znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 353/09-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. T., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 7/2009 z 29. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2009 doručená   sťažnosť   JUDr.   J.   M.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. Z. T., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Obo 7/2009 z 29. januára 2009 (ďalej aj „označené uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie najvyššieho   súdu“).   Na   výzvu   ústavného súdu   sťažovateľ   doplnil sťažnosť,   ale   nedoložil   k   nej   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktoré   napáda,   rovnako nepreukázal,   ale   len   deklaroval   dodržanie   dvojmesačnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti. Ústavný súd si však zadovážil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ako aj výpis z Obchodného vestníka o uverejnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 7/2009 z 29. januára 2009.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv „vydaním“ označeného   uznesenia najvyššieho súdu „v konaní úpadcu: E. N. a.s., N., IČO..., na odvolanie veriteľa J. M. proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.12.2008, č. k. 3K 238/98, ktorým NS SR uznesenie   KS   BA   zo   dňa   03.12.2008   zrušil   a   vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   nové konanie.“. V označenom   konkurznom   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) má sťažovateľ postavenie konkurzného veriteľa.

Sťažovateľ uvádza a hodnotí dôvody, na základe ktorých bolo vydané napadnuté uznesenie najvyššieho súdu takto:

«NS SR prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania, a rozhodol tak ako je uvedené v uznesení zo dňa 29.01.2009 v konaní pod č. k. 20bo 7/2009 s tým, že ako dôvody svojho rozhodnutia uviedol, že:

1)   odvolací   súd   pri   prejednaní   veci   na   základe   odvolania   proti   uzneseniu   súdu prvého stupňa zo dňa 03.12.2008 konštatoval, že súd prvého stupňa v napadnutom uznesení nerešpektoval   názor   vyslovený   odvolacím   súdom,   čím   podľa   názoru   NS   SR   porušil ustanovenie § 226 OSP.

2) Odvolací súd napadnuté uznesenie prvého stupňa zrušil, pričom nepovažoval za potrebné tieto dôvody opätovne uvádzať, keďže ide podľa jeho názoru o dôvody už uvedené v zrušujúcom rozhodnutí pod sp. zn. 20bo 83/2008 zo dňa 25.06.2008.

3)   K   uvedenému   odvolací   súd   ešte   dodal,   že   ustanovený   SKP   podľa   označenia akademického titulu nemá právnické vzdelanie a pre výkon funkcie SKP mu bola poskytnutá výnimka. Zákon to pripúšťal, ale nemožno podľa názoru NS SR pripustiť, aby svoju činnosť vykonával inak, ako mu to ukladá zákon a konkurzný súd, aby to toleroval a vlastne v tom napomáhal   (čím   sa   podľa   názoru   sťažovateľov   NS   SR   dopustil   prekročenia   svojej právomoci, ak hodnotí osobu ustanoveného SKP dokonca vyslovuje právne závery o tom, že toleruje   a   napomáha   riešeniu   veci,   ktorá   nie   je   na   prospech   veriteľov)   vychádzajúc   z kontextu celého rozhodnutia.

4) Podľa názoru odvolacieho súdu, 20bo 7/2009, tak ako sa uvádza na str. 4 nemôže ustanovený správca konkurznej podstaty v rámci výkonu svojej činnosti navrhnúť zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV v platnom znení, a konkurzný súd podľa názoru odvolacieho súdu nemôže zrušiť konkurz podľa ustanovenia, ktorého majetok patriaci do konkurznej   podstaty   v   rámci   konkurzu   bol   rozpredaný,   poťažne   uspokojené   uplatnené nároky v rámci konkurzu.

5) Podľa názoru odvolacieho súdu uvedeného na str. 4, zrušenie konkurzu podľa cit. ustanovenia pripadá do úvahy tam, kde konkurz bol vyhlásený, ale v priebehu realizácie sa zistí, že vyhlásený nemal byť. a preto sa zruší. V takom prípade podľa názoru odvolacieho súdu majetok predlženého dlžníka ostáva nedotknutý.

6) Účinky zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV nastávajú „ex tunc“, teda ako keby konkurz nebol vyhlásený.

