znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 353/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc.   JUDr.   Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   19697/2013, sp.   zn.   Rvp   19698/2013,   sp.   zn.   Rvp   19699/2013,   sp.   zn.   Rvp   19700/2013, sp.   zn.   Rvp   19701/2013,   sp.   zn.   Rvp 19702/2013,   sp.   zn.   Rvp   19703/2013, sp.   zn.   Rvp   19704/2013,   sp.   zn.   Rvp   19705/2013,   sp. zn.   Rvp   19706/2013, sp.   zn.   Rvp   19707/2013,   sp.   zn.   Rvp   19708/2013,   sp.   zn.   Rvp 19709/2013, sp.   zn.   Rvp   19710/2013,   sp.   zn.   Rvp   19711/2013,   sp.   zn.   Rvp   19712/2013, sp. zn.   Rvp   19713/2013,   sp.   zn.   Rvp   19714/2013,   sp.   zn.   Rvp   19715/2013, sp.   zn.   Rvp 19716/2013,   sp.   zn.   Rvp   19717/2013,   sp.   zn.   Rvp   19718/2013, sp.   zn.   Rvp   19719/2013,   sp. zn.   Rvp   19720/2013,   sp.   zn.   Rvp   19721/2013, sp.   zn.   Rvp   19722/2013,   sp.   zn.   Rvp 19723/2013,   sp.   zn.   Rvp   19724/2013, sp.   zn.   Rvp   19725/2013,   sp.   zn.   Rvp   19726/2013,   sp.   zn.   Rvp   19727/2013, sp.   zn.   Rvp   19728/2013,   sp.   zn.   Rvp   19729/2013,   sp.   zn.   Rvp 19730/2013, sp.   zn.   Rvp   19731/2013,   sp.   zn.   Rvp   19732/2013,   sp.   zn.   Rvp   19733/2013, sp.   zn.   Rvp   19734/2012,   sp.   zn.   Rvp   19735/2013,   sp.   zn.   Rvp   19736/2013, sp.   zn.   Rvp 19737/2013,   sp. zn.   Rvp   19738/2013,   sp.   zn.   Rvp   19739/2013, sp.   zn.   Rvp   19740/2013,   sp.   zn.   Rvp   19741/2013,   sp.   zn.   Rvp   19742/2013, sp.   zn.   Rvp   19743/2013,   sp.   zn.   Rvp 19744/2013,   sp. zn.   Rvp   19745/2013, sp.   zn.   Rvp   19746/2013,   sp.   zn.   Rvp   19747/2013,   sp.   zn.   Rvp   19748/2013, sp.   zn.   Rvp   19749/2013,   sp.   zn.   Rvp   19750/2013,   sp.   zn.   Rvp 19751/2013, sp. zn.   Rvp   19752/2013,   sp.   zn.   Rvp   19753/2013,   sp.   zn.   Rvp   19754/2013, sp.   zn.   Rvp   19755/2013,   sp.   zn.   Rvp   19756/2013,   sp.   zn.   Rvp   19757/2013, sp.   zn.   Rvp 19758/2013,   sp. zn.   Rvp   19759/2013,   sp.   zn.   Rvp   19760/2013, sp.   zn.   Rvp   19761/2013,   sp.   zn.   Rvp   19762/2013,   sp.   zn.   Rvp   19763/2013, sp.   zn.   Rvp   19764/2013,   sp.   zn.   Rvp 19765/2013,   sp. zn.   Rvp   19766/2013, sp.   zn.   Rvp   19767/2013,   sp.   zn.   Rvp   19768/2013,   sp.   zn.   Rvp   19769/2013,sp.   zn.   Rvp   19770/2013,   sp.   zn.   Rvp   19771/2013,   sp.   zn.   Rvp 19772/2013, sp. zn.   Rvp   19773/2013,   sp.   zn.   Rvp   19774/2013,   sp.   zn.   Rvp   19775/2013, sp.   zn.   Rvp   19776/2013,   sp.   zn.   Rvp   19777/2013,   sp.   zn.   Rvp   19778/2013, sp.   zn.   Rvp 19779/2013,   sp. zn.   Rvp   19780/2013,   sp.   zn.   Rvp   19781/2013, sp.   zn.   Rvp   19782/2013,   sp.   zn.   Rvp   19783/2013,   sp.   zn.   Rvp   19784/2013, sp.   zn.   Rvp   19785/2013,   sp.   zn.   Rvp 19786/2013,   sp. zn.   Rvp   19787/2013, sp.   zn.   Rvp   19788/2013,   sp.   zn.   Rvp   19789/2013,   sp.   zn.   Rvp   19790/2013, sp.   zn.   Rvp   19791/2013,   sp.   zn.   Rvp   19792/2013,   sp.   zn.   Rvp 19793/2013, sp. zn.   Rvp   19794/2013,   sp.   zn.   Rvp   19795/2013,   sp.   zn.   Rvp   19796/2013, sp.   zn.   Rvp   19797/2013,   sp.   zn.   Rvp   19798/2013,   sp.   zn.   Rvp   19799/2013, sp.   zn.   Rvp 19800/2013,   sp. zn.   Rvp   19801/2013   a   sp.   zn.   Rvp   19802/2013,   ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   E   1249957313, sp. zn. E 1249971613, sp. zn. E 1249969013, sp. zn. E 1249960613, sp. zn. E 1249971413, sp. zn. E 1249944113, sp. zn. E 1249907013, sp. zn. E 1249907113, sp. zn. E 1249918813, sp. zn. E 1549943413, sp. zn. E 1249971213, sp. zn. E 1249954813, sp. zn. E 1249956313, sp. zn. E 1249970713, sp. zn. E 1249970913, sp. zn. E 1249944613, sp. zn. E 1249975613, sp. zn. E 1249971513, sp. zn. E 1249975013, sp. zn. E 1249975913, sp. zn. E 1249917913, sp. zn. E 1249910513, sp. zn. E 1249910713, sp. zn. E 1249910913, sp. zn. E 1249915713, sp. zn. E 1249915413, sp. zn. E 1249969313, sp. zn. E 1249969513, sp. zn. E 1249956713, sp. zn. E 1249957213, sp. zn. E 1249936713, sp. zn. E 1249936813, sp. zn. E 1249942013, sp. zn. E 1249937413, sp. zn. E 1249916713, sp. zn. E 1249917113, sp. zn. E 1249960413, sp. zn. E 1249970413, sp. zn. E 1249954613, sp. zn. E 1249979713, sp. zn. E 1249905413, sp. zn. E 1249929613, sp. zn. E 1249936213, sp. zn. E 1249867613, sp. zn. E 1249867413, sp. zn. E 1249867213, sp. zn. E 1249951013, sp. zn. E 1249950913, sp. zn. E 1249941713, sp. zn. E 1249977113, sp. zn. E 1249919213, sp. zn. E 1249906913, sp. zn. E 1249941113, sp. zn. E 1249941213, sp. zn. E 1249919113, sp. zn. E 1249919513, sp. zn. E 1249872113, sp. zn. E 1249871913, sp. zn. E 1249871113, sp. zn. E 1249917813, sp. zn. E 1549943613, sp. zn. E 1149953913, sp. zn. E 1249956513, sp. zn. E 1249956613, sp. zn. E 1249975713, sp. zn. E 1249975113, sp. zn. E 1249863413, sp. zn. E 1249863213, sp. zn. E 1249883013, sp. zn. E 1249881513, sp. zn. E 1249919913, sp. zn. E 1249929513, sp. zn. E 1249917413, sp. zn. E 