znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 351/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š. Š., S., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 28/2010 z 26. augusta 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2010 doručená sťažnosť Š. Š., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 28/2010 z 26. augusta 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   určovacou   žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 5. mája 2006 domáhal proti bývalej manželke V. Š. (ďalej len „žalovaná“) a Mestu V. (ďalej len „žalovaný“) vyslovenia neplatnosti   kúpnej   zmluvy   uzavretej   16.   augusta   2002   medzi   žalovaným   ako prenajímateľom a žalovanou ako nájomcom, predmetom   ktorej bol prevod vlastníckeho práva   k   bytu   č.   2   na   prízemí   bytového   domu   súp.   č.   24   vo   V.,   časť   D.,   ako   aj spoluvlastníckeho   podielu   na   spoločných   častiach   a spoločných   zariadeniach   domu, spoluvlastníckeho podielu na pozemku parc. č. 19/2 - zastavaná plocha o výmere 197 m2, na ktorom je dom postavený, zapísaného na LV č. 1 kat. úz. S., vklad ktorej bol povolený Správou katastra Poprad pod č. V 3456/2 (ďalej len „kúpna zmluva“). Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn. 10 C 89/2006.

Sťažovateľ svoju žalobu opieral o skutkové tvrdenia spočívajúce v tom, že „kúpna zmluva o odpredaji bytu v zmysle zák. č. 182/1993 Z. z. je od samého počiatku absolútne neplatná   z   dôvodu,   že   predmetný   byt   manželka   odkúpila   výlučne   sama   počas   trvania manželstva bez toho, aby k predmetnému bytu bolo zrušené právo spoločného nájmu bytu manželov, ktoré i napriek zrušeniu BSM počas trvania manželstva naďalej trvalo, teda že k uzavretiu zmluvy došlo v rozpore s ustanovením § 16 ods. 1 zák. č. 182/93 Z. z.“.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   10   C   89/2006   z   21.   mája   2007   vyhovel   žalobe sťažovateľa a určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými je absolútne neplatná.

Na   základe   odvolania   žalovanej   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   Co   146/2007 z 27. októbra 2008 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vo svojom   zrušujúcom   uznesení vyslovil právny   názor,   že „posudzovaný právny úkon nie je absolútne neplatný, ale tak ako to vyplýva z ustanovenia § 701 ods. 1 OZ v   danom   prípade   sa   jedná   o   relatívnu   neplatnosť   (§   40a   OZ)...   Za   situácie,   keď prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal naliehavým právnym záujmom na určení... úlohou súdu prvého stupňa po vrátení veci bude zaoberať sa naliehavým právnym záujmom na určení podľa § 80 písm. c/ O. s. p.“.

V poradí druhým rozsudkom sp. zn. 10 C 89/2006 z 24. júna 2009 okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol. Súčasne zamietol aj vzájomný návrh žalovaného na určenie podielového spoluvlastníctva k bytu s príslušenstvom. Proti v poradí druhému rozsudku okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v   ktorom   namietal   najmä   nesprávne vyhodnocovanie   dôkazov,   ktoré   malo   vyústiť   do   nesprávnych   skutkových   zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci.

O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   tak,   že prvostupňový rozsudok z 24. júna 2009 v spojení s opravným uznesením z 28. januára 2010 ako   vecne   správny   potvrdil.   Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   so   závermi   krajského   súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku z 26. augusta 2010, najmä s tým, že „pri svojom rozhodovaní nerešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej   a   právnej   argumentácie,   naopak   rozhodol   v   rozpore   s   doterajšou   ustálenou judikatúrou NS SR, ktorý rozhodoval v obdobnej veci rozsudkom 1 Cdo 205/2006 zo dňa 26. 9. 2010, z výrokovej vety ktorej vyplýva, že prenajímateľ môže previesť byt v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 zák. č. 182/93 Z. z. po rozvode manželstva na toho z bývalých manželov, ktorého súd po zrušení práva spoločného nájmu určí za výlučného nájomníka v zmysle ustanovenia § 705 ods. 1 OZ.“.

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v   tom,   že „k   odkúpeniu   bytu   uzavretím kúpnej zmluvy medzi prenajímateľom a len jedným z nájomcov (bývalou manželkou) bez účasti   mňa,   sťažovateľa,   došlo   ešte   počas   trvania   manželstva,   kedy   nám   obom   ako manželom patrilo právo spoločného nájmu k bytu, ktoré do dnešného dňa nikdy nebolo zrušené.

