znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 352/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M. B., zastúpenej JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k. 15 Cob 224/2008-414 z 10. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   a.   s., o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2009 doručená obchodnej spoločnosti M. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. P. S., B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Cob 224/2008-414 z 10. decembra 2008.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«Právny   predchodca   sťažovateľa   v   právach   záložného   veriteľa   -   Slovenská sporiteľňa, a.s. (ďalej len „Právny predchodca Sťažovateľa“) sa v konaní vedenom na Okresnom   súde   Galanta   pod   sp.   zn.   SA-4C/50/200Í   domáhal   vydania   rozsudku,   podľa ktorého by pôvodní žalovaní boli povinní uspokojiť jeho pohľadávku „z úverovej zmluvy., 692-2153691-219 na základe záložnej zmluvy - t.j. ťarchy zapísanej na LV č. 6296, LV č. 5146, k. ú. Trnava, a to tým, že strpia odpredaj uvedených nehnuteľností“.

Právny   predchodca   Sťažovateľa   si   v   predmetnom   konaní   uplatňoval   nároky zo záložného   práva,   ktoré   zabezpečuje   pohľadávku   Sťažovateľa   vyplývajúcu   z   Úverovej zmluvy o účelovom úvere na malú privatizáciu č. 692-2153691-219 zo dňa 24. 07. 1992. Uvedenú   Úverovú   zmluvu   uzavrel   Právny   predchodca   Sťažovateľa   -   Slovenská   Štátna sporiteľňa   v   Bratislave,   II.   mestská   pobočka   v   Trnave,   s   dlžníkom   Imrichom   Rešetom, miesto podnikania Okružná 16, Trnava, IČO 30 341 035 (ďalej len Dlžník).

Zmluva   o   zriadení   záložného   práva   k   nehnuteľnostiam   bola   uzavretá   dňa 24. 07. 1992 medzi Právnym predchodcom Sťažovateľa a spoločnosťou Pozemné stavby, š. p.   Trnava.   Vklad   záložného   práva   do   katastra   nehnuteľností   bol   povolený   dna 25. 01. 1993   pod   číslom   V   124/93.   Podľa   zmluvy   o   zriadení   záložného   práva k nehnuteľnostiam „zmluva sa uzatvára na zabezpečenie záväzku s príslušenstvom vo výške 1.195.200 Kčs, slovom Jeden milión jednostodevaťdesiatpäťtisíc dvesto korún čsl. z vyššie uvedenej úverovej zmluvy“. Záložné právo bolo zriadené k spoluvlastníckemu podielu 4/5 záložcu na nehnuteľnostiach, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva Č. 5146....

Podaním zo dňa 08. 02. 2006 Sťažovateľ navrhol zmenu petitu žalobného návrhu a žiadal   o   určenie,   že   žalobca   ako   záložný   veriteľ   je   oprávnený   navrhnúť   vykonanie dobrovoľnej dražby v zmysle zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam z 24.   07.   1992,   a   to   dražby   spoluvlastníckeho   podielu   4/5   na   nehnuteľnostiach v katastrálnom   území   Trnava   zapísaným   na   liste   vlastníctva   č.   5146:   k   pozemku   parc. č. 791/1 o výmere 600 m2, zastavaná plocha a nádvorie k pozemku parc. č. 791/2 o výmere 1085 m2, zastavaná plocha a nádvorie k budove so súpisným číslom 7278, postavenej na pozemku parc. č. 791/1, ktoré sú vo vlastníctve Slovenskej republiky a v správe Krajského súdu v Trnave, Vajanského 2, Trnava, IČO 35 629 703....

