znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 354/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Š.   Š.,   Ž.,   zastúpeného   JUDr.   J.   H.,   Z.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3 Co 5/2009, 3 Cdo 80/2009 z 21. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. júla 2009 doručené podanie Ing. Š. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. J. H., Z., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy   podľa   čl.   127 Ústavy Slovenskej   republiky“. Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn. 3 Co 5/2009, 3 Cdo 80/2009 z 21. mája 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„Problémy s porušovaním základných a ľudských práv sťažovateľa sa vlastne začali po tom, ako predávajúca strana v odporovateľnom právnom úkone, spoločnosť B., s.r.o. B. podala   odpor   voči   platobného   rozkazu   zo   dňa   15.2.1999,   podľa   ktorého   mala   zaplatiť sťažovateľovi 750. 000 Sk s príslušenstvom v lehote 15 dní od doručenia. Pokiaľ sťažovateľ tento spor vyhral, zatiaľ bývalá konateľka spoločnosti aj so svojim manželom vytunelovali spoločnosť   B.,   s.r.o.   za   pomoci   takzvaného   „bieleho   koňa“,   ktorý   sa   stal   konateľom žalovaného. Koncom apríla 1999 manžel konateľky spoločnosti B., s.r.o. poveril riaditeľa spoločnosti,   ktorú   vlastnil,   aby   pomáhal   jeho   manželke   riadiť   spoločnosť   B.,   s.r.o.. Začiatkom   júna   1999   bola   založená   spoločnosť   H.,   s.r.o.,   ktorá   bola   kupujúcim   v napadnutom právnom úkone. Riaditeľ, ktorý pomáhal konateľke s riadením spoločnosti B., s.r.o. sa stal konateľom a jediným spoločníkom spoločnosti H., s. r. o.. Dňa 30. 6. 1999 prevzal konateľ žalovaného aj odporovateľným právnym úkonom do spoločnosti H., s. r. o.. aktíva v hodnote cca 8 miliónov Sk zo spoločnosti B., s. r. o. za cenu 2,5 milióna Sk. Teda za cenu   dlhu   voči   poslednému   dodávateľovi   krmív.   Po   deviatich   mesiacov   od   vykonania odporovateľnému právneho úkonu konateľ žalovaného predal 75% obchodného podielu spoločnosti H., s. r. o. bývalej konateľke spoločnosti B., s. r.o. za cenu základné vkladu. Takto sa podelil s konateľkou predávajúcej strany o majetkový prospech z tunelovania spoločnosti B., s. r. o..

O uvedených skutočnostiach sa sťažovateľ dozvedel v roku 2002, keď získal účtovné doklady spoločnosti B., s.r.o.. Získal aj znalecký posudok MVDr.. H., od ktorého sa odvíjala cena napadnutého právneho úkonu. Znalecký posudok MVDr. H. neobsahoval ani základné náležitosti, ktoré má mať znalecký posudok. Neobsahoval žiadne prílohy ani iné skutočnosti, ktoré by potvrdzovali výsledok jeho ohodnotenia nosníc. Bolo zrejme, že znalecká cena nebola určená z trhovej ceny za ktorú sa nosnice v tom čase predávali na Slovensku. Preto sťažovateľ vyhľadal súdneho znalca Ing. O., ktorý sa špecializoval práve na oblasť chovu nosníc, MVDr. H. mal totiž špecializáciu na chov HD. Ing. O. požiadal o vypracovanie znaleckého posudku za účelom podania návrhu na odporovateľný právny úkon. Predložil mu   znalecký   posudok   MVDr.   H.   a   všetky   účtovné   doklady   ohľadom   chovu   nosníc.   Pri odovzdaní   znaleckého   posudku   -   ohodnotenia   nosníc   Ing.   O.   oznámil   sťažovateľovi,   že znalecký posudok MVDr. H. môže hodnotiť iba vtedy, ak ho o to požiada súd.

