znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 354/04-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti Ing.   Vladimíra   Gazdíka   a   MUDr.   Evy   Gazdíkovej,   obaja   bytom   P. B., zastúpených   advokátom   JUDr.   D. D.,   P. B.,   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 473/92, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Vladimíra Gazdíka a MUDr. Evy Gazdíkovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 473/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 473/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   Vladimírovi   Gazdíkovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. MUDr. Eve Gazdíkovej p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   Vladimírovi   Gazdíkovi a MUDr. Eve   Gazdíkovej   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   15 054 Sk   (slovom päťnásťtisícpäťdesiatštyri slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. D. D., P. B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 354/04 zo 4. novembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   Vladimíra   Gazdíka a MUDr. Evy Gazdíkovej, obaja bytom P. B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 473/92.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že od 23. marca 1992 prebieha na okresnom   súde   konanie o vydanie   nehnuteľnosti   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, kde sťažovatelia sú v procesnom postavení odporcov.

Podľa sťažovateľov „... vec doteraz nie je právoplatne ukončená“ aj napriek tomu, že od začatia konania uplynulo takmer 13 rokov.

Sťažovatelia   uviedli,   že   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   viackrát   žiadali okresný   súd   o   nariadenie   pojednávania   a   podaním   z   28. júna 2004   adresovaným Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky poukazovali na prieťahy v predmetnom súdnom konaní.

Sťažovatelia   sa   domáhajú,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy   rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, súčasne žiadali, aby ústavný súd prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   im   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk pre každého zo sťažovateľov a úhradu trov konania.

Predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr 3542/04 doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2004 predložil k sťažnosti vyjadrenie, stanovisko zákonnej sudkyne, a tento prehľad úkonov okresného súdu:

„Chronologické úkony robené sudcom v spise 12 C 473/92 (...):

- 23. 3. 1992 - bol podaný návrh na OS v Žiline

- 26. 3. 1992 - výzva   na   právnu   zástupkyňu   navrhovateľov,   aby   doručila   súdu   ešte 1 exemplár návrhu + druhopis návrhu doručený odporcom v 1, 3/ rade na vyjadrenie

- 13. 4. 1992 - druhopis návrhu doručený odporcovi v 2/ rade na vyjadrenie

- 27. 4. 1992 - vytýčené pojednávanie na deň 13. 5. 1992

- 13. 5. 1992 - konané pojednávanie - odročené na neurčito s tým, že budú žiadané spisy od ŠN (Štátneho notárstva, pozn. ústavného súdu)

- 14. 5. 1992 - urgované spisy od ŠN

- 12. 11. 1992 - opätovná urgencia na ŠN

- 18. 2. 1993 - vytýčené pojednávanie na deň 12. 3. 1993

- 12. 3. 1993 - konané pojednávanie - odročené na termín 14. 4. 1993

- 14. 4. 1993 - konané pojednávanie - odročené na neurčito s tým, že bude predložený súpis nehnuteľností, bude vypočutá navrhovateľka v 2/ rade dožiadaným súdom v Bratislave, následne nariadené znalecké dokazovanie

- 15. 9. 1993 - požiadaný OS v Bratislave II o vypočutie navrhovateľov v 1, 2, 4/ rade

- 16. 12. 1993 - urgované dožiadanie o vypočutie navrhovateľov

- 16. 2. 1994 - opätovne urgované dožiadanie

- 31. 1. 1995 - vytýčené pojednávanie na deň 15. 3. 1995

- 15. 3. 1995 - konané pojednávanie - odročené na neurčito za účelom pripojenia spisov tunajšieho súdu a nariadenia znaleckého dokazovania (...)

- 24. 8. 1995 - vytýčené pojednávanie na deň 26. 9. 1995

- 26. 9. 1995 - konané   pojednávanie   -   odročené   na   neurčito   s   tým,   že   právny   zástupca navrhovateľov upraví okruh účastníkov na strane pasívne legitimovaných

- 5. 10. 1995 - urgencia na právneho zástupcu navrhovateľov o úpravu okruhu účastníkov

- 14. 12. 1995 - vytýčené pojednávanie stanovené na deň 20. 12. 1995

- 20. 12. 1995 - konané   pojednávanie   -   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   PN   právnej zástupkyne navrhovateľov JUDr. P.