Takýmto   spôsobom   nemohol   preto   v   súlade   so   zákonom   odkúpiť   byt   iba   jeden z manželov   (bývalá   manželka   na   môj   úkor),   pretože   k   predmetu   kúpy   existovalo   právo spoločného nájmu k bytu, ktoré v čase uzavretia zmluvy nebolo zrušené a uzavretie takejto zmluvy nemôže konvalidovať ani to, že táto zmluva bola uzavretá 16 dní po zániku nášho BSM, ku ktorému došlo rozhodnutím súdu počas trvania manželstva.“.

V súvislosti s uvedenými námietkami k záverom krajského súdu sťažovateľ tvrdí, že „právo spoločného nájmu bytu manželmi je zvláštnym prípadom spoločného nájmu bytu, ktorý sa vyznačuje tým, že svedčí obom manželom spoločne a nerozdielne.

Nedie1nosť tohto práva sa v hmotnoprávnej oblasti prejavuje tým, že napr. (per analogiam)...   výpoveď   musí   byť   daná   obidvom   manželom   a   obidvom   musí   byť   tiež doručená. V prípade, že prenajímateľ dal výpoveď len jednému z manželov, v prejednávanej veci bola uzavretá kúpna zmluva o odpredaji bytu len s jedným manželom, nemôže takáto výpoveď byť platná a vyvolať zánik nájomného vzťahu, v prejednávanej veci nemôže byť takáto uzavretá kúpna zmluva platná vo vzťahu k druhému manželovi, pretože voči druhému manželovi   tu   chýba   existencia   hmotnoprávneho   úkonu   prenajímateľa   ako   prejavu   vôle adresovanému i tomuto spoločnému nájomcovi bytu smerujúceho k jeho odpredaju. Nedielnosť   práva   spoločného   nájmu   bytu   spôsobuje,   že   úkonu   prenajímateľa prejavenému len voči jednému z manželov, nemožno priznať právnu relevanciu vo vzťahu k obom manželom (viď R NS SR 2 Cdo 137/2003, Justičná revue).

So zreteľom na skutočnosť, že spoločný nájom bytu je špecifický druh spoločného nájmu bytu, ktorý môže vniknúť len medzi manželmi (ak spolu žijú) a tiež so zreteľom na skutočnosť, že tento nájom vzniká zo zákona, a hlavne, že za trvania manželstva ho ani nemožno   zrušiť,   treba   vyvodiť   záver,   že   sťažovateľ   a   bývalá   manželka   aj   po   rozvode manželstva boli stále spoločnými nájomcami bytu.