Prvostupňový   súd   na   pojednávaní   dňa   14.   06.   2006   uznesením   pripustil   zmenu žalobného návrhu v zmysle návrhu Sťažovateľa zo dňa 08. 02. 2006 a rozsudkom zo dňa 14. 06. 2006, sp. zn. SA-4C/50/2001 zamietol žalobu žalobcu, z dôvodu, že sa jedná spor o právny   názor   na   formu   vymoženia   práva,   pričom   súd   nieje   kompetentný   rozhodovať v takomto spore a žalobca nemá naliehavý právny záujem na rozhodnutí v tomto konaní a taktiež z   dôvodu,   že podľa   názoru prvostupňového súdu konanie dobrovoľnej   dražby, ktorej predmetom by mal byť majetok vo vlastníctve Slovenskej republiky, vylučuje § 18a ods. 1 zákona 5. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. Na   odvolanie   žalobcu   proti   rozsudku   OS   Galanta   zo   dňa   14.   06.   2006,   sp. zn. SA 4C/50/2001 rozhodoval v odvolacom konaní Krajský súd v Nitre, ktorý rozsudkom zo dňa   10.   12.   2008,   č.   k.   15Cob/224/2008-4l4   potvrdil   napadnutý   rozsudok prvostupňového súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia Krajský súd v Nitre skonštatoval, že u žalobcu neexistuje stav právnej neistoty, keď jeho postavenie ako záložného veriteľa vo vzťahu k žalovanému   je   nesporné   a rovnako   nesporné   je,   že žalobca má   právo titulom zálohu, ktoré si môže uplatniť (môže sa domáhať uspokojenia zo zálohu). Bez ďalšieho tiež zopakoval,   že   zákon   č.   527/2002   Z.   z.   vykonanie   dobrovoľnej   dražby   na   majetok   štátu vylučuje a preto ani z uvedeného dôvodu žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem na určení,   že   je   oprávnený   navrhnúť   vykonanie   dobrovoľnej   dražby,   ktorého   draženie   je vylúčené.»

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   porušil   ňou   označené   práva,   pričom v súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru namieta strohé odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sa z tohto dôvodu stalo nepreskúmateľným   a   je   podľa   jej   názoru   nepresvedčivé,   navyše   je   toto   rozhodnutie krajského   súdu   založené   na   podľa   nej   nesprávnom   právnom   názore,   pretože   „žiadne ustanovenie zákona č. 527/2002 Z. z. neobsahuje výslovný zákaz uskutočnenia dražby na majetok Slovenskej republiky v správe správcu uskutočnenej na návrh záložného veriteľa podľa   ustanovení   §   151j   Občianskeho   zákonníka   v   spojitosti   s   ustanoveniami   zákona č. 527/2002 Z. z.! Uvedené svedčí o svojvôli pri aplikácii právnych noriem sudom, zjavnej neodôvodnenosti   a   arbitrárnosti,   čo   znamená   neakceptovateľnosť   napádaného   súdneho rozhodnutia z hľadiska základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

...   explicitne   a   taxatívne   vylučuje   iba   výkon   rozhodnutia   (exekúciu),   konkurzné konanie a vyrovnacie konanie. Predmetné ustanovenie § 18a ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z., neobsahuje explicitný zákaz uskutočnenia dražby na majetok Slovenskej republiky v správe   správcu   uskutočnenej   na   návrh   záložného   veriteľa   podľa   ustanovení   §   151j Občianskeho zákonníka v spojitosti s ustanoveniami zákona č. 527/2002 Z. z....

Uvedené   rovnako   svedči   o   svojvôli   pri   aplikácii   právnych   noriem,   zjavne   i neodôvodnenosti   a   arbitrárnosti,   čo   znamená   neakceptovateľnosť   napádaného   súdneho rozhodnutia z hľadiska základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru....

Ako   vyplýva   z   vyššie   uvedeného   Krajský   súd   v   Nitre   sa   dopustil   nesprávneho právneho posúdenia veci, keď svojvoľne a v rozpore s jasným a zrozumiteľným znením zákona rozšíril taxatívne vymedzený zákaz obsiahnutý v ustanovení § 18a ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z. vo vzťahu k majetku štátu a správe správcu aj na uskutočnenie dražby podľa ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z,. čo je z hľadiska základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru neprijateľné a naviac je tiež v   rozpore   s   princípom   zákazu   retroaktivitv   právnych   noriem   a   požiadavkou   zachovať legálne nadobudnuté práva, ako bližšie rozvedieme v časti III tohto podania.