1249919313, sp. zn. E 1249919013, sp. zn. E 1249919613, sp. zn. E 1249863313, sp. zn. E 1249863613, sp. zn. E 3249998613, sp. zn. E 3249999213, sp. zn. E 1249907213, sp. zn. E 1249907313, sp. zn. E 1149978813, sp. zn. E 1249916113, sp. zn. E 1149978713, sp. zn. E 6149968113, sp. zn. E 124998413, sp. zn. E 1249941313, sp. zn. E 1249911913, sp. zn. E 1249911513, sp. zn. E 1249911813, sp. zn. E 1249907413, sp. zn. E 1249910213, sp. zn. E 1249915313, sp. zn. E 1249880813, sp. zn. E 1249880913, sp. zn. E 3249999013, sp. zn. E 3249998813, sp. zn. E 1249911413, sp. zn. E 1249915613, sp. zn. E 1249910313, sp. zn. E 3249999113, sp. zn. E 3249998513, sp. zn. E 3249998713, sp. zn. E 1249937013a sp. zn. E 1249937313 z 10. júla 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 19697/2013, sp. zn. Rvp 19698/2013, sp. zn. Rvp 19699/2013, sp. zn. Rvp 19700/2013, sp. zn.   Rvp   19701/2013,   sp.   zn.   Rvp   19702/2013,   sp.   zn.   Rvp   19703/2013,   sp.   zn. Rvp 19704/2013, sp. zn. Rvp 19705/2013, sp. zn. Rvp 19706/2013, sp. zn. Rvp 19707/2013, sp. zn.   Rvp   19708/2013,   sp.   zn.   Rvp   19709/2013,   sp.   zn.   Rvp   19710/2013,   sp.   zn. Rvp 19711/2013, sp. zn. Rvp 19712/2013, sp. zn. Rvp 19713/2013, sp. zn. Rvp 19714/2013, sp. zn.   Rvp   19715/2013,   sp.   zn.   Rvp   19716/2013,   sp.   zn.   Rvp   19717/2013,   sp.   zn. Rvp 19718/2013, sp. zn. Rvp 19719/2013, sp. zn. Rvp 19720/2013, sp. zn. Rvp 19721/2013, sp. zn.   Rvp   19722/2013,   sp.   zn.   Rvp   19723/2013,   sp.   zn.   Rvp   19724/2013,   sp.   zn. Rvp 19725/2013, sp. zn. Rvp 19726/2013, sp. zn. Rvp 19727/2013, sp. zn. Rvp 19728/2013, sp. zn.   Rvp   19729/2013,   sp.   zn.   Rvp   19730/2013,   sp.   zn.   Rvp   19731/2013,   sp.   zn. Rvp 19732/2013, sp. zn. Rvp 19733/2013, sp. zn. Rvp 19734/2012, sp. zn. Rvp 19735/2013, sp. zn.   Rvp   19736/2013,   sp.   zn.   Rvp   19737/2013,   sp.   zn.   Rvp   19738/2013,   sp.   zn. Rvp 19739/2013, sp. zn. Rvp 19740/2013, sp. zn. Rvp 19741/2013, sp. zn. Rvp 19742/2013, sp. zn.   Rvp   19743/2013,   sp.   zn.   Rvp   19744/2013,   sp.   zn.   Rvp   19745/2013,   sp.   zn. Rvp 19746/2013, sp. zn. Rvp 19747/2013, sp. zn. Rvp 19748/2013, sp. zn. Rvp 19749/2013, sp. zn.   Rvp   19750/2013,   sp.   zn.   Rvp   19751/2013,   sp.   zn.   Rvp   19752/2013,   sp.   zn. Rvp 19753/2013, sp. zn. Rvp 19754/2013, sp. zn. Rvp 19755/2013, sp. zn. Rvp 19756/2013, sp. zn.   Rvp   19757/2013,   sp.   zn.   Rvp   19758/2013,   sp.   zn.   Rvp   19759/2013,   sp.   zn. Rvp 19760/2013, sp. zn. Rvp 19761/2013, sp. zn. Rvp 19762/2013, sp. zn. Rvp 19763/2013, sp. zn.   Rvp   19764/2013,   sp.   zn.   Rvp   19765/2013,   sp.   zn.   Rvp   19766/2013,   sp.   zn. Rvp 19767/2013, sp. zn. Rvp 19768/2013, sp. zn. Rvp 19769/2013, sp. zn. Rvp 19770/2013, sp. zn.   Rvp   19771/2013,   sp.   zn.   Rvp   19772/2013,   sp.   zn.   Rvp   19773/2013,   sp.   zn. Rvp 19774/2013, sp. zn. Rvp 19775/2013, sp. zn. Rvp 19776/2013, sp. zn. Rvp 19777/2013, sp. zn.   Rvp   19778/2013,   sp.   zn.   Rvp   19779/2013,   sp.   zn.   Rvp   19780/2013,   sp.   zn. Rvp 19781/2013, sp. zn. Rvp 19782/2013, sp. zn. Rvp 19783/2013, sp. zn. Rvp 19784/2013, sp. zn.   Rvp   19785/2013,   sp.   zn.   Rvp   19786/2013,   sp.   zn.   Rvp   19787/2013,   sp.   zn. Rvp 19788/2013, sp. zn. Rvp 19789/2013, sp. zn. Rvp 19790/2013, sp. zn. Rvp 19791/2013, sp. zn.   Rvp   19792/2013,   sp.   zn.   Rvp   19793/2013,   sp.   zn.   Rvp   19794/2013,   sp.   zn. Rvp 19795/2013, sp. zn. Rvp 19796/2013, sp. zn. Rvp 19797/2013, sp. zn. Rvp 19798/2013, sp. zn.   Rvp   19799/2013,   sp.   zn.   Rvp   19800/2013,   sp.   zn.   Rvp   19801/2013   a   sp.   zn. Rvp 19802/2013 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 19697/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   doc.   JUDr.   Branislava   Fridricha,   PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 19697/2013, sp. zn. Rvp 19698/2013, sp. zn. Rvp 19699/2013, sp. zn.   Rvp   19700/2013,   sp.   zn.   Rvp   19701/2013,   sp.   zn.   Rvp   19702/2013,   sp.   zn. Rvp 19703/2013, sp. zn. Rvp 19704/2013, sp. zn. Rvp 19705/2013, sp. zn. Rvp 19706/2013, sp. zn.   Rvp   19707/2013,   sp.   zn.   Rvp   19708/2013,   sp.   zn.   Rvp   19709/2013,   sp.   zn. Rvp 19710/2013, sp. zn. Rvp 19711/2013, sp. zn. Rvp 19712/2013, sp. zn. Rvp 19713/2013, sp. zn.   Rvp   19714/2013,   sp.   zn.   Rvp   19715/2013,   sp.   zn.   Rvp   19716/2013,   sp.   zn. Rvp 19717/2013, sp. zn. Rvp 19718/2013, sp. zn. Rvp 19719/2013, sp. zn. Rvp 19720/2013, sp.   zn.   Rvp   19721/2013,   sp.   zn.   Rvp   19722/2013,   sp.   zn.   Rvp   19723/2013,   sp.   zn. Rvp 19724/2013, sp. zn. Rvp 19725/2013, sp. zn. Rvp 19726/2013, sp. zn. Rvp 19727/2013, sp.   zn.   Rvp   19728/2013,   sp.   zn.   Rvp   19729/2013,   sp.   zn.   Rvp   19730/2013,   sp.   zn. Rvp 19731/2013, sp. zn. Rvp 19732/2013, sp. zn. Rvp 19733/2013, sp. zn. Rvp 19734/2012, sp.   zn.   Rvp   19735/2013,   sp.   zn.   Rvp   19736/2013,   sp.   zn.   Rvp   19737/2013,   sp.   zn. Rvp 19738/2013, sp. zn. Rvp 19739/2013, sp. zn. Rvp 19740/2013, sp. zn. Rvp 19741/2013, sp.   zn.   