znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 352/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 41/2007 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 17/2009 a jeho rozsudkom z 11. novembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2010 doručená sťažnosť Ing. J. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 41/2007 a jeho rozsudkom z

8. októbra 2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 17/2009 a jeho rozsudkom z 11. novembra 2009.

Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľ «bol držiteľom karty č. 5415 9700 0027   1413   vystavenej   odporcom,   spoločnosťou   S.,   a.   s.,   so   sídlom:   B.,   zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č.: 601/B (ďalej len „odporca“).   Pri   vykonávaní   platieb   touto   platobnou   kartou   sa   ako   overenie   totožnosti majiteľa používal podpis majiteľa platobnej karty (ďalej len „platobná karta“)».

Sťažovateľ uviedol, že „dňa 3. 7. 2006 zistil, že mu bola odcudzená platobná karta a následne bezprostredne informoval o tejto skutočnosti odporcu a miestny útvar polície. Keďže dňa 2. a 3. 7. 2006 došlo k niekoľkým transakciám uskutočneným neoprávneným držiteľom, sťažovateľ najprv reklamoval u odporcu uvedené transakcie dňa 4. 7. 2006 a po tom, čo neuspel, podal proti odporcovi žalobu na Okresnom súde.“.

Okresný súd v konaní na návrh sťažovateľa proti S., a. s., B. (ďalej len „odporca“), o zaplatenie sumy 43 232 Sk s príslušenstvom vedenom pod sp. zn. 17 C 41/2007 rozhodol rozsudkom z 8. októbra 2008 tak, že zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 17 452 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne od 1. januára 2007 do zaplatenia. Vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol ako nedôvodný.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   okresný   súd   v   predmetnom   rozsudku «rozdelil škodovú udalosť na dva samostatné prípady:

V prvom prípade zúčtovanie peňažných transakcií z 03. 07. 2006 na čerpacej stanici J. H., pri ktorej sa kupujúci identifikoval ako „J.“, považoval za nesprávne zúčtovanie platobnej   karty   odporcom,   pretože   nebola   splnená   podmienka   preukázania   totožnosti oprávneného držiteľa zhodným podpisom mena na potvrdenke POS terminálu s podpisom oprávneného držiteľa na platobnej karte. V dôsledku tejto skutočnosti tak vznikla odporcovi podľa § 24 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o platobnom styku“) povinnosť vykonať nápravu v zúčtovaní.

V druhom prípade peňažné transakcie z 2. a 3. 7. 2006 na čerpacích staniciach na Z. a v P. vykonané pred nahlásením straty peňažnej karty odporcovi, pri ktorých sa neznáma osoba snažila napodobniť na potvrdenkách POS terminálu podpis sťažovateľa, subsumoval pod ustanovenia § 25 ods. 1 Zákona o platobnom styku. Okresný súd odôvodnil toto právne posúdenie veci tým, že k zneužitiu platobnej karty došlo pred nahlásením jej straty, kedy nesie   zodpovednosť   sťažovateľ.   Okresný   súd   z   doložených   potvrdení   POS   terminálov   z oprávnených transakcií, pri ktorých sa zakaždým podpisoval iným spôsobom, vyvodil, že nebolo   možné   spoľahlivo   posúdiť   mieru   jeho   zhodnosti   s podpismi   na   troch   sporných termináloch a preto súd určil, že za odčerpanie finančných prostriedkov je v danom prípade zodpovedný sťažovateľ.».

Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   krajský   súd   ako   odvolací   súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej (zamietajúcej) časti potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že „rozhodnutím Okresného súdu a Krajského súdu v tejto veci došlo k   porušeniu   práva   sťažovateľa na   súdnu   a inú   právnu   ochranu,   pričom   v rámci porušenia   tohto   práva   osobitne   poukazujeme   na   porušenie   práva   Navrhovateľa   na rozhodnutie súdu v zmysle relevantnej právnej normy a porušenia práva na odôvodnenie rozhodnutia súdu“.