Dňa 20. júna 2002 podal sťažovateľ žalobu o neúčinnosť právneho úkonu podľa § 42a Obč. z.. Na pojednávaní dňa 28.5.2003 sťažovateľ požiadal súd, aby dal vypracovať tretí kontrolný znalecký posudok ďalším súdnym znalcom.

Po návrhu žalovaného sud prerušil uznesením konanie až do doby, kým nebude rozhodnuté v trestnej veci poškodzovanie veriteľov, kde podozrivými boli bývalí konatelia spoločnosti B., s.r.o. a konateľ žalovaného. Dňa 21. júna 2005 sťažovateľ podal na okresný súd návrh na pokračovanie v konaní podľa § 111 odsek 3 O. s. p., lebo konanie v trestnej veci bolo tiež prerušené. Okresný súd v rozpore s OSP nereagoval na jeho návrh. Až po urgencií návrhu na pokračovanie v konaní zo dňa 25. júna 2006 okresný súd uznesením zo dňa   1.   8.   2006   sťažovateľov   návrh   zamietol.   Voči   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ odvolanie na krajský súd, ktorý uznesením zo dňa 31. 10. 2006 zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po podanej sťažnosti na prieťahy v konaní zo dňa 11.5.2007 pokračovalo pojednávanie. Do vynesenia rozsudku, súd ani raz nespochybnil znalecký posudok, ktorý dal vypracovať sťažovateľ.“

Okresný   súd   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“) „Nakoniec   rozsudkom   zo   dňa 10.1 0.2007 žalobu zamietol. V rozsudku sa súd nezaoberal všetkými hlavnými dôkazmi, ktoré predložil sťažovateľ a ani neuviedol, prečo tieto dôkazy nehodnotil a prečo navrhnuté dôkazy   nevykonal.   Neuviedol,   prečo   nepripojil   vyšetrovací   spis   vo   veci   trestného   činu poškodzovanie   veriteľa   na   vedeného   na   OR   PZ   v   Banskej   Bystrici,   Úrad   justičnej   a kriminálnej polície pod č. k ČVS: OUJP-858/10-BB-2002 a ani prečo miesto uvedeného spisu bol na liste č. 225 súdneho spisu pripojený vyšetrovací spis vo veci trestného činu sprenevery vedeného na Okresnom úrade vyšetrovania PZ v Banskej Bystrici ČVS: OUV- 740/10-BB-99,   za   ktorý   bola   vyšetrovateľka   disciplinárne   potrestaná   pre   pozmenenie výpovede svedka v neprospech mojej osoby a poškodenie môjho dobrého mena.

Dňa 10. 1. 2008 poslal sťažovateľ svojmu právnemu zástupcovi návrh na podanie odvolania. Právny zástupca mu oznámil, že on už odvolanie poslal a. navrhol mu, aby poslal v termíne ďalšie odvolanie, kde tiež uvedie aj ďalšie dôvody odvolania ako aj návrh na znenie petitu rozsudku. Odvolanie sťažovateľ podal dňa 19. 1. 2008.

Na pojednávaní nariadenom na deň 28. 08. 2008... na Krajskom súde v Banskej Bystrici... účastníci konania neboli informovaní o odvolaní sťažovateľa zo dňa 19. 1. 2008 proti   rozsudku   Okresného   súdu   vo   Zvolene   v   uvedenej   veci.   Predsedkyňa   senátu sťažovateľovi neumožnila vo veci riadne vystúpil keď ho prerušila a do diktafónu uviedla skutočnosti, ktoré nepovedal a ktoré boli v rozpore s jeho odvolaním. Mohol iba odpovedať na otázky, ktoré nesúviseli s jeho odvolaním a pre rozhodnutie boli nepodstatné. Krajský súd   odvolanie   zamietol.   V   odôvodnení   rozsudku   sa   súd   vôbec   nezaoberal   dôvodmi odvolania, ktoré uviedol sťažovateľ v odvolaní zo dňa 19. 1. 008, a ani neuviedol, prečo sa nimi nezaoberal.