7) Odvolací súd je toho názoru, že je ťažko pochopiť na akom základe disponoval SKP s majetok dlžníka, ak predpoklady pre vyhlásenie konkurzu neboli, potom odvolací súd uviedol, že sa treba vysporiadať zo strany konkurzného súdu s tým, akým spôsobom zmenila najväčšia fabrika v Nových Zámkoch svojho vlastníka I čím sa dopustil opäť prekročenia právomoci hodnotenia veci nad rámec ustanovení OSP a svojvôle pre aplikácii právnej normy.»

Sťažovateľ   namieta   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   ktoré   podľa   neho   spočíva v tom, že „Najvyšší súd v danom prípade nesprávne aplikoval a vyložil si ustanovenie § 44 ods. 1 písm. a ) zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v platnom znení, ktorý sa na tento prípad použije.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 20 os. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené.

3.   Uznesenie NS SR zo dňa 29.01.2009 č. k. 20bo 7/2009,   ktorým NS SR zrušil Uznesenie KS BA zo dňa 03.12.2008. č. k. 3 K 238/98 a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie sa zrušuje.“

Ústavný   súd   vyzval   na   vyjadrenie   k   sťažnosti   aj   najvyšší   súd.   Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom stanovisku uviedla:

„Podstatou rozdielov v rozhodnutí súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je zrejme rozdiel vo výklade zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len ZKV) v časti upravujúcej postup súdov v konkurze resp. následnosť jednotlivých úkonov potom, ako bola podľa § 29 ods. 4 právoplatne schválená konečná správa o speňažovaní majetku z podstaty. Podľa   štandardného postupu   po právoplatnosti uznesenia   o   schválení   konečnej správy, vydá súd rozvrhové uznesenie (§ 30 ZKV), po splnení ktorého zruší konkurz podľa § 44 ods. 1 písm. b/ ZKV.

Z konečnej správy, ktorú schválil súd prvého stupňa a uznesenie o schválení potvrdil aj odvolací súd, však vyplýva, že potom ako správca v priebehu konkurzu - uspokojil nároky oddelených   konkurzných   veriteľov   a   bol   speňažený   celý   majetok   podstaty,   už   nezostal žiaden majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť nezabezpečených veriteľov. Z uvedeného zrejme dospel k záveru, že v takejto situácii nieje možné (nemá význam) vydávať rozvrhové uznesenie, keď na rozvrh už nezostal žiaden majetok. Na návrh správcu podstaty preto zrušil   konkurz   bez   vydania   rozvrhového   uznesenia   podľa   §   44   ods.   1   písm.   a)   ZKV. Odvolací   súd   naproti   tomu   zastáva   názor,   že   po   právoplatnosti   uznesenia   o   schválení konečnej správy môže nasledovať už len postup podľa § 30 ZKV, teda vydanie rozvrhového uznesenia a následne, po jeho splnení, zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. b) ZKV. Nepovažujem za vhodné zaujímať stanovisko k správnosti jedného alebo druhého výkladu.   Ústavný   súd   má   nepochybne   právomoc   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného súdu z hľadiska, či ním nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd, ako to vymedzuje čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Domnievam sa však, že v danej veci nejde o prípad predpokladaný uvedeným článkom ústavy. Ak by bol správny ktorýkoľvek z výkladov súdov, v konečnom dôsledku bude v prejednávanej veci výsledok rovnaký - konanie bude zastavené a pohľadávka doposiaľ neuspokojených veriteľov, ktorý nemajú prednostné právo, zostanú neuspokojené. Prípadné porušenie príslušných procesných ustanovení konkurzného zákona ako dôsledok jedného z výkladov, sa nedotkne práv žiadneho z účastníkov (veriteľov) a nemá preto ústavný rozmer.

Zo   sťažnosti   však   predovšetkým   nie   je   zrejmé,   akým   spôsobom   sa   napadnuté uznesenie odvolacieho   súdu   dotklo alebo mohlo   dotknúť majetkových práv sťažovateľa. V sťažnosti   uvádza,   že   je   veriteľom.   Z   konečnej   správy   je   zrejmé,   že   nepatrí   medzi oddelených   veriteľov,   ktorých   pohľadávka   bola   aspoň   čiastočne   uspokojená.   Zo   spisu nevyplýva, že by proti konečnej správe podal námietky. S rozhodnutím súdu prvého stupňa je zrejme spokojný, keďže proti nemu nepodal odvolanie. Zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa,   podľa   ktorého   jeho   pohľadávka   (tak   ako   ostatných   nezabezpečených   veriteľov) zostáva neuspokojená, nemôže mať negatívny dopad na jeho majetkové práva. Zrušením a vrátením   veci   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   sa   jeho   postavenie   v   žiadnom prípade nemôže zhoršiť (pravdepodobne sa ani nezlepší).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci – všeobecného súdu v občianskoprávnom konaní – nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označili sťažovatelia, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie namieta.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa považuje za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprávne princípy alebo základné práva a slobody (II. ÚS 54/02).

