znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 352/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   J. J.,   S., zastúpeného advokátkou   JUDr.   L. B., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 7 C 998/1999 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2008 doručená sťažnosť Ing. J. J., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. L. B., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   –   okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 7 C 998/1999.

Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v označenom konaní vedenom   na   okresnom   súde   proti   navrhovateľke   M.   T.   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Sťažovateľ tvrdenie o porušení svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov opiera o tieto nasledujúce skutočnosti:

„Návrh na začatie konania bol navrhovateľkou podaný príslušnému súdu dňa 30. 7. 1999. Dňa 10. 2. 2000 sa uskutočnilo prvé pojednávanie vo veci, ktoré bolo po vypočutí účastníkov   konania   odročené   na   deň   27.   4.   2000,   pričom   bola   účastníkom   uložená povinnosť predložiť všetky doklady o nadobudnutí hnuteľných vecí a označiť dôkazy, ktoré má súd vykonať.

Dňa 27. 4. 2000 sa uskutočnil výsluch účastníkov a pojednávanie bolo odročené na deň 19. 6. 2000 za účelom pokračovania vo výsluchu účastníkov konania.

Dňa 19. 6. 2000 bolo pojednávanie odročené pre neprítomnosť odporcu a z dôvodu choroby sudkyne na deň 11. 9. 2000.

Dňa   11.   9.   2000   sa   pokračovalo   v pojednávaní   výsluchom   účastníkov   konania pričom pojednávanie bolo odročené na deň 11. 12. 2000 s tým, že účastníkom bola opäť uložená   povinnosť   v lehote   20   dní   písomne   špecifikovať   ďalší   majetok   patriaci   do bezpodielového vlastníctva manželov a označiť dôkazy.

Dňa 11. 12. 2000 sa uskutočnil výsluch účastníkov konania k jednotlivým sporným veciam, pričom pojednávanie bolo odročené na deň 12. 2. 2001 za účelom pokračovania vo výsluchu účastníkov k ďalším položkám ich doplňujúcich podaní.

Dňa   12.   2.   2001   sa   pokračovalo   vo   výsluchu   účastníkov   konania,   pričom pojednávanie bolo odročené na deň 9. 4. 2001 za účelom ďalšieho výsluchu účastníkov. Dňa 9. 4. 2001 boli vypočutí účastníci konania pričom bolo pojednávanie odročené na deň 7. 6. 2001 za účelom predloženia dôkazu týkajúceho sa vkladných knižiek.

Dňa 7. 6. 2001 po výsluchu účastníkov konania bolo pojednávanie odročené na deň 24. 9. 2001 za účelom predvolania svedkov navrhnutých odporcom.

Dňa 24. 9. 2001 sa uskutočnil výsluch svedkov a pojednávanie bolo odročené na deň 3. 12. 2001 za účelom výsluchu dvoch svedkov.

Dňa 3. 12. 2001 sa uskutočnil výsluch svedkyne J. a pojednávanie bolo odročené na deň 14. 2. 2002, opäť za účelom výsluchu svedkov.

Dňa 14. 2. 2002 sa pojednávanie preročilo na deň 7. 3. 2002, kedy súd vypočul jedného   z predvolaných   svedkov   a pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   6.   5.   2002 z dôvodov, že predvolaná svedkyňa bola v nemocničnom ošetrení.

Dňa 6. 5. 2002 súd vypočul svedkyňu M. a pojednávanie odročil na deň 27. 6. 2002 za účelom výsluchu svedkyne T., ktorá nebola vypočutá z časových dôvodov.

Dňa 8. 7. 2002 súd vypočul aj svedkyňu T. a pojednávanie sa odročilo na neurčito. V tomto   štádiu   konania   súd   na   13-tich   pojednávaniach   opakovane   uskutočňoval výsluch účastníkov konania a svedkov...

Vo   veci   bol   určený   ďalší   termín   pojednávania   až   na   deň   4.   5.   2004,   t.   j.   po   1 (jednom)   roku   a 10   (desiatich)   mesiacoch,   kedy   bolo   súdne   pojednávanie   odročené   na neurčito.

Dňa   19.   10.   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   deň 7. 12. 2004 s tým, že vo veci súd priberie súdneho znalca. Pojednávanie bolo preročené na deň 20. 1. 2005.

Dňa 20. 1. 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 9. 3. 2005 z dôvodov,   že   účastníci   konania   mali   výhrady   k znaleckému   posudku,   v dôsledku   čoho žiadali o výsluch znalca.

Dňa 9. 3. 2005 sa uskutočnil výsluch znalca a pojednávanie bolo odročené na deň 8. 4. 2005.

Dňa   8. 4. 2005   bolo   pojednávanie   odročené   na   deň   29. 4. 2005   z dôvodov, že navrhovateľka a jej práva zástupkyňa sa nedostavili na pojednávanie.

Dňa   29. 4. 2005   bolo   pojednávanie   odročené   na   deň   1. 7. 2005   z dôvodov, že sa na pojednávanie účastníci konania nedostavili.

Dňa   1. 7. 2005   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   súd   vo   veci   vyhlásil rozsudok.