- 22. 1. 1996 - vytýčené pojednávanie na deň 30. 1. 1996

- 30. 1. 1996 - konané pojednávanie - odročené na neurčito za účelom pripojenia spisov a prípadne nariadenia znaleckého dokazovania

- 30. 1. 1996 - uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania

- 30. 10. 1996 - vyhotovený znalecký posudok

- 22. 11. 1996 - vytýčené pojednávanie na deň 11. 12. 1996 + doručené znalecké posudky

- 11. 12. 1996 - konané pojednávanie - bol vyhlásený rozsudok

- 18. 12. 1996 - rozsudok doručený účastníkom

- 18. 12. 1996 - uznesenie - priznanie znalečného

- 8. 1. 1997 - podané odvolanie odporcov (...)

- 20. 1. 1997 - podané odvolanie navrhovateľov (...)

- 28. 4. 1997 - (...)   - predkladacia správa na Krajský súd v Žiline

- 2. 7. 1997 - vytýčené pojednávanie na KS v Žiline na deň 14. 10. 1997

- 14. 10. 1997 - konané pojednávanie na KS v Žiline - uznesenie - rozsudok OS zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie

- 14. 10. 1997 - uznesenie KS - rozsudok OS zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie (...)

- 1. 8. 1998 - na základe zmeny rozvrhu práce platného pre rok 1998 bol spis pridelený Mgr. R. G. na ďalšie prejednávanie a rozhodovanie

- 23. 4. 1999 - na základe zmeny rozvrhu práce platného pre rok 1999 bol spis pridelený JUDr. D. C. na ďalšie prejednávanie a rozhodovanie (...)

- 12. 11. 2001 - žiadosť na Mestský úrad - odbor správy majetku Rajecké Teplice   - žiadosť na Oblastný archív Žilina   - žiadosť na Okresný úrad - odbor katastra nehnuteľnosti v Žiline   - výzva na právneho zástupcu odporcov, aby oznámil adresy svedkov v zmysle intencií KS v Žiline

- 16. 1. 2002 - urgencia na právneho zástupcu odporcov JUDr. D.

- 15. 10. 2002 - vytýčené pojednávanie na deň 20. 11. 2002 (...)

- 20. 11. 2002 - konané   pojednávanie - odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia znaleckého dokazovania + dotazovaný JUDr. Ď. ohľadne plnej moci vedenej v danom spise za účelom právneho zastupovania navrhovateliek v 2, 4/ rade

- 14. 2. 2003 - výzva   na   právneho   zástupcu   navrhovateliek   v   2,   4/   rade   JUDr. H., aby oznámil   dátum   úmrtia   navrhovateľky   v   1/   rade,   právnych   nástupcov   po   nebohej a číslo   dedičského konania   +   zaslal   úmrtný list   navrhovateľky v 1/   rade + doručený druhopis zápisnice zo dňa 20. 11. 2002, návrh na vykonanie dôkazu

- 11. 3. 2003 - nadiktované   na   kazete   uznesenie   o   nariadení   kontrolného   znaleckého dokazovania + žiadaný spis OS Bratislava III spis. zn. 22 D 410/99

- 15. 4. 2003 - výzva   na právnych   zástupcov   účastníkov,   aby   zložili   preddavok   na trovy znaleckého dokazovania po 2.500,- Sk (...)

- 26. 5. 2003 - nadiktované na kazete uznesenie pre učtáreň tunajšieho súdu (...)