Podstata   sťažnosti   sťažovateľa   spočíva   v   jeho   námietkach   proti   označenému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorý 29. januára 2009 rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 7/2009 tak, že zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 3 K 298/98-1716 z 3. decembra 2008   a   vec   vrátil   súdu   I.   stupňa   na   ďalšie   konanie,   a   to   bez   nariadenia   pojednávania. Sťažovateľ   považuje   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   za   svojvoľné   pri   právnom   posúdení rozhodujúcej otázky, a to aplikácii § 44 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v platnom znení (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“). Podľa sťažovateľa ide o omyl   natoľko   zjavný   a   závažný,   že   sa   ním   zakladá   interpretačná   svojvôľa,   ktorej dôsledkom je zároveň zásah do základných práv účastníka konania, ako aj základných práv ustanoveného správcu konkurznej podstaty, ktorý je účastníkom konania, pokiaľ ide o jeho práva   a   povinnosti   bez   možnosti   podania   opravného   prostriedku.   Najvyšší   súd nerešpektoval jeho právny názor vyjadrený už v druhom rozhodnutí, rovnako aj v kontexte zrušujúceho rozhodnutia vydaného v tej istej veci pod sp. zn. 2 Obo 83/2008 z 25. júna 2008,   čím   by   porušil   §   226   OSP.   Krajský   súd   preto   v   danom   prípade   podľa   názoru sťažovateľa nemá inú možnosť, pokiaľ sa nechce dopustiť konania, ktoré by malo znaky disciplinárneho   previnenia,   aby   takúto   argumentačnú   svojvôľu   pri   výklade   §   44   ods.   1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. aplikoval, čo by ale konal v rozpore s princípmi a zásadami konkurzného práva upravenými v § 44 zákona č. 328/1991 Zb.

Čo sa týka namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy, sťažovateľ je toho názoru, že „napadnuté   rozhodnutie   NS   SR   zbavilo   sťažovateľa   -   konkurzného   veriteľa   práva   na majetkovú   hodnotu,   čím   by   po   zrušení   konkurzu   mohol   uplatniť   daňovo   odpočítateľnú položku ním neuspokojenej prihlásenej pohľadávky za zdaňovacíe obdobie predchádzajúce zrušeniu konkurzu, ako aj práva, ktoré by pri absencii aplikačnej svojvôle NS SR požívalo súdnu ochranu a jednak viedlo k obmedzeniu slobody sťažovateľa, ako veriteľa zvoliť si spôsob   obrany   svojho   vlastníckeho   práva.   Postup   NS   SR,   by   znamenal   a   v   konečnom dôsledku znamená popretie zásady, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a požíva rovnakú zákonnú ochranu.“.

1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd sa v súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru preto zameral na posúdenie, či rozhodnutie najvyššieho súdu založené aj na výklade a aplikácii § 44 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. nesie znaky namietanej svojvôle,   arbitrárnosti   a   nestrannosti   takej   intenzity,   že   by   to   signalizovalo   možnosť vysloviť porušenie označených základných práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa § 44 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. súd uznesením zruší konkurz, v ktorom nedošlo k potvrdeniu núteného vyrovnania, ak zistí, že tu nie sú predpoklady pre konkurz.

Podľa § 44 ods. 1 písm. b) zákona č. 328/1991 Zb. súd uznesením zruší konkurz, ktorým nedošlo k potvrdeniu núteného vyrovnania po splnení rozvrhového uznesenia.

Vo vzťahu k § 44 ods.1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:

„Napadnutým   uznesením,   súd   1.stupňa   zrušil   ním   vyhlásený   konkurz   zo   dňa 18.07.2000 Č. k. 3K 238/98-97 z dôvodov, že nie sú predpoklady pre konkurz a zbavil správcu konkurznej.podstaty jeho funkcie. Z odôvodnenia vyplýva, že zrušenie konkurzu navrhol správca konkurznej podstaty, navrhol ho zrušiť podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV a súd vydal napadnuté uznesenie, opierajúc sa o toto ustanovenie.

