znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 352/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Magyar Nemzeti   Vagyonkezelő   Zártkörűen   Működű   Részvénytársaság   (Zrt.),   Pozsonyi   út   56, Budapešť,   Maďarská   republika,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Gabrielom   Havrillom, Tallerova 10, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd prípisom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   k.   VI/3   Pz   37/14/1000-6 z 31. marca 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Magyar   Nemzeti   Vagyonkezelő   Zártkörűen   Működű   Részvénytársaság (Zrt.) o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2014 doručená sťažnosť Magyar Nemzeti Vagyonkezelő Zártkörűen Működű Részvénytársaság (Zrt.),   Pozsonyi   út   56,   Budapešť,   Maďarská   republika   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   Gabrielom   Havrillom,   Tallerova   10,   Bratislava,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú   právnu ochranu podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/3 Pz 37/14/1000-6 z 31. marca 2014 (ďalej aj „napadnutý prípis“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)   je pod sp. zn. 30 Cb 8/2006 vedené konanie medzi účastníkmi G. ako navrhovateľom   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   a Č.,   a.   s.,   ako   odporcom   o zaplatenie   sumy 15 782,44 €.

Sťažovateľka 5. apríla 2012 oznámila okresnému súdu vstup do označeného súdneho konania   ako   vedľajšia   účastníčka   na   strane   navrhovateľa,   keďže   má   voči   nemu   ako povinnému   pohľadávku,   ktorú   si   uplatňuje   v   exekučnom   konaní,   a   prípadné   víťazstvo navrhovateľa v predmetnom súdnom spore môže ovplyvniť jej postavenie ako oprávnenej v   exekučnom   konaní,   v   dôsledku   čoho   má   záujem   na   výsledku   predmetného   súdneho konania. Okresný súd prípisom z 24. mája 2012 oznámil navrhovateľovi vstup sťažovateľky do konania, ktorý vyslovil nesúhlas s jej vstupom do konania ako vedľajšej účastníčky na jeho strane.

Okresný súd uznesením sp. zn. 30 Cb 8/2006 z 12. novembra 2012 rozhodol, že sťažovateľku   do   konania   nepripúšťa,   pričom   v odôvodnení   okrem   iného   uviedol,   že „nezistil,   že   by   spoločnosť   Magyar   Nemzeti...   mala   iný   právny   záujem   na   výsledku predmetného konania ako predpokladu pripustenia do konania ako vedľajšieho účastníka... v predmetnom prípade nepreukázala súdu právny záujem na výsledku tohto konania. Súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu, keď uviedol, že existujúca pohľadávka spoločnosti   Magyar   Nemzeti...   voči   navrhovateľovi   nezakladá   hmotnoprávny   záujem na výsledku predmetného sporu...“.

V nadväznosti   na uvedené sťažovateľka podala 17. októbra   2013 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 30 Cb 8/2006 z 12. novembra 2012 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č.   k.   3   Cob   6/2013-683 z 28. júna   2013   tak,   že   odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Proti označenému   uzneseniu   okresného   súdu,   ako   aj   označenému   uzneseniu   krajského   súdu podala   sťažovateľka   podnet   generálnej   prokuratúre,   ktorým   sa   domáhala   podania mimoriadneho dovolania. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) podnet sťažovateľky prípisom sp. zn. Kc 313/13 z 3. januára 2014 odložil. Sťažovateľka   následne   podala   opakovaný   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania, ktorý prokurátor generálnej prokuratúry prípisom č. k. VI/3 Pz 37/14/1000-6 z 31. marca 2014 taktiež odložil.

V napadnutom prípise sa okrem iného uvádza: „Opakovaný podnet ale neuvádza – nezdôvodňuje, na základe čoho by v danej veci malo ísť o regresný nárok spoločnosti MNV voči navrhovateľovi. To, že spoločnosť MNV má voči navrhovateľovi pohľadávku pritom neznamená bez ďalšieho, že má voči navrhovateľovi regresný nárok. Vybavenie pôvodného podnetu bolo v tomto smere dostatočne odôvodnené.

