo zápisnice z odvolacieho pojednávania konaného 13. mája 2010, ktorú si ústavný súd pre účely predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal, vyplýva, že „Predseda senátu prítomných   právnych   zástupcov   informoval,   že   odvolací   senát   sa   zhoduje   s   právnym názorom   judikovaným   ohľadne   zániku   poistenia   pre   nezaplatenie   poistného   v   prípade dohodnutých   splátok   podľa   §   801   ods.   2   Obč.   zák.,   teda   že   k   nezaplateniu   poistného dochádza   až   momentom   nezaplatenia   poslednej   splátky   za   dané   poistné   obdobie   a   nie nezaplatením niektorej z predchádzajúcich splátok.

Právny zástupca žalovaného udáva, že tak ako to bolo žalovaným prezentované aj pred súdom prvého stupňa tento vždy zastával stanovisko to, že on sa ako poistník pri úhradách termínov jednotlivých štvrťročných splátok riadil tými termínmi ako boli vyplnené na kópii poistnej zmluvy, ktorá mu bola daná pri podpise k dispozícii. Má teda za to, že termín bol 15. 9., 15. 12. a 15. 3.

Na   otázku   predsedu   senátu   zástupcovia   obidvoch   procesných   strán   udávajú,   že v rámci záverečných prednesov už nič nové k veci nemajú čo dodať.“.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s okolnosťami,   za   akých   prebiehalo   odvolacie konanie, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posudzoval, či meritórnemu preskúmaniu námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu nebráni nedostatok jeho právomoci. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva aj právny názor, podľa   ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Z princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   možno   vyvodiť   aj   povinnosť sťažovateľov efektívne uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi,   alebo v konaní pred iným orgánom verejnej moci každú námietku na ochranu svojich základných práv, t. j. povinnosť uplatniť ju (pokiaľ je to možné) ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého v prípade, ak sťažovateľ   v rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd   uplatní   v konaní   pred ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   ale   nepredniesol   v konaní   pred všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III.   ÚS   135/03, III. ÚS 201/04,   IV.   ÚS   266/08).   Obdobne   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   284/08 ústavný súd uviedol, že „ak sťažovateľ uplatní určitú námietku až v konaní pred ústavným súdom,   hoci   ju   mohol   predtým   uplatniť   v konaní   pred   iným   orgánom   verejnej   moci, nemožno   uznať,   že   splnil   podmienky   na   vyčerpanie   všetkých   právnych   prostriedkov nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 100/07). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.“.

Z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj   zo zápisnice o odvolacom pojednávaní vyplýva, že krajský súd potom, ako dospel k záveru, že na vec treba aplikovať ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci   nebolo   použité   a ktoré   je   pre   rozhodnutie   predmetnej   veci   kľúčové,   oboznámil účastníkov konania s týmto svojím právnym názorom, ako aj svojím úmyslom posudzovať vec po právnej stránke odlišne ako súdu prvého stupňa, pričom účastníci konania, resp. ich právni   zástupcovia   už   k veci   nič   nedodali,   hoci   krajský   súd   im   túto   možnosť   zjavne poskytol.

Pokiaľ   teda   sťažovateľka,   v   odvolacom   konaní   zastúpená   kvalifikovaným advokátom,   nesúhlasila   s   právnym   názorom   krajského   súdu   o   tom,   že   k   nezaplateniu poistného dochádza až momentom nezaplatenia poslednej splátky za dané poistné obdobie, a nie   nezaplatením   niektorej   z predchádzajúcich   splátok,   mala možnosť   svoje   námietky odvolaciemu súdu uviesť priamo na odvolacom pojednávaní. Sťažovateľka túto možnosť nevyužila.   Zaoberať sa   námietkami   sťažovateľky   uvedenými   v   sťažnosti   bez   toho,   aby sťažovateľka tieto námietky vzniesla v odvolacom konaní, by bolo v rozpore s princípom subsidiarity,   ako   aj   s   právnymi   názormi   ústavného   súdu   vyslovenými   v jeho   doterajšej judikatúre. Sťažovateľka v sťažnosti nijakým spôsobom nevysvetľuje, prečo svoje námietky proti právnemu názoru krajského súdu na odvolacom pojednávaní nevzniesla, hoci krajský súd jej na to zjavne dal príležitosť.

Navyše,   samotná   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   na   odvolacom   pojednávaní uviedla,   že   sťažovateľka   z   vlastného   rozhodnutia   neaplikuje   ustanovenie   čl.   9   bodu   6 všeobecných   poistných   podmienok,   podľa   ktorého   v   prípade   nezaplatenia   ktorejkoľvek splátky v lehote splatnosti sa celé poistné stáva splatným v deň splatnosti nezaplatenej splátky poistného, ako aj to, že v danom prípade poistný vzťah v dôsledku nezaplatenia poistného zanikol až 16. mája 2008.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k   záveru,   že sťažnosť   je   potrebné   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietnuť   z dôvodu nedostatku právomoci, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010