Zo   spisu   odvolací   súd   zistil,   a   uvádza   to   aj   odvolateľ,   že   súd   1.   stupňa   vydal enunciátom   zhodné   uznesenie   dňa   28.04.2008   pod   č.   k.   3K   238/98-1586,   pričom   jeho vydanie oprel rovnako ako napadnuté uznesenie zo dňa 03.12.2008 o ust. § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV, a v podstate rovnako ho aj odôvodnil.

Odvolací   súd   vo   svojom,   uznesenie   súdu   1.stupňa   zrušujúcom   uznesení   vyslovil právny názor, že súd 1. stupňa v situácii, keď už došlo k speňaženiu konkurznej podstaty, správca   konkurznej   podstaty   vypracoval   konečnú   správu,   ktorú   schválil   konkurzný   súd a potvrdil odvolací súd, nemohol zrušiť konkurz podľa ust. § 44 ods. 1, písm. a/ ZKV ani nemohol vrátiť konanie do stavu, ako to navrhuje odvolateľ J. M., môže len vydať rozvrhové uznesenie a zrušiť konkurz z dôvodov uvedených v § 44 ods. 1 písm. b/ ZKV. Odvolací súd v tomto uznesení upozornil súd 1. stupňa, že pre ďalšie jeho konanie je v zmysle § 226 O.s.p. právny názor odvolacieho súdu záväzný.

-   Odvolací   súd   pri   prejednaní   veci   na   základe   odvolania   proti   uzneseniu   súdu 1.stupňa   zo   dňa   03.12.2008   č.   k.   3K   238/98-1716   konštatoval,   že   súd   1.stupňa v napadnutom   uznesení   odvolacím   súdom   vyslovený,   pre   súd   1.   stupňa   záväzný   právny názor nerešpektoval, nekonal v súlade s ním, teda porušil ust. § 226 O.s.p.. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu 1.stupňa zrušil, pričom nepovažuje za potrebné tieto dôvody opätovne   uvádzať,   keďže   ide   o   dôvody   už   uvedené   v   zrušujúcom   rozhodnutí   sp.   zn. 2 Obo 83/2008 zo dňa 25.06.2008.

Na tomto základe odvolací súd napadnuté uznesenie súdu 1.stupňa zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie   s   upozornením,   že   v   zmysle   §   226   O.s.p.   je   právny   názor odvolacieho súdu pre ďalšie konanie záväzný.“

Ďalej najvyšší súd v odôvodnení uviedol, že „Nemôže správca konkurznej podstaty navrhnúť zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV a konkurzný súd zrušiť konkurz podľa ustanovenia, ktorého majetok patriaci do konkurznej podstaty bol v rámci konkurzu rozpredaný, poťažne uspokojené uplatnené nároky, v rámci konkurzu. Zrušenie konkurzu podľa citovaného zákonného ustanovenia pripadá do úvahy tam, kde konkurz bol vyhlásený, ale v priebehu jeho realizácie sa zistí, že vyhlásený nemal byť a preto sa zruší. V takom prípade majetok predĺženého dlžníka ostáva nedotknutý.

Veritelia si v takom prípade svoje nároky môžu uplatniť mimo konkurzného konania. Účinky zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV nastávajú „ex tunk", teda ako keby konkurz nebol vyhlásený. Potom je ťažko pochopiť na akom základe disponoval ustanovený správca konkurznej podstaty v súčinnosti s konkurzným súdom, s majetkom dlžníka. Také oprávnenie mal len ako správca podstaty, zaň zodpovedá. Ak predpoklady pre vyhlásenie konkurzu neboli potom treba konkurzným súdom sa vyporiadať s tým, akým spôsobom zmenila najväčšia fabrika v Nových Zámkoch svojho vlastníka.“.

Právny   názor   krajského   súdu   na   výklad   a   aplikáciu   §   44   ods.   1   zákona č. 328/1991 Zb. je diametrálne odlišný od právneho názoru najvyššieho súdu k tejto otázke. Podstata právneho názoru krajského súdu je vyjadrená v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 7/2009 takto: «Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením zrušil konkurz vyhlásený uznesením tohto súdu zo dňa 18. 07. 2000 č. k. 3K 238/98-97 a správcu konkurznej podstaty zbavil funkcie s odôvodnením, že tak urobil, keďže správca konkurznej podstaty preukázal vo vyúčtovaní príjmov a výdavkov na vedenie konkurzu, že po vydaní výťažku   záložným   veriteľom,   úhrade   súdneho   poplatku   a   vyplatení   odmeny   správcovi konkurznej podstaty nezostanú finančné prostriedky na úhradu ďalších nákladov konkurzu v zmysle § 44 ods. 1 písm. a/ zák. č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.