V súvislosti s tým sťažovateľ poukázal na to, že «Okresný súd a Krajský súd rozhodli o   veci   výlučne   na   základe   ustanovenia   §   25   ods.   1   Zákona   o   platobnom   styku,   ktoré upravuje   zodpovednosť   za   stratu   a   krádež   platobnej   karty   v   závislosti   od   toho,   či k oznámeniu   krádeže   alebo   straty   došlo   pred   alebo   po   uskutočnení   neoprávnenej transakcie. Náležite pritom však nezohľadnil ustanovenia § 21 ods. 10 Zákona o platobnom styku o povinnom preukazovaní totožnosti pri použití platobnej karty a § 331, 373 a 375 zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodného   zákonníka“),   z   ktorých   vyplýva,   že   ak   dlžník   plní   svoj   záväzok prostredníctvom tretej osoby, zodpovedá tak, akoby svoj záväzok plnil sám, ak tento zákon neustanovuje inak.

Keďže navrhovateľ spochybnil oprávnenosť vykonania zúčtovania sporných platieb odporcom   a   upozornil   odporcu   na   odcudzenie   platobnej   karty   a   keďže   odporca   mal v danom prípade objektívnu zodpovednosť, odporca niesol aj dôkazné bremeno - t. j. bol povinný   preukázať,   že   sporné   transakcie   boli   vykonané   v   súlade   so   zákonom   a   platne a účinne   uzavretými   zmluvami   medzi   odporcom   a   sťažovateľom.   Odporca   však sťažovateľovi nepredložil žiaden dôkaz a to najmä nepreukázal, že platobnú kartu použil oprávnený držiteľ a že pri použití platobnej karty si odporca splnil všetky povinnosti (najmä povinnosť overiť totožnosť držiteľa platobnej karty).

Splnenie   povinnosti   overiť   totožnosť   držiteľa   platobnej   karty   odporca   voči sťažovateľovi   zabezpečuje   prostredníctvom   tretích   osôb,   s   ktorými   ma   uzavreté   zmluvy o prijímaní platobných kariet. V prípade, že dôjde k porušeniu povinnosti zo záväzkového vzťahu   spôsobenom   treťou   osobou,   je   u   povinnej   osoby   vylúčená   zodpovednosť   len v prípade, keď je u nej vylúčená zodpovednosť podľa § 374 a tretia osoba by takisto podľa tohto   ustanovenia   nebola   zodpovedná,   keby   oprávnenej   strane   bola   priamo   zaviazaná namiesto   povinnej   strany.   Z   uvedeného   tak   vyplýva   zrejmá   a   nepochybná   objektívna zodpovednosť odporcu, čiže odporca zodpovedá aj za porušenie povinnosti predajcom. Odporca bol teda povinný preukázať, že konkrétny predajca, u ktorého bola použitá platobná karta, si splnil všetky svoje povinnosti vyplývajúce mu z príslušnej zmluvy, t. j. že predajca vykonal kontrolu zhody medzi podpisom držiteľa platobnej karty na potvrdenke POS terminálu a s podpisom na platobnej karte a že sa tieto podpisy zhodovali. V prípade, ak sa podpisy na potvrdenke POS terminálu nezhodovali s podpisom na platobnej karte, predajca bol povinný požiadať držiteľa platobnej karty o preukázanie svojej totožnosti. Ak meno   a   priezvisko   uvedené   na   platobnej   karte   nebolo   zhodne   s   menom   a   priezviskom uvedeným v doklade totožnosti, predajca bol povinný kontaktovať Autorizačné stredisko.».

Podľa tvrdenia sťažovateľa „namiesto jednoznačného preukázania splnenia svojich povinností odporca požadoval od sťažovateľa preukázanie zhody medzi jeho podpisom na platobnej karte a podpisom na sporných potvrdenkách z POS terminálov. Keďže predmetná platobná karta bola odcudzená, takýto dôkaz nebolo možné predložiť.“.