Rvp   19742/2013,   sp.   zn.   Rvp   19743/2013,   sp.   zn.   Rvp   19744/2013,   sp.   zn. Rvp 19745/2013, sp. zn. Rvp 19746/2013, sp. zn. Rvp 19747/2013, sp. zn. Rvp 19748/2013, sp.   zn.   Rvp   19749/2013,   sp.   zn.   Rvp   19750/2013,   sp.   zn.   Rvp   19751/2013,   sp.   zn. Rvp 19752/2013, sp. zn. Rvp 19753/2013, sp. zn. Rvp 19754/2013, sp. zn. Rvp 19755/2013, sp.   zn.   Rvp   19756/2013,   sp.   zn.   Rvp   19757/2013,   sp.   zn.   Rvp   19758/2013,   sp.   zn. Rvp 19759/2013, sp. zn. Rvp 19760/2013, sp. zn. Rvp 19761/2013, sp. zn. Rvp 19762/2013, sp.   zn.   Rvp   19763/2013,   sp.   zn.   Rvp   19764/2013,   sp.   zn.   Rvp   19765/2013,   sp.   zn. Rvp 19766/2013, sp. zn. Rvp 19767/2013, sp. zn. Rvp 19768/2013, sp. zn. Rvp 19769/2013, sp.   zn.   Rvp   19770/2013,   sp.   zn.   Rvp   19771/2013,   sp.   zn.   Rvp   19772/2013,   sp.   zn. Rvp 19773/2013, sp. zn. Rvp 19774/2013, sp. zn. Rvp 19775/2013, sp. zn. Rvp 19776/2013, sp.   zn.   Rvp   19777/2013,   sp.   zn.   Rvp   19778/2013,   sp.   zn.   Rvp   19779/2013,   sp.   zn. Rvp 19780/2013, sp. zn. Rvp 19781/2013, sp. zn. Rvp 19782/2013, sp. zn. Rvp 19783/2013, sp.   zn.   Rvp   19784/2013,   sp.   zn.   Rvp   19785/2013,   sp.   zn.   Rvp   19786/2013,   sp.   zn. Rvp 19787/2013, sp. zn. Rvp 19788/2013, sp. zn. Rvp 19789/2013, sp. zn. Rvp 19790/2013, sp.   zn.   Rvp   19791/2013,   sp.   zn.   Rvp   19792/2013,   sp.   zn.   Rvp   19793/2013,   sp.   zn. Rvp 19794/2013, sp. zn. Rvp 19795/2013, sp. zn. Rvp 19796/2013, sp. zn. Rvp 19797/2013, sp.   zn.   Rvp   19798/2013,   sp.   zn.   Rvp   19799/2013,   sp.   zn.   Rvp   19800/2013,   sp.   zn. Rvp 19801/2013 a sp. zn. Rvp 19802/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   E   1249957313,   sp.   zn.   E   1249971613, sp. zn. E 1249969013, sp. zn. E 1249960613, sp. zn. E 1249971413, sp. zn. E 1249944113, sp. zn. E 1249907013, sp. zn. E 1249907113, sp. zn. E 1249918813, sp. zn. E 1549943413, sp. zn. E 1249971213, sp. zn. E 1249954813, sp. zn. E 1249956313, sp. zn. E 1249970713, sp. zn. E 1249970913, sp. zn. E 1249944613, sp. zn. E 1249975613, sp. zn. E 1249971513, sp. zn. E 1249975013, sp. zn. E 1249975913, sp. zn. E 1249917913, sp. zn. E 1249910513, sp. zn. E 1249910713, sp. zn. E 1249910913, sp. zn. E 1249915713, sp. zn. E 1249915413, sp. zn. E 1249969313, sp. zn. E 1249969513, sp. zn. E 1249956713, sp. zn. E 1249957213, sp. zn. E 1249936713, sp. zn. E 1249936813, sp. zn. E 1249942013, sp. zn. E 1249937413, sp. zn. E 1249916713, sp. zn. E 1249917113, sp. zn. E 1249960413, sp. zn. E 1249970413, sp. zn. E 1249954613, sp. zn. E 1249979713, sp. zn. E 1249905413, sp. zn. E 1249929613, sp. zn. E 1249936213, sp. zn. E 1249867613, sp. zn. E 1249867413, sp. zn. E 1249867213, sp. zn. E 1249951013, sp. zn. E 1249950913, sp. zn. E 1249941713, sp. zn. E 1249977113, sp. zn. E 1249919213, sp. zn. E 1249906913, sp. zn. E 1249941113, sp. zn. E 1249941213, sp. zn. E 1249919113, sp. zn. E 1249919513, sp. zn. E 1249872113, sp. zn. E 1249871913, sp. zn. E 1249871113, sp. zn. E 1249917813, sp. zn. E 1549943613, sp. zn. E 1149953913, sp. zn. E 1249956513, sp. zn. E 1249956613, sp. zn. E 1249975713, sp. zn. E 1249975113, sp. zn. E 1249863413, sp. zn. E 1249863213, sp. zn. E 1249883013, sp. zn. E 1249881513, sp. zn. E 1249919913, sp. zn. E 1249929513, sp. zn. E 1249917413, sp. zn. E 1249919313, sp. zn. E 1249919013, sp. zn. E 1249919613, sp. zn. E 1249863313, sp. zn. E 1249863613, sp. zn. E 3249998613, sp. zn. E 3249999213, sp. zn. E 1249907213, sp. zn. E 1249907313, sp. zn. E 1149978813, sp. zn. E 1249916113, sp. zn. E 1149978713, sp. zn. E 6149968113, sp. zn. E 124998413, sp. zn. E 1249941313, sp. zn. E 1249911913, sp. zn. E 1249911513, sp. zn. E 1249911813, sp. zn. E 1249907413, sp. zn. E 1249910213, sp. zn. E 1249915313, sp. zn. E 1249880813, sp. zn. E 1249880913, sp. zn. E 3249999013, sp. zn. E 3249998813, sp. zn. E 1249911413, sp. zn. E 1249915613, sp. zn. E 1249910313, sp. zn. E 3249999113, sp. zn. E 3249998513, sp. zn. E 3249998713, sp. zn. E 1249937013 a sp. zn. E 1249937313 z 10. júla 2013 (ďalej spoločne aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka podala v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   a o   zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   proti   Slovenskej republike ako žalovanej žaloby o náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným   postupom.   Vychádzajúc   z   obsahu   týchto   žalôb,   príslušné   prvostupňové   súdy (Okresný súd Bratislava I, Okresný súd Bratislava II, Okresný súd Bratislava V a Okresný súd Bánovce nad Bebravou) vyhodnotili „text v žalobe ako námietku spĺňajúcu náležitosti ust. § 15a OSP a uložil(i) žalobcovi povinnosť úhrady súdneho poplatku“. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiam príslušných prvostupňových súdov odvolania, o ktorých rozhodli príslušné odvolacie súdy tak, že rozhodnutia prvostupňových súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v súlade s položkou 17a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) potvrdili.