Keďže k odkúpeniu bytu došlo počas trvania manželstva, kedy nebolo možné ešte spoločný nájom k bytu zrušiť a za takéhoto stavu bola uzavretá kúpna zmluva, uzavretie kúpnej zmluvy ako právny úkon je preto od samého počiatku absolútne neplatný v zmysle § 39   OZ,   pretože   takýmto   uzavretím   zmluvy   som   bol   ja,   sťažovateľ,   vylúčený   z   reálnej možnosti   nadobudnúť   byt   do   podielového   spoluvlastníctva,   pretože   počas   trvania manželstva došlo k zrušeniu nášho BSM.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   28/2010 z 26. augusta 2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 10 C 89/2006 z 24. júna 2009 v spojení s opravným uznesením z 28. januára 2010, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Š. Š. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   Prešov,   sp.   zn.   8   Co   28/2010   zo   dňa   26.   8.   2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8 Co 28/2010 zo dňa 26. 8. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o náhrade trov konania pred Ústavným súdom SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 ústavy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   určená   princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS   180/02).   O svojvôli pri výklade alebo aplikácii   právneho predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   najskôr   poukázal   na   obsah odvolaním   napadnutého   (v   poradí   druhého)   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   zamietol žalobu (sťažovateľa), pričom okrem iného v ňom uviedol, že súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že „manželstvo žalobcu a žalovanej 1/ uzavreté dňa 18. 11. 1978 bolo právoplatne rozvedené týmto súdom v konaní sp. zn. 12C/551/2002 ku dňu 7. 12. 2002. Za trvania   manželstva   týmto   účastníkom   bol   pridelený   žalovaný   byt   do   spoločného   nájmu manželov na základe rozhodnutia o pridelení bytu a dohody o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa   7.   12.   1978.   Tento   právny   stav   zostal   nezmenený   aj   po   zrušení   bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobcu a žalovanej 1/ na základe súdneho rozhodnutia tohto súdu v konaní sp. zn. 19C/488/2002, a to s právoplatnosťou k 30. 7. 2002, pretože právo spoločného nájmu bytu nie je predmetom BSM. Ide o samostatný právny inštitút upravený inými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Po rozvode manželstva sa žalobca a žalovaná 1/ nedohodli o ďalšom nájme bytu a žiaden z týchto účastníkov doteraz nepodal na súd ani návrh o zrušenie práva spoločného nájmu bytu po rozvode ich manželstva. Žalovaný 2/ ako prenajímateľ a vlastník žalovaného bytu s prísl. ponúkol obom manželom, a to žalobcovi a žalovanej 1/ na odkúpenie byt s prísl. za kúpnu cenu 20.336,- Sk, ktoré však viazal na predchádzajúce   vyrovnanie   nedoplatkov   za   nájom   a   služby   spojené   s   užívaním   bytu. Z výsluchu žalovanej   1/,   vypočutej   svedkyne   JUDr.   J.   L.,   ktorá pripravovala   napádanú kúpnu zmluvu a z výsluchu svedka Š. Š., syna uvedených účastníkov, súd mal preukázané, že žalovaný 2/ dal ponuku na odkúpenie bytu obom účastníkom, opakovanie s nimi jednal, a to buď na bytovom podniku spravovanom žalovaným mestom alebo u JUDr. J. L., pričom žalobca zakaždým uviedol, že byt kupovať nebude a nebol ochotný ani vyrovnať vzniknutý nedoplatok za byt pred kúpou bytu. Na základe toho uzatvoril žalovaný 2/ počas trvania manželstva žalobcu a žalovanej 1/, ale po zániku ich BSM na základe súdneho rozhodnutia, napádanú kúpnu zmluvu len so žalovanou 1/ ako nájomkyňou bytu, a to dňa 16. 8. 2002 a táto kúpna zmluva bola zavkladovaná do katastra nehnuteľností dňa 23. 9. 2002 pod č. V 3456/02, kedy nastali účinky prevodu vlastníckeho práva na žalovanú 1/. Od tej doby je žalovaná 1/ zapísaná ako výlučná vlastníčka bytu č. 2 na 1. poschodí, vchod 1 v bytovom dome   s.   č.   24,   spolu   so   spoločnými   časťami   a   spoločnými   zariadeniami   domu   a   so spoluvlastníckym podielom pozemku parc. č. 19/2 o výmere 197 m2 v podiele 1422/10000- in, a to na LV č. 468 v kat. úz. S...