Sťažovateľ   namieta,   že „napriek   tomu,   že   odporca   nepreukázal   riadne   overenie totožnosť   držiteľa   platobnej   karty   pri   vykonávaní   sporných   platieb   platobnou   kartou, Okresný   súd   a   Krajský   súd   dospeli   k   záveru,   že   sťažovateľ   nemá   nárok   na   úhradu finančných prostriedkov zúčtovaných za uvedené platby.

Posudzovaním prípadu sťažovateľa výlučne podľa § 25 ods. 1 Zákona o platobnom styku bez kontextu ustanovení Obchodného zákonníka Okresný súd a Krajský súd zbavil vydavateľa platobnej karty - banku zodpovednosti overiť totožnosti držiteľa platobnej karty pri vykonávaní platieb platobnými kartami.“.

Podľa   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   pri   prerokúvaní a rozhodovaní o jeho návrhu, ako aj ich napadnutými rozhodnutiami došlo k porušeniu aj čl. 20 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti argumentuje tým, že „Okresný súd v konaní v prvom stupni a Krajský súd v odvolacom konaní neposkytli vlastníckemu právu sťažovateľa žiadnu ochranu. Žalobu sťažovateľa v časti týkajúcej sa sporných bankových transakcií zamietli bez preukázania oprávnenosti týchto transakcií. Odvolali sa pritom výlučne na povinnosť držiteľa platobnej karty predchádzať jej zneužitiu, pričom vôbec nezohľadnili povinnosť vydavateľa karty overiť totožnosť osoby vykonávajúcej platbu predmetnou platobnou kartou pri odčerpávaní finančných prostriedkov z účtu držiteľa platobnej karty.“.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Okresný súd Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 17C/41/2007-89 a Krajský súd v   Bratislave   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.:   4Co/17/2009-133   porušili   základné   právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a právo vlastniť majetok zaručené v čl. 46 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 08. 10. 2008, sp. zn. 17C/41/2007-89 a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 11. 2009, sp. zn.: 4Co/17/2009-133 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva súd náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú sú Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave povinní vyplatiť na jeho účet do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že podľa   §   20 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v tomto zákone.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným   zákonom   ustanoveným   spôsobom   pred   iným   súdom   alebo   pred   iným   štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V   súlade   s   princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 41/2007 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 17/2009 a jeho rozsudkom z 11. novembra 2009.

Zákonnosť   a   ústavnosť   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 41/2007 a jeho rozsudok z 8. októbra 2008 boli preskúmané v odvolacom konaní krajským súdom, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa svojím rozsudkom z 11. novembra 2009.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity nie je oprávnený posúdiť v danom prípade   vecnú   nesprávnosť   skutkových   a   právnych   záverov   uvedených   v   rozhodnutí okresného   súdu,   pretože   to   patrí   do   právomoci   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdu v namietanom konaní a jeho rozsudku z 8. októbra 2008, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.Z   ústavnoprávneho   hľadiska   bolo   preto   relevantné   len   preskúmanie   namietaného postupu a rozsudku krajského súdu.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   jeho   ingerencia   do   výkonu   právomoci   všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu   predchádzali,   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (m.   m. I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   konkrétnym   rozhodnutím   všeobecného   súdu,   konštantne zdôrazňuje, že právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v   súlade s jeho požiadavkami, resp.   s jeho právnymi názormi.   Z   opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie tohto základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Ústavný   súd   poukazuje   tiež   na   svoju   štandardnú   judikatúru,   podľa   ktorej   nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd v zásade neskúma, či sú dôvody uvedené v sťažovateľom predloženom rozhodnutí vecne správne (vec Van de Hurk v. Holandsko 1994, správa Komisie vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený, a nie je arbitrárny.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas   s   právnym   názorom   krajského   súdu   vysloveným   v   odôvodnení   namietaného rozsudku, ako aj skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku sp. zn. 4 Co 17/2009 z 11. novembra 2009, najmä s tým, že krajský súd podľa jeho názoru

