znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 351/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody D., vo veci namietaného porušenia jeho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 1/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2009 doručená   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   v   Ústave   na výkon   trestu   odňatia   slobody   D.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   o   dovolaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 1/2009.

Sťažovateľ uviedol, že Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) mu 8. júla 2008 na jeho žiadosť ustanovil obhajcu JUDr. M. V. na účel podania dovolania. Ustanovený obhajca   podal   dovolanie   okresnému   súdu   29.   septembra   2008.   Najvyšší   súd   prípisom z 27. januára 2009 vyzval obhajcu sťažovateľa, aby doplnil dovolanie o splnomocnenie od sťažovateľa.   Ustanovený   obhajca   reagoval   na   výzvu   najvyššieho   súdu   zaslaním   kópie opatrenia okresného súdu o jeho ustanovení z 8. júla 2008. Prípisom z 11. februára 2009 najvyšší súd oznámil ustanovenému obhajcovi, ako aj sťažovateľovi, že postup okresného súdu nebol správny a trvá na predložení splnomocnenia na podanie dovolania.

Sťažovateľ 13. februára 2009 podpísal splnomocnenie pre advokáta JUDr. M. V., hoci,   ako tvrdí,   nemá prostriedky   na zaplatenie   za   zastupovanie.   Urobil   tak   preto,   aby najvyšší súd neodmietol jeho dovolanie pre nesplnenie tejto podmienky konania.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, pretože týmto postupom by bolo umožnené podať dovolanie len osobám, ktoré si môžu dovoliť zaplatiť obhajcu z vlastných prostriedkov.   Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd vyslovil, že uvedeným postupom bolo porušené jeho právo, a aby zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v jeho porušovaní.

Ústavný   súd   prípisom   zo   17.   júla   2009   vyzval   najvyšší   súd,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Najvyšší súd vo vyjadrení č. k. KP 8/09-65 z 12. augusta 2009 okrem   iného   uviedol,   že   dovolanie   sťažovateľa   bolo   odmietnuté   uznesením   sp.   zn. 2 Tdo 1/2009 z 3. marca 2009 z toho dôvodu, že sťažovateľ namietal skutkové zistenia súdov prvého a druhého stupňa, čo odporuje ustanoveniu § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

K meritu sťažnosti najvyšší súd uviedol, že s názorom sťažovateľa nesúhlasí, pretože „Obvinený sa domáhal ustanovenia obhajcu (dovolanie podal vlastným písomným podaním on sám), čo nie je možné akceptovať pri mimoriadnom opravnom prostriedku, kde iniciatíva je zásadne zverená zákonom stranám v konaní. Na výzvu Najvyššieho súdu potom obvinený si zvolil obhajcu, ktorý ho zastupoval v celom nasledujúcom konaní.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide podľa ustálenej praxe ústavného súdu vtedy, ak   by   namietaným   postupom   orgánu   štátu,   v   posudzovanom   prípade   najvyššieho   súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenia ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo ak nemá   dostatok   prostriedkov   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že záruky obsiahnuté v čl.   6   ods.   3   dohovoru   sú   základnými   elementami   okrem   iných   (všeobecného   pojmu „spravodlivý proces“ zaručeného v odseku 1 tohto článku), a preto posudzuje sťažnosti namietajúce   jeho   porušenie   v   spojení   s   odsekom   1   čl.   6   dohovoru   (Bobek   v.   Poľsko, rozsudok zo 17. júla 2007, § 55).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3   písm.   c)   dohovoru   je potrebné   uviesť,   že   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   sa   týmto článkom dohovoru zaručuje oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnenie práva   na   obhajobu   nezaručuje   oprávnenej   osobe   dosiahnutie   takého   rozhodnutia   súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom tohto práva je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (mutatis mutandis II. ÚS 8/96, II. ÚS 215/06).

Sťažovateľ namieta porušenie práva na obhajobu tým, že najvyšší súd neakceptoval ustanovenie   mu   obhajcu   na   účel   podania   dovolania,   keď   v   prípise   z   27.   januára   2009 adresovanom advokátovi JUDr. M. V. uviedol, že „Podľa § 373 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z.   z.,   obvinený   môže   podať   dovolanie   len   prostredníctvom   zvoleného   obhajcu“ a v nasledujúcom prípise z 11. februára 2009 uviedol, že„... zákon neumožňuje súdu prvého stupňa ustanoviť obvinenému obhajcu. V tomto smere si treba uvedomiť, že vzhľadom na charakter dovolania ako výsostne návrhového konania predpokladá, že už v čase podania dovolania na súd je písomne vypracované obhajcom.“, a preto najvyšší súd JUDr. V. žiadal, aby doplnil dovolanie o splnomocnenie, ktoré sťažovateľ udelil právnemu zástupcovi pre účely dovolacieho konania.