Súd   prvého   stupňa   vec   právne   posúdil   podľa   ustanovenia   §   40a   Občianskeho zákonníka, § 16 ods. 1 a § 3 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., § 41 Občianskeho zákonníka, § 701 Občianskeho zákonníka, § 703 Občianskeho zákonníka, § 100 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 101 Občianskeho zákonníka, § 80c, O. s. p. a dospel k nasledovným záverom: Na základe zisteného skutkového stavu a vyššie citovanej právnej úpravy, ako aj s prihliadnutím na vyslovený právny názor odvolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 27. 10. 2008, ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie, súd prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že návrh žalobcu na určenie neplatnosti napádanej kúpnej zmluvy, uzavretej medzi žalovanými 1/ a 2/, má byť posúdený ako relatívna neplatnosť, a nie ako absolútna neplatnosť. Dôvod na vyslovenie relatívnej   neplatnosti   uvedeného   právneho   úkonu   zo   strany   žalobcu   však   nie   je   daný, pretože sám spôsobil, že nebol účastníkom uvedenej kúpnej zmluvy ako kupujúci, pretože opakovane odmietol byt kúpiť. Preto sa z tohto dôvodu nemôže dovolávať neplatnosti, keď ju   sám   spôsobil.   Okrem   toho   žalobca   nepreukázal,   že   odmietol   dať   súhlas   žalovanej k uzatvoreniu napádanej kúpnej zmluvy ako spoločný nájomca, a tak neuniesol dôkazné bremeno   podľa   §   120   ods.   1   O.   s.   p.   Kúpna   zmluva   bola   síce   uzavretá   v   čase,   keď manželstvo účastníkov ešte právne trvalo až do jeho právoplatného rozvodu ku dňu 7. 12. 2002, avšak v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ žalobca so žalovanou 1/ mali zrušené BSM na základe súdneho rozhodnutia. Preto v danom prípade neplatí ustanovenie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka o súhlase druhého manžela, ak nejde o bežné veci, pretože uvedený byt s prísl. nebol predmetom BSM, nešlo o spoločný majetok nadobudnutý za trvania manželstva, ale išlo o právny inštitút spoločného nájmu bytu manželmi podľa § 701 a nasl. Občianskeho zákonníka. Okrem toho súd bol povinný prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania uvedeného nároku žalobcu, a to žalovanou 1/,   ktorá   namietala,   že   žalobca   podal   návrh   na   súd   až   po   uplynutí   zákonnej   3-ročnej premlčacej lehoty, od kedy si toto právo mohol uplatniť po prvýkrát. Súd uzatvára, že právne účinky napádanej kúpnej zmluvy nastali ku dňu 23. 9. 2002, od ktorého dňa začala plynúť žalobcovi 3-ročná premlčacia lehota a táto mu uplynula k 23. 9. 2005. Keďže žalobu podal na súd až 5. 5. 2006, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd jeho žalobu o vyslovenie neplatnosti napádanej kúpnej zmluvy zamietol. Napokon súd prvého stupňa videl aj ďalší dôvod na zamietnutie žaloby žalobcu, a to nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení relatívnej neplatnosti žalovanej kúpnej zmluvy. Aj s touto otázkou sa musel súd vysporiadať vzhľadom na vyslovený právny názor odvolacieho súdu. Súd dáva za pravdu žalovanej 1/, že právne postavenie žalobou ako nájomcu bytu sa nezmenilo ani po uzavretí   žalovanej   kúpnej   zmluvy,   pretože   jeho   doterajší   nájomný   vzťah   k   bytu   zostal zachovaný v tom istom rozsahu. Žalovaná 1/ poukázala na zákonnú úpravu uvedenú v § 680 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých ustanovení platí, že ak dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa; pri zmene vlastníctva k nehnuteľnej veci môže z tohto dôvodu vypovedať nájomnú zmluvu iba nájomca, v prípade, ak zmluva bola uzavretá na dobu určitú. Keďže podľa zhodných tvrdení   žalobcu   a   žalovaných   1/   a   2/   doteraz   nedošlo   medzi   žalobcom   a   žalovanou   1/ k zrušeniu práva spoločného nájmu bytu, resp. k dohode o ďalšom nájme bytu po rozvode ich manželstva a nájom žalobcu k bytu stále trvá, je nad rámec tohto konania zaoberať sa ďalšími   právnymi   otázkami   týkajúcimi   sa   výlučne   trvania,   resp.   následného   skončenia nájmu   bytu   u   žalobcu.   Súd   je   v   zmysle   §   153   O.   s.   p.   viazaný   žalobným   návrhom. Predmetom tohto konania je posúdenie platnosti či neplatnosti napádanej kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu s prísl. medzi žalovanými 1/ a 2/ a s týmto konaním nijako nesúvisí bližšie sa zaoberať otázkou, aké práva vyplývajú žalobcovi z jeho práva nájmu bytu s prísl., ktorý bol predmetom prevodu a či ohľadne týchto práv došlo k nejakým zmenám, resp. k ich zániku. Nie je vylúčené, aby sa žalobca, resp. žalovaná 1/ dožadovali svojich práv   vyplývajúcich   z ich   spoločného   nájmu   k   bytu   v samostatnom   súdnom   konaní.   Na základe uvedeného právneho posúdenia súd žalobu žalobcu v celosti zamietol. Súd takisto zamietol v celosti vzájomný návrh žalovaného 2/, a to vzhľadom k tomu, že rozhodnutím o žalobe   vyriešil   právnu otázku   dôležitú   aj pre konanie   o   vzájomnom návrhu,   t.   j.   súd vyriešil,   že   napádaná   kúpna   zmluva   je   platná   v   celom   rozsahu   a   vzájomný   návrh žalovaného 2/ je preto nedôvodný.“.

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   formuloval   krajský   súd   svoje vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, keď najmä uviedol:„Odvolací súd poukazuje na to, že v našom procesnom práve platí zásada, že ak súd zamieta   žalobu   o   určenie,   či   tu   právo   alebo   právny   vzťah   je   či   nie   je   pre   nedostatok naliehavého právneho záujmu na takom určení, je logicky vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po stránke vecnej.

Jedným z dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa vo vzťahu k zamietnutiu žaloby bolo nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti   zmluvy,   preto   odvolací   súd   sa   obmedzil   na   preskúmanie   správnosti   týchto záverov.

