znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 352/2013-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. F., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou L., B.,   konajúcou   prostredníctvom   advokátky   a   konateľky   JUDr.   Z.   L.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 C   53/97   p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava II   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 13 000 € (slovom trinásťtisíc eur), ktoré jej   j e   Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý uhradiť M. F. trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet Advokátskej kancelárie L., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2013 doručená   sťažnosť   M.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   53/97.   Predmetom   konania   je   rozhodovanie o určenie neplatnosti právnych úkonov (kúpnopredajnej zmluvy a darovacej zmluvy).

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka podala   4. februára 1997 okresnému súdu   žalobu,   ktorej   predmetom   bolo   rozhodovanie   o neplatnosti   právnych   úkonov (kúpnopredajnej zmluvy a darovacej zmluvy). Okresný súd uznesením z 26. februára 1997 zakázal   odporcovi   až   do   právoplatného   skončenia   konania   akýmkoľvek   spôsobom disponovať   s   nehnuteľnosťami,   ktoré   boli   predmetom   sporných   zmlúv,   a   o   veci   samej rozhodol rozsudkom z 21. novembra 1997, ktorým určil, že obidve zmluvy sú neplatné. Na základe odvolania odporcu Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 16 Co 165/98 z 23. septembra 1998 zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe sťažovateľkou podaného dovolania zrušil rozsudok krajského súdu rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 53/2000 z 30. januára 2001   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   12   Co   47/01 z 30. marca 2001 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prerokovanie a rozhodnutie.

Sťažovateľka   uvádza,   že   okresný   súd   začal   vo   veci   opäť   konať   a   nariadil pojednávanie až na 15. apríl 2003. Vzhľadom na to, že žalovaný medzičasom previedol nehnuteľnosti na tretie osoby, sťažovateľka podaním z 9. apríla 2003 rozšírila návrh na začatie   konania   a   požiadala   o   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   okresný   súd zakázal   žalovanému   nakladať   akýmkoľvek   spôsobom   s   predmetnými   nehnuteľnosťami. Okresný súd uznesením z 28. mája 2003 pripustil, aby do konania vstúpili ďalší účastníci na strane   odporcu.   Toto   rozhodnutie   napadli   odvolaním   niektorí   odporcovia.   Krajský   súd odvolanie odmietol uznesením z 31. mája 2006. Okresnému súdu bolo uznesenie doručené 29.   júna   2006.   Sťažovateľka   namieta,   že   okresný   súd   nevykonal   odvtedy   žiadny kvalifikovaný procesný úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu. Ostatným „procesným úkonom súdu pred podaním tejto sťažnosti bolo vylúčenie dedičského spisu... uznesením z 12. januára 2009“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd vo veci nekoná takmer sedem rokov a napriek   opakovaným   urgenciám   dosiaľ   nerozhodol   ani   o   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia, ktorý podala 9. apríla 2003, t. j. pred desiatimi rokmi. V dôsledku tejto nečinnosti vznikol právny stav, keď odporcovia môžu disponovať s nehnuteľnosťami a prevádzať ich   na ďalšie   osoby,   čo   predlžuje a komplikuje konanie pre   vstup   ďalších účastníkov do konania a potrebu zmeny a rozširovania žaloby.

Vzhľadom   na   doterajší   priebeh   a doterajšiu   dĺžku   konania   (viac   ako   16   rokov) sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej práv označených v sťažnosti, a preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „I. Základné právo M. F., nar... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod spis. zn. 9C 53/97 porušené bolo.

II. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod spis. zn. 9C 53/97 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

III. M. F., nar... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100.000 eur (slovom: stotisíc   euro),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II   povinný   jej   zaplatiť   v   lehote   dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

IV. Okresný súd Bratislava II je povinný nahradiť M. F., nar... trovy konania vo výške   331,13   eur   (slovom:   tristotridsaťjedna   eur   13   centov)   na   účet   ADVOKÁTSKEJ KANCELÁRIE   JUDr.   Z.,   s.   r.   o.   č.   ú...   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 352/2013   z   13.   júna   2013   rozhodol   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o jej prijatí na ďalšie konanie. Následne prípisom z 2. júla 2013 vyzval okresný súd, aby sa k sťažnosti písomne vyjadril a zároveň ústavnému súdu zaslal súdny spis sp. zn. 9 C 53/97.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd   prípisom sp. zn. Spr 2085/2013 z 20. augusta 2013, súčasťou ktorého je aj chronológia úkonov súdu a účastníkov v predmetnom konaní. Predsedníčka okresného súdu k sťažnosti uviedla: „Oboznámením   sa   s   obsahom   súdneho   spisu   musím   konštatovať,   že   sťažnosť sťažovateľky je dôvodná, nakoľko v konaní vznikli prieťahy. Tieto boli čiastočne spôsobené aj množstvom agendy, ktorú vybavuje zákonná sudkyňa.