- 18. 11. 2004 - urgencia   podania   znaleckého   posudku   na   Ústav   súdneho   znalectva, Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity, Radlinského 11, Bratislava

- 10. 12. 2003 - opätovná urgencia vypracovania znaleckého posudku

- 3. 2. 2004 - doručený znalecký posudok účastníkom na vyjadrenie

- 14. 9. 2004 - vypracované uznesenie o priznaní znalečného

- 17. 9. 2004 - oznámené   účastníkom   konania,   že   termín   nemožno   vytýčiť,   nakoľko   spis sa nachádza na NS SR

- 30. 9. 2004 - spis vrátený z Disciplinárneho súdu, kde bol od 3. 2. 2004

- 7. 10. 2004 - vytýčený termín pojednávania na 19. 11. 2004

- 19. 11. 2004 - pojednávanie odročené na 28. 1. 2005.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   27. decembra 2004   sa   právny   zástupca sťažovateľov vyjadril k stanovisku predsedu okresného súdu takto:

„My sťažovatelia na vyjadrenie predsedu Okresného súdu Žilina uvádzame, že sa nestotožňujeme, že by išlo o vec skutkovo a právne zložitú. Poukazujeme na tú skutočnosť, že oprávnené osoby v prekluzívnej lehote neuplatnili svoj nárok voči nám povinným a preto ich nárok zanikol. Okrem toho vec bola odpredaná do vlastníctva fyzickej osoby, ktorá nebola žiadne zvýhodnená.

Tvrdenie,   že   množstvo   úkonov   súvisí   aj   s   úkonmi   účastníkov,   tiež   nemôžeme akceptovať,   pretože   naše   vyjadrenia   boli   k   veci   od   samého   počiatku.   Taktiež   prehľad úkonov vo veci svedčí o tom, že súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 117 a 119 O. s. p.

Na základe vyššie popísaného veľmi stručného skutkového stavu máme jednoznačne za to, že Okresný súd v Žiline svojím postupom porušil a stále porušuje naše základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť k všetkým vykonávaním dôkazom, ako aj naše právo upravené v článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd formulované ako právo na prejednanie veci v primeranej lehote. (...)

1. Predmetom   konania   na   Okresnom   súde   v   Žiline   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 12 C 473/92   je rozhodnutie   o vydaní   veci   podľa zákona č.   87/91 Zb.   V   tejto   súvislosti poukazujeme   na   to,   že   bez   ohľadu   na   zložitosť   prejednávanej   veci   je   uplynutie   doby 12 rokov   6 mesiacov   bez   ukončenia   veci   príliš   dlhé   a   neprimerané   obdobie,   aby   vec nemohla byť právoplatne skončená.

2. Pokiaľ ide o naše správanie, toto určite nebolo dôvodom dlhoročnej nečinnosti súdu. Zúčastňovali sme sa každého úkonu stanoveného súdom.

3. Čo sa týka postupu samotného súdu v predmetnej veci, opakovane poukazujeme na príliš dlhú dobu nečinnosti súdu a riedkosť procesných úkonov, ako aj poukazujeme na ustálenú   judikatúru   Ústavného   súdu   v   súlade   s medzinárodným   štandardom uplatňovania   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že v čase konania nie je zabezpečený primeraný počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (II. ÚS 18/98,   II. ÚS 58/02 a III. ÚS 145/02).“

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   v   prehľade   úkonov okresného   súdu,   ktorý   tvoril   prílohu   k vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu z 13. decembra 2004, a preto ústavný súdu poukazuje len na úkony v ňom uvedené, ktoré považuje za preukázané. Pri celkovom posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a zohľadnil ďalšie okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má právo   na to,   aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby   sa   zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná   povinnosť   pre   samosudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého sa pojednávanie   môže   odročiť   len   z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 105/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Ústavný   súd   zistil,   že   pred   okresným   súdom   prebieha   konanie   o   vydanie nehnuteľnosti   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení neskorších   predpisov.   Ústavný   súd   sa   stotožnil   s vyjadrením   predsedu   okresného   súdu, ktorý konštatuje, že „ide o skutkovo (...) zložitú vec“ a dospel k záveru, že v označenom konaní, ktorého   predmetom   je   vydanie   nehnuteľnosti   (domu)   a rozhodnutie   závisí   od posúdenia skutočností, ktoré si vyžiadali znalecké dokazovanie, ide o fakticky zložitú vec (napr. III. ÚS 105/03).   Z obsahu   súdneho   spisu   vyplýva,   že   bolo   potrebné   zaobstarať podklady   pre   rozhodnutie,   ktoré   si   vyžadovali   súčinnosť   viacerých   inštitúcií,   vypočuť viacerých svedkov, vykonať znalecké a kontrolné znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti mohli   viesť   k určitému   predĺženiu   konania,   ale nemožno   nimi   ospravedlniť   obdobia dlhodobej nečinnosti okresného súdu. S tvrdením predsedu okresného súdu, že „ide o (...) právne zložitú vec“, ústavný súd nesúhlasil aj z dôvodov existencie dostatočného množstva ustálenej   judikatúry   vzhľadom   na   takmer   už   14-ročnú   súdnu   prax   v konaniach o uplatnených nárokoch podľa reštitučných zákonov.