V odôvodnení tiež súd uviedol, že správca konkurznej podstaty Ing. P. P., predložil súdu dňa 28.11.2008, návrh na zrušenie vyhláseného konkurzu v zmysle § 44 ods. 1 písm. a/zák.   č.   328/1991   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov.   V   návrhu   uviedol,   že   uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.   zn. 3K 238/98-1494 bola dňa 24. 08. 2007 schválená konečná správa o speňažení konkurznej podstaty a vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu konkurznej   podstaty   tak,   ako   ju   predložil   správca   konkurznej   podstaty   Ing.   P.   P.   dňa 18.07.2007 (právoplatná dňa 04.   04.   2008),   pričom po odpočítaní nákladov na správu majetku a vydaní výťažku oddeleným veriteľom už nezostali ďalšie finančné prostriedky na vedenie konkurzu....

Ďalej   v   odôvodnení   súd   priblížil   konanie,   prieskumné   pojednávanie,   spôsob speňažovania hnuteľného a nehnuteľného majetku ako aj uspokojenia oddelených veriteľov a úhradu pohľadávok proti podstate.

Podľa   záveru odôvodnenia   súd v priebehu celého konania   skúma,   či sú   splnené podmienky na to aby sa mohlo v konaní pokračovať. Jednou z podmienok je, aby dlžník mal majetok postačujúci aspoň na úhradu trov konania. V zmysle § 44 ods. 1 písm. a/ zák. č. 328/1991 Zb. v platnom znení, súd zruší konkurz, ak zistí, že tu nie sú predpoklady pre konkurz a podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, súd zbaví správcu funkcie....

Napadnutým   uznesením,   súd   1.   stupňa   zrušil   ním   vyhlásený   konkurz   zo   dňa 18. 07. 2000 č. k. 3K 238/98-97 z dôvodov, že nie sú predpoklady pre konkurz a zbavil správcu konkurznej podstaty jeho funkcie. Z odôvodnenia vyplýva, že zrušenie konkurzu navrhol správca konkurznej podstaty, navrhol ho zrušiť podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV a súd vydal napadnuté uznesenie, opierajúc sa o toto ustanovenie.

Zo   spisu   odvolací   súd   zistil,   a   uvádza   to   aj   odvolateľ,   že   súd   1.   stupňa   vydal enunciátom zhodné uznesenie dňa 28. 04. 2008 pod č. k. 3K 238/98-1586, pričom jeho vydanie oprel rovnako ako napadnuté uznesenie zo dňa 03.12.2008 o ust. § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV, a v podstate rovnako ho aj odôvodnil.

Odvolací   súd   vo   svojom,   uznesenie   súdu   1.stupňa   zrušujúcom   uznesení   vyslovil právny názor, že súd 1. stupňa v situácii, keď už došlo k speňaženiu konkurznej podstaty, správca konkurznej podstaty vypracoval konečnú správu, ktorú schválil konkurzný súd a potvrdil odvolací súd, nemohol zrušiť konkurz podľa ust. § 44 ods. 1, písm. a/ ZKV ani nemohol vrátiť konanie do stavu, ako to navrhuje odvolateľ J. M., môže len vydať rozvrhové uznesenie a zrušiť konkurz z dôvodov uvedených v § 44 ods. 1 písm. b/ ZKV. Odvolací súd v tomto uznesení upozornil súd 1. stupňa, že pre ďalšie jeho konanie je v zmysle § 226 O.s.p. právny názor odvolacieho súdu záväzný.

Odvolací súd pri prejednaní veci na základe odvolania proti uzneseniu súdu 1.stupňa zo   dňa   03.12.2008   č.   k.   3K   238/98-1716   konštatoval,   že   súd   1.stupňa   v   napadnutom uznesení   odvolacím   súdom   vyslovený,   pre   súd   1.stupňa   záväzný   právny   názor nerešpektoval, nekonal v súlade s ním, teda porušil ust. § 226 O.s.p.. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu 1.stupňa zrušil,   pričom nepovažuje za potrebné tieto dôvody opätovne uvádzať, keďže ide o dôvody už uvedené v zrušujúcom rozhodnutí sp. zn. 2 Obo 83/2008 zo dňa 25.06.2008.