Následne po pojednávaní sťažovateľ podal námietku zaujatosti celého senátu. Senát námietku   odmietol.   Taktiež   sťažovateľovu   sťažnosť   na   porušovanie   zásad   dôstojnosti súdneho konania sudcami na uvedenom pojednávaní, predseda krajského súdu odmietol ako neopodstatnenú, keď ju vyhodnotil v rozpore s dôkazmi, ktoré sa nachádzali v súdnom spise. Žiadosť sťažovateľa o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom krajského súdu zo dňa 14. októbra 2008 doteraz Ministerstvo spravodlivosti SR nevybavilo, hoci ju urgoval listom zo dňa 24. marca 2009.

Pochybenia odvolacieho a prvostupňového súdu založili dovolacie dôvody v zmysle §237písm.   f)   a g) Občianskeho súdneho poriadku,   preto sa sťažovateľ domáhal súdnej ochrany uplatnením mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania (§ 236 až § 243d OSP). Právny zástupca sťažovateľa dňa 20. novembra 2008 podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu v zmysle § 237písm. j) a g) OSP. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania mu však neposkytol súdnu ochranu v súlade s právom na spravodlivé prerokovanie veci, keď uznesením sp. zn. 3 Cdo 80/2009 z 21. mája 2009 bez náležitého odôvodnenia dovolanie ako neprípustné odmietol.“.

Sťažovateľ tvrdí, že „Najvyšší sud SR v odôvodnení uznesenia uviedol nepravdivé údaje,   keď   tvrdil,   že   obsah   oboch   podaní   žalobcu   označených   ako   „odvolanie“   sú   v podstate   totožné.   Z   obsahu   oboch   odvolaní,   z   obsahu   zápisnice   z   pojednávania   na odvolacom súde a z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nesporne vyplýva, že odvolací súd sa nezaoberal celým rozsahom odvolania sťažovateľa. Pritom v zmysle § 212 odsek   1   OSP   je   odvolací   súd   rozsahom   a   dôvodmi   odvolania   viazaný.   S   otázkou,   či postupom   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu   nebolo   znemožnené   sťažovateľovi   riadne konať pred súdmi, sa Najvyšší súd SR nevysporiadal. Ak sa odvolací súd nevysporiadal s celým   rozsahom   a   dôvodmi   odvolania,   potom   sa   sťažovateľovi   postupom   súdu   ako účastníkovi   konania   odňala   možnosť   konať   pred   odvolacím   súdom.   Ak   dovolací   súd dovolanie   vyhodnotí   v   rozpore   s   objektívnou   skutočnosťou,   tak   potom   sťažovateľovi neostáva nič iné ako sa obrátiť na Ústavný súd SR a Európsky súd pre ľudské práva Rady Európy v Štrasburgu.“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd, Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a okresný súd porušili Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), a to:

„1) v zmysle § 237 písm. f) sa sťažovateľovi ako účastníkovi konania, postupom súdov (sťažovateľ uvádza tri označené všeobecné súdy, pozn.) odňala možnosť konať pred súdmi.

2) v zmysle § 237 písm. g) rozhodovali vylúčení sudcovia

3) súdy v konaní porušili tieto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku:

- § 1 až 3 OSP, keď zrejme napomáhali páchateľom trestnej činnosti a nechránili práva poškodeného.

- § 15 odsek 1 OSP, pretože neoznámili predsedovi súdu, že sú v konaní zaujatí

- § 153 odsek 1, keď nerozhodli na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov

- § 157 odsek 2 OSP, Najvyšší súd SR v spojení s § 167 odsek 2 OSP, pretože sa nezaoberal dôkazmi, ktoré predložil sťažovateľ, nevyhodnotil ich

- § 212 odsek 1 OSP, pretože sa nezaoberal odvolaním ktorý sťažovateľ podal listom zo dňa 19. 1. 2008.