Ďalej som zistila, že zákonná sudkyňa bola v minulosti zo strany predsedu súdu upozorňovaná na prieťahy v predmetnom konaní i na potrebu vo veci konať plynulo a bez prieťahov.“

Ústavný   súd   následne prípisom   zo 4.   septembra   2013 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky na zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. V podaní doručenom 16. septembra   2013   sťažovateľka   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   uviedla,   že   sa stotožňuje s vyjadrením okresného súdu a žiada, aby ústavný súd rozhodol v zmysle petitu sťažnosti.

Účastníci konania ústavnému súdu zhodne oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľka   namieta   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd vo   svojej   judikatúre   stabilne uvádza,   že v   obsahu   označených   práv nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03,   IV.   ÚS   105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) vychádza z konkrétnych okolností každého posudzovaného prípadu,   zohľadňujúc tri   základné   kritériá, ktorými sú   právna   a faktická   zložitosť   veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pri posúdení veci z hľadiska prvého kritéria, jej právnej a skutkovej zložitosti, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o určení neplatnosti právneho úkonu tvorí bežnú súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Aplikácia   relevantnej   právnej   úpravy vzťahujúcej   sa   na   tento   typ   konania   je   v   judikatúre   všeobecných   súdov   stabilizovaná. Prípadnú skutkovú zložitosť veci ústavný súd nemohol zohľadniť, pretože sa v doterajšom priebehu konania neprejavila.

2.   V   rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   skúmal   správanie   sťažovateľky   ako účastníčky konania, pričom nezistil žiadane skutočnosti, ktoré by mohol zohľadniť na jej ťarchu pri hodnotení zodpovednosti za namietaný stav konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97.

Zo skutkového stavu, tak ako ho ústavný súd zistil zo súdneho spisu a z vyjadrení účastníkov konania, vyplýva, že okresný súd rozhodol o veci rozsudkom z 21. novembra 1997, ktorý na základe rozsudku dovolacieho súdu krajský súd zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu doručený 17. júla 2001. Uznesením z 13. novembra 2001 okresný súd konanie prerušil do skončenia dedičského konania po navrhovateľovi v 1. rade. V roku 2002 okresný súd nariadil jedno pojednávanie (na 12. november 2002), ktoré bolo odročené pre neúčasť odporcu. Ďalšie a zatiaľ posledné pojednávanie sa konalo 15. apríla 2003, ktoré bolo bez prerokovania veci odročené na neurčito z dôvodu rozšírenia návrhu a návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorý   sťažovateľka   podala   9.   apríla   2003. Okresný súd rozhodol uznesením z 28. mája 2003 o pripustení vstupu ďalších účastníkov do konania na strane odporcu a sporadické úkony, ktoré vykonával v nasledujúcom období do septembra   2006,   sa   týkali   doručovania   tohto   uznesenia   a   uznesenia   krajského   súdu o odmietnutí   odvolania   proti   nemu.   O   návrhu   sťažovateľky   na   vydanie   predbežného opatrenia okresný súd dosiaľ nerozhodol. Konanie v období od septembra 2006 až dosiaľ je poznačené dlhodobou súvislou nečinnosťou okresného súdu, ktorý viac ako sedem rokov nevykonal vo veci žiadny úkon.

V prvom rade ústavný súd poukazuje na absolútne neprimeranú doterajšiu dĺžku namietaného konania, ktoré je vedené už sedemnásty   rok. Táto okolnosť je sama osebe, v nadväznosti   na   vyhodnotenie   prvých   dvoch   kritérií,   dostačujúca   na   prijatie   záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 173/05).

Okresný súd uznal prieťahy v konaní a za ich čiastočnú príčinu označil množstvo agendy   pridelenej   zákonnej   sudkyni.   Tento   argument   ústavný   súd   nemôže   akceptovať, pretože   množstvo   vecí   ani   personálne   problémy   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06).

Zjavne neprimeraná dĺžka konania a dlhodobá nečinnosť okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97 boli dôvodom, pre ktorý ústavný súd rozhodol, že okresný súd postupom v označenom konaní porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného   súdu   porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 100 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď poukázala na dlhodobý stav právnej neistoty v dôsledku nečinnosti okresného súdu, nemožnosť disponovať s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom   sporných   zmlúv,   ktoré   však   môžu   prevádzať   odporcovia,   čím   sa   konanie komplikuje a predlžuje.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 9 C   53/97   a   zistené   obdobia   nečinnosti,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného prípadu,   najmä   povahu   prerokúvanej   veci   a   jej   význam   pre   účastníka   konania,   ale   aj skutočnosť, že toto konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považuje priznanie sumy 13 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním Advokátskou kanceláriou L., B.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala, aby jej bola priznaná úhrada trov konania za dva úkony právnej služby v sume 331,13 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   v   rozsahu,   ako   bola   uplatnená,   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods.   1   písm.   a)   a   b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94   €.   Keďže   advokátka   je   platkyňou   dane   z   pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Úhrada trov právneho zastúpenia vrátane DPH a režijného paušálu bola priznaná v celkovej sume 331,13 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013