Sťažovateľka sťažnosťami napáda už označené uznesenia krajského súdu, ktorými tento nariadil voči sťažovateľke výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky oprávneného vo výške 66 € odpísaním z účtov povinného (sťažovateľky) v bankách, keďže sťažovateľka na   základe   príslušných   exekučných   titulov   svoju   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok dobrovoľne nesplnila. Podľa sťažovateľky sa „vymáhanie justičných pohľadávok nemôže stať   kvázi   dôvodom   pre   vypustenie   zásady   zákonnej   ochrany   majetku   povinného! Nesprávnosť   úradného   postupu   je   reprezentovaná   tým,   že   nenastalo   pomerovanie základného práva na pokojné užívanie majetku (na účte v banke) s právom na uspokojenie justičnej pohľadávky. Súd nemôže pomerovať princíp proporcionality s efektívnym výkonom rozhodnutia,   aby   sa   tým   vyhol   zohľadneniu   zásahu   do   základného   práva   na   pokojné užívanie majetku.... Sťažovateľ napáda aj legitímnosť cieľa vyrubovať súdny poplatok za   podanie,   ktoré   nie   je   námietkou   zaujatosti,   len   v ňom   konštatuje   zaujatosť   všetkých sudcov bez ich menovania.“.

S odkazom   na   §   306   a   §   307   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) sťažovateľka namieta, že „zákon nestanoví, že si súd môže vybrať z viacerých bánk, ktoré blokujú   účet   sťažovateľa   a zasielať   im   postupne   upovedomenia   o nadobudnutí právoplatnosti. Totiž postupné zasielanie upovedomenia je porušením ust. § 307 OSP, ktorá prikazuje súdu doručiť upovedomenie o právoplatnosti banke, z čoho vyplýva, že OSP ráta len s jednou bankou, ktorá blokuje peniaze na účte povinného. Ide o konanie praeter legem, vedľa zákona, ktoré je v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože súd koná v rozsahu a spôsobom, ktorý zákon neupravuje – jednak nemôže tú istú sumu nechať zablokovať vo viacerých   bankách   a na   viacerých účtoch a jednak   si   nemôže potom   vyberať,   ktorej banke zašle uznesenie o právoplatnosti a ktorej následne ďalšie a ďalšie. Ak takáto súdna prax existuje, nemôže argument o čo najefektívnejšej exekúcii spôsobiť blokovanie sumy niekoľkonásobne   prevyšujúcej   hodnotu   pohľadávky,   pokiaľ   možno   blokovať   aj   sumu vo   výške   pohľadávky.   Ide   o prípad,   keď   nie   je   nevyhnutné   pre   ochranu   záujmov oprávneného blokovať na viacerých účtoch vo viacerých bankách tú istú sumu z tej istej jednej   pohľadávky.   Nie   je   teda   splnená   požiadavky   nevyhnutnosti   zásahu   do   práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Protokolu... pretože účel exekúcie sa dá dosiahnuť zablokovaním   jedného   účtu   v jednej   banke.   Že   musí   ísť   o jednu   banku   a jeden   účet, napovedá dikcia § 305 až §307 OSP ako aj nižšie uvádzané rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej   republiky.   Blokovanie   účtov   sa   tak   nedeje   v súlade   so   zákonom   a je   preto neoprávnených zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v očiach bánk, u ktorých má vedené   blokované   účty.   Existuje   teda   aj   zásah   do   práva   na   ochranu   dobrej   povesti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR.“.

S poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 255/2010 z 30. júna 2011 (ďalej len „nález ústavného súdu z 30. júna 2011“) sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že «Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vytvoril   doktrínu   čo   najefektívnejšieho   následného výkonu   exekúcie,   čomu   musí   zodpovedať   výška   zabezpečenia   súm   na   účtoch   v banke. Zablokovať možno teda len toľko, koľko treba na uspokojenie pohľadávky, pretože toľko treba na jej výkon. Ústavný súd zaujal zreteľné stanovisko: „hranicou pre rozsah blokačnej povinnosti je predovšetkým celková výška pohľadávky.“ Súd pri výkone úradného postupu ani   raz   neprihliadol   na   zásadu   ochrany   majetku   sťažovateľa,   tým   pádom   zásadu proporcionality   nepomeroval   už   s rozsahom   blokovaného   majetku,   ale   len   s rozsahom vyplateného majetku. Súčasne ale uviedol, a tým sa usvedčil, že zásada proporcionality sa rešpektuje až v štádiu skutočnej realizácie výkonu, ale to sa deje opäť nezákonne. Sme toho názoru, že zásada proporcionality je len pomerovacie kritérium medzi zásadou rýchleho účinného zabezpečenia súm na účtoch povinného ako predpokladu čo najefektívnejšieho výkonu rozhodnutia a zásadou ochrany majetku povinného, ktorá platí aj pri blokovaní majetku povinného, aj pri uskutočnení výkonu rozhodnutia.».