-   §   237   OSP,   pretože   odmietol   dovolanie   hoci   bolo   prípustné,   pretože   sa sťažovateľovi ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. 4)   súdy   v   konaní   porušili   princíp   rovnosti   zúčastnených   strán   konania,   keď argumenty   žalovaného,   ktoré   neboli   doložené   dôkazmi   uprednostnili   pred   argumentmi sťažovateľa,   ktoré   boli   doložené   dôkazmi,   keď   dôkazy,   ktoré   predložil   sťažovateľ nehodnotili, ani neuviedli prečo tak urobili, keď dôkazy, ktoré navrhol vykonať sťažovateľ nevykonali a ani neuviedli prečo nepovažovali za potrebné uvedené dôkazy vykonať.

5) podľa skutočností, ktoré sú uvedené v tejto sťažnosti sa možno domnievať, že sudcovia,   ktorí   v   tomto   konaní   rozhodovali   neobjektívne,   zrejme   zneužili   právomoci verejného činiteľa a legalizovali príjmy z nekalej činnosti.

Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 každý má právo na spravodlivé súdne konania. Postupom Najvyššieho súdu v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn.: 3 Cdo 80/2009, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod   spis.   zn.:   16   Co   158/2008-440   a   postupom   Okresného   súdu   vo   Zvolene   v   konaní vedenom pod spis. zn: 16 C 157/2002 došlo k porušeniu uvedených práv sťažovateľ.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo Ing. Š. Š. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 3 Cdo 80/2009 z 21. mája 2009 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   3   Cdo   80/2009, 3 Co 5/2009 zo dňa 21. 5. 2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 10. 000 EUR.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa   toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však   neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie,   ktorá   vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno posúdiť len   so zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, a preto môže rozhodovať len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej   sťažnosti.   Argumentácia   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu najvyššieho súdu je zameraná predovšetkým na rozhodnutie o jeho dovolaní.

A. Sťažovateľ podal dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 158/2008 z 28. augusta 2008 z dôvodov uvedených v § 237 písm. f) a g) OSP.

Sťažovateľ k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že «odvolací súd sa nezaoberal jeho odvolaním z 19. januára 2008 (len odvolaním z 10. Nesprávne postupoval   aj   súd   prvého   stupňa,   keď   nenariadil   znalecké   dokazovanie,   ktorým   by   sa potvrdila žalobcom uvedená kúpna cena nosníc, ako aj odvolací súd, ktorý odmietol návrh na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenie mu veci na ďalšie konanie za účelom nariadenia   takého   znaleckého   dokazovania.   Súd   prvého   stupňa   tiež   nevyhovel   návrhu žalobcu na pripojenie ním označeného vyšetrovacieho spisu, ale vyžiadal si iný vyšetrovací spis.   Na   odvolacom   pojednávaní   neboli   účastníci   konania   o   jeho   odvolaní   „riadne informovaní“   predsedníčka   senátu   mu   neumožnila   „vo   veci   riadne   vystúpiť,   keď   ho prerušila a do zápisnice nadiktovala, že žiada o zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, hoci v odvolaní z 19. januára 2008 navrhol rozsudok zmeniť,   a   odpovedať   mohol   len   na   otázky   s   odvolaním   nesúvisiace   a   pre   rozhodnutie nepodstatné.   Pokiaľ   ide   o   trovy   konania,   súd   prvého   stupňa   nezaslal   žalobcovi   ich vyčíslenie, preto ich nemohol riadne namietať v odvolaní. Týmito postupmi súdy odňali žalobcovi právo „podávať návrhy na dokazovanie" a vyjadriť sa k trovám konania, a teda i možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.».

K dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP sťažovateľ uviedol, že tento dôvod vyplýva «z jeho sťažnosti na porušenie zásady dôstojnosti súdneho konania z 29. augusta 2008, ako aj z námietky zaujatosti senátu odvolacieho súdu z 8. septembra 2008. Z obsahu týchto podaní vyplýva, že dovolateľ v prvom prípade namietal spôsob vedenia pojednávania odvolacím súdom (ktorý mu neumožnil „vo veci riadne vystúpiť“ v zmysle ako je uvedené vyššie, a vec prejednal príliš rýchlo a bez. dostatočného oboznámenia sa so spisom), v druhom prípade zaujatosť senátu, ktorému bola vec pridelená (námietka zaujatosti však nebola nadriadenému súdu predložená z dôvodu, že nespĺňala náležitosti v zmysle § 15a ods. 3 O. s. p. - pozn. dovolacieho súdu). Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa žiadal dovolateľ zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.»..

