znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 354/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2009 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti M. P., M., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 17 C 56/2002 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   M.   P.   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 56/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. M. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € [slovom dvetisíc eur (60 252 Sk)], ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý uhradiť M. P. trovy právneho zastúpenia v sume 223,46 € [slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov (6 732 Sk)] na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2008 doručená sťažnosť M. P., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. H., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 17 C 56/2002.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že podala okresnému súdu žalobu o náhradu   škody   na   zdraví   s príslušenstvom   proti   odporcovi   S.   Od   začiatku   konania uplynulo viac ako   šesť   rokov   a v predmetnom   konaní   vedenom   na okresnom   súde   pod sp. zn. 17 C 56/2002 sa dosiaľ vo veci právoplatne nerozhodlo.

Sťažovateľka ďalej uviedla:„...   Od   podania   návrhu   sa   uskutočnilo   v predmetnej   veci   len   8   pojednávaní.   Po podaní   žaloby   boli   pojednávania   vytyčované   v intervale   4   až   5   mesiacov.   Tieto pojednávania   však   boli   neúčelné   a neviedli   k správnemu   rozhodnutiu   vo   veci   samej. Rozsudok prvostupňového súdu bol vynesený dňa 19. 12. 2003 po vykonaní dokazovania, ktoré   však   bolo   nepostačujúce.   Súd   prvého   stupňa   vyniesol   rozsudok   predčasne,   bez vykonania náležitého dokazovania, čo sa prejavilo aj na vecnej správnosti rozhodnutia. Potvrdzuje   to   aj   skutočnosť,   že   uvedený   rozsudok   prvostupňového   súdu   bol   napadnutý odvolaním tak niektorým zo žalobcov, ako aj zo strany vedľajšieho účastníka v konaní. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 9. 2004 sp. zn. 14 Co 66/04 bol rozsudok prvostupňového   súdu   zrušený   a vrátený   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie. Spis v predmetnej veci bol vrátený na prvostupňový súd dňa 18. 11. 2004. Po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie prvostupňovému súdu boli vo veci uskutočnené do dnešného dňa len 2 pojednávania. Posledné pojednávanie konané dňa 7. 7. 2005 bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Uznesením zo dňa 25. 8. 2005 Okresný súd Košice I pribral do konania znalca, Znalecký ústav: Lekárska fakulta Univerzity P. J. Šafárika. Znalecký posudok č. 33/2005 zo dňa 28. 2. 2006 bol vypracovaný   a predložený   Okresnému   súdu   Košice   I dňa   7.   3.   2006.   Voči   znaleckému posudku   podal   môj   právny   zástupca   námietky,   ktoré   boli   považované   za   dôvodné. S podanými námietkami sa ustanovený znalec vysporiadal v doplnku znaleckého posudku č. 1/33/05 zo dňa 25. 10. 2006. Doplnok znaleckého posudku bol predložený Okresnému súdu Košice I dňa 20. 11. 2006.

Vzhľadom   k tomu,   že   vypracovanie   kontrolného   znaleckého   posudku   znaleckým ústavom trvalo 7 mesiacov, trvanie vypracovania doplnku znaleckého posudku v rozsahu 3 normostrán ďalších 6 mesiacov sa mi javí ako neprimerané a prieťahové. Som toho názoru, že   ani   sudca   Okresného   súdu   I   správne   nevyužil   možnosti   dané   mu   platnou   právnou úpravou a znalca neurgoval ani nijakým spôsobom neupozornil na urýchlené dopracovanie posudku.   Sudca   Okresného   súdu   Košice   I viac   ako   pol   roka   po   predložení   doplnku znaleckého posudku neurčil vo veci termín pojednávania a neurobil iný úkon vo veci samej. Následne opatrením predsedu súdu zo dňa 5. 6. 2007 bola vec v dôsledku personálnych zmien pridelená na nové rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Košice I Mgr. J. M. Ani rozvrhom práce určený sudca po dobu dlhšiu ako jeden rok neurobil žiaden úkon vo veci samej. Možno teda konštatovať, že od posledného pojednávania v danej veci už uplynuli viac ako 3 roky a od doby predloženia doplnku znaleckého posudku, odkedy mali a mohli byť vykonávané ďalšie pojednávania uplynuli takmer 2 roky. Aj napriek skutočnosti, že vypracovanie znaleckých posudkov trvá istý čas, ani po ich vypracovaní, hoci predstavujú v danom konaní kľúčový a významný dôkaz nebol vo veci urobený žiaden úkon, čo možno zo strany súdu považovať za prieťahy v konaní.