Na tomto základe odvolací súd napadnuté uznesenie súdu 1.stupňa zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie   s   upozornením,   že   v   zmysle   §   226   O.s.p.   je   právny   názor odvolacieho súdu pre ďalšie konanie záväzný....

Nemôže správca konkurznej podstaty navrhnúť zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV a konkurzný súd zrušiť konkurz podľa ustanovenia, ktorého majetok patriaci do konkurznej podstaty bol v rámci konkurzu rozpredaný, poťažne uspokojné uplatnené nároky,   v rámci konkurzu.   Zrušenie konkurzu podľa citovaného zákonného ustanovenia pripadá do úvahy tam, kde konkurz bol vyhlásený, ale v priebehu jeho realizácie sa zistí, že vyhlásený nemal byť a preto sa zruší. V takom prípade majetok predĺženého dlžníka ostáva nedotknutý. Veritelia si v takom prípade svoje nároky môžu uplatniť mimo konkurzného konania.

Účinky zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV nastávajú „ex tunk“, teda ako keby konkurz nebol vyhlásený. Potom je ťažko pochopiť na akom základe disponoval ustanovený správca konkurznej podstaty v súčinnosti s konkurzným súdom, s majetkom dlžníka. Také oprávnenie mal len ako správca podstaty, zaň zodpovedá. Ak predpoklady pre vyhlásenie konkurzu neboli potom treba konkurzným súdom sa vyporiadať s tým, akým spôsobom zmenila najväčšia fabrika v Nových Zámkoch svojho vlastníka.»

Najvyšší   súd   tento   právny   názor   neakceptoval   a   uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 3 K 235/98-1716 z 3. decembra 2008 zrušil.

Nespochybňujúc ani jeden z právnych názorov a možnosť dvoch výkladov § 44 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. pripustila aj podpredsedníčka najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu obidva právne názory na zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) sú ústavne akceptovateľné aj napriek tomu, že si vzájomne konkurujú.

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zjednocovať   právne   názory   všeobecných   súdov (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú akceptovateľnosť.

Čo sa týka namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd dospel k tomuto záveru z dôvodu, že najvyšší súd síce stručne, ale zrozumiteľným spôsobom sformuloval svoj právny názor, ktorý nenesie znaky svojvôľe, ktoré sťažovateľ namieta. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   zdôrazniac,   že   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy nemôže ústavný súd nahrádzať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.

2. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   2   Obo   7/2009   z   29.   januára   2009   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým   vykonávaným   dôkazom,   a to   z dôvodu,   že najvyšší   súd   prerokoval   odvolanie sťažovateľa   bez   nariadenia   ústneho   pojednávania.   Túto   námietku   sťažovateľa   treba posudzovať   s   ohľadom   na   limity   práva   na   súdnu   ochranu   ustanovené   v   čl.   46   ods.   4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy.

Konanie na najvyššom súde bolo odvolacie konanie, na ktoré sa vzťahuje štvrtá časť, prvá hlava § 201 až § 227 OSP. V § 214 ods. 1 OSP sú taxatívne vymedzené prípady, keď predseda senátu odvolacieho súdu musí nariadiť pojednávanie (ak je potrebné zopakovať alebo   doplniť   dokazovanie,   ak   súd   prvého   stupňa   rozhodol   podľa   §   115a   OSP   bez nariadenia pojednávania, ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem). V ostatných prípadoch môže odvolací súd o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Sťažovateľ žiadnu skutočnosť, ktorá by preukázala, že išlo o dôvody uvedené v § 214 ods. 1 písm. a) až c) OSP, nepreukázal a ani zo sťažnosti takéto dôvody nevyplývajú. Ústavný súd preto uzavrel, že aplikujúc § 214 OSP v súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy nič nenasvedčuje tomu, že by mohlo dôjsť k vysloveniu porušenia označeného základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy

K námietke sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl.   20   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   všeobecný   súd   v   zásade   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj vlastnícke právo), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 392/08).   Keďže   v   danom   prípade   ústavný   súd   nezistil   porušenie   uvedených ústavnoprocesných   princípov,   aj   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľa   odmietol   z   dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V   nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o   ďalších   požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009