Ako z vyššie uvedeného chronologického postupu súdu vyplýva, vo veci sa vôbec nekonalo v období od 8. 7. 2002 až do 4. 5. 2004, t. j. jeden rok a desať mesiacov a ďalšie procesné   postupy   súdu   až   do   vyhlásenia   rozsudku   súdu   1.   stupňa   je   možné   považovať za zdĺhavé a neefektívne.

Meritórne   prvostupňový   súd   prvýkrát   rozhodol   po   20   pojednávaniach, až na pojednávaní   1.   7.   2005,   kedy   bol   súdom   vyhlásený   rozsudok,   t.   j.   po   6   rokoch od podania návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Dňa 6. 10. 2005 bolo vo veci navrhovateľkou podané odvolanie a na základe toho bola 17. 10. 2005 predkladacou správou vec postúpená na ďalšie konanie krajskému súdu. Termín odvolacieho pojednávania bol určený na 12. 6. 2006 a následne na 4. 10. 2006, kedy bol uznesením súdu zrušený rozsudok zo dňa 1. 7. 2005 a vec bola vrátená súdu prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie,   pričom   uznesenie   Krajského   súdu   bolo   doručené prvostupňovému súdu 22. 11. 2006.

V priebehu ďalšieho konania boli vo veci určené pojednávania na dňa 7. 2. 2007, 14. 9. 2007, 19. 3. 2008 a 2. 4. 2008, kedy bol súdom vyhlásený rozsudok vo veci. Napriek skutočnosti, že v predmetnej veci bol dňa 2. 4. 2008 vyhlásený rozsudok, proti ktorému som dňa 20. 5. 2008 podal odvolanie, do dnešného dňa nemám vedomosť o tom, že by bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie.

Odo dňa podania pôvodného návrhu na začatie konania uplynula neprimerane dlhá doba - 9 rokov, za ktorú nebolo konanie vo veci právoplatne ukončené. Súd v priebehu konania   realizoval   nespočetné   množstvo   procesných   úkonov,   ktoré   však   považujem za maximálne neefektívne, bez snahy a úsilia o ukončenie veci.

Listom   zo   dňa   18.   7.   2008   som   sa   sťažoval   na   prieťahy   v konaní   u predsedu okresného súdu. Na moju sťažnosť reagoval listom zo dňa 8. 8. 2008 tak, že sa nevie zodpovedne   vyjadriť   k mojej   sťažnosti,   nakoľko   sa   spis   nachádza   na   Krajskom   súde v Košiciach.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   Okresným   súdom   Košice   –   okolie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 998/1999 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 998/1999 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk (slovom   päťstotisíc   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   –   okolie   povinný   vyplatiť   mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   –   okolie   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátke   JUDr.   L.   B.,   so   sídlom   K.,   vo   výške   10.098,-   Sk   (slovom desaťtisícdeväťdesiatosem   slovenských   korún)   na   účet   právnej   zástupkyne...   do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98).

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   najmä   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označil za porušovateľa svojich práv [(čl. 2 ods. 2 ústavy), napr. m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05)], keď   navyše   ústavný   súd   nemá   dôvod   spochybňovať   znenie   petitu   sťažnosti   vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa. Konanie pred ústavným súdom je ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba z hľadiska možného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom). Ústavný súd pri tomto predbežnom prerokovaní   vychádzal   zo   svojej   doterajšej   stabilizovanej   judikatúry,   podľa   ktorej podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie   právnej   neistoty   (III.   ÚS   61/98).   Zároveň   zo   stabilizovanej   judikatúry ústavného   súdu   vyplýva,   že   ústavný   súd   poskytuje   ochranu   základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte môže dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte môže trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „... v   predmetnej   veci   bol   dňa   2.   4.   2008 vyhlásený rozsudok, proti ktorému som dňa 20. 5. 2008 podal odvolanie (odvolanie podala aj navrhovateľka,   ale   tá   ho   27.   mája   2008   vzala   späť,   pozn.)“. Z uvedeného, ako aj z odpovede   predsedu   okresného   súdu   na   sťažnosť   vyplýva,   že   v čase   doručenia sťažnosti   ústavnému súdu   (23.   septembra 2008)   bol   už spis   predložený   na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach (30. júla 2008; ďalej len „krajský súd“). Sťažovateľ namietal prieťahy v konaní vedenom okresným súdom, ktorý vo veci samej v čase podania sťažnosti ústavnému súdu v merite veci nekonal. Sťažovateľ navyše podal 18. júla 2008 sťažnosť   na prieťahy   v označenom   konaní   predsedovi   okresného   súdu,   ktorý   mu   na   ňu odpovedal   8. augusta   2008,   že   spis   už   bol   predložený   krajskému   súdu.   Z uvedených dôvodov okresný súd už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh   namietaného   konania   ani   spôsobovať   prieťahy   v ňom   (m.   m.   IV.   ÚS   219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 46/07). Sťažnosť sťažovateľa bolo preto potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   (o   priznaní   trov   právneho   zastúpenia,   ako   aj   finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008