- nerozhodol v zmysle relevantnej právnej normy [posudzoval prípad sťažovateľa výlučne podľa § 25 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o platobnom styku“) „bez kontextu ustanovení Obchodného zákonníka“],

-   nevysporiadal   sa   s   viacerými   podľa   sťažovateľa   podstatnými   skutočnosťami a argumentmi   (najmä   v   časti   preukázania   oprávnenosti   zúčtovania   sporných   platieb platobnou kartou).

Pre   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 17/2009 z   11.   novembra   2009   a   zistil,   že   krajský   súd   v   odôvodnení   najprv   poukázal   na   obsah rozsudku okresného súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

«Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 17.452,- Sk spolu so 14 % ročným úrokom z omeškania od 1. 1. 2007 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na ustanovenia § 10 písm. a), § 21 ods. 1, ods. 3 a ods. 4, § 25 ods. 4, § 26 ods. 1 a ods. 2 a § 25 ods. 1 zák. č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. o platobnom styku“) a bodom 4.29 a 4.31   Obchodných   podmienok   pre   vydanie   a   používanie   elektronických   služieb a platobných   kariet.   Škodovú   udalosť,   ktorá   spočívala   v   tom,   že   navrhovateľovi   bola odcudzená platobná karta vydaná odporcom a boli mu s využitím tejto karty neoprávnene odčerpané peniaze z bankového účtu, rozdelil na dva samostatné prípady. V prvom prípade zúčtovanie   peňažných   transakcií   z   3.   7.   2006   na   čerpacej   stanici   J.   H.,   pri   ktorej   sa kupujúci   identifikoval   ako   „J.“,   považoval   za   nesprávne   zúčtovanie   platobnej   operácie odporcom v dôsledku čoho vznikla odporcovi podľa ustanovenia § 24 ods. 1 a ods. 2 zák. o platobnom styku povinnosť vykonať nápravu v zúčtovaní a odporcu zaviazal na úhradu odčerpaných   peňazí   z   účtu   navrhovateľa   vo   výške   8.000,-   Sk   a   9.452,-   Sk.   V   druhom prípade peňažné transakcie z 2. a 3. 7. 2006 na čerpacích staniciach Z. a v P. vykonané pred nahlásením straty peňažnej karty navrhovateľom odporcovi, pri ktorých sa neznáma osoba   snažila   napodobniť   na   potvrdenkách   POS   Terminálu   podpis   navrhovateľa, subsumoval pod ustanovenia § 25 ods. 1 zák. o platobnom styku, nakoľko došlo k zneužitiu bankovej   platobnej   karty   neoprávnenou   osobou   falšovaním   podpisu   navrhovateľa   na potvrdenke   POS   terminálu,   kedy   do   oznámenia   straty   zodpovedá   navrhovateľ   ako oprávnený   držiteľ   za   odčerpanie   peňažných   prostriedkov   a   náhradu   týchto   peňazí odčerpaných   z   účtu   navrhovateľa   tomuto   neprizna1.   Z   doložených   potvrdení   POS terminálov z oprávnených transakcií vykonaných navrhovateľom je zrejmé, že sa podpisoval zakaždým odlišným spôsobom, z čoho vyvodil, že nebolo ani možné spoľahlivo posúdiť mieru jeho zodpovednosti s podpismi na týchto 3 sporných termináloch.   Mal za to,   že zhodnosť   podpisov   na   platobnej   karte   a   potvrdenke   treba   posudzovať   relatívne   a   nie absolútne.»

