znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 353/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Jána Kubašiaka, I., zastúpeného advokátom Mgr. M. G., B. B.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, odboru boja proti organizovanej kriminalite Stred, Oddelenia vyšetrovania   Banská   Bystrica,   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-11/BOK-S-I-2004   z   15.   júna   2004 v spojení s uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave č. k. 2 Kv 22/03-4422 z 3. augusta 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jána Kubašiaka   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2004 doručená prostredníctvom faxu sťažnosť Jána Kubašiaka, I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, odboru boja proti organizovanej kriminalite Stred, Oddelenia vyšetrovania Banská Bystrica (ďalej len „Prezídium Policajného zboru“) sp. zn. ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004   z 15. júna 2004   v spojení   s   uznesením   Krajskej   prokuratúry   v   Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“), č. k. 2 Kv 22/03-4422 z 3. augusta 2004. Sťažnosť bola doplnená predložením originálu doručeným ústavnému súdu 11. októbra 2004.

Sťažovateľ uvádza, že označeným uznesením Prezídia Policajného zboru «mi bolo vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej skupiny   a teroristickej   skupiny   podľa   §   185a   Trestného   zákona   v   jednočinnom   súbehu s trestným činom skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods.   1,   5 Trestného zákona. Prostredníctvom môjho splnomocneného obhajcu som v zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu vyšetrovateľa sťažnosť, ktorú som následne odôvodnil tým, že toto uznesenie je   neurčité,   nezrozumiteľné   a   nekonkrétne.   Uviedol   som,   že   v   uznesení   nie   je   uvedená protiprávnosť   môjho   konania.   Táto   absencia   je   dôvod,   prečo   sa   neviem   k   vznesenému obvineniu nijako vyjadriť a ani vecne brániť. Trestnú činnosť, ktorá mi je kladená za vinu týmto   uznesením   popieram.   Uznesením   vyšetrovateľa   som   stíhaný   pre   vyššie   označené trestné činy na skutkovom základe uvedenom v bode 1), 4) a 5, 8 uznesenia. Z formulácie výrokovej   časti   skutku   5.8.   uznesenia   vyšetrovateľa   je   mnou   namietaná   neurčitosť a nezrozumiteľnosť najzjavnejšia. Na základe týchto skutočností som sa domáhal toho, aby dozorujúci prokurátor sťažnosťou napadnuté uznesenie vyšetrovateľa v súlade s ust. § 174 ods.   2   písm. e)   Trestného   poriadku   zrušil   ako   nezákonné   a   neopodstatnené   pre nezrozumiteľnosť   a neurčitosť   a   absenciu   zákonom   vyžadovaných   náležitostí.   Krajská prokuratúra uznesením č. k.: 2 Kv 22/03-4422 zo dňa 3. 8. 2004 moju sťažnosť zamietla ako nedôvodnú. Uznesenie Krajskej prokuratúry je odôvodnené najmä tým, že „Vyšetrovateľ pred vydaním uznesenia mal zistené také skutočnosti, ktoré nasvedčovali tomu, že obvinení sa dopustili   konania   popísaného v napadnutom uznesení,   ktoré napĺňa znaky skutkovej podstaty   daných   trestných   činov.   Skutočnosti   odôvodňujúce   postup   podľa   § 163   ods.   1 Tr. por. vyplynuli predovšetkým z výsledkov operatívneho šetrenia, zo zaistených listinných dôkazov,   z použitia   informačno-technických   prostriedkov,   z výsledkov   analýz   vzoriek motorovej nafty odobratých z dodávok uskutočnených obvinenými,   resp.   spoločnosťami, ktoré zastupujú, ale aj z výpovedí niektorých spoluobvinených a tiež svedkov, ktorí potvrdili, že motorová nafta dodávaná spoločnosťami obvinených bola nekvalitná“».

Sťažovateľ   vidí   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   v   tom, že „Uznesenie o vznesení obvinenia z 15. 6. 2004 je vydané v rozpore s ust. § 163 ods. 2 Tr. por. Uznesenie o vznesení obvinenia musí obsahovať opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností za akých k nemu došlo. Uznesenie vyšetrovateľa nemá tieto zákonné náležitosti. Vyšetrovateľ napadnutým uznesením mi síce obvinenie vzniesol avšak toto uznesenie vôbec neobsahuje opis vyšetrovaného skutku absentuje uvedenie miesta ako aj času a iných okolností za akých k nemu malo dôjsť“.