2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania v procesnom postavení odporcov je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k porušeniu základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia   boli   počas   celej   doby   konania   zastúpení   kvalifikovaným   právnym zástupcom, nariadených pojednávaní sa v zásade osobne alebo spolu s právnym zástupcom zúčastňovali,   potrebnú   súčinnosť   okresnému   súdu   preukazovali.   Na   neúčasť   jedného zo sťažovateľov   na   všetkých   pojednávaniach   s výnimkou   jediného   (15. marca 1995) ústavný súd neprihliadal, pretože táto skutočnosť nemala podľa neho vplyv na doterajšiu celkovú dĺžku súdneho konania.

3. Posledným kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

V rámci svojej judikatúry už ústavný súd vyslovil, že napriek tomu, že jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci posúdenia   základnej   otázky   –   či   sa   vec   sťažovateľov   prerokovala   na   okresnom   súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov – treba prihliadnuť aj na deň začatia konania   na   okresnom   súde   a dobu,   ktorá   v konaní   uplynula   do   15. februára 1993 (III. ÚS 18/00).   Ústavný   súd   preto   pri   svojom   rozhodovaní   v súlade   so   spomínanou judikatúrou   prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že   do   založenia   jurisdikcie   ústavného   súdu 15. februára 1993   predmetné   konanie   trvalo   necelých   11 mesiacov   (návrh   bol navrhovateľmi podaný na okresnom súde 23. marca 1992).

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v predmetnej veci rozhodol ešte v roku 1996, keď rozsudkom č. k. 12 C 473/92-96 z 11. decembra 1996 návrh navrhovateľov zamietol. Tento rozsudok okresného súdu bol však uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   sp. zn.   8 Co 643/97   z 14. októbra 1997   zrušený   z dôvodu   nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Ústavný súd pri vyhodnocovaní postupu okresného súdu zistil tieto neprimerane dlhé obdobia nečinnosti, ktoré mali výrazný vplyv na predĺženie preskúmavaného konania:

- od 16. februára 1994, keď okresný súd urgoval Obvodný súd Bratislava 2 vo veci vybavenia dožiadania   (vypočutia   navrhovateľov),   do   31. januára 1995,   keď okresný   súd nariadil ďalší termín pojednávania, t. j. viac ako 11 mesiacov,

- od   mája 1996,   keď   uplynula   jednomesačná   lehota   na   predloženie   znaleckého posudku,   do 22. novembra 1996,   keď   okresný   súd   nariadil   nový   termín   pojednávania (t. j. viac ako 7 mesiacov),

- od 24. februára 1998, keď okresný súd dal doručiť zrušujúce uznesenie krajského súdu   sp.   zn.   8 Co 643/97   účastníkom   konania,   do   4. apríla 2001,   keď   okresný   súd telefonickým   dožiadaním   na   Mestskom   úrade   v Rajeckých   Tepliciach   a v Štátnom oblastnom archíve v Žiline zisťoval, či sa v ich archívoch nachádza spisový materiál vo veci uzatvorenia kúpnej zmluvy ohľadom   nehnuteľnosti, ktorá má byť vydaná (v uvedenom období boli v spise urobené dva úradné záznamy o prerozdelení súdnej agendy a následnom pridelení preskúmavanej veci vždy inému zákonnému sudcovi), t. j. viac ako 38 mesiacov,

- od   4. apríla 2001,   keď   okresný   súd   vykonal   uvedené   telefonické   dožiadania, do 12. novembra 2001,   keď   okresný   súd   vyhotovil   listy   pre   inštitúcie,   ktoré   predtým telefonicky žiadal o zaslanie potrebných podkladov, t. j. viac ako 7 mesiacov,

- od 16. januára 2002, keď okresný súd zaslal opätovnú výzvu právnemu zástupcovi sťažovateľov, do 15. októbra 2002, keď okresný súd nariadil termín pojednávania, t. j. viac ako 8 mesiacov.