Sťažovateľka ďalej namieta, že krajský súd, súc si vedomý „nezákonnosti kreácie justičnej pohľadávky“, bol povinný postupovať podľa § 268 ods. 1 písm. e) OSP a výkon napadnutých rozhodnutí vyhlásiť za neprípustný a následne ich zastaviť.

Navyše,   podľa   sťažovateľky   s prihliadnutím   na   §   11   ods.   1   zákona   o súdnych poplatkoch, podľa ktorého sa poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti vráti, ak bola námietka   zaujatosti   uplatnená   odôvodnene,   pričom   ak   poplatok   nebol   zaplatený,   súd uznesenie   o uložení   povinnosti   zaplatiť   poplatok   zruší,   argumentuje,   že   krajský   súd „pristúpil po predložení veci okresným súdom (vo veci žaloby o náhradu škody) k vylúčeniu sudcu/sudcov   okresného   súdu   z prejednania   a rozhodovania   veci   a preto   malo   byť uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť poplatok zrušené“.

Krajský   súd   sa «pri   uskutočňovaní   svojho   úradného   postupu   vôbec   nezaoberal otázkou, či medzi nariadeným výkonom rozhodnutia formou blokácie všetkých bankových účtov   sťažovateľa   a sledovaným   cieľom   všeobecného   záujmu   (t.   j.   záujmu   na   vymožení justičnej pohľadávky) existuje proporcionalita. V okolnostiach daného prípadu je potrebné konštatovať,   že   intenzita   zásahu   do   práva   sťažovateľa   na   pokojné   užívanie   majetku   je podstatná, pretože tento nemôže disponovať so svojim legitímne nadobudnutým majetkom, ktorý však zásadne potrebuje pre svoju podnikateľskú činnosť, ako aj pre financovanie chodu podniku. Miera uspokojiteľnosti práva na úhradu justičnej pohľadávky, s ohľadom na to, že blokácia nastala na siedmych bankových účtoch a súd rozhodol vlastne o blokácii prostriedkov na akýchkoľvek bankových účtoch (na všetkých účtoch – používa sa výrok „a z iných účtoch“), pričom na každom účte bolo a je dostatok finančných prostriedkov na   úhradu   justičnej   pohľadávky,   avšak   berúc   do   úvahy   znak   nezákonnosti   justičnej pohľadávky,   je   nízka.   Z uvedeného   vyplýva,   že   podstatný   zásah   prevažuje   nízku uspokojiteľnosť,   a preto   je   nutné   dať   prednosť   právu   na   pokojné   užívanie   majetku.... Núteným a opakovaným zrazením sumy 66,- EUR zo všetkých a akýchkoľvek bankových účtov sťažovateľa pred rozhodnutím o náhrade škody a nemajetkovej ujmy dôjde k vzniku ďalšej škody...».

Na   základe   argumentácie   uvedenej   v sťažnostiach   sťažovateľka   navrhuje,   aby ústavný   súd   po   prijatí   sťažností   na   ďalšie   konanie   rozhodol   nálezmi,   v ktorých   vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie   jej   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti   tomuto   súdu   na   ďalšie   konania   a sťažovateľke   prizná   úhradu   trov   konania a primerané finančné zadosťučinenie v sume 66 € (za každú sťažnosť).

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   podaný   podľa   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností,   ktoré   sú   predmetom   tohto   prerokovania pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   aplikujúc   označené   právne   normy,   tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému   porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami krajského súdu

Zásadnou námietkou sťažovateľky je, že napadnutými uzneseniami krajských súdov, ktorými došlo k „zablokovaniu tej istej sumy vo viacerých bankách a na viacerých účtoch sťažovateľky“, bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň nebola splnená požiadavka nevyhnutnosti zásahu do práva na pokojné užívanie majetku, pretože účel exekúcie sa podľa jej tvrdenia dá dosiahnuť zablokovaním jedného účtu v jednej banke, čo vyplýva aj z dikcie § 305 až § 307 OSP, ako aj z nálezu ústavného súdu z 30. júna 2011. Keďže podľa   sťažovateľky   sa „blokovanie   účtov   nedeje   v   súlade   so   zákonom   je   zároveň   aj neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v očiach bánk, u ktorých má vedené   blokované   účty.   Existuje   teda   aj   zásah   do   práva   na   ochranu   dobrej   povesti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR.“.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že krajský súd konal v rozpore so zákonom, keď „rozhodol o blokácii prostriedkov na siedmych bankových účtoch“, keďže zo znenia § 305 až 307 OSP vyplýva, že „zablokovať možno len jeden účet v jednej banke“, čím zároveň   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   preskúmavaných   veciach   bolo   predmetom   konaní,   výsledkom   ktorých   bolo vydanie   napadnutých   uznesení   krajského   súdu,   vymáhanie   súdneho   poplatku,   ktorý   je v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdnych   pohľadávkach“)   súdnou pohľadávkou z rozhodovacej činnosti a inej činnosti súdov, pri ktorej vzniká poplatková povinnosť zaplatiť súdny poplatok. V súlade s § 4 ods. 3 zákona o súdnych pohľadávkach justičná   pokladnica   má   postavenie   výkonného   orgánu   krajského   súdu   na   vymáhanie súdnych pohľadávok s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky. Podľa § 6 ods. 4 zákona o súdnych pohľadávkach vymáhanie súdnej pohľadávky začína justičná pokladnica z   úradnej   moci.   V súlade   s   §   14   ods.   1   zákona   o súdnych   pohľadávkach   na   výkon rozhodnutia   zrážkami   zo   mzdy   a   prikázaním   pohľadávky   sa   použijú   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

V súlade s §   303 ods.   1 OSP výkon   rozhodnutia   prikázaním pohľadávky   z účtu v tuzemskej banke alebo pobočke zahraničnej banky sa uskutoční jej odpísaním z účtu do výšky prisúdenej pohľadávky s príslušenstvom.