Platný   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   stanovuje   čoho   sa   môže   žalobca domáhať, čiže aké sú právne prípustné druhy žalôb z hľadiska obsahu petitu. V zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. žalobou na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem, zaťažuje žalobcu. Vo všeobecnosti treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak je tu daný   aktuálny   stav   objektívnej   právnej   neistoty   medzi   žalobcom   a   žalovaným,   ktorý   je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno inými právnymi prostriedkami odstrániť, pričom nie je dôležité ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie týchto pomerov, ktoré sú ohrozené neistotou, a teda predstavujú nebezpečenstvo budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. Naliehavosť   právneho   záujmu   predpokladaná   citovaným   ustanovením   nachádza svoje vyjadrenie v petite, ktorý žalobca vo svojom návrhu zvolil. Určovacou žalobou sa žalobca nedomáha prisúdenia plnenia, nedomáha sa teda vydania exekučného titulu, ale vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia   žaloba)   alebo   že   tu   nie   je   (negatívna   určovacia   žaloba).   Žalobca   podaním určovacej žaloby vyjadruje, že mu k ochrane práva postačí jeho určenie - danie mu istoty práva.

Súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. považuje aj návrh na určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia či neexistencia práva, resp. právneho vzťahu. Zároveň rešpektuje názor, že ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny záujem. Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva. Určenie neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktorému malo v dôsledku zmluvy zaniknúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej skutočnosti.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca podaním určovacej žaloby sleduje ochranu   svojho   tvrdeného   práva   -   práva   prevodu   bytu   do   vlastníctva   nájomcovi. Naliehavosť právneho záujmu bola ním formulovaná tak, že bol z toho práva vylúčený tým, že vlastník previedol byt len jednému z nájomcov.

Vychádzajúc z hore uvedeného odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy.

Z   vykonaného   dokazovania   nepochybne   vyplýva,   že   žalovaný   2/   dal   ponuku   na odkúpenie   bytu   obom   účastníkom,   opakovane   s   nimi   jednal,   pričom   žalobca   zakaždým uviedol, že byt kupovať nebude. Nemožno preto dospieť k záveru, že odporcovia 1/ a 2/ obišli predkupné právo žalobcu ako spoločného nájomcu. Predkupné právo žalobcu teda mohlo zaniknúť aj na základe inej právnej skutočnosti, pričom určenie neplatnosti kúpnej zmluvy nemusí znamenať, že žalobca je nositeľom tohto práva.

Ak by súd aj rozhodol o neplatnosti zmluvy, týmto deklaratórnym rozhodnutím sa nevyriešia   všetky   otázky   sporu,   predovšetkým   s   konečnou   platnosťou   otázka   existencie predkupného práva žalobcu, teda, nebola by tým žalobcovi daná istota práva.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v spojení s opravným znesením v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania žalovaným v 1/ a 2/ rade voči žalobcovi.“

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 8 Co 28/2010 z 26. augusta 2010 (s prihliadnutím na obsah v poradí druhého rozsudku súdu prvého   stupňa   sp.   zn.   10   C   89/2006   z   24.   júna   2009,   ktorý   bol   v   odvolacom   konaní preskúmavaný)   dospel   k   názoru,   že   zo   záverov   odvolacieho   súdu   týkajúcich   sa posudzovanej   právnej   otázky   (určenie   neplatnosti   právneho   úkonu   –   kúpnej   zmluvy) nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Dôvody   uvedené   v   namietanom   rozsudku   krajského   súdu   možno   považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a akceptovateľné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod obsah právnych noriem aplikovaných v danej veci. Výklad uvedených právnych noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov v prípadoch vysporiadania vzťahov vyplývajúcich zo   spoločného   nájmu.   Obsah   predložených   listinných   dôkazov   v   predmetnom   súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že predmetom konania vedeného všeobecnými súdmi bola žaloba sťažovateľa o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo 16. augusta 2002 uzavretej medzi žalovanými pre jej rozpor s § 16 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), pretože k prevodu bytu s príslušenstvom výlučne na žalovanú došlo za trvania ich spoločného nájmu bytu, ktorý doteraz nebol zrušený a nedošlo ani k dohode   medzi   ním   a   žalovanou   o   ďalšom   nájme   bytu   po   rozvode   ich   manželstva. Z uvedeného dôvodu predmetnú kúpnu zmluvu sťažovateľ považoval za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 16 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov vlastník domu môže byt, ktorého je nájomcom fyzická osoba, previesť len tomuto nájomcovi.