Najvyšší súd posúdil v prvom rade prípustnosť dovolania: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,   že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.),   zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O. s. p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol   zmenený rozsudok   súdu prvého stupňa   vo   veci   samej,   proti rozsudku,   v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Žalobca   dovolaním   napadol   rozsudok   odvolacieho   súdu,   ktorý   nevykazuje   znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. Dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, teda ani nemohol vysloviť svoj právny názor, od ktorého by sa odvolací súd odchýlil (§ 238 ods. 2 O. s. p.)- Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd prípustnosť dovolania nevyslovil (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle § 238 O. s. p. procesné prípustné.“

K dovolacím   námietkam   sťažovateľa zakladajúcim   dôvody   na podanie dovolania podľa § 237 písm. f) a g) OSP najvyšší súd uviedol:

„Vzhľadom k zákonnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O. s. p.) prihliadnuť na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd prípustnosť   dovolania   aj   podľa   §   237   O.   s.   p.   Podľa   tohto   ustanovenia   je   dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, a v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konám došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len jednoznačné,   všetky   pochybnosti   vylučujúce   zistenie,   že   konanie   je   skutočne   postihnuté niektorou z vymenovaných vád.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. netvrdil a ich existencia   nevyšla   v   dovolacom   konaní   najavo.   Prípustnosť   dovolania   preto   z   týchto ustanovení nevyplýva.“

K odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom najvyšší súd uviedol:„Dovolateľ namieta, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť konať pred súdom a v konaní pred ním uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti   konať   pred   súdom   malo   podľa   názoru   dovolateľa   dôjsť   predovšetkým nevykonaním   ním   navrhovaného   dokazovania,   nevysvetlením   dôvodov   nevykonania navrhnutých   dôkazov   a   nezaslaním   podania   žalovaného   na   vyjadrenie.   Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g/ O. s. p. mal byť spôsob vedenia pojednávania odvolacím súdom a zaujatosť vec prejednávajúceho senátu.“

K prípustnosti navrhovania dôkazov najvyšší súd uviedol:„I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky prípustnosť dôkazov neupravuje, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony; spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne   v   právomoci   toho   orgánu,   ktorý   rozhoduje   o   merite   návrhu   -   inými   slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 0.s.p.), a nie   účastníkov   konania,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   to   vyjadril   už   v   rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993...

... v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk 7 3 Co 5/2009 najvyššieho súdu a rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   pod   č.   125/1999   uviedol,   že   ak   súd   v   priebehu konania   nevykonal   všetky   navrhované   dôkazy   alebo   vykonal   iné   dôkazy   na   zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) O. s. p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj v prejednávanej veci,   možno   preto   konštatovať,   že   nevykonaním   žalobcom   navrhovaného   dokazovania nemohlo dôjsť k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.“

K nerešpektovaniu námietky sťažovateľa o zaujatosti sudcov krajského súdu najvyšší súd uviedol:

«Dovolateľ   založil   prípustnosť   dovolania   aj   na   existencii   dovolacieho   dôvodu   v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p., konkrétne na vylúčení všetkých sudcov vec prejednávajúceho senátu odvolacieho súdu. Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno   mať   pochybnosti   o   ich   nazaujatosti.   Účelom   tohto   ustanovenia   je   prispieť   k nestrannému   prejednaniu   veci,   nezaujatému   prístupu   súdu   k   účastníkom   alebo   ich zástupcom,   a   tiež   predísť   možnosti   neobjektívneho   rozhodovania.   Uvedenému   cieľu zodpovedá i právna úprava skutočností, ktoré sú z hľadiska vylúčenia sudcu považované za relevantné. Ich existenciu dovolací súd nezistil.

