znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 351/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., nar..., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom Mgr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 1 T 29/2011-672 z 23. októbra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 To 137/2012-740 zo 7. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2013 doručená   sťažnosť   M.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a   čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 29/2011-672 z 23. októbra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 To 137/2012-740 zo 7. februára 2013.

Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu z 23. októbra 2012 uznaný za vinného v bode   1   z prečinu   výtržníctva,   prečinu   ublíženia   na   zdraví   a prečinu   nebezpečného vyhrážania,   v bode   2   zo   zločinu   vydierania   a v bode   3   a 4   zo   zločinu   týrania   blízkej a zverenej osoby, za čo bol odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere osem rokov   a osem   mesiacov.   Sťažovateľ   sa   proti   rozsudku   odvolal.   Krajský   súd   rozhodol o odvolaní   na   verejnom   zasadnutí   7.   februára   2013   rozsudkom   tak,   že   zrušil   rozsudok okresného súdu   vo výroku   o treste   a sťažovateľovi uložil   súhrnný trest   odňatia slobody vo výmere šesť rokov.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   výrok   týkajúci   sa   skutku   v bode   2   rozsudku okresného súdu, vo vzťahu ku ktorému krajský súd v rozsudku odkázal na svoj právny názor vyjadrený v uznesení č. k. 23 To 96/2012-647 z 3. septembra 2012, ktorým   zrušil rozsudok okresného súdu zo 14. júna 2012. Podľa sťažovateľa sú skutkové a právne závery okresného súdu a krajského súdu týkajúce sa tohto skutku arbitrárne a neodôvodnené.

V bode 2 rozsudku okresného súdu bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že „dňa 20. 9. 2009 v čase asi o 12.00 hod. v B. v byte bytového domu č... na ul... vzal do ruky nôž s čepeľou o dĺžke asi 10 cm, podišiel k Z. R., ktorá v tom čase bola spolu so svojou dcérou Z. M. na odchode z bytu držiac na rukách ich spoločnú dcéru a svoju vnučku L. H., pričom svoju pravú ruku s nožom nasmeroval proti Z. R. a vyhrážal sa jej so slovami, že ak mu dcéru nevydá, tak ju zabije, čo u poškodenej vzbudilo dôvodnú obavu o jej život a zdravie a dcéru mu preto vydala.“.

Sťažovateľ   namietal   v konaní   pred   okresným   súdom   aj   odvolacím   súdom,   že uvedený   skutok   nie   je   trestným   činom,   pretože   konal   v nutnej   obrane,   čo   vylučuje protiprávnosť jeho konania. V tejto súvislosti poukazoval na čl. 41 ods. 4 ústavy a § 28 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov,   podľa   ktorého   jeden   z rodičov   vykonáva   rodičovské   práva a povinnosti   aj vtedy, ak druhý z rodičov   nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Tak to bolo aj v tomto prípade, pretože matka maloletej L. H., nar..., nebola 20. septembra   2009   plnoletá.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   spôsobom   popísaným   v bode   2   výroku rozsudku okresného súdu len chránil právom chránený záujem spočívajúci v nerušenom výkone jeho rodičovských práv. V tejto súvislosti podporne argumentoval aj uznesením Krajského súdu   v Českých Budejoviciach sp. zn. 4 To 360/96 z 25. júna 1996, ktorým uvedený súd kvalifikoval konanie obvineného so zbraňou proti osobe narušujúcej domovú slobodu ako konanie v nutnej obrane.  

Podľa   sťažovateľa   sa   okresný   súd   s jeho   argumentáciou   nijakým   spôsobom nevysporiadal a krajský súd len odkázal na svoje uznesenie z 3. septembra 2012, v ktorom uviedol, že konanie sťažovateľa bolo zjavne neprimerané útoku a išlo o dvojmesačné dieťa, ktoré jeho matka Z. M. dojčila, čo sťažovateľ rozporuje s poukazom na výpoveď Z. M. na hlavnom pojednávaní 27. marca 2012.