V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že „ak právna úprava, platná a účinná v čase uzatvorenia   predmetnej   záložnej   zmluvy,   umožňovala   platne   zriadiť   záložné   právo   na majetok vo vlastníctve štátu, a to bez akýchkoľvek obmedzení na právach záložného veriteľa podľa vtedy platných právnych predpisov, takto získané a nadobudnuté práva nemôžu byť sťažovateľovi odňaté prijatím novej právne úpravy“.

Týmto „aplikovaním ustanovení § 18a a 13a zákona č. 278/1993 Z. z. svojvoľne a bez opory v prechodných ustanoveniach zákona. Krajský súd v Nitre odňal napádaným rozhodnutím   Sťažovateľovi   jeho   majetkové   práva   záložného   veriteľa   podľa   §   299   ods. 2 ObZ a 151j ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, čo je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právo, ktorý zahŕňa aj požiadavku zachovať legálne nadobudnuté práva a zákaz retroaktivity právnych noriem. Pri dôslednom rešpektovaní   uvedených   princípov   nikomu   nemožno   odňať   jeho   riadnym   spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného predpisu a s poukazom na uvedené napádané rozhodnutie Krajského súdu v Nitre porušuje základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.“, čím krajský súd porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo spoločnosti M., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   a   čl.   20   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dna   10.   12.   2008,   č.   k.   15Cob/224/2008-414 porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dna 10. 12. 2008, č. k. 15 Cob/224/200S-414 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 289,74 €.“

Ústavný súd vyzval na vyjadrenie k sťažnosti krajský súd, ktorý uviedol:„Podľa   názoru   Krajského   súdu   v   Nitre   postupom   odvolacieho   súdu   nedošlo k porušeniu   ústavných   práv   sťažovateľa,   a   preto   je   potrebné   sťažnosť   ako   nedôvodnú odmietnuť.

Odvolací   súd   postupoval   v   súlade   s   ustanovením   §   219   ods.   2   OSP   v   znení   od 15.10.2008,   v   zmysle   ktorého   jednak   poukázal   na   správne   dôvody   napadnutého rozhodnutia,   pričom   na   zdôraznenie   správnosti   týchto   dôvodov   odvolací   súd   doplnil rozhodnutie, keď zdôraznil nedôvodnosť žaloby pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu. Keďže záver odvolacieho súdu je totožný so záverom súdu prvého stupňa, resp. odvolací súd nepotvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iných dôvodov (§ 219 ods. 1), nemožno   namietať   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   nedostatok   odôvodnenia takého rozhodnutia. Takýto záver vyplýva aj z dôvodovej správy k ustanoveniu § 219 ods. 2 OSP v znení od 15.10.2008, v zmysle ktorej predmetné ustanovenie vedie k zefektívneniu apelačného systému a v tomto kontexte poukazuje aj na rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. I.ÚS 777/07 zo dňa 31.7.2008. O porušenie ústavných práv v rozsahu, ako sú sťažovateľom namietané, by išlo v prípade, ak by odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, avšak z iných dôvodov, ako to urobil súd prvého stupňa, bez toho, aby upozornil odvolateľa na možnosť iného právneho posúdenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   návrhu   (sťažnosti)   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľka namieta jednak svojvoľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu z dôvodu   jeho stručného odôvodnenia, ako aj uplatnenie nesprávneho   právneho názoru krajského súdu, ktorý pre ňu znamená jej vylúčenie z poskytnutia právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zasahuje do jej majetkových práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   ústavného postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže   preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných súdov, prostredníctvom   ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, a prípadne tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   posudzoval,   či skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. SA 4 C/50/2001-311 zo 14. júna 2006, boli z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne, jasne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je založené. Rozsah tejto povinnosti   sa   môže meniť podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   označeným   rozsudkom   krajského   súdu   v   rámci   predbežného   prerokovania sťažnosti považoval za potrebné preskúmať, či sťažovateľkou napadnutá nedostatočnosť a neúplnosť odôvodnenia a neakceptovateľnosť aplikovaného právneho názoru sú krajským súdom pre posúdenie svojvoľnosti a arbitrárnosti namietaného porušenia sťažovateľkiných majetkových práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu právne relevantné a či sú takej intenzity,   že   zakladajú   reálnu   možnosť   vysloviť   namietané   porušenie   označených   práv sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Odvolacie   námietky   sťažovateľky   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu smerovali k spochybneniu správnosti označeného rozsudku okresného súdu v otázke jej postavenia   ako   záložného   veriteľa   aj   v   otázke   možnosti   sťažovateľky   domáhať   sa uspokojenia   svojej   pohľadávky   predajom   nehnuteľnosti   na   dobrovoľnej   dražbe   a   tomu zodpovedajúcej povinnosti žalovaného strpieť výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby.

