znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 352/2011-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010, 14 Co 173/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2011 doručená sťažnosť V. T., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 (ďalej aj „namietané konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010, 14 Co 173/2010 (ďalej aj „namietané konanie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu spisu sp. zn. 15 Ct 1/03 vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu 2. januára 2003 (doplnenou podaním z 5. marca 2003) domáhal určenia, „... že u neho ide o chorobu z povolania, a povinnosti zaplatiť mu z titulu bolestného 5 400 Sk, z titulu sťaženého spoločenského uplatnenia 12 000 Sk a z titulu náhrady na zárobku po skončení práceneschopnosti 216 000 Sk“.

Podľa   sťažovateľa: „Prvostupňový   súd   v   konaní   nepostupoval   v   súlade   s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 O. s. p., teda tak, aby vec bola čo najrýchlejšie, bez zbytočných prieťahov prejednaná a rozhodnutá. Túto skutočnosť konštatoval Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa 7. 11. 2007, č. k. IV. ÚS 197/07, ktorým súčasne prikázal Okresnému súdu Bratislava I konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Napriek   výslovnému   príkazu   Ústavného   súdu,   všeobecné   súdy,   predovšetkým Okresný súd Bratislava I vo veci konali opäť v rozpore s § 100 ods. 1 O. s. p. a svojím postupom opätovne spôsobili zbytočné prieťahy v konaní.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na konkrétne obdobia nečinnosti, resp. neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   v období   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 197/07 zo 7. novembra 2007, t. j. od 27. decembra 2007, a to najmä v súvislosti so zabezpečovaním vypracovania kontrolného znaleckého posudku (ním tvrdené   prieťahy   pri   nariaďovaní   kontrolného   znaleckého   dokazovania   a   predkladaním kontrolného   znaleckého   posudku   na   vyjadrenie   jeho   právnemu   zástupcovi)   a tiež v súvislosti   s predkladaním   spisu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o jeho   odvolaní   proti meritórnemu rozsudku okresného súdu z 26. októbra 2009. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že „Po podaní odvolania... dňa 11. 12. 2009 bol... spisový materiál zo súdu prvého stupňa doručený na odvolací súd až dňa 6. 5. 2010, čo je v príkrom rozpore s povinnosťou uloženou súdu ust. § 209a ods. 1 a 2 O. s. p.“.

Vo vzťahu k postupu krajskému súdu sťažovateľ namieta „... Najmä skutočnosť, že do dnešného dňa, t. j. viac ako rok po podaní odvolania, Krajský súd v Bratislave vo veci nerozhodol, nevytýčil pojednávanie ani neurobil žiadny iný úkon, preukazuje uvedený názor sťažovateľa. Sťažovateľ má za to, že doba 6 mesiacov je príliš dlhým obdobím nečinnosti súdu nekorešpondujúcim s povinnosťou súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Hoci z vyjadrenia podpredsedu Krajského súdu v Bratislave vyplýva, že za prieťahy v tomto období zodpovedá predovšetkým Okresný súd Bratislava I, skutočnosť, že odvolací súd od 6. 5. 2010 do dnešného dňa, teda takmer po 3 mesiacoch nebol schopný rozhodnúť ani o odvolaniach   voči   uzneseniam   Okresného   súdu   Bratislava   I,   ktoré   boli   postúpené odvolaciemu súdu spolu s odvolaní voči rozhodnutiu vo veci samej, preukazuje, že ani odvolací súd nepostupuje v konaní v súlade s povinnosťou vec prejednať a rozhodnúť čo najrýchlejšie (§ 101 ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti sťažovateľ poznamenáva, že konania jednotlivých súdov nemožno z hľadiska jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov považovať za dve samostatné, nesúvisiace konania, ale za jeden súvisiaci práva sťažovateľa porušujúci postup všeobecného súdnictva SR.“.

Sťažovateľ   navrhuje, „...   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vychádzajúc z popísaného skutkového stavu vydal nález o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodol, že

1) Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave vo veci návrhu na určenie, že u navrhovateľa ide o chorobu z povolania - ochorenie kostí, kĺbov, šliach a nervov končatín z dlhodobého nadmerného a jednostranného zaťaženia, a povinnosti odporcu zaplatiť mu z titulu   bolestného   5.400,-   Sk,   z   titulu   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   12.000,-   Sk a z titulu   náhrady   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   práceneschopnosti   216.000,-   Sk, podaného na Okresnom súde Bratislava I porušili právo sťažovateľa V. T., aby sa jeho vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2) Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010   a 14   Co   173/2010   vo   veci   návrhu   na   určenie,   že   u   navrhovateľa   ide o chorobu z povolania - ochorenie kostí, kĺbov, šliach a nervov končatín z dlhodobého nadmerného   a   jednostranného   zaťaženia,   a   povinnosti   odporcu   zaplatiť   mu   z   titulu bolestného 5.400,- Sk, z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia 12.000,- Sk a z titulu náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti 216.000,- Sk prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3) V. T. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- €, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom...

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   15   Ct   1/03   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010, 14 Co 173/2010.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03

Z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti (podrobnejšie pozri časť I tohto uznesenia, pozn.) vyplýva, že namieta porušenie svojho základného práva   podľa   čl.   48 ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 v období od podania žaloby (2. januára 2003) s osobitným zreteľom   na   obdobie   po   doručení   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   197/07   zo 7. novembra 2007, t. j. od decembra 2007 do 6. mája 2010, keď okresný súd predložil spis krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaní proti jeho rozsudku z 26. októbra 2009.