Podľa sťažovateľa je lehota na podanie jeho sťažnosti zachovaná, čo tvrdí vo väzbe na to, že rozhodnutie krajskej prokuratúry č. k. 2 Kv 22/03-4422 z 3. augusta 2004 bolo jeho obhajcovi doručené 6. augusta 2004.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením   vyšetrovateľa   Prezídia   policajného   zboru,   Úrad   boja   proti organizovanej   kriminalite,   Odbor   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Streda,   Banská Bystrica ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 zo dňa 15. 6. 2004 a Uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave č. k.: 2 Kv 22/03-4422 zo dňa 3. 8. 2004 bolo porušené základné právo Jána Kubašiaka, trvale bytom P.-H. zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   Uznesenie   vyšetrovateľa   Prezídia policajného   zboru,   Úrad   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   Odbor   boja   proti organizovanej kriminalite Stred, Banská Bystrica ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 zo dňa 15. 6. 2004 a Uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave č. k.: 2 Kv 22/03-4422 zo dňa 3. 8. 2004 a vec vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva finančné zadosťučinenie Jánovi Kubašiakovi, trvale bytom P.-H. vo výške 500.000,- Sk (slovom päťstotisíc Slovenských korún), ktoré sú odporcovia povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   prostredníctvom   telefaxu 6. októbra 2004,   doplnenej   predložením   originálu   doručeným   ústavnému   súdu 11. októbra 2004 (podanej na poštovú prepravu 7. októbra 2004) a z jej príloh ústavný súd zistil,   že označeným uznesením   krajskej   prokuratúry   bola podľa   §   148   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku zamietnutá sťažnosť sťažovateľa (ako aj sťažnosti ďalších dvanástich spoluobvinených) proti uzneseniu Prezídia Policajného zboru sp. zn. ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 z 15. júna 2004 ako nedôvodná. Rozhodnutie o poslednom opravnom prostriedku (uznesení   krajskej   prokuratúry   č. k.   2 Kv 22/03-4422   z   3. augusta 2004)   nadobudlo právoplatnosť   v deň   jeho   vydania   [§   140   ods.   1   písm.   b)   cc)   Trestného   poriadku], t. j. 3. augusta 2004   (v spojení   s napadnutým   rozhodnutím   Prezídia   Policajného   zboru). Sťažovateľovi   bolo   toto   uznesenie   doručené   prostredníctvom   jeho   právneho   zástupcu 6. augusta 2004.

Sťažovateľ   kvalifikovane   zastúpený   advokátom   od   uvedeného   dátumu   vedel, že napadnuté uznesenia nadobudli právoplatnosť 3. augusta 2004. Prihliadajúc na kogentnú lehotu, v ktorej je nutné podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd zistil, že sťažnosť   bola   v   danom   prípade   podaná   oneskorene.   Ústavný   súd   v   spojitosti   s tým poznamenáva, že sťažovateľ mal od 6. augusta 2004 (deň doručenia uznesenia krajskej prokuratúry č. k. 2 Kv 22/03-4422 z 3. augusta 2004) k dispozícii dostatočný čas na to, aby dodržal   zákonom   ustanovenú   dvojmesačnú   lehotu   na   podanie   sťažnosti   počítanú od právoplatnosti rozhodnutia. Z týchto dôvodov nie je možné prijať názor sťažovateľa, že lehotu na podanie sťažnosti počítal od doručenia druhostupňového rozhodnutia, pretože takéto počítanie lehoty   by sa   uplatnilo len vtedy,   ak by napádané uznesenia   nadobudli právoplatnosť dňom doručenia rozhodnutia o poslednom opravnom prostriedku, ale tomu tak v danom prípade nie je.

Poukazujúc na uvedené závery o oneskorenosti podania sťažnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že ju z toho dôvodu odmietol bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou v nej uvedených námietok.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2004