Krajský súd sa k posúdeniu naliehavého právneho záujmu na určenie oprávnenia navrhnúť vykonanie dobrovoľnej dražby a k vykonaniu dobrovoľnej dražby na majetok štátu vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku takto:

„Podľa § 80 písm. c) OSP, návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Návrhom   v   zmysle   vyššie   citovaného   zákonného   ustanovenia   možno   uplatniť pozitívne alebo negatívne určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem, zaťažuje žalobcu. Takýto záujem je daný najmä vtedy, ak sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak by právne postavenie žalobcu bez takéhoto určenia bolo neisté.

Naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ OSP sa viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s týmto určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu.

V   prejednávanej   veci   žalobca   žiadnym   spôsobom   nepreukázal,   že   na   určení oprávnenia   navrhnúť   vykonanie   dobrovoľnej   dražby   má   naliehavý   právny   záujem. U žalobcu neexistuje stav právnej neistoty, keď jeho postavenie vo vzťahu k žalovanému ako záložného veriteľa je nesporné. Rovnako je nesporné, že má právo titulom zálohu, ktoré si môže uplatniť (môže sa domáhať uspokojenia zo zálohu).

Zákon č. 527/2002 Z. z. vykonanie dobrovoľnej dražby na majetok štátu vylučuje. Preto aj z toho dôvodu žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem na určení, že je oprávnený   navrhnúť   vykonanie   dobrovoľnej   dražby   na   majetok,   ktorého   draženie   je vylúčené....

Z vyššie uvádzaných dôvodov odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil.“

Ústavný súd k namietanej dostatočnosti a úplnosti odôvodnenia s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že podľa jeho názoru je odôvodnenie rozsudku krajského súdu síce   stručné,   avšak   vzhľadom   na   stotožnenie   sa   s   vecnou   správnosťou   rozhodnutia okresného súdu je v hraniciach ústavnej akceptovateľnosti a takýto postup umožňuje aj § 219   ods.   2   OSP   (s   účinnosťou   od   15.   októbra   2008);   ústavný   súd   namietanú nedostatočnosť a neúplnosť odôvodnenia sťažovateľky preto neakceptoval.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   uvedeným   záverom   poukazuje   na   svoju   konštantnú judikatúru, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho a dovolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04 alebo III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09).

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom odôvodnil svoj právny   názor   na   naliehavosť   právneho   záujmu   na   určenie   oprávnenia   na   vykonanie dobrovoľnej dražby.

Sťažovateľka   namieta   správnosť   aplikovania   právneho   názoru   krajským   súdom, ktorý svoje odôvodnenie tohto právneho názoru založil na tom, že zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   č.   527/2002   Z.   z.“)   vykonanie   dobrovoľnej   dražby   na   majetok   štátu   vylučuje. Poukazuje pritom na § 13a a § 18a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 278/1993 Z. z.“).

