znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 353/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Ch.,   H.,   zastúpenej   advokátom   P.   M.,   D.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 24/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ch. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2011 doručená sťažnosť J. Ch., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom P. M., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 24/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti, ako aj obsahu spisu vyplýva, že okresným súdom je pod sp. zn. 2 C 24/2010 vedené občianskoprávne konanie v právnej veci o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam;   sťažovateľka   je   účastníčkou   označeného   konania   v   procesnom postavení navrhovateľky. Sťažovateľka doručila návrh v predmetnej veci okresnému súdu 15.   februára   2010.   Bezprostredne   po   doručení   návrhu   okresný   súd   vykonával   procesné úkony súvisiace s prípravou pojednávania vo veci; dňa 22. februára doručoval rovnopis návrhu na vyjadrenie odporcom, ktoré zaslal 15. marca 2010 na vyjadrenie sťažovateľke, následne 12. apríla 2010 vyzval odporcov na zaslanie príloh k svojmu vyjadreniu pre účel ich zaslania sťažovateľke, ktoré 26. apríla 2010 doručoval sťažovateľke. Následne okresný súd vo veci nekonal.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že „V uvedenej veci nebolo do dnešného   dňa   vytýčené   pojednávanie   a   to   aj   napriek   tomu,   že   sme   súd   o   vytýčenie pojednávania   žiadali   listami   zo   dňa   2.   6.   2010   a   19.   8.   2010.   Na   uvedené   listy   súd nereagoval a z toho dôvodu bola dňa 16. 12. 2010 predsedovi súdu doručená sťažnosť na prieťahy v konaní. Na uvedenú sťažnosť reagoval predseda súdu listom doručeným do našej kancelárie dňa 14. 1. 2011 v ktorom čiastočne priznal prieťahy v konaní s tým, že bude vec sledovať v troch mesačných intervaloch. Do dnešného dňa v uvedenej veci nebolo vytýčené pojednávanie.“.

Sťažovateľka podala 16. decembra 2010 predsedovi okresného súdu sťažnosť proti porušovaniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov; v tejto súvislosti v sťažnosti   uvádza: „Podanie   sťažnosti   predsedovi   súdu   je   právom   účastníka   konania, prostredníctvom   ktorého   môžu   dosiahnuť   nápravu   v   súdnom   konaní   v   ktorom   došlo   k zásahu do ich základných práv a slobôd. Keďže je však právo na spravodlivý súdny proces, vrátane   práva   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   základným   právom, prostredníctvom   ktorého   sa   zabezpečuje   vymožiteľnosť   aj   ostatných   základných   práv   a slobôd, spočíva aj na strane súdu povinnosť, aby vo veci vždy rozhodol a to bez zbytočných prieťahov, pokiaľ nie sú spôsobené samotnými účastníkmi konania, prípadne inými od súdu nezávislými a súdom neovplyvniteľnými skutočnosťami. Súdy majú teda povinnosť v každej veci   konať   aj   bez   toho,   aby   sa   účastník   vždy   musel   domáhať   svojho   práva   práve prostredníctvom napr. sťažnosti adresovanej predsedovi súdu. Podanie sťažnosti v zmysle zákona   757/2004   Z.   z.   je   právom   účastníka   konania   a   nie   jeho   povinnosťou,   teda povinnosťou upozorňovať súd na vzniknuté prieťahy, ku ktorým by vôbec nemalo ex offo v právnom   a   demokratickom   štáte   dochádzať.   Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   je absolútnym právom garantovaným ústavou, ako aj ostatnými medzinárodnými dokumentmi s najvyššou právnou silou a preto je na mieste, aby zo strany súdov toto bolo a priori rešpektované bez akýchkoľvek ďalších intervencii (napr.   aj prostredníctvom sťažností a pod.)   zo   strany   účastníkov.   Súdy   v ktoromkoľvek   demokratickom   a   právnom   štáte   sú základnými jednotkami, ktoré zabezpečujú ochranu zákonnosti a ústavnosti a zabezpečujú proces   vymožiteľnosti   práva.   Sme   teda   toho   názoru,   že   v   tomto   prípade   vzhľadom   na vzniknuté vážne súdne prieťahy len Ústavný súd SR ako inštitúcia garantujúca ochranu základných práv a slobôd môže z titulu svojho rozhodnutia zabrániť vzniku ďalších súdnych prieťahov   a   najmä   poskytnúť   sťažovateľom   primerané   zadosťučinenie   za   už   vzniknuté prieťahy.“

Sťažovateľka   tvrdí,   že „...   boli   postupom   súdov   porušené   práva   sťažovateľov zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to z toho dôvodu, že základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručenej   čl.   6   ods.   1   Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené tým, že súdy od podania žaloby zo dňa 15. 2. 2010 do dnešného dňa vo veci vôbec nekonali, ani vo veci neurobili žiaden úkon, ktorý by smeroval k rozhodnutiu vo veci samej.“.

Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po vykonanom dokazovaní o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky, J. Ch. rod. Š., nar...., RČ..., bytom H., občan SR priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené   nečinnosťou   Okresného   súdu   v   Námestove   v konaní vedenom pod sp. zn. 2C/24/2010.

2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Námestovo, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2C/24/2010 konal.

3. Sťažovateľke J. Ch. rod. Š., nar...., RČ..., bytom H., Ústavný súd SR priznáva finančné zadosťučinenie v čiastke 3.000,- EUR, ktoré je Okresný súd Námestovo, povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4.   Okresný   súd   Námestovo,   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   trovy   právneho zastúpenia v čiastke 314,18 € na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. P. M., č. účtu:... vedený... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu za dva úkony právnych služieb   1.   prevzatie   a   príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s   klientom   zo   dňa 13. 5. 2011, 2. Ústavná sťažnosť zo dňa 13. 5. 2011 (jeden úkon v zmysle ust. § 11 ods. 3 Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. = 123,50 € + 7,41 € pauš. + 20 % DPH v čiastke 26,18 € t. j. spolu 157,09 €).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 24/2010 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal z   okresného   súdu   príslušný   spis   a   zároveň   požiadal   predsedníčku   okresného   súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr   4519/11 z 23.   júna 2011,   v ktorom   uviedla prehľad procesných   úkonov od doručenia veci okresnému súdu (15. februára 2010) až do 23. júna 2011, keď okresný súd uzneseniami rozhodol o návrhoch sťažovateľky týkajúcich sa pripustenia zmeny návrhu a zámeny   účastníka   konania   v   osobe   odporcu   v   2.   rade.   V   záverečnej   časti   prípisu predsedníčka okresného súdu uvádza:

„Z prehľadu procesných úkonov je zrejme, že na Okresnom súde v Námestove došlo k čiastočným prieťahom v konaní čo bolo konštatované aj pri vybavovaní sťažnosti na prieťahy v konaní. Po prijatí opatrenia predsedníčkou súdu sa vo veci koná priebežne.“

Z obsahu spisu sp. zn. 2 C 24/2010 ústavný súd zistil, že okresný súd priebežne vo veci konal do 26. apríla 2010. Následne bol okresný súd vo veci nečinný až do podania sťažnosti predsedníčke okresného súdu (16. decembra 2010). Predsedníčka okresného súdu v odpovedi na sťažnosť uznala, že v namietanom konaní „došlo k čiastočným prieťahom“, a zároveň   uviedla,   že   bude   v   záujme   toho,   aby   nedochádzalo   k   zbytočným   prieťahom, sledovať ďalší priebeh konania v pravidelných trojmesačných intervaloch.

V ďalšom období okresný súd vo veci priebežne konal, keď si 10. januára 2011 vyžiadal z Okresného súdu Dolný Kubín dedičské spisy (D 294/74, D 479/78, 5 D 69/2003) a   18.   mája 2011   od   Správy   katastra   T.   listy   vlastníctva   týkajúce   sa   predmetnej   veci   a zároveň nariadil vo veci pojednávanie na 22. jún 2011. Na pojednávaní konanom 22. júna 2011 právny zástupca sťažovateľky podal návrh na pripustenie zmeny žalobného návrhu a zároveň   navrhol   zámenu   účastníka   konania   na   strane   odporcov.   O oboch   návrhoch okresný súd rozhodol uzneseniami z 23. júna 2011.

V nadväznosti na svoje zistenia ústavný súd zdôraznil, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty   dochádza   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu.   Preto   na   naplnenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   48/03, III. ÚS 59/05), resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre uviedol, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci   aj   v   trvaní   niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd   spravidla   prihliada   len   vtedy,   keď   sa   vyskytli   opakovane   a   zároveň   významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00. I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

V namietanom konaní došlo k nečinnosti v období od apríla 2010 do decembra 2010, čo akceptovala aj predsedníčka okresného súdu. Potom, ako sťažovateľka podala sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, došlo vo veci k náprave a v čase doručenia sťažnosti okresný súd v namietanom konaní priebežne konal.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   v   doterajšom   priebehu namietaného konania, ktoré od podania návrhu trvá jeden a pol roka, nedošlo k takým prieťahom   v   konaní,   ktoré   možno   kvalifikovať   ako   zbytočné   prieťahy,   a   preto   pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade,   ak by okresný súd v ďalšom   období v namietanom konaní nepostupoval plynulo, resp. efektívne, sťažovateľke nič nebráni v tom, aby opätovne podala ústavnému súdu   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorou   sa   bude   domáhať   ochrany   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011