Z registra podaní ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ už sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 31. júla 2007 namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní.   O   tejto   v   poradí   prvej   sťažnosti   ústavný   súd   rozhodol   nálezom č. k. IV. ÚS 197/07-18 zo 7. novembra 2007, v ktorom vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa,   prikázal   okresnému   súdu   v namietanom   konaní   konať   bez   zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk, ako aj úhradu trov konania. Následne sťažovateľ podal v uvedenej veci ústavnému súdu 20. septembra 2010 ďalšiu sťažnosť (ďalej len „predchádzajúca sťažnosť“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010, 14 Co 173/2010.

Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 434/2010 zo 6. októbra 2010 predchádzajúcu sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú;   označené   uznesenie   bolo doručené   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   25.   októbra   2010   a týmto   dňom   nadobudlo právoplatnosť.   V časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   označených   práv   postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 ústavný súd predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou judikatúrou odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti   s poukazom   na   svoje   zistenie,   že   „Okresný   súd   v označenom   konaní meritórne rozhodol rozsudkom 26. októbra 2009 a na základe odvolania sťažovateľa proti predmetnému rozsudku bol 6. mája 2010 spis postúpený krajskému súdu na prerokovanie o odvolaní sťažovateľa. Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 20. septembra 2010, t. j. v čase, keď namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 už netrvalo a keď konanie o ňom pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

Podľa ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené. V danom prípade ústavný súd odmietol predchádzajúcu sťažnosť z dôvodu, ktorý nemožno kvalifikovať ako rozhodovanie „len o podmienkach konania“ v zmysle citovaného §   24   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde,   ale   z dôvodu   zistenia,   že   v čase   jej   doručenia okresný súd svojím postupom v namietanom konaní už nemohol porušovať sťažovateľom označené   práva,   keďže   vo   veci   meritórne   rozhodol   a spis   bol   pre   účely   rozhodnutia v dispozícii   krajského   súdu   od   6.   mája   2010.   Navyše   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   aj v posudzovanej sťažnosti sťažovateľ namieta porušovanie svojich práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 v rovnakom období ako pri predchádzajúcej sťažnosti (obdobie od 2. januára 2003 do 6. mája 2010, pozn.).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010, 14 Co 173/2010

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010, 14 Co 173/2010.

Pre účely posúdenia opodstatnenosti tvrdení sťažovateľa si ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal spis okresného súdu, z ktorého zistil:

Sťažovateľ podal v zákonom ustanovenej lehote odvolania

a) proti uzneseniu okresného súdu č. k. 15 Ct 1/2003-299 z 26. januára 2010, ktorým prvostupňový súd priznal odmenu a náhradu hotových výdavkov znalkyni,

b) proti uzneseniu okresného súdu č. k. 15 Ct 1/2003-242 z 8. októbra 2009, ktorým prvostupňový súd priznal (ďalšiemu) znalcovi odmenu,

c) proti rozsudku okresného súdu č. k. 15 Ct 1/2003-263 z 26. októbra 2009, pričom súčasťou   odvolania   bol aj návrh podľa   § 95   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku   na pripustenie zmeny návrhu na začatie konania.

Spis bol krajskému súdu na účel rozhodnutia o odvolaniach predložený 6. mája 2010. O odvolaniach   proti   uzneseniam   okresného   súdu   o priznaní   odmeny   znalkyni a znalcovi rozhodol krajský súd uzneseniami č. k. 14 Co 173/2010-314 z 19. októbra 2010 a č. k. 172/2010-312 z 19. októbra 2010, ktoré nadobudli právoplatnosť 29. novembra, resp. 30. novembra 2010.

Dňa 16. marca 2010 nariadil krajský súd pojednávanie na 10. máj 2010 a zároveň rozhodol samostatným uznesením č. k. 14 Co 168/2010-318 zo 16. marca 2010 o časti odvolania, ktorou sa sťažovateľ domáhal pripustenia zmeny návrhu na začatie konania tak, že zmenu návrhu na začatie konania nepripustil.

Dňa 10. mája 2011 sa uskutočnilo vo veci samej pojednávanie, ktoré bolo pre účely vyhlásenia   rozsudku   odročené   na   31.   máj   2011;   na   tomto   pojednávaní   krajský   súd rozsudkom   č.   k.   14   Co   168/2010-341   z 31.   mája   2011   potvrdil   odvolaním   napadnutý rozsudok okresného súdu (týmto dňom nadobudol tento rozsudok aj právoplatnosť).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS   66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval, že   ojedinelá nečinnosť súdu,   hoci   aj v trvaní   niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 42/01).

V danom   prípade   krajský   súd   ako   odvolací   súd   meritórne   rozhodol   o odvolaní necelých   13.   mesiacov   od   doručenia   spisu,   pričom   v rámci   tohto   obdobia   dvoma uzneseniami rozhodoval   aj o odvolaniach   sťažovateľa   proti   uzneseniam   okresného   súdu týkajúcim   sa   priznania   odmien   znalcom   (19.   októbra   2010)   a samostatným   uznesením rozhodol tiež o časti odvolania sťažovateľa, ktorým sa domáhal pripustenia zmeny návrhu na začatie konania (16. marec 2011). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že postup krajského súdu v namietanom konaní síce nemožno považovať za optimálny, ale zároveň   sa   nevyznačoval   takými   obdobiami   nečinnosti,   príp.   neefektívnej   činnosti odvolacieho súdu, na základe ktorých by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne dospieť k záveru, že sťažovateľom označené práva boli porušené.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. finančným zadosťučinením, trovami konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011