Podľa § 701 Občianskeho zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločného nájmu bytu môže vybavovať každý zo spoločných nájomcov. V ostatných veciach je potrebný súhlas všetkých;   inak   je   právny   úkon   neplatný.   Z   právnych   úkonov   týkajúcich   sa   spoločného nájmu bytu sú oprávnení a povinní všetci spoloční nájomcovia spoločne a nerozdielne.

Tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd v posudzovanej veci dospeli k záveru, že medzi bežné veci v zmysle § 701 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré by mohol vybavovať jeden z manželov (spoločných nájomcov bytu), nepatrí zmluva o prevode bytu len jednému zo spoločných nájomcov, ktorou by mal byť podstatne zmenený obsah spoločného práva manželov k bytu potiaľ, kým by toto právo zaniklo. Takýto úkon musí byť urobený vo vzájomnej   zhode   oboma   manželmi.   Uvedený   právny   názor   je   konformný   s   doterajšou súdnou   praxou   (pozri   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Cdo 151/2005).   Na   základe   uvedeného   potom   platí,   že   ak   nejde   o   bežnú   vec,   je nevyhnutný   súhlas   všetkých   spoločných   nájomcov.   Nedostatok   súhlasu   všetkých spoločných nájomcov má za následok relatívnu neplatnosť úkonu (porovnaj § 701 ods. 1 a § 40a Občianskeho zákonníka).

Podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) OSP [na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v § 80 písm. a) a b) OSP] má miesto iba   za   predpokladu,   že   žalobca   má   naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou všeobecných   súdov,   aby   sa   pri   rozhodovaní   o   určovacej   žalobe   vysporiadali   najprv s otázkou   existencie   či   neexistencie   naliehavého   právneho   záujmu   žalobcu.   O   vecnej opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný. Pokiaľ   všeobecné   súdy   postupujú   tak,   že   rozhodnú   o   vecnej   opodstatnenosti   určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia   tým   základné   právo   na   súdnu   ochranu   ďalšieho   účastníka   konania   [spravidla žalovaného (II. ÚS 382/2010)].

Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe o plnenie). Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre   zamietnutie   žaloby.   Pokiaľ   teda   súd   dospeje   k   záveru,   že   určovacia   žaloba   nie   je z dôvodu   nedostatku   naliehavého   právneho   záujmu na   požadovanom   určení   spôsobilým alebo   prípustným   prostriedkom   ochrany   práva,   zamietne   ju   bez   toho,   aby   sa   zaoberal meritom   veci   (pozri   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 241/2008).

Možno   konštatovať,   že   všeobecné   súdy   sa   v   danej   veci   otázkou   existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľa ako žalobcu na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali.

Ak   teda   okresný   súd   v   posudzovanej   veci   na   základe   vykonaného   dokazovania (v poradí   druhým   rozsudkom   z   24.   júna   2009)   okrem   iného   ustálil,   že   sťažovateľ   ako žalobca v konaní naliehavosť právneho záujmu na určení neplatnosti kúpnej zmluvy (ktorú prvostupňový   súd   aj   odvolací   súd   posúdili   ako   relatívnu,   nie   absolútnu)   nepreukázal, pretože s poukazom na § 680 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka jeho právne postavenie ako nájomcu   bytu   sa   nezmenilo   ani   po   uzavretí   napadnutej   kúpnej   zmluvy   (jeho   doterajší nájomný vzťah k bytu zostal zachovaný v tom istom rozsahu), keď predtým opakované ponuky zo strany žalovaného na kúpu bytu odmietol, odvolací súd považoval tento jeho právny záver za správny a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil.

Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou   úpravou.   Ústavný   súd   v   takomto   prípade   nemá   dôvod   a   ani   oprávnenie   na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   skončilo   pre   neho nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno   spájať   s   porušením   jeho   základných   práv garantovaných ústavou ani porušením práv garantovaných dohovorom. K porušeniu ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu preto ústavný súd   konštatoval,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   dotknutých   právnych   predpisov,   ktoré   boli   podstatné   pre   posúdenie   veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatné je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   ústavný   súd   iba   konštatuje,   že   nezistil   zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s označeným   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy,   a   preto   nemohlo   dôjsť   k   arbitrárnosti   tohto rozhodnutia ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a tiež právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľom neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že nie je vylúčené,   aby   sa   sťažovateľ,   resp.   žalovaná   domáhali   usporiadania   svojich   práv vyplývajúcich z ich spoločného nájmu k bytu v samostatnom súdnom konaní.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011