Dňa   8.   7.   2008   som   podala   sťažnosť   predsedovi   Okresného   súdu   Košice   I   na prieťahy v konaní,   ktorý po oboznámení s obsahom mojej sťažnosti konštatoval,   že toto konanie je po skutkovej stránke značne náročné, a že Okresný súd Košice I od podania návrhu až do decembra 2006 konal vo veci pravidelne a bez prieťahov....

Chcem poukázať na skutočnosť, že predmetné prieťahy v súdnom konaní vyvolávajú u mňa psychický stav neistoty a očakávania, keďže sa neviem domôcť práva, ktoré som si zákonným spôsobom uplatnila, ako ani samostatného odškodnenia, ktoré mi za škody na zdraví a spôsobené trvalé následky patrí. Som toho názoru, že konanie o náhradu škody z ublíženia   na   zdraví   je   konaním   s osobitným   významom   pre   sťažovateľa,   v ktorom   sa vyžaduje aj osobitná rýchlosť.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1)   Základné   právo   sťažovateľa,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 17 C 56/02 porušené.

2) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 600.000,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3) Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 56/02 konal bez zbytočných prieťahov.

4) Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. IV. ÚS 354/08-14 z 30. októbra 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 8. decembra 2008 právneho zástupcu   sťažovateľky   a predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti ústneho   pojednávania,   a predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľky v odpovedi na výzvu oznámil ústavnému súdu listom zo   17.   decembra   2008   (doručeným   ústavnému   súdu   19.   decembra   2008),   že   netrvá   na ústnom prerokovaní sťažnosti.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr   83/08 z 29. decembra 2008, doručenom ústavnému súdu 30. decembra 2008 okrem iného uviedol:„... Sťažovateľka spolu s ďalšími piatimi žalobcami na tunajšom súde dňa 25. 1. 2002 podala žalobu, proti žalovanej: S., a. s., s označením vedľajšieho účastníka popri žalovanej S., a. s. B., odštepný závod K. Žalobou sa domáhali náhrady škody na zdraví, ktorú účastníci utrpeli ako cestujúci pri dopravnej nehode dňa 25. 1. 1999 o 6,50 hod., keď vodič autobusu, ktorý bol vo vlastníctve žalovanej, na priamom zľadovatelom úseku cesty od obce Č. do K. zozadu narazil do dodávkového motorového vozidla zn. Citroen, následne prešiel do protismeru, kde došlo k zrážke s oproti idúcim autobusom.

V rámci prípravy pojednávania v súlade s ust. § 114 O. s. p. súd doručil žalobu žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi, aby sa k nej vyjadrili.

Po doručení vyjadrení k žalobe súd nariadil prvé pojednávanie vo veci, ktoré sa uskutočnilo 12. 4. 2002.

Druhé pojednávanie sa uskutočnilo 22. 5. 2002. Tretie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 2. 10. 2002, na ktorom súd okrem iného vyhlásil aj uznesenie č. k. 17 C/56/02-77 o spojení konania vedeného pod sp. zn. 17 C/56/02 s konaním vedeným pod sp. zn. 13 C/56/02 na spoločné konanie s tým, že bude ďalej vedené pod   sp.   zn.   17   C/56/02.   Veci   súd   spojil   na   spoločné   konanie   v záujme   hospodárnosti konania, pretože spolu skutkovo súviseli a základ zodpovednosti za škodu spočíval v tej istej dopravnej nehode. Počet účastníkov na strane žalobcu sa takto rozšíril z pôvodných 6 na 13. Štvrté pojednávanie sa uskutočnilo 30. 10. 2002.

Uznesením č. k. 17 C 56/02-92 zo dňa 20. 1. 2003 súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom MUDr. M. H. Uznesením č. k. 17 C 56/02-94 zo 7. 2. 2003 súd rozšíril zadanie úloh znalca.

Znalec doručil súdu 10 znaleckých posudkov dňa 9. 7. 2003 o posúdení zdravotného stavu 10 žalobcov.

K predloženým znaleckým posudkom viacerí účastníci predložili písomné stanovisko, v ktorom namietali množstvo nedostatkov posudku.

Piate pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 5. 9. 2003. Znalecké   posudky   o posúdení   zdravotného   stavu   ďalších   žalobcov   boli   súdu doručené 20. 11. 2003.

Súd uznesením č. k. 17 C 56/02-235 z 26. 11. 2003 priznal znalcovi znalečné za podanie   všetkých   13   znaleckých   posudkov.   Vzhľadom   na   náročnosť   znaleckej   úlohy spočívajúcej   v posudzovaní   zdravotného   stavu   13   účastníkov,   ktorí   utrpeli   závažné poranenia,   súd   akceptoval   neskoršie   podanie   posudkov,   ako   aj   skutočnosť,   že   znalec spolupracoval s konzultantom a študoval odbornú literatúru.