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa sa v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu uvádza:

„Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   plnom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   pripadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S prihliadnutím na výsledky dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa považuje odvolací súd jeho skutkové zistenia a z neho vyplývajúce závery a právne posúdenie veci za úplné, vystihujúce podstatu prejednávanej veci, takže na doplnenie správnosti rozsudku netreba   nič   dodávať,   keď   námietky   navrhovateľa   v   odvolaní   sú   len   zopakovaním   jeho prednesov   v   prvostupňovom   konaní,   s   ktorými   sa   súd   prvého   stupňa   dostatočne vysporiada1. Súd prvého stupňa vo veci vychádzal z prislúchajúcich právnych predpisov, ktoré   postačovali   k   posúdeniu   právneho   vzťahu   medzi   účastníkmi,   ako   aj   uplatneného nároku.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v napadnutej časti založil na závere, že medzi vznikom   škody   na   strane   navrhovateľa   správaním   sa   odporcu   nie   je   vzťah   príčinnej súvislosti, lebo platby z účtu navrhovateľa v dňoch 2. a 3. 7. 2007 boli vykonané spôsobom, ktorý   nevzbudzoval   pochybnosti,   že   tak   robí   osoba   oprávnená   disponovať   predmetnou platobnou bankovou kartou; nebol preto splnený jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu. Správne teda vychádzal z toho, že obchodník prijímajúci platbu platobnou kartou prostredníctvom   ktorého   odporca   plnil   svoje   povinnosti,   nie   je   zodpovedný   za nerozpoznanie podpisu napodobňujúceho oprávneného držiteľa na platobnej karte. Práve príčinná súvislosť medzi právnou skutočnosťou, za ktorú sa zodpovedá a medzi škodou je jedným z nevyhnutných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu i podľa Obchodného zákonníka a to bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť založenú na princípe zavinenia alebo bez zreteľa na zavinenie. Táto sa nepredpokladá, ale musí byt' preukázaná, a v tomto smere   ide   o   otázku   skutkových   zistení.   V   danej   veci   vyvodený   záver   bol   dostatočne podložený   skutkovými   zisteniami   v   konaní   o   tom,   že   zúčtovaním   platieb   vykonaných platobnou kartou v dňoch 2. a 3. 7. 2007 na čerpacích staniciach Z. p. a P., odporca (resp. obchodník) neporušili žiadnu svoju povinnosť a že v takom prípade za vzniknutú škodu podľa § 25 ods. 1 zák. o platobnom styku ako aj podľa bodu 4.31 Obchodných podmienok pre   poskytovanie   a   používanie   Elektronických   služieb   a   Platobných   kariet   zodpovedá navrhovateľ. Navyše, čo sa týka podpisov navrhovateľa tieto boli zakaždým odlišné, a to aj na podpisových vzoroch, ktorými odvolací súd doplnil dokazovanie.

Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej zamietajúcej časti, ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Z citovaného vyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi, ako aj so   skutkovým   a   právnym   stavom   ustáleným   okresným   súdom   v   rozsudku   sp.   zn. 17 C 41/2008 z 8. októbra 2008, na ktoré poukazuje.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   odôvodnenie   rozsudku krajského   súdu   v   spojení   s   odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu   je   dostatočné a zrozumiteľné   a   nemožno   ho   v   nijakom   prípade   označiť   za   svojvoľné.   Krajský   súd vo väzbe   na   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu dostačujúco vysvetlil, prečo v danom prípade za vzniknutú škodu zodpovedá sťažovateľ (absencia príčinnej súvislosti medzi vznikom škody na strane sťažovateľa a správaním sa odporcu), pričom ich závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. V nadväznosti na tento záver ústavný súd poukázal aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie rozhodnutie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Krajský   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   zaoberal   námietkami   sťažovateľa v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti daného prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd vo svojej doterajšej   judikatúre   uviedol,   že   všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   (súdu)   alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,   aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu sú v danom prípade   zlučiteľné   so   základným   právom   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1 ústavy), a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.

Pretože ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom krajského súdu, ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie porušenia tohto základného práva, a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 ústavy. Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu rozhodovať o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010