Sťažovateľ   uviedol,   že   vyčerpal   všetky   dostupné   právne   prostriedky   na   ochranu svojich práv, ku ktorým v jeho prípade nepatrí dovolanie podľa § 371 písm. i) Trestného poriadku,   pretože dovolací   súd   nemôže v dovolacom   konaní skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Okresný súd Bánovce nad Bebravou rozsudkom č. k. 1 T/29/2011-672 zo dňa 23. 10. 2012 a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 23To/137/2012-740 zo dňa 07. 02. 2013   porušili   sťažovateľovo   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru,   podľa   čl.   50   ods.   2   Ústavy   a čl.   6   ods.   2   Dohovoru   a v súvislosti   s tým i sťažovateľovo základné právo podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy.

2. Rozsudok Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 1T/29/2011-672 zo dňa 23. 10. 2012 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 To/137/2012-740 zo dňa 07. 02. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   M.   H.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   2.000,-   EUR (slovom dvetisíc eur), ktoré mu je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu:

a/ Okresný súd Bánovce nad Bebravou vo výške 1.000,- EUR (slovom tisíc eur) b/ Krajský súd v Trenčíne vo výške 1.000,- EUR (slovom tisíc eur).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 1 T 29/2011-672 z 23. októbra 2012

Z princípu subsidiarity vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).

Vzhľadom   na   to,   že   na   preskúmanie   postupu   a   rozsudku   okresného   súdu   bol príslušný   krajský   súd   v   odvolacom   konaní,   sťažovateľ   podal   odvolanie   a o tomto   bolo rozhodnuté krajským súdom, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného   súdu,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 23 To 137/2012-740 zo 7. februára 2013

Sťažovateľ namieta právnu kvalifikáciu skutku v bode 2 výrokovej časti rozsudku okresného súdu, ktorú   potvrdil   krajský súd svojím   rozsudkom, a tvrdí,   že jeho konanie nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu vydierania, pretože konal v nutnej obrane podľa § 25 Trestného zákona, a teda v tomto bode mal byť spod obžaloby oslobodený.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak   je rozhodnutie   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ v sťažnosti nenamieta správnosť a úplnosť zisteného skutku, netvrdí, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že sa skutok stal tak, ako to je uvedené v bode 2 rozsudku okresného súdu (v sťažnosti neuviedol, že neboli vykonané ním navrhované dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o inom skutkovom priebehu deja   alebo   že   súdy   na   základe   vykonaných   dôkazov   dospeli   k nesprávnym   skutkovým záverom), ale tvrdí, že skutok, ktorý je uvedený v bode 2 rozsudku okresného súdu, mal byť právne   kvalifikovaný ako   konanie v nutnej   obrane,   a nie   ako trestný   čin.   Namieta   teda nesprávnu aplikáciu normy hmotného práva (§ 25 Trestného zákona). Na posúdenie tejto námietky je príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je   zásadne   príslušný   dovolací   súd.   Ústavný   súd   v   rámci   svojej   právomoci   nemôže autoritatívne   rozhodnúť   o   tom,   či   sťažovateľove   tvrdenia   v   skutočnosti   spĺňajú   alebo nespĺňajú dôvody dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku. To môže posúdiť a rozhodnúť   o   tom   iba   dovolací   súd.   Ústavný   súd   však   v   tomto   konkrétnom   prípade konštatuje, že sťažovateľova námietka tak, ako ju predložil ústavnému súdu, sa javí ako dovolací dôvod.

Ústavný súd je tak, ako aj iné orgány verejnej moci viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy a nemôže vykonávať svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v rozpore s ústavným princípom   subsidiarity.   Právna   úprava   trestného   konania   poskytuje   sťažovateľovi mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého   účelom   je   náprava   právnych   pochybení v právoplatne   skončených   veciach,   a tým   je   dovolanie   podľa   §   368   a nasl.   Trestného poriadku. Až preskúmaním namietaných právnych pochybení príslušným súdom v trestnom konaní je splnená podmienka vyčerpania dostupných právnych prostriedkov ochrany tých základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   v   záujme   právnej   istoty   sťažovateľa poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. V prípade, ak by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie   je   prípustné,   nemožno   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť   č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V   danom   prípade   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   založenú   na argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku,   pričom   z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie nepodal. Za daných okolností považuje ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   vo   vzťahu   k rozsudku   krajského   súdu   za   predčasne podanú, a teda v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde za neprípustnú. Preto ju po predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   v   spojení   s   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013