Šieste pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 11. 12. 2003, na ktorom súd okrem iného uznesením pripustil zmenu žalobného návrhu žalobcov v 2., 4.., 5., 6., 7., 9., 10., 11., 12. a 13. rade.

Siedme pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 17. 12. 2003. Ôsme pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 19. 12. 2003, na ktorom súd vyhlásil rozsudok   č.   k.   17   C   56/02-313,   proti   ktorému   podali   odvolanie   vedľajší   účastník a žalobkyňa v 13. rade.

Odvolací súd uznesením č. k. 14 Co 66/04-446 z 28. 9. 2004 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Deviate pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 10. 5. 2005. Desiate pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 7. 7. 2005. Uznesením č. k. 17 C 89/2002-537 z 25. 8. 2005 súd nariadil znalecké dokazovanie Lekárskou fakultou Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

Spis bol znaleckému ústavu odoslaný 30. 9. 2005. Znalecký ústav podal znalecký posudok na tunajšom súde dňa 7. 3. 2006.

Uznesením č. k. 17 C 56/2002-633 z 13. 3. 2006 súd priznal znaleckému ústavu znalečné za vypracovaný znalecký posudok. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 5. 4. 2006. Aj   k znaleckému   posudku   predloženému   znaleckým   ústavom   viacerí   účastníci predložili písomné stanovisko, v ktorom namietali množstvo nedostatkov posudku.

Dňa   20.   11.   2006   bol   tunajšiemu   súdu   na   jeho   žiadosť   doručený   tzv.   doplnok znaleckého posudku spolu s vyúčtovaním znalečného, o ktorom súd rozhodol uznesením č. k. 17 C 56/2002-655 zo 14. 12. 2006, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 6. 2. 2007. Jedenáste pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 26. 9. 2008, súd odročil na žiadosť právneho zástupcu žalobcov v 1. až 12. rade, teda aj sťažovateľky ako žalobkyne v 4. rade. Právny zástupca žalobcov v 1. až 12. rade listom zo 4. 12. 2008 doručeným súdu dňa 8. 12. 2008 zobral v mene všetkých 12 zastúpených žalobcov žalobu späť v celom rozsahu a žiadal konanie zastaviť z dôvodu poskytnutia plnenia zo strany vedľajšieho účastníka. Zároveň sa v mene zastúpených výslovne vzdal práva na náhradu trov konania, berúc do úvahy, že náhrada trov konania nie je krytá poistením.

Súd dňa 12. 12. 2008 vyzval žalovaného na vyjadrenie k späťvzatiu žaloby žalobcami v 1. až 12. rade.

Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej. V konaní   vystupuje   na   strane   žalobcov   13   účastníkov.   Na   objektívne   zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Súd sa musel okrem iného vyporiadať aj s námietkami účastníkov proti podaným znaleckým posudkom, súd rozhodol vo   veci   rozsudkom,   ktorý   bol   však   odvolacím   súdom   zrušený.   Tieto   skutočnosti   značne prispeli k predĺženiu konania.“

Predseda okresného súdu, ako aj sťažovateľka oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní predmetnej sťažnosti, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu,   resp.   tiež   účastník   konania,   proti   ktorému   návrh   na   konanie   smeruje.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na   zabezpečenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne   nerozhodli (IV. ÚS 232/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   i sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania   obrátil   na   súd   so   žiadosťou   o jeho   rozhodnutie.   Táto   povinnosť   súdu   a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v konkrétnom   prípade   bolo,   alebo   nebolo   porušené základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   v konaní,   ústavný súd skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka súdneho konania a postup súdu. Ústavný súd obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I. ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   bolo   rozhodovanie   o žalobe sťažovateľky o náhradu škody na zdraví s príslušenstvom. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na počet účastníkov konania možno napadnuté konanie   po   vecnej   stránke   považovať   za   zložitejšie.   Na   faktickú   zložitosť   poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 29. decembra 2008 aj predseda okresného súdu, túto však nemožno dávať do súvislosti s obdobím nečinnosti okresného súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Samotná povaha veci si vyžaduje osobitnú starostlivosť pri prerokúvaní a rozhodovaní veci.