V čase   od   3. februára 2004   do   30. septembra 2004   (t. j.   takmer   8 mesiacov) bol postup zákonnej sudkyne v posudzovanom období predmetom disciplinárneho konania č. 3 Ds 4/03   vedenom   na Disciplinárnom   súde   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „disciplinárny súd“). Aj napriek tejto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil toto obdobie ako obdobie zbytočných prieťahov, pretože dôvod vedenia disciplinárneho konania proti   sudkyni   okresného   súdu   neospravedlňuje   nečinnosť   okresného   súdu   a   nie   je   ani prekážkou   postupu   konania   podľa   §   107   a nasl.   OSP.   Odvolávanie   sa   okresného   súdu na nemožnosť   nariadiť   termín   pojednávania   z dôvodu   predloženia   spisu   disciplinárnemu súdu nasvedčuje tomu, že okresný súd nedokázal zvoliť vhodnejší prístup k zabezpečeniu pokračovania   súdneho   konania   a k predloženiu   spisu   disciplinárnemu   súdu,   napríklad vytvorenie kópie spisu a podobne, už aj vzhľadom na to, že ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 105/03   z 22. októbra 2003   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   sp. zn.   12 C 473/92 (sťažovateľom boli navrhovatelia) konať bez zbytočných prieťahov.

Argumentáciu   zákonnej   sudkyne,   ktorá   bola   obsahom   priloženého   stanoviska tvoriaceho prílohu vyjadrenia predsedu okresného súdu z 13. decembra 2004 spočívajúcu v poukazovaní   na nadmerné   množstvo   prideľovaných   vecí   a nedostatočné   personálne obsadenie súdu, ústavný súd vzhľadom na svoju ustálenú judikatúru (napr. II. ÚS 110/04) neprijal,   pretože   tieto   skutočnosti   nemôžu   zakladať   dôvod   na   to,   aby   dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľov.

Počas celkovej   doby   predmetného konania, ktorá   je ku   dňu   vydania rozhodnutia ústavného súdu takmer 13 rokov, bol okresný súd spolu nečinný 79 mesiacov, t. j. viac ako 6 a pol roka.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol, že okresný súd porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   nespochybňujúc   pritom   zložitosť   veci,   na   ktorú   pri   svojom   rozhodovaní prihliadol.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk pre každého zo sťažovateľov, pretože sú toho názoru, že: „porušenie   nášho   základného   práva   nemožno   napraviť   obnovením   stavu   pred   jeho porušením   a   len   žiadaný   deklarujúci   výrok   Ústavného   súdu   nemožno   považovať za dostatočnú   a účinnú   nápravu,   a to   jednak   z dôvodu   neprimeranej   dĺžky   zbytočných prieťahov v konaní, a jednak z dôvodu spočívajúcom v charaktere predmetu sporu.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04).

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 473/92, zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu (zložitosť veci, predmet konania) vrátane   pozície   sťažovateľov   sprevádzanej   pocitom   právnej   i faktickej   neistoty,   ako   aj naplnenie princípu spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy 80 000 Sk pre každého zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. D. D.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 17 ods. 2, § 19 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období   od   1. januára 2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   4 534 Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   v prvom   polroku   2003   vo výške   13 602 Sk),   uvedená   odmena   sa   v prípade spoločných úkonov pri zastupovaní znižuje o 20 %, t. j. na sumu 3 627,20 Sk, a hodnota režijného   paušálu   je   136 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   spoločné   úkony   právnej   služby (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a podanie   sťažnosti)   poskytnuté   sťažovateľom   v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky v sume 3 627,20 Sk a k tomu 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky) v celkovej sume 15 054 Sk.

Trovy   právneho   zastúpenia   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2005