Z   obsahu   spisu vyplýva,   že 9.   septembra   2008 bolo   odvolaciemu   súdu   doručené podanie   žalobcu označené ako   „Námietka   zaujatosti   senátu krajského súdu“   (č.   l.   431 spisu), ktorým namietal spôsob, akým predsedníčka senátu odvolacieho súdu 28. augusta 2008   viedla   pojednávanie,   vyjadril   nesúhlas   s   hodnotením   dôkazov   a   rozhodnutím odvolacieho súdu („Iba zaujatý senát mohol takto postupovať.“) a uviedol, že členovia senátu boli pred pojednávaním ovplyvnení. Podaním zo 7. novembra 2008 (č. l. 449 spisu), označeným   ako   „Opakovaná   námietka   zaujatosti   senátu   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici“ žalobca reagoval na oznámenie predsedníčky senátu o tom, že vec nadriadenému súdu   nepredložila,   nakoľko   z   námietky   nevyplývali   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce zaujatosť členov vec prejednávajúceho senátu a neobsahovala náležitosti podľa § 15a ods. 3 O. s. p. Uviedol, že nepredloženie veci nadriadenému súdu tiež svedčí o zaujatosti vec prejednávajúceho senátu; samotnú námietku zaujatosti v naznačenom smere nedoplnil. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namieta zaujatosť vec prejednávajúceho senátu odvolacieho súdu najmä v súvislosti s okolnosťami ním navrhovaného dokazovania a s poukazom na právny záver odvolacieho súdu, s ktorým nesúhlasí. Postup sudcu (tu senátu) 8 3 Co 5/2009 v konaní, ani právny názor zaujatý v rozhodnutí vo veci samej, však nemôže byť spôsobilým dôvodom zaujatosti ani rozhodovania o nej (§ 14 ods. 3 O. s. p., § 15a ods. 5 0.s.p.).».

K nezohľadneniu odvolania sťažovateľa z 19. januára 2008 najvyšší súd uviedol:«Vzhľadom k obsahu dovolania dovolací súd na záver považuje za potrebné osobitne sa vysporiadať s niektorými tvrdeniami dovolateľa.

Pokiaľ   dovolateľ   namieta,   že   odvolací   súd   sa   nezaoberal   jeho   odvolaním z 19. januára 2008, ale len odvolaním z 10. januára 2008, dovolací súd poukazuje na znenie záhlavia rozsudku odvolacieho súdu, kde označenie prejednávanej veci znie: „v konaní o neúčinnosti   právneho   úkonu,   o   odvolaní   žalobcu   proti   rozsudku   Okresného   súdu   vo Zvolene č. k. 16C 157/02 zo dna 10.10.2007;" teda z neho nevyplýva, že by sa odvolací súd zaoberal   len   v   poradí   „prvým“   odvolaním   (hoci   v poradí   „druhé"   odvolanie   možno   v zmysle § 205 ods. 3 O. s. p. považovať len za doplnenie odvolania z 10. januára 2008 - pozn. dovolacieho súdu).».

K   nesprávnemu   zápisu   nadiktovanému   predsedníčkou   senátu   krajského   súdu do zápisnice najvyšší súd uviedol:

„Dovolací   súd   tiež   poukazuje   na   obsah   oboch   podaní   žalobcu   označených   ako „odvolanie,“ ktoré sú obsahovo v podstate totožné. V súvislosti s tvrdením dovolateľa, že predsedníčka   senátu   odvolacieho   súdu   nesprávne   nadiktovala   do   zápisnice   požiadavku žalobcu   na   zrušenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   namiesto   jeho   zmeny,   dovolací   súd poznamenáva,   že   žalobca   mal   v   takom   prípade   možnosť   vzniesť   voči   zneniu   zápisnice námietku (§ 40 ods. 3 O. s. p.). Keďže toto právo nevyužil, o správnosti znenia zápisnice nie je dôvod pochybovať: Ak by aj taká pochybnosť vznikla, je potrebné zohľadniť znenie § 212 O.   s.   p.,   v   zmysle   ktorého   je   odvolací   súd   viazaný   len   rozsahom   a   dôvodmi   (tzv. kvantitatívnou   stránkou)   odvolania,   nie   aj   navrhovaným   znením   rozhodnutia   (tzv. kvalitatívna   stránka   odvolania).   K   námietkam   ohľadne   spôsobu   vedenia   pojednávania predsedníčkou senátu odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že vedenie pojednávania je zásadne v kompetencii predsedu senátu (§ 117 ods. 1 O. s. p.).“.

K napadnutému výroku v rozsudku krajského súdu o trovách konania najvyšší súd uviedol:

„Žalobca navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako celok. Pokiaľ dovolaním napadol výrok tohto rozsudku o trovách konania, smeruje jeho dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu,   má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O. s. p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O. s. p.). Podľa § 239 ods, 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom   uznesení,   že   dovolanie   je   prípustné,   pretože   ide   o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   b/   ide   o   uznesenie   o   návrhu   na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o   uznaní   (neuznaní)   cudzieho   rozhodnutia   alebo   o   jeho   vyhlásení   za   vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p,,   ustanovenia odsekov   1   a   2   neplatia,   ak ide   (medziiným) o uznesenie   o   trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. teda vylučuje prípustnosť dovolania žalobcu proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku   nebola   preukázaná   procesná   vada   konania   zakladajúca   zmätočnosť,   nemožno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O. s. p. Žiadne ustanovenie Občianskeho   súdneho   poriadku   neukladá   súdu   povinnosť   doručovať   účastníkom   iné písomnosti okrem tých, ktoré ustanovuje; dovolateľom uvádzané vyčíslenie trov konania k nim nepatrí.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Riadiac sa právnou úpravou   dovolacieho   konania,   otázkou   vecnej   správnosti   napadnutého   rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal.“

Z   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktoré   sťažovateľ   napadol   v   časti týkajúcej   sa   dovolacieho   konania,   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal   všetkými námietkami   sťažovateľa,   ktoré   uviedol   v   dovolaní.   Toto   rozhodnutie   preto   nemožno považovať   za   neodôvodnené   a   arbitrárne.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje (v   sťažnosti   uvádza   tie   isté   argumenty,   ktoré   uviedol   aj v odvolaní a dovolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (I. ÚS 3/97).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti týkajúcej   sa   rozhodnutia   o   dovolaní   v   napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

B. Ústavný súd posúdil   aj tú   časť odôvodnenia   napadnutého uznesenia, ktorá   sa týkala   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   odvolaní   sťažovateľa,   ktorým   napadol   výrok napadnutého rozsudku krajského súdu o trovách konania. Namietal, že trovy konania nie sú vyčíslené   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Namietal   určenie   sumy   trov   konania.   K   odvolaniu sťažovateľa najvyšší súd uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) skúmal najskôr, či odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť.

Občiansky súdny poriadok upravuje odvolanie ako procesný úkon účastníka, ktorým môže (po splnení zákonom stanovených podmienok) napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa (§ 201 O. s. p.) V občianskom súdnom konaní je súdom prvého stupňa zásadne okresný súd (§ 9 ods. 1 O. s. p.); krajský súd len v taxatívne uvedených prípadoch (§ 9 ods. 2 O. s. p.).

V   danom   prípade   žalobca   odvolaním   napadol   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorý rozhodoval   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   1   O.   s.   p.).   Odvolanie   tak   nesmeruje   proti rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa,   ale   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   a   preto   je procesné neprípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu odvolanie žalobcu podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.“

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu nemá znaky svojvoľnosti a   arbitrárnosti   a   je   ústavne   akceptovateľné.   Tento   záver   viedol   ústavný   súd   k   záveru o odmietnutí aj tejto časti sťažnosti sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009