2. Čo sa týka správania sťažovateľky, ktorá je v tomto spore žalobkyňou v 12. rade, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa načas vyjadrovala k výzvam okresného súdu a zúčastnila sa všetkých nariadených pojednávaní okresného súdu. Správanie sťažovateľky nemalo vplyv na spomalenie konania a ani zásadným spôsobom neovplyvnilo jeho celkovú dĺžku. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní však zohľadnil, že v čase doručenia sťažnosti sťažovateľky   ústavnému   súdu   29.   septembra   2008   bolo   pojednávanie   nariadené   na 26. september   2008   odročené   aj   na   žiadosť   sťažovateľky,   avšak   nebolo   možné   ešte predpokladať, že sťažovateľka spolu s ďalšími žalobcami vezme svoju žalobu späť v celom rozsahu. Tým, že sťažovateľka 4. decembra 2008 tento procesný úkon urobila, deklarovala, že   ňou   namietaná   právna   neistota   stratila   svoju   relevanciu   (intenzitu)   vzhľadom   na uspokojenie jej nárokov uplatnených v označenom súdnom konaní zo strany vedľajšieho účastníka konania, pričom k tejto skutočnosti došlo až po doručení sťažnosti ústavnému súdu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresný   súd   v prvom   období   konania   vo   veci   od 25. januára 2002 postupoval plynulo a rýchlo, súčasne však aj nesústredene a nedôsledne, dôkazom čoho je aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co   66/04-446   z 28. septembra   2004,   ktorým   bol   rozsudok   okresného   súdu z 19. decembra   2003   (vyhlásený   v   poradí   na   ôsmom   nariadenom   a   uskutočnenom pojednávaní vo veci) zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

V odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   14   Co   66/04-446   sa   okrem   iného uvádza, že „podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa napriek správnemu postupu v konaní,   ale   nesprávnemu   názoru   na   premlčaciu   lehotu   v prípade   bolestného a nedostatočného   dokazovania   vo   veci   ohľadom   sťaženia   spoločenského   uplatnenia, nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, bude úlohou súdu doplniť dokazovanie vyššie naznačeným smerom a vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania opätovne vyhodnotiť dôvodnosť uplatneného nároku zo strany žalobcov v konaní, a to čo do základu, aj výšky, ako aj do zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.“.

V ďalšom období, po vrátení veci na ďalšie konanie, okresný súd uskutočnil dve pojednávania   vo   veci   -   10.   mája   2005   a 7.   júla   2005,   po   ktorých   nariadil   znalecké dokazovanie, pričom tretie pojednávanie po vrátení veci na ďalšie konanie (nariadené na 26. september 2008) bolo už po predložení znaleckého posudku znaleckým ústavom na žiadosť právneho zástupcu žalobcov, teda aj sťažovateľky, v konaní pred okresným súdom (tento právny zástupca nezastupuje sťažovateľku v konaní pred ústavným súdom, pozn.) odročené.

Pri skúmaní skutočností, či postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ústavný   súd posudzoval,   či   potreba nariadenia   nového   znaleckého   dokazovania po zrušení   rozsudku okresného   súdu   v rámci   odvolacieho   konania   aj   z dôvodu   nedostatočného   vykonania dokazovania okresným súdom a aj obdobie nečinnosti okresného súdu od 7. marca 2006 (predloženie   znaleckého   posudku)   do   26.   septembra   2008   (nariadenie   pojednávania)   sú takými skutočnosťami, ktoré mali za následok porušenie základného práva sťažovateľky upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd dospel k záveru, že to tak bolo, a preto vyslovil,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 56/2002   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal (čl. 127 ods. 2 ústavy).

Vzhľadom na aktuálny stav konania, ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky, aby prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 17 C 56/2002 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   žiadala   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 600 000 Sk (19 916,35 €) z týchto dôvodov:

„...chcem   poukázať   na   skutočnosť,   že   predmetné   prieťahy   v súdnom   konaní vyvolávajú u mňa psychický stav neistoty a očakávania, keďže sa neviem domôcť práva, ktoré som si zákonným spôsobom uplatnila, ako ani samostatného odškodnenia, ktoré mi za škody na zdraví a spôsobené trvalé následky patrí.... Ide o konanie, ktoré má pre mňa osobitný význam predovšetkým z dôvodu, že účelom odškodnenia je finančná náhrada, ktorá mi umožní obstarať si náhradné statky, ktoré zmiernia moje utrpenie.“

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 17 C 56/2002 (sedem rokov) a obdobie nečinnosti v trvaní takmer dva a pol roka, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä povahu veci, ale aj uspokojenie uplatneného nároku sťažovateľky   vedľajším   účastníkom   konania   v namietanom   konaní   ešte   predtým,   ako ústavný   súd   o jej   sťažnosti   rozhodol,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2 000   € (60 252 Sk) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. J. H. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 632,54 € (19 056 Sk).

Úhradu priznal v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) urobené v roku 2008 po   105,42   €   (3   176   Sk)   a 2-krát   režijný   paušál   po   6,31   € (190 Sk),   t.   j.   spolu   v sume 223,46 € (6 732 Sk).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd povinný   zaplatiť na účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2009