Podľa   §   305   OSP   na   návrh   oprávneného   súd   rozhodne   o   nariadení   výkonu rozhodnutia uznesením, v ktorom a) prikáže banke alebo pobočke zahraničnej banky, aby po tom, čo sa jej doručí nariadenie výkonu rozhodnutia, zablokovala sumu zodpovedajúcu pohľadávke   s   príslušenstvom   z   účtu   povinného   až   do   vymoženia   pohľadávky   alebo do   zastavenia   výkonu   rozhodnutia,   ak   súd   neurčí   inak,   a uhradila   ju   po   právoplatnosti uznesenia oprávnenému, b) zakáže povinnému, aby po tom, čo sa mu doručí nariadenie výkonu   rozhodnutia,   nakladal   s   prostriedkami   na   účte   až   do   výšky   vykonateľnej pohľadávky a jej príslušenstva.

V súlade   s   §   306   OSP   nariadenie   výkonu   rozhodnutia   sa   doručí   oprávnenému, povinnému a banke alebo pobočke zahraničnej banky; banke alebo pobočke zahraničnej banky sa doručí do vlastných rúk.

Podľa § 307 ods. 1 OSP o tom, že uznesenie o nariadení výkonu súdu nadobudlo právoplatnosť, súd upovedomí banku alebo pobočku zahraničnej banky; toto upovedomenie súd doručí banke alebo pobočke zahraničnej banky do vlastných rúk.

Podľa § 307 ods. 1 OSP banka alebo pobočka   zahraničnej banky vyplatí potom pohľadávku z účtu povinného.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže   mať   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý   predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa   v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06).

V súvislosti   s   rozhodovaním   o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je z ústavnoprávneho hľadiska žiaduce vymedziť okruh vecí, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má (môže mať) za následok porušenie základných práv   a slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy. Podľa názoru ústavného súdu k takým veciam patria jednak prípady svojvoľnej   aplikácie   noriem   jednoduchého   práva   príslušnými   orgánmi   verejnej   moci, ale tiež prípady, pri ktorých dochádza k aplikácii jednoduchého práva v situácii, keď reálne existuje   konkurencia   noriem   jednoduchého   práva,   resp.   konkurencia   interpretačných alternatív,   pričom   príslušný   orgán   verejnej   moci   zvolí   v posudzovanej   veci   takú   ich aplikáciu, ktorá vyvolá kolíziu s (niektorými) ústavnými princípmi.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   orgánom   verejnej   moci   a predovšetkým všeobecným   súdom   nemožno   tolerovať   pri   interpretácii   zákonných   ustanovení   prílišný formalistický postup, ktorý vedie v konečnom dôsledku k zjavnej nespravodlivosti, a teda ku kolízii   s materiálnym   chápaním   ochrany   ústavnosti.   Všeobecný   súd   nie   je   absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona,   história   jeho   vzniku,   systematická   súvislosť   alebo   niektorý   z ústavnoprávnych princípov.   Pri   výklade a aplikácii právnych predpisov   teda   nemožno opomínať ich   účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.

V súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu z 30. júna 2011, pričom predovšetkým uvádza, že „kritériom a zároveň hranicou pre rozsah blokačnej   povinnosti   účtov   povinného   je   predovšetkým   celková   výška   pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva“.

Napadnutými   uzneseniami   krajský   súd   nariadil   výkon   rozhodnutia   prikázaním pohľadávky   oprávneného   vo   výške   66   €   odpísanej   z presne   označených   účtov,   ako   aj z iných   účtov   povinnej   (sťažovateľky,   pozn.)   v siedmich   presne   označených   peňažných ústavoch a bankách (výrok 1) a zároveň prikázal peňažným ústavom a bankám povinnej, aby   po   doručení   napadnutých   uznesení   sumu   zodpovedajúcu   pohľadávke   oprávneného zablokovali   a túto   uhradili   po   právoplatnosti   napadnutých   uznesení   na   účet   štátnej pokladnice (výrok 2), pričom súčasne sťažovateľke zakázal, aby po doručení napadnutých uznesení   nakladala   s prostriedkami   na   účte   v peňažných   ústavoch   a bankách   do   výšky pohľadávky a jej príslušenstva (výrok 3).

Vo svojom náleze z 30. júna 2011 ústavný súd vyslovil, že účelom zakotvenia práva oprávneného,   resp.   jemu zodpovedajúcej   povinnosti   banky zablokovať účty   povinného na základe príkazu na začatie exekúcie, je predbežne, rýchlo a účinne zabezpečiť sumy na účtoch povinného v takej výške, aby následný výkon exekúcie na podklade exekučného príkazu   bol   čo   najefektívnejší.   Ústavný   súd   sa   v označenom   náleze   priklonil k extenzívnemu   výkladu   príslušného   ustanovenia   Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého ak   príkaz   na   začatie   exekúcie   prikázaním   pohľadávky   z   účtu   v   banke sa   vzťahuje aj na sumy, ktoré dôjdu na účty povinného po tom, keď sa banke doručil príkaz na začatie exekúcie,   uvedené   ustanovenie   sa   týka   nielen   tých   účtov,   ktoré   boli   zriadené, resp. existovali v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie, ale aj na účty, ktoré boli zriadené v období medzi doručením príkazu na začatie exekúcie a exekučným príkazom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   časová   neobmedzenosť   pôsobenia   exekúcie   podľa príslušného zákonného ustanovenia   zodpovedá   jeho zmyslu   a účelu, ktorým   je ochrana výkonu judikovaného práva veriteľa v tom smere, aby bol reálne ochránený pred takými dispozíciami dlžníka, ktorými by uspokojenie pohľadávky veriteľa z dlžníkových účtov bolo zmarené, preto bolo nevyhnutné § 98 Exekučného poriadku analogicky uplatňovať aj na novozriadené účty povinného v čase po doručení príkazu na začatie exekúcie s cieľom naplniť zámer a účel citovaného zákonného ustanovenia.