Podľa § 13a ods. 4 zákona č. 278/1993 Z. z. ak osobitný zákon neustanovuje inak, na majetok štátu nemožno zriadiť záložné právo (účinný od 1. júna 2003 na základe novely zákona č. 278/1993, a to zákonom č. 161/2003 Z. z.).

Podľa § 18a ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z. na majetok štátu v správe správcu uvedeného   v   §   1   ods.   1   nemožno   uskutočniť   výkon   rozhodnutia,   konkurzné   konanie a vyrovnacie   konanie   podľa   osobitných   predpisov   (účinný   od   1.   mája 1999   na   základe novely zákona č. 278/1994 Z. z., a to zákonom č. 72/1999 Z. z.).

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z. tento zákon upravuje správu majetku vo vlastníctve   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „majetok   štátu“)   vo   verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére, ktorú vykonáva správca majetku štátu (ďalej len „správca“), a to

a) štátna rozpočtová organizácia a štátna príspevková organizácia,

b) štátny fond,

c) verejnoprávna inštitúcia, ak na základe zákona spravuje majetok štátu,

d) iná právnická osoba, ak na základe zákona spravuje majetok štátu (účinný od 1. mája 1999 na základe novely zákona č. 278/1993 Z. z., a to zákonom č. 72/1999 Z. z.).Pokiaľ sa krajský súd síce len stručne odvoláva na nemožnosť uskutočniť dražbu podľa zákona č. 527/2002 Z. z. a v odôvodnení konštatuje vecnú správnosť rozhodnutia okresného   súdu   a   odôvodnenie   tohto   rozhodnutia   explicitne   uvádza,   vzhľadom   na   túto väzbu   o   stotožnení   sa   krajského   súdu   s   právnym   posúdením   veci   okresným   súdom   je nesporné, že sa krajský súd stotožnil aj s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu k tejto otázke, ktorý sa vo svojom rozsudku vyjadril takto:

„Na základe vyhodnotenia dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti mal súd za preukázané, že žalobe nie je možné vyhovieť vzhľadom na ustanovenie § 3 ods. 2, zák. č. 527/2002 o dobrovoľných dražbách, kde je vyslovené, že nie je možné dražiť, ak konanie dražby vylučuje osobitný predpis, v tomto prípade sa jedná o zákon č. 278/1993 Zb. zák. o majetku štátu a to konkrétne o § 18a ods. 1, pretože na majetok štátu v správe správcu uvedeného   v   §   1   ods.   1   nemožno   uskutočniť   výkon   rozhodnutia,   konkurzné   konanie a vyrovnacie   konanie   podľa   osobitných   predpisov   a   preto   súd   žalobu   ako   nedôvodnú zamietol.“

Ústavný   súd   považuje   závery   okresného   súdu   a   krajského   súdu   k   vykonaniu dobrovoľnej dražby za ústavne akceptovateľné.

K namietanej retroaktivite relevantných právnych predpisov ústavný súd uvádza, že princíp zákazu retroaktivity nijako nespochybňuje, avšak túto otázku nie je oprávnený riešiť v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V nadväznosti na uvedené a v nadväznosti na doterajšiu judikatúru ústavného súdu je právny názor krajského súdu vychádzajúci z vecnej správnosti rozsudku okresného súdu taktiež ústavne akceptovateľný. Právny názor, ktorý krajský súd založil na vzťahu § 3 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. k predovšetkým § 13a, ale aj k § 18a zákona č. 278/1993 Z. z., nie je podľa názoru ústavného súdu svojvoľný ani arbitrárny. Z tohto dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ak   sťažovateľ   s   právnym   názorom   konajúceho   súdu   nesúhlasí,   ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   účastníka   konania   na   rozhodnutie   v   súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

2.   K   namietanému   porušeniu   čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy   a   čl.   1   dodatkového protokolu

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu uvádza, že porušenie práva priznaného týmito článkami nemôže samo   osebe   nastať   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju právomoc (I. ÚS 44/03). O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, resp. čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Na základe týchto záverov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a o jej ďalších požiadavkách už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009