Podľa § 373 ods. 1 Trestného poriadku obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu. Podľa odseku 2 tohoto ustanovenia obvinený musí byť v konaní o dovolaní zastúpený obhajcom.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   svojej   judikatúre   uviedol,   že   požiadavka kvalifikovaného právneho zastúpenia v dovolacom (kasačnom) konaní nie je sama osebe v rozpore s čl. 6 dohovoru (Staroszczyk v. Poľsko, rozsudok z 22. marca 2007, § 128).

Z hľadiska požiadavky judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Súčasťou záruk spravodlivého súdneho konania je aj právo obvineného na bezplatnú obhajobu   zaručené   v   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   dohovoru,   ktoré   vyžaduje   splnenie   dvoch podmienok,   a   to   nedostatok   prostriedkov   na   zaplatenie   obhajcu   a   to,   že   záujmy spravodlivosti   vyžadujú   jej   bezplatné   poskytnutie   (R.   D.   c.   Poľsko,   rozsudok z 18. decembra   2001,   §   43).   V   tomto   rozhodnutí   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   tiež uviedol, že ak štát zriadi súdy ďalšej inštancie (odvolacie alebo kasačné), má povinnosť zabezpečiť v konaní pred nimi základné záruky spravodlivého súdneho konania obsiahnuté v čl. 6 dohovoru vrátane práva na bezplatnú obhajobu (citované rozhodnutie, § 44). Sťažovateľ vo všeobecnosti argumentuje, že podanie dovolania len prostredníctvom zvoleného obhajcu by viedlo k odopretiu súdnej ochrany tým odsúdeným, ktorí nemajú dostatok prostriedkov na zaplatenie odmeny zvolenému obhajcovi.

Sťažovateľ   vo   svojej   veci   splnomocnil   obhajcu   pre   účely   dovolacieho   konania, čo odôvodnil   snahou   o   odvrátenie   ním   predpokladaného   následku,   a   to   odmietnutia dovolania z dôvodu podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku (pre nesplnenie podmienky na podanie dovolania), čím splnil podmienku podania dovolania vyžadovanú najvyšším súdom (podanie   dovolania   prostredníctvom   zvoleného   obhajcu).   Najvyšší   súd   sa   potom   vecou sťažovateľa zaoberal a jeho dovolanie odmietol na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci, pretože sťažovateľ namietal skutkové zistenia súdov prvého a druhého stupňa, ktoré dovolací súd nemôže skúmať, a teda bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Sťažovateľovi   teda   nebola   odopretá   súdna   ochrana,   jeho   vecou   sa   najvyšší   súd zaoberal. Sťažovateľ tým, že splnomocnil obhajcu, odvrátil ním predpokladaný, z pohľadu ústavného súdu hypotetický následok. Ústavný súd však neposudzuje, či by určitý postup namietaného orgánu mohol viesť k porušeniu niektorého zo základných práv, ale môže preskúmať len taký následok, ktorý skutočne nastal (podobne III. ÚS 324/05). Ústavný súd (a   ani   sťažovateľ)   nemôže   predvídať,   ako   by   v   tomto   prípade   zjavne   bezúspešného dovolania postupoval najvyšší súd, ak by si obhajcu nezvolil. V prípade sťažovateľa bolo dovolanie odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku (je zrejmé, že nie sú splnené dôvody   dovolania)   a   je   len   úvahou   sťažovateľa,   že   v   prípade   nevyhovenia   výzve najvyššieho súdu by bol výsledok dovolacieho konania iný.

Pokiaľ sa najvyšší súd zaoberal dovolaním sťažovateľa a odmietol ho z iného dôvodu ako   pre   nesplnenie   podmienky   dovolania   spočívajúcej   v   povinnosti   podať   dovolanie prostredníctvom   obhajcu,   absentuje bezprostredná   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným postupom najvyššieho súdu a právom na obhajobu zaručeným čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorej existencia by založila právomoc ústavného súdu vec meritórne preskúmať.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03, II. ÚS 98/06).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009