V súlade   s dosiaľ   uvedeným   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   práve   sťažovateľkou proklamovaný doslovný gramatický výklad predovšetkým § 305 OSP nezodpovedá zmyslu a účelu   označeného   ustanovenia,   ktorým   je   aj   v tomto   prípade   ochrana   výkonu judikovaného   práva   oprávneného,   v súlade   s ktorou   je   nevyhnutné   predbežne,   rýchlo a účinne   zabezpečiť   sumy   na   účtoch   povinného   v   takej   výške,   aby   následný   výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky bol čo najefektívnejší.

V súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky,   ktorá   s odkazom   na   názor   ústavného súdu vyjadrený v náleze z 30. júna 2011 podotýka, že kritériom a zároveň hranicou pre rozsah blokačnej povinnosti účtov povinného je predovšetkým celková výška pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva, ústavný súd dáva do pozornosti skutočnosť, že predmetom preskúmania   v rámci   tohto   konania   pred   ústavným   súdom   je   celkom   106   napadnutých uznesení   krajského   súdu   o nariadení   výkonu   rozhodnutia   prikázaním   pohľadávky oprávneného v sume 66 €, pričom sťažovateľka napadla ďalšími sťažnosťami vedenými ústavným súdom   pod sp. zn. Rvp 19587/2013 až sp.   zn. Rvp   19696/2013 ďalších   109 uznesení   krajského   súdu   o nariadení   výkonu   rozhodnutia   prikázaním   pohľadávky v sume 66 €. Celková výška pohľadávok oprávneného voči sťažovateľke vypočítateľná z jej   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   19587/2013   až   sp.   zn. Rvp 19802/2013 predstavuje sumu 14 190 € (bez príslušenstva), a je teda v okolnostiach namietaných   prípadov   tým   faktorom,   ktorý   determinuje   a zároveň   ospravedlňuje zabezpečenie   peňažných   prostriedkov   formou   blokácie   sumy   zodpovedajúcej pohľadávke   66   €   a jej   príslušenstva   na   viacerých   účtoch   a vo viacerých   bankách a peňažných   ústavoch.   Uplatnenie   príliš   formalistického   výkladu   § 305   OSP   a blokácia jedného   účtu   v jednej   banke   by   v okolnostiach   namietaných   prípadov   mohli   viesť k pozbaveniu možnosti oprávneného domáhať sa úspešne uspokojenia svojich pohľadávok v rozsahu vyplývajúcom z exekučných titulov.

Navyše,   zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   justičná   pokladnica   v súlade s   §   5   zákona   o súdnych   pohľadávkach   vyzvala   sťažovateľku   listom   z 25.   apríla   2013 na dobrovoľné plnenie, táto však na výzvu nereagovala a súdne pohľadávky nezaplatila, v dôsledku   čoho   bol   následne   nariadený   výkon   rozhodnutí   prikázaním   pohľadávky. Samotná sťažovateľka sa teda svojím vlastným správaním pričinila o blokáciu finančných prostriedkov na svojich účtoch v peňažných ústavoch a bankách.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že „Núteným a opakovaným zrazením sumy 66,- EUR zo všetkých a akýchkoľvek bankových účtov sťažovateľa pred rozhodnutím o náhrade škody a nemajetkovej ujmy dôjde k vzniku ďalšej škody“, ústavný súd dodáva, že k samotnému zrazeniu príslušnej sumy dochádza až potom, ako krajský súd doručí príslušnej banke alebo peňažnému   ústavu   upovedomenie   o nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia   o nariadení výkonu rozhodnutia v súlade s § 307 OSP, pričom banka alebo peňažný ústav následne vyplatí pohľadávku z účtu sťažovateľky. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd doručoval   upovedomenie   o   nadobudnutí   právoplatnosti   napadnutých   uznesení   krajského súdu   len   jednej   z bánk   (Poštová   banka,   a.   s.),   ktorá   následne   poukázala   vymáhané pohľadávky z účtu sťažovateľky, na základe čoho krajský súd výkony rozhodnutí zastavil vo vzťahu k ostatným peňažným ústavom a bankám uvedeným v napadnutých uzneseniach v súlade s § 268 ods. 1 písm. d) OSP. Ku vzniku škody teda týmto spôsobom vo vzťahu k sťažovateľke nedošlo.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažností dospel   k záveru,   že   sú   zjavne   neopodstatnené,   a preto   ich   z tohto   dôvodu   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd dáva do pozornosti v súvislosti s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa „nezákonnosti kreácie justičnej pohľadávky“, ako aj dôvodnosti uplatnenia   námietok   zaujatosti   [keďže odvolacie   súdy   pristúpili   k vylúčeniu   sudcov prvostupňových   súdov   v konaní   o náhradu   škody,   a „preto   malo(i) byť   uznesenie(a) o uložení povinnosti zaplatiť poplatok zrušené...“], že tieto boli (resp. mali byť) predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu na základe sťažností, ktorými sťažovateľka namietala porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru uzneseniami príslušných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti (tzv.   exekučné tituly); k tomu pozri napr. uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 696/2013 a sp. zn. IV. ÚS 697/2013 z 12.   decembra   2013,   ktorými   boli   sťažnosti   odmietnuté   ako   zjavne   neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva....

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

V súvislosti   s namietaným   porušením   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1 dodatkového   protokolu,   ako   aj   podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   napadnutými   uzneseniami krajského   súdu   ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj právo podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj tieto časti sťažností ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd sťažnosti sťažovateľky odmietol, bolo už bez právneho významu rozhodovať o jej ďalších návrhoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014