O právny záujem na výsledku konania (§ 93 ods. 1 OSP) ide vtedy, ak rozhodnutím súdu   vo   veci   bude   dotknuté   právne   postavenie   vedľajšieho   účastníka   (jeho   práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva). Takýto záver je napr. v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 140/2005. Skutočnosť, že spoločnosť MNV má voči navrhovateľovi pohľadávku   uplatňovanú   v   exekučnom   konaní   tak   ani   podľa   môjho   názoru   nezakladá právny záujem spoločnosti MNV na výsledku daného konania v zmysle § 93 ods. 1 OSP. Namietané nesprávne právne posúdenie som nezistil.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   jej   bola   postupom   generálnej   prokuratúry,   ktorá   aj na   základe   jej   opakovaného   podnetu   odmietla   podať   mimoriadne   dovolanie,   odňatá možnosť prístupu k súdnej ochrane.

Sťažovateľka   poukazuje   na   právny   názor,   v   zmysle   ktorého „Spravidla   bez problémov   sa   bude   preukazovať   právny   záujem   vedľajšieho   účastníka   na   výsledku (víťazstve) konkrétnej sporovej strany v prípadoch, ak vedľajší účastník má regresný nárok, alebo   regresnú   povinnosť   voči   účastníkovi,   na   ktorého   strane   vystupuje.   Typickými príkladmi takéhoto vedľajšieho účastníctva sú napr. spory, v ktorých ako vedľajší účastník vystupuje ručiteľ, za istých okolností veriteľ. Alebo dlžník konkrétnej procesnej strany.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že je vylúčená voľná úvaha generálneho prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   o tom,   či   podá,   alebo   nepodá mimoriadne dovolanie v prípadoch, ak zistí, že podmienky na podanie dovolania sú splnené. Sťažovateľka trvá na tom, že s poukazom na existenciu jej pohľadávky voči navrhovateľovi je daný jej právny záujem na výsledku predmetného súdneho konania.

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   o jej   sťažnosti   rozhodol   nálezom,   v ktorom vysloví:

„Základné   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 31. 03. 2014, sp. zn. VI/3 Pz 37/14/100-6, porušené boli. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VI/3 Pz 37/14/100- 6 zo dňa 31. 03. 2014 o vybavení podnetu bez opatrenia, zrušuje a prikazuje, aby príslušný prokurátor   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   o   podnete   znovu   konal a postupoval v súlade so skutkovým a právnym stavom.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu (sťažovateľka v petite síce uvádza právo na „súdnu ochranu“, v posudzovanej veci ale ide zjavne o „inú právnu ochranu“, pozn.) zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým prípisom generálnej prokuratúry vydaným vo veci vedenej pod sp. zn. VI/3 Pz 37/14/1000, teda neakceptovaním jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodovaniu všeobecných súdov o nepripustení sťažovateľky do konania ako vedľajšej účastníčky na strane navrhovateľa.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z   týchto   ustanovení   zjavne   vyplýva,   že   ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie   mimoriadneho   dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá   mimoriadne   dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03,   IV.   ÚS   344/04, II. ÚS 144/05).

Vychádzajúc   zo   svojej   stabilizovanej   judikatúry,   ústavný   súd   konštatuje,   že napadnutým   prípisom,   ktorým   generálna   prokuratúra   odložila   opakovaný   podnet sťažovateľky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 30 Cb   8/2006-650   z 12.   novembra   2012   a   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 3 Cob 6/2013-683 z 28. júna 2013, nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže platná zákonná úprava nezakladá právo (právny nárok) na vyhovenie jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dospel   k záveru,   v zmysle   ktorého nevyužitím   oprávnenia   generálneho   prokurátora   podať   proti   označenému   uzneseniu krajského súdu